Naše mŕtve životy 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Elena žije v Atlante. Stal sa z nej upír a dokonca jedného vychováva. Žije s neznesiteľným chlapom a neustále si myslí, že musí trpieť a pykať za minulosť o ktorej nikdy nehovorí. O bratoch Salvatorovcoch nepočula viac ako 4 roky. Ako sa mohlo všetko tak pokaziť? Kto vlastne Elenu premenil? Dobehne ju jej minulosť pred ktorou stále uteká? Samozrejme. Veď čo by to bol za príbeh bez našich obľúbencov.

17.03.2012 (13:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 672×

Nemohol proste neexistovať? Bolo by to ľahšie. Počas môjho temného obdobia, som si na náhodných okoloidúcich stovky krát predstavovala, ako po ňom kričím, ako sa mu ospravedlňujem, ako mu lámem všetky kosti v tele. Teraz som sa k nemu približovala pomalými krokmi s úplne prázdnou hlavou. Sama som nevedela, čo od seba mám očakávať. On len stál, tvárou mu neprebehla žiadna emócia. Tak typické. V jeho očiach som však kedysi vedela dobre čítať. Čo som tam ale videla teraz? Radosť či strach? Moja hlava premýšľala, zatiaľ čo kroky si razili cestu ulicou. On sa ani nepohol. Už len krok a budem pri ňom tak blízko, čo urobím?

Začal sa nadychovať a chcel prehovoriť. „Aho...“ PRÁSK!

Ani som nevedela ako a moja ruka vyletela na jeho líce. Okoloidúci sa obzreli, lebo takú ranu sa nedalo prehliadnuť. Obyčajného smrteľníka by to isto zabilo. Hlavu vrátil do pôvodnej polohy, ale výraz tváre nezmenil. Akoby sa nič nebolo stalo. Znova sa začal nadychovať.

„Len som chce...“ PRÁSK! Ďalšia... Ani som nevedela čo robím. Nikdy som nejednala tak impulzívne, bez toho, aby som si to uvedomovala. Môj mozog bol úplne vypnutý a nechal sa riadiť srdcom.

Damon tentoraz zareagoval: „Môžeme si to vybaviť niekde inde?“ Chytil ma za lakeť a začal ma ťahať do úzkej bočnej uličky kde nikto nebol.

Ruky sa už vyzúrili dosť. Teraz je na rade srdce.

„Prečo si prišiel?“ vypálila som naňho.

„Ehm... To je nadlho.“ Skrčil obočie a pripravoval sa na ďalšiu facku.

Ja som si radšej ruky poriadne zamotala na prsiach, aby mi nejaká nevyletela, a pokračovala som: „To je nadlho? Ako vidíš, ja mám času dosť. O to si sa postaral.“

Táto veta na neho zapôsobila ešte lepšie ako nejaký fyzický prejav. Zatváril sa ako po obrovskej rane, celá tvár mu zneistela a pokrčil ramená.

„Je mi to naoz...“ Vetu som ho nenechala dokončiť, lebo som presne vedela, čo mi chce povedať. Nemala som chuť na otrepané frázy, ktoré vôbec nepopisujú hĺbku našej tragédie.

„Nenávidím ťa! Z celého srdca ťa nenávidím, za to čo si mi urobil!“
Ďalšia pomyselná facka do jeho skrivenej tváre.

Zrazu som sa začala cítiť lepšie, hoci úplne vyčerpane. Kvôli tým pár slovám, v ktorých bolo ukrytých toľko citov som nemohla ďalej pokračovať. Hlas mi zlyhal a moje oči ma po dlhom čase začali páliť a vôbec to nesúviselo s túžbou po krvi, ale so slzami, ktoré sa drali na povrch.

Damon nehovoril nič. Moju reakciu musel čakať. Stále pozeral do zeme a čakal kým sa mi znova upokojí dýchanie. Ja už som nemala silu sa na neho pozerať. Chcela som ujsť a zabudnúť, že som ho vôbec uvidela. Chcela som si z hlavy vymazať jeho hlas aj vôňu.

Muselo mu dať veľkú námahu sem prísť a postaviť sa predo mňa. Než som ho prerušila, začínal sa mi ospravedlňovať. Damon sa nikdy nikomu neospravedlňoval. Bude mi lepšie, ak sa ospravedlním aj ja... Nie, prečo aj? Je to hlúposť!

Otočila som sa a odchádzala. Nechcela som tu byť už ani sekundu. Pri odchode Damon zdvihol ruku, aby ma zastavil, ale potom si to rozmyslel. Mne to predsa len nedalo a zatúžila som mať nachvíľu moje svedomie čisté.

„Ja... Prepáč že som ti ublížila.“

Damon zdvihol kútik úst do skriveného úsmevu a neveriacky pokrútil hlavou.

„Tvoje ospravedlnenie si vôbec nezaslúžim,“ zašepkal.

Stála som na konci uličky pripravená odísť a nikdy viac ho znova nevidieť. Zabudnúť na toto malé stretnutie a nikdy si ho už nepripomenúť.

Damon šeptom pokračoval.

„Ak si schopná ma ešte niekedy uvidieť, príď zajtra do Hughovho baru okolo piatej. Musím ti toho toľko povedať...“

Len som nejako neurčito pokrútila hlavou a vydala zo seba zvuk, ktorý sa viac podobal umierajúcej mačke, než súhlasu. Na viac som sa nezmohla...

Kráčala som ulicami a v hlave sa mi točili len tváre a pocity. Nenávisť, súcit, hnev, túžba, láska, pochopenie, sklamanie.

Tým, že som ho znova videla, som dovolila mojej mysli, aby si začala spomínať na veci, ktoré som si zakázala. Rany boli znova otvorené a ja sama som si do nich sypala soľ. V mysli som si prehrávala každý jeden okamih strávený s Damonom aj Stefanom.

Pri udalostiach z mojich posledných ľudských dní som sa oprela o chladný múr a zviezla som sa po stene až na zem. Uplakanú tvár som si oprela o kolená a nechala v sebe prúdiť spomienky.

Damon zomieral a ja som si až vtedy pripustila, ako mi na ňom záleží. Stefan sa obetoval pre svojho brata za cenu vlastného zotročenia Klausom. Tam sa začali všetky naše problémy.

Klaus nám pri jeho poslednej návšteve, pri jeho poslednom čine, ktorý nás mal donútiť priznať porážku, prezradil, že Stefan je voľný a svoj dlh už splatil. Chcela som sa okamžite rozbehnúť za Stefanom, lenže v ceste mi bránil Damon.

„Neviem, či je dobrý nápad ho ešte niekedy vidieť, Elena,“ povedal to s istou mäkkosťou v očiach, ale aj tak som tušila, že sa chystá niečo zlé.

„Čo? Ako to myslíš? Damon, prosím. Ak je voľný, istotne ma bude chcieť vidieť. Toto je to, čo sme predsa chceli nie? Stefan je voľný,“ snažila som sa dať každému môjmu slovu osobitý dôraz, aby videl, aké je to pre mňa dôležité.

Damon sa zatváril súcitne, akoby sa chystal povedať malému dieťaťu, že Ježiško neexistuje.

„Elena... Ono to nebude také jednoduché. Stefan bol pol roka na ľudskej krvi a návrat na jeho vegetariánsky režim nebude taký ľahký. Ty si ho nepoznala z jeho rozparovačského obdobia... Ver mi, už to nebude Stefan, akého poznáme. Môže ti ublížiť.“

Reči o ublížení som úplne prepočula. Nič pre mňa neznamenali. Zaujalo ma však...

„Čo myslíš tým- rozparovačské obdobie?“ spýtala som sa nechápavo.

Zatváril sa neisto, ale potom nasadil svoju typický pohľad, z ktorého sa čítalo ťažko.

„To sa ty nikdy nedozvieš, pretože ho nikdy neuvidíš.“

Nemohla som uveriť vlastným ušiam.

„Počujem dobre? Ty mi zakazuješ...? Z akého dôvodu si vôbec môžeš dovoliť mi TY niečo zak...“

„Lebo ťa milujem!“ zakričal na mňa a v momente ma jemne, no neuveriteľne rýchlo pritlačil o stenu, tak, že jeho telo bolo iba pár centimetrov od môjho.

„Milujem ťa, milujem!“ každému slovu dával osobitú dôležitosť. Svojimi mäkkými očami sa mi zadíval až do duše a ja som nebola schopná ani pohnúť hlavou. Od jeho pohľadu som sa nevedela odtrhnúť. Stála som úplne paralyzovaná, ledva schopná premýšľať.

To, že ma Damon miloval, som tušila, možno vedela, len som si to nechcela priznať. Snažila som sa to ignorovať a sústrediť sa na záchranu Stefana. To on znamenal celý môj život. Na Damona sa nedalo spoľahnúť, bol impulzívny, nezodpovedný, bláznivý...

„Elena, ja nedovolím, aby ti ublížil. Tak veľmi mi na tebe záleží. Čo to nevidíš?“

Nevedela som, čo mám povedať. Začala som sa zajakávať a snažila som sa zo seba vydať aspoň časť toho zmätku, čo my víril v hlave.

„Damon, ja... Nemôžem... Prepáč, ale musím ho vidieť. Čakala som tak dlho. Je mi to naozaj ľúto.“

Ani som vlastne nevedela, čoho je mi tak ľúto. Celej tejto zle načasovanej situácie, toho že mi práve vylial svoju dušu k nohám a ja sa ju chystám podupať tým, že sa rozbehnem za Stefanom?
Damon začal strácať trpezlivosť. V očiach mu lietali iskry a jeho tvár dostala šialený výraz. Chytil mi hlavu do dlaní a tak mi úplne znemožnil útek.

„Si všetko na čom mi v živote záleží. Bez teba som iba chodiace telo bez duše. Bez zmyslu života. Nedovolím ti odísť! Zabije ťa a sa tomu nebudem prizerať.“

Tváril sa úplne šialene. Oči mu behali po mojej tvári a ruky sa mu jemne triasli, hlavu mi však zvieral o to viac.

„Prosím, Damon... To bolí,“ zašepkala som.

On ma však vôbec nepočúval, len si vravel ďalej.

„Ty nezomrieš...“ Zahryzol si do zápästia a ruku mi pritlačil na ústa. Chcela som kričať, ale nemohla som. Nemohla som robiť absolútne nič. Jeho krv mi tiekla do úst a ja som sa začala dusiť. Z očí mi tiekli slzy, ale aj tak som sa na neho prosebne pozerala, nech už prestane. Nakoniec ruku odtiahol, a ja som sa konečne nadýchla. Začala som kašlať. Znova ma pevne chytil za hlavu a donútil sa mi pozrieť sa mu do očí. Boli to oči šialenca. Tieto oči som nespoznávala.

„...ty totiž budeš žiť naveky!“

Prudko mi otočil hlavou. To posledné, čo som v mojom ľudskom živote počula, bolo zapraskanie mojej chrbtice.

Začalo pršať. Chtiac - nechtiac som sa zdvihla zo zeme a začala som kráčať domov. Dážď bol taký príjemný. Chcela som si môj príbeh pripomenúť až do konca. Vo svetle nasledujúcich udalostí sa tomu aj tak nevyhnem.

Zobudila som sa v penzióne ako po poriadnej opici. Stefan sedel pri mne a začal mi vyčítať, ako hlúpo som sa zachovala. Pamätala som si len útržky z nášho rozhovoru.

„Bola si taká hlúpa, Elena...“ „Potrebujem len pár vecí a odídem, nie je tu nič, o čo by som stál,“ „Ja už o teba viac nestojím...“ „Už ťa nemilujem...“ táto veta ma bolela najviac.

Nech Damona zobral čert, zbehla som do podzemia a zamierila k chladničke s krvou. Presne som vedela, čo sa bude diať, ale aj tak som nevládala odolať. Vedela som, že nebude cesty späť...

Doma všetci spali. Pobalila som si základné veci, peniaze a vyrazila k autu. Vedela som že Elena, ktorú všetci poznajú je mŕtva. Zabitá mužom, ktorého som nemilovala dostatočne, kvôli mužovi, ktorého milovala až moc.

Pomaly som prichádzala domov. Vedela som že doma bude čakať Joshua a horšie, možno aj Will. Bude odo mňa chcieť vysvetlenie môjho podivného chovania.

„No konečne! Kde si bola? Bál som sa o teba.“

Tento hlas rozhodne Willovi patriť nemohol. Slová ako „bál som sa o teba„ by z úst v živote nevypustil.

„Ja som len stretla jedného starého známeho.“

Nevedela som sa rozhodnúť, čo vyzeralo nepresvedčivejšie. Či moja roztrasená reč a neistý hlas, alebo špinavé a otrhané oblečenie od sedenia na zemi, zmoknuté vlasy a celkovo vydesený a šokovaný výraz. Joshua sa nervózne zachechtal bez štipky humoru v hlase. Potom zvážnel.

„To ti mám akože uveriť? No tak! Vždy sme boli k sebe úprimní, nie?“

To nebola celkom pravda. Môj ľudský život som zámerne nespomínala a moje, jemne povedané, „psychické problémy„ po premene som tiež akosi vynechala.
Povzdychla som si a začala som s vysvetľovaním: „Ten muž, čo stál na ulici, bol upír, ktorý ma premenil.“

Chcela som pokračovať, ale zrazu žiadne ďalšie reči neboli potrebné. Všetko sa vysvetlilo jednou vetou a Joshua, ako to bolo zvykom, ihneď pochopil. Zatváril sa súcitne a v očiach mal nezvyčajnú opatrnosť. Akoby som sa mala každú chvíľu rozplakať a on nechcel byť pri tom. Dnes som sa ale naplakala už dosť.

„Chceš o tom hovoriť?“ opýtal sa potichu.

Ja som len zavrtela hlavou a ticho si povzdychla.

„Dobre. Budem v izbe keby si niečo potrebovala,“ povedal a odišiel.

Čo teraz? Ostala som stáť. Čo myslel Damon tým ,,ak si schopná ma ešte niekedy vidieť,,? No, schopná síce nie som, ale vidieť ho rozhodne chcem. Nie preto, že by som si jeho prítomnosť užívala. Jeho pohľady vo mne stále otvárali slabo uzavreté rany. Ale čo také mi chce povedať? Čo ho po piatich rokoch donútilo sa mi ukázať na oči? Kráčala som do sprchy. To bolo to, čo som teraz potrebovala. Zázračným spôsobom sa mi na chvíľku podarilo nemyslieť na nič. Keď po mne stekala horúca voda, odplavovala všetky problémy. Ako náhle som vyšla na studenú dlažbu, všetko sa vrátilo. Obrazy, spomienky. O všetkom som však už rozmýšľala akosi jasnejšie. Stále tu však bolo toľko nezodpovedaných otázok. To, čo mi Damon chcel povedať, isto nebolo nijako dôležité, ak to mohlo počkať do zajtra, kým sa upokojím, ale bolo to zároveň dôležité natoľko, že sa odvážil predo mnou ukázať.

Doma bolo skoro ticho. Z Joshuovej izby sa ozývalo tiché brnkanie na gitare, môjho darčeka pri príležitosti roku bez zabitia človeka. Will bol bohvie kde, čo mi úplne vyhovovalo, lebo som na neho nemala náladu. V tom momente som sa definitíve rozhodla. Zajtra ho uvidím posledný krát. Prídem do baru, zistím, čo mi chce povedať, rozlúčim sa a touto ,,malou,, nepríjemnosťou sa už nebudem zaoberať. Nechám nech na ňu sadá prach v kútiku mojej duše, hneď vedľa ostatných bolestivých spomienok z minulosti.

(V nasledujúcich dňoch sa sem pokúsim nahádzať aj ďalšie kapitoly, ktoré mám rozpísané a uvidím, či má zmysel pokračovať. Ak toto prečítate, veľmi by som vás chcela poprosiť o komentáre a hlavne o kritiku, pretože toto je moje prvé písanie a neviem ešte, čo robím zle a čo dobre. Ďakujem)

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction