OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Naše mŕtve životy 11. kapitola

27.04.2012 (16:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 633×

EDIT: Článek neprošel slovenskou koreturou.

„Dobre... Dobre prídem. Ja... ja, hneď som... som tam,“ povedala som roztraseným hlasom cez obrovskú hrču v hrdle. Will je mŕtvy? Ako sa to mohlo stať? Neviem, prečo ma to tak zobralo. Aj tak som chcela od neho odísť. Ale o mŕtvych len dobre. Nikdy by som mu nepriala smrť. Ale kto áno?

Roztrasenou rukou som vypla hovor, až na druhý pokus. Znova som si opakovala v hlave: Ale kto áno? Nemalo zmysel si klamať, sedel vedľa mňa a s ľútosťou na mňa pozeral.

„Elena, je mi to tak ľúto...“

„Prestaň!“ zarazila som ho, „Tebe to určite nie je ľúto. Prečo si ma ráno tak vykopol z auta? Kde si sa tak ponáhľal? Há?“

Damon len pokrčil svoju, obyčajne krásnu tvár a zahľadel sa mi do očí.

„Ty si myslíš, že som to bol ja?“

„Samozrejme, že si to bol ty!“ zakričala som na neho. Neudržala som emócie na uzde a hlas sa mi roztriasol ešte viac. Damon sa ma pokúšal ukľudniť tým, že ma chytil za plece. Ja som jeho ruku zo seba striasla s piskľavým: „Nechytaj sa ma!“

„Elena, v živote by som neublížil niekomu, koho máš rada. Jasné?“

„Tie reči si nechaj pre niekoho, kto bude ešte hlúpejší ako ja! Ako som ti mohla veriť? Všetky tie reči o novom začiatku... Ja poviem, že ma tu drží pár vecí a ty sa ich rozhodneš pozabíjať?“

„Načo by som ho zabíjal? Stačilo by ho iba ovplyvniť, aby ti dal pokoj.“

Po lícach mi začali stekať prvé slzy. Ale neboli to slzy kôli Willovi. To ma až tak nedostalo. Boli to slzy plné hnevu z toho, ako ľahko som dokázala Damonovi naletieť. Boli to slzy sklamania a ľútosti nado mnou, že som si myslela, že by sa mohol zmeniť. On, ktorý všetko rieši impulzívne, bezhlavo a násilím. Začala som plakať ešte hlasnejšie. Znova položil ruku na moje rameno a druhú mi priložil na líce.

„Nechytaj sa ma!“ znova som zavrieskala tak, že to musel počuť celý park. Našťastie, nikto nebol v dohľade.

„Už nikdy sa ma nechytaj.“

Vstala som a začala som kráčať.

„Kde ideš?“

„Na políciu predsa. Žehliť za teba tvoje prúsery!“

Ani som to nedopovedala a Damon už stál pri mne a tentoraz ma chytil tak pevne, že som sa nemohla ani pohnúť. Drtil mi ruky a aj keď som sa pokúša vykrútiť, bolo to nemožné.

„Tak! A teraz ma dobre počúvaj! Načo by som ho zabíjal? Ja som ho nezabil. To, že mi je jeho smrť ukradnutá, neznamená, že ju mám na svedomí. Ja som to nebol! Ale aj cez tvoje slzy, aj cez toto všetko... som rád, že je mŕtvy.“

Pustil ma a ostal stáť. Dve sekundy som sa ešte pozerala do jeho rozhnevaných oči, ale nemohla som si pomôcť. Boli to oči vraha. Všetko bolo skutočné, tak ako mi stekali po lícach slzy, tak ako som cítila sklamanie a bolesť, tak ako na nás svietilo slnko a veštilo krásny deň, tak som vedela, že to bol on. Bol!

„Neverím ti,“ povedala som roztraseným hlasom, ktorý sa nezmenil od vtedy, čo mi volal poručík Neviem-aký.

Otočila som sa a kráčala som smerom von z parku.

„Myslíš že som jediný, čo by ho chcel zabiť? S jeho dobrosrdečnou a milou povahou? Prosím ťa! Istotne si naň písali poradovníky, kto si do neho mohol zabodnúť nôž.“

Zrýchľovala som tempo a Damon za mnou dobre že nebežal.

„Nehovor na mňa. Nerob si to ešte horšie,“ povedala som, on ma však nepočúval, ale pokračoval v jeho špekuláciách.

„A čo takto tvoj malý Jeremy? Myslíš že pobyt neovládateľného upíra a barového násilníka v jednom byte bol bezproblémový?“

„Volá sa Josh! A nemienim ťa počúvať! Daj mi pokoj!“ znova som po ňom zvrieskla. To už bolo vtedy, keď sme stáli pri kraji parku a ja som vystierala ruku na cestu s úmyslom chytiť taxi.

„Ale to je samozrejme ľahšie obviňovať hneď mňa, ako najlogickejšie riešenie. No nie?“

Akurát pri mne pristavil jeden taxík, a ja som doň nasadla. Než som stihla zavrieť dvere, utrela som si slzy z očí a zavolala som na neho: „Dúfam, že budeš mať aspoň toľko slušnosti a už sa mi neukážeš na oči. Nikdy!“

Zabuchla som dvere a taxík sa rozbehol.

„Tak kam to bude slečna?“

„Na policajnú stanicu.“

...

Cesta bola dosť krátka, ale dala mi akurát príležitosť na usporiadanie mojich myšlienok. Oči mi nestihli odpuchnúť a ešte boli aj červené, čo bolo fajn. Nebude nič lepšie, ako vierohodný plač, pre mŕtveho priateľa. Avšak, svoje emócie a hlavne myšlienky, si budem musieť ovládať. Nesmiem sa prerieknuť. Istotne sa aj mňa budú vypytovať, kde som bola. V práci. Kamery a kolegyne mi to dosvedčia. V hlave som si predstavovala rozhovory, ktoré so mnou vedú „dobrý a zlý„ policajt vo vypočúvacej miestnosti so zrkadlom, za ktorým sa skrýva zvyšok týmu.  Potom sa ma spýtajú: „Čo si myslíte? Mal niekto dôvod mu ublížiť?“ a ja sa rozplačem ešte viac a pokrútim hlavou. Ó, áno... Bude to síce mizerná šou, ale o herecké výkony sa hodlám postarať.

Do budovy polície ma doviedli ošumelé schody a otvorené dvere, na nich polepené fotky najhľadanejších zločincov. Will sa až na vstupné dvere nikdy nedostal  a už sa ani nedostane. Pomyslela som si trpko.  Cez vstupnú halu, lemovanú stolmi s rôznymi brožúrkami typu: „Ako sa nestať obeťou násilníka?„ alebo „Je váš dom dostatočne bezpečný?„   som sa dostala k veľkej tabuli, kde boli rozpísané podlažia jednotlivých oddelení. Kriminálne oddelenie, Oddelenie vrážd- siedme poschodie. Prešla som k výťahom a nervózne som niekoľko krát po sebe stlačila štvorcové tlačidlo.

„Obyčajne počúva na prvý raz,“ povedal nejaký pán vedľa mňa. Očarujúco sa usmial. Teraz to už nebol pán, ale muž v najlepších rokoch v saku od Pierra Cardina. Normálne by som sa takémuto milému a nezáväznému flirtovaniu potešila, teraz však nie.  Rolu smútiacej priateľky som si utvrdila skrivením úst a vydaním neurčitého tónu typu: Ehmm.

Nastúpili sme do výťahu z ktorého akurát vystúpil muž a dve ženy. Stlačila som sedmičku a v tom sa mi ruky, ktorá ešte stále bola na tlačidle, dotkla tá jeho.  Nestihol zareagovať a prst mi znova pritlačil o číslo sedem. Rozosmial sa a trošku ostýchavo potom predniesol svoje: „Prepáčte mi.“

„Obyčajne počúva na prvý raz,“ odsekla som mŕtvy tónom a ani som sa na neho nepozrela. Pre efekt, alebo skôr v rámci tréningu vierohodnosti som raz smrkla nosom.

Do už aj tak hustej atmosféry, k nám na tretom pristúpil typický tuctový úradník, s hŕbami papierov v rukách. Vystúpil na piatom, a keď sa dvere siedmeho podlažia otvorili, ten muž, Pierr Cardian (tak som si ho nazvala podľa jeho obleku) bleskovou rýchlosťou vystrelil z výťahu a zahol doľava. Ja som pomaly vykročila von. Keď sa dvere za mnou zavreli, pristúpila som k pani, zjavne recepčnej pre toto poschodie (ak sa tak tieto pani nazývajú) a začala som nesmelo hovoriť.

„Ja... Mám sa tu... Stretnúť s pánom Greedym. Ja...“ chcela som vetu dokončiť a zabľabotať niečo o vražde, ale pani s priveľkým výstrihom ale chápavými očami sa ujala slova.

„Ó áno, zlatko. Viem, o čo ide. Taká strata... Poďte za mnou. Zavediem vás.“

Vstala, a hojdavým krokom kráčala cez kancelárske stoly, kóje aj kancelárie oddelené sklami a roletami. Priviedla ma až k dverám ktoré otvorila a povedala mi:

„Urobte si pohodlie. Pán Stanley tu bude o chvíľu.“

„Ale mne volal nejaký Greedy...“

„Áno, ale prípad patrí detektívovi Stanleymu.“

Hodila som po nej posledným zdrveným pohľadom, ona mi venovala jeden ľútostný a zatvorila za mnou dvere. Tá miestnosť bola presne ako tá v mojej hlave. Bolo tam aj to zrkadlo. Určite už za ním stojí garda psychológov, ktorá očakáva, ako sa budem tváriť. Sadla som si, a prešla som si rukami po tvári. Zatlačila som si oči do hlavy, aby ešte trosku sčervenali a hojdala som sa na mieste. Za zrkadlom bolo počuť bľabotanie. Začala som sa sústrediť na dva hlasy.

„Tak čo myslíš? Urobila to, či nie?“

„Podľa mňa hej. V osemdesiatich percentách to býva manželka.“

„Ona nebola jeho manželka.“

„To je jedno. Vzťah je vzťah. A z jeho povesťou, čo som počul od chlapov z priestupkov, toho mal už veľa za sebou.“

„Aj domáce násilie?“

„Nie, to nikdy. Ale... Podľa mňa to s ním nemala ľahké. K násiliu na uliciach sa raz- dva pripletú aj bitky doma. Lenže to neohlásila. A raz jej rupli nervy a tu ju máme.“

„Nemyslím si, že by žena dokázala urobiť s telom to, čo sme videli tam dole. Bolo to nechutné.“

„Hm... Veď uvidíme.“

Otvorili sa dvere a do miestnosti za zrkadlom pribehol tretí hlas.

„Už som tu, už som tu. Tak? Koho to máme?“

Tento hlas mi bol známy. Skoro som sa šokovane otočila na zrkadlo, keď som tie slová pripísala chlapíkovi z výťahu. Ten pohyb som zamaskovala ako náhly záchvat plaču a vyfúkala som si nos.

„Tak toto nie! Ja ju poznám!“

„Čo? Odkiaľ?“

„Stretol som ju pred chvíľou. Tak trochu som ju balil. Bola pekná. Aj keď trochu opuchnutá. Som taký idiot! Malo mi to dôjsť. Chlapi, ja sa tam nemôžem ukázať!“

„Len pekne chod. Je to tvoj prípad,“ povedal jeden pobavene.

Potom bolo počuť už len vzdych a odchod. Dvere miestnosti, v ktorej som bola ja, sa otvorili a kráčal ku mne on. Zhrbený so sklopenou hlavou, akoby čakal že ho nespoznám. Začal celkom ako profesionál: „Dobrý deň. Je mi ľúto vašej straty, ale musím sa vás spýtať na pár otázok. A samozrejme sa ospravedlňujem za to...“

„Prejdime radšej k veci. Čo... Čo sa stalo?“ Nechcela som ho trápiť. Radšej som mu skočila do reči a plne na seba prebrala rolu zdrvenej priateľky. Smrkla som nosom a on mi podal škatuľu vreckoviek. Zrejme ich na kriminálke používali často. Hej... Vreckovky a putá, ako pre mňa.

„Vášho priateľa sme našli na rohu Second street a Washingtonskej. Mal na sebe početné odreniny a preto z presnosťou nevieme určiť, čo bolo príčinou smrti,“ predniesol naučenou formulkou a ja som sa už po slove „odreniny„ naučene rozplakala. Hlavu som si ukryla do vreckovky a snažila som sa zo seba vytisnúť nejaké slzy. Bolo to márne.

„Ke.. Kedy sa to... stalo?“ Hlas podskočil o oktávu, ruka sa zatriasla. Perfektné.

„Všetko je ešte v štádiu vyšetrovania. Asi včera, vo večerných hodinách, alebo skoro ráno. Usudzujeme z toho, že telo našli ráno smetiari.“

Táto správa mi na hodnú chvíľu vyrazila dych. Skoro som zabudla na moju oscarovú úlohu. Ako to Damon mohol urobiť? Kedy stihol zabiť Willa ak ho tí smetiari našli už ráno? A ako vlastne mohol to telo ešte aj tak zmrzačiť, aby to vyzeralo, že už tam leží dlhšie? Napríklad od noci?

Všetky odpovede sa vznášali vo vzduchu spolu s vôňou potu a zatuchnutého jedla.

„Nebol to on.“ 
„Nie! Bol! Nikto iný to nemohol byť.“ 
„Ale počula si! Veď bol na ceste spolu s tebou!“
„Noa? Spala som. Ktovie, koľko sme už boli v Atlante... Na vykrútenie krku mu stačí sekunda, veď to sama vieš.“ 
„Ale rozmýšľaj! Vieš, že neexistuje spôsob, ako by to mohol stihnúť! No tak si sa pomýlila. Neostáva ti nič iné, ako sa mu ospravedlniť.“

Takto sa v mojej hlave hádala tá rozumná Elena s tou tvrdohlavou Elenou. Zatiaľ som znova nahodila moje herecké umenie, o ktorom som bola presvedčená že funguje, keďže som ešte na rukách nemala želiezka a pokračovala som v pátraní po informáciách. Nenútene, samozrejme...

„To mi chcete... To mi chcete povedať, že... že tam ležal celú noc?“ koniec vety som znova ukryla v plači a smoklení.

On len mlčal. Počkal, kým sa upokojím.

„Kde ste boli v tom čase vy?“ spýtal sa až s prehnanou nenútenosťou, ale mne bolo jasné, že toto je hlavný moment môjho výsluchu.

„V Mystic Falls. Za rodinou. Jeden rodinný známy mal... Mal nehodu a je v nemocnici. Boli... boli sme ho pozrieť,“ prezradila som mu a v hlave mi bolo jasné, že overovanie mojej návštevy by mohol byť pochybný bod. Predsa len som si pripustila, že bude potrebné ovplyvňovanie. A to som sa tomu chcela tak vyhnúť...

Poznamenal si niečo do bloku a znova nahodil vážny pohľad, ktorý nosia kňazi pri pohreboch.

„A ešte posledná nepríjemná udalosť. Len formalita. Potrebujeme identifikovať telo.“

„To znamená čo?“ spýtala som sa hlúpo, ale presne som vedela, čo to znamená.

„No... poďte so mnou, prosím vás.“

Vstali sme, a vychádzali sme z miestnosti. Pochopila som, že to je jediná chvíľa bež zrkadlových pozorovateľov, alebo okoloidúcich divákov. Schytila som ho medzi dverami za ten drahý oblek, a zadívala som sa mu do očí.

„Stoj, nekrič! Počuj, už si si overil moje alibi a všetko sedí. Do Atlanty som prišla sama okolo deviatej ráno, a hneď som išla do práce. Z vyšetrovania usúdiš, že to bolo vybavovanie účtov v uliciach a necháš to tak. Uvedieš neznámeho páchateľa a nebudeš nad tým ďalej rozmýšľať. Rozumieš?“

Pokýval hlavou. Nemal na výber. Potom sme v absolútnej tichosti prešli cez výťahy až do podzemia, kde malo svoje stredisko patologické oddelenie. Potom to šlo rýchlo. Na pach mŕtvol si človek že vraj nikdy nezvykne, ale mne to šlo ľahko. Sila zvyku... S pokrivenou tvárou a červenými očami som prechádzala boxy, zrejme s mŕtvolami, až sme zastali pri jednom. Bol uložený pod číslom 18. Toľko asi ostane z ľudí, ako on.  Číslo, zložka a pár osobných vecí uložených v sklade z dôkazmi.

„Varujem vás, nebude to príjemný pohľad,“ predniesol skôr zo zvyku, ako z obáv.

Trhnutím vytiahol box, ktorý zarinčal a postupne odhaľoval plachtou prekryté telo. Najskôr nohy, mohutné stehná, vypracované brucho a nakoniec plecia a hlavu. Pomalým pohybom odokryl plachtu a ja som začala čo najskôr skúmať jeho poranenia.   Skrivila som tvár a začala som usedavo plakať do vreckovky. Oči som mala prižmúrené a pozorne som pozerala po každej modrine. Tých tam bolo popravde málo, najväčšiu časť poranení spôsobilo niečo iné. Z pliec mu chýbali kusy mäsa, ako aj z hrude a krku. Vyzeral naozaj nechutne. Myslím naozaj nechutne. V živote som nevidela nič také hrozné, ako toto. Z otvorených rán, kde chýbala koža trčalo ružovkasté mäso, s kvapkami zaschnutej krvi. Takéto zranenia nedokázal spôsobiť človek. Josh sa veľmi snažil, aby zamaskoval svoj krvilačný útok, na pouličné vybavovanie účtov, ale ja som, bohužiaľ, poznala pravdu. Malé body- jeho tesáky, diery od toho záhadného predmetu- jeho uhryznutia. Ako dokázal z neho vyhrýzť kusy mäsa? Kde sa v ňom zobrala toľká krvilačnosť? Čo sa stalo?

S najväčšou vlnou plaču som pokývala hlavou na znamenie, že je to on. Rýchlo zakryl zohavené telo plachtou a rukou mi pokynul smerom k východu.

Na prízemí hovoril niečo o pohrebe. Ja som mu dala číslo na jeho sestru, nech tieto otázky rieši s ňou. S poslednou vetou: „Neodchádzajte z mesta. Ešte vás budeme potrebovať.“ Som vykročila do krásneho dňa v Atlante, ktorý bol pritom taký škaredý. Dlho, dlho som kráčala po zaľudnených uliciach a snažila som si vyvetrať hlavu.  Až som nabrala odvahu zavolať Joshuovi. Ešte bude v škole. Alebo niekde na druhom konci krajiny?

Po neuveriteľne dlhých piatich pípnutiach sa ozval jeho hlas: „Haló?“

„Potrebujem sa s tebou rozprávať.“

Čo si človek nevypýta, to nemá. Tak teda prosím o nejaké tie komentáre. :) 

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Naše mŕtve životy 11. kapitola: