Naše mŕtve životy 10. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Úvodný pokec už vynechávam. Ďalšia kapitolka, v ktorej sa posunie náš príbeh ďalej a zamotá sa ešte viac. Tak teda, prajem príjemné čítanie.

21.04.2012 (20:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 634×

„Dobré ráno slniečko.“

Prebudil ma čísi hlas. Damonov.

„Kde sme?“ spýtala som sa rozospane.

„Na ulici pred tvojou prácou. Je čas vyraziť do roboty,“ povedal s pobaveným úsmevom a sledoval, ako som vystrelila zo sedadla a klepla som si hlavu o strechu auta.

„To si ma nemohol zobudiť o niečo skôr? Pozri ako vyzerám.“

„Fantasticky. Tu máš kabelku, mobil, sako, topánky a hlavne- pero. Viac ti netreba. Uvidíme sa potom.“

Doslova ma vystrkoval z auta. Keď som už stála rozospatá na chodníku, sledovala som, ako za mnou zatvára dvere, štartuje a už je preč.

Ostala som stáť na ulici s kabelkou v jednej a s topánkami v druhej ruke. Okoloidúci sa na mňa pobavene pozerali a nehanbili sa za svoje otvorené ústa. Naveľa, naveľa som sa obula a nakráčala som do budovy Jackson & Jack company. Čo budem teraz robiť? Len tak podám výpoveď? Alebo si ešte deň odpracujem? (Respektíve odsedím?) Prešla som výťahom na tretie poschodie a išla som do mojej kancelárie. Vždy módne nahodená Susane, ktorá našla chyby na každom okrem seba, zdvihla pohľad a predniesla: „Meškáš. Kde si bola včera?“

„Bola som chorá.“

Žiadna reakcia z jej strany.

„Hej, už mi je dobre,“ povedala som podráždene sama pre seba.

Katie ma vôbec nevnímala a sedela pri presklenej stene, cez ktorú bolo vidieť na rušnú ulicu.

„Pozrite, čo má na sebe,“ povedala, zahľadená cez okno, „Ako sa do toho tá veľryba napchala? Čo nemá zrkadlo?“ predniesla posmešne a sama sa zasmiala na svojom úžasnom vtipe.

Ja som si len hodila veci na stoličku a vykráčala som z kancelárie. Pri dverách ma zastavila Susane.

„Kde ideš?“

„K šéfovi. Vysvetliť mu ten včerajšok.“

A dať výpoveď. Povedala som si. Pri prechádzaní chodbou som za sebou počula Susanine uštipačné: „Niekto tu má problém„, to však nebolo adresované pre moje uši.

Po chodbe, raz doľava, dva krát doprava. Zaklopala som na riaditeľovu kanceláriu, nikto neodpovedal. Zaklopala som znova a znova. Keď som zistila, že tam nie je, začala som si vyťukávať rôzne rytmy na drevo. Po chvíli som odišla.

V kancelárií som si sadla za stôl a kontrolovala som papiere z účtovníctva. Robila som to asi pred týždňom, ale bolo lepšie sa tváriť že pracujem, ako len tak bezcieľne sedieť. Toto trvalo asi pol hodinu. Zrazu môj mobil ožil. Zasvietil, zazvonil a zavibroval. Bola som tak zahĺbená do tej nezmyselnej, monotónnej roboty, až som sa zľakla. Nadskočila som na mieste a cítila som, ako sa mi zrýchľuje pulz. Zasmiala som sa v duchu nad sebou, pretože takúto reakciu u mňa vyvolala obyčajná SMS-ka. Na obrazovke jasne svietilo: Damon. Text oznamoval.

„Sorry za to ranné vyhodenie, ale už som si vybavil, čo som potreboval. Ak si už bez práce, zašiel by som niekde na „obed„ ...a na tom Vegas trvám„

Na obed? Veď je len deväť hodín. Okamžite som naťukala odpoveď:

„Šéf tu nie je, ešte som oficiálne zamestnanec. O dvanástej mám voľno. Ale chcem isť na normálny obed, žiadne úvodzovky.“

Čas sa neuveriteľne vliekol. Po pätnástich minútach som pozrela na hodinky, a zistila som, že neprešli ani štyri. Tento jav sa najčastejšie objavoval ešte v škole, na hodinách angličtiny. Urobila som toľko papierovej roboty, koľko som neurobila ani za celé týždne, keď ešte malo zmysel tu pracovať. Z nudy robia upíri rôzne veci.

Z monotónneho tempa čísel ma asi o dvanásť päťdesiat, vytrhol až hlas Katie s jej: „Sexy krásavec pred vchodom.“

Susane pribehla k nej a obe sa pritlačili na obrovské sklo kancelárie tak, že z dychu vytvárali malé zarosené obláčiky.

„Hm... Možno ide na pohovor. Počula som, že toho Filla z druhého vykopli,“ fantazírovala Susane.

„Ja by som tento kus rozhodne prijala. Nie len ako zamestnanca,“ povedala Katie s dôrazom na dvojzmysel a obe sa rozchichotali.

Podišla som k nim. A nahla sa k oknu. Ani ma neprekvapilo, skôr príjemne pobavilo to, že tam stál Damon. Práve si prezeral budovu, od hora dole. Keď očami zastal na treťom, musel zbadať tri postavy prilepené na výkladnom skle kancelárií. Pousmial sa a zakýval. Aj z tej výšky bolo vidieť, že nezabudol na svoj nacvičený okúzľujúci status, zachoval si svoju povesť a obom mojim kolegyniam sa rozpumpovali srdcia. Každá jemne vzdychla. Dostala som chuť sa trochu pobaviť na ich účet. Odkývala som naspať. Ale nie tak energeticky a flirtovne ako on, skôr som ležérne zdvihla ruku a potom ju po nechala skĺznuť po skle. Ucítila som na sebe dva zabíjajúce pohľady. Užívala som si to.

„Ty ho poznáš?“ spýtala sa Kate naštvane s červenou tvárou.

Ja som sa len usmiala a snažila som sa môjmu úsmevu dodať záhadnosť. Pobrala som sa k stolu a do kabelky som si hodila mobil a kľúče.

„Tak trochu. Dnes sa na obede trošku zdržím.“

Obe stáli červené pri okne a Susane dokonca zabudla zatvoriť ústa.

„Ty... ty s ním akože niečo máš?“ povedala Susane nenútene, ale naliehavosť tej otázky ma skoro udrela do nosa. (Rovnako ako jej nechutne silný parfum.)

„Veď ale máš Willa,“ doložila Kate. Pripomenula mi akurát ďalší „kus„ ktorý mi závidela rovnako ako momentálne Damona.

„Ja viem, že mám Willa.“

„Tak to nás môžeš s tým tam dole bez problémov zoznámiť, nie?“ povedala Kate s nacvičeným úsmevom a s nechutne chladnými a skúmavými očami.

Ja som sa tiež usmiala. Podľa mňa, o mnoho srdečnejšie ako ona. Pomaly som kráčala k nim.

„Dievčatá, vy by ste sa mali v prvom rade starať o seba a môj život nechať na pokoji. Viem, že je zaujímavejší ako vaše frigidné životy plné obzerania cudných chlapov, fantazírovania a večerných telenoviel so zmrzlinou, ale za vaše spackané vzťahy si môžete samy, svojím povrchným prístupom.“

Viem, že som zašla priďaleko, pretože obe boli opustené. Jedna svojho priateľa podviedla a on sa s ňou potom rozišiel, druhá len kritizovala a hľadala dokonalosť. Neviem, ako som to dokázala, ale moju reč som im predniesla s úsmevom na perách a jemne výhražným tónom. Potom, ako obe stáli so zakalenými pohľadmi opreté o sklo, som sa otočila a vypochodovala z kancelárie. Predstavovala som si, ako teatrálne musí môj odchod vyzerať.

Až vo výťahu som si uvedomila, že môj život je omnoho horší. Túto myšlienku som zahnala do kúta mysle a radšej som sa venovala postrehu, kedy sa zo mňa stála taká beštia, aká sa predviedla tam hore?

„Ahoj, tak kam ideme?“ spýtala som sa ho, hneď, keď som k nemu prišla.

Damon mlčal, len pokynul hlavou smerom od mojej práce. Keď sme odchádzali, pozrela som sa do mojej kancelárie a videla som, ako sa dva tiene rýchlo odďaľujú od okna.

„Do parku. V taške mám krv.“

„Ja som mala na mysli skôr obyčajný obed.“

„Čuduj sa, že máš mizernú kontrolu, keď jedávaš nejaké pochybné šalátiky a polievky. Pravidelná dávka dobrej, čerstvej krvi je pre kontrolu omnoho lepšia ako týranie samej seba nejakými svinstvami a potom prepchanie sa do prasknutia krvou.“

Tieto rady o životnom štýle mi od neho prídu prehnane starostlivé. Žeby pán Pôžitkár chcela radiť mne?

„Nebude divné, keď budeme v parku obedovať krvné vrecká? Budú tam ľudia.“

„Nechaj sa prekvapiť.“

A naozaj. Keď sme dorazili k parku a vybrali si odľahlú lavičku, Damon vytiahol z tašky dve vínové fľaše.

Zdvihla som obočie, keď mi jednu podával.

„Krv,“ povedal pre upresnenie, ale mne to bolo jasné.

Musela som sa zasmiať.

„Kedy si usúdil, že vzhľad alkoholika s obedným litríkom vínka je lepší ako vzhľad narušeného psychopata s krvou?“

„Asi to bolo po tom, čo ma naháňal jeden kňaz s krížom a cesnakom.“

Vydala som zo seba zarazený smiech

„Kto ťa naháňal?“

„Kňaz. Ale to bolo dávno.“

Nechala som to tak. Damon o sebe nikdy moc nehovoril a nechcela som strácať čas zbytočným vypytovaním. Odzátkovala som svoju fľašu a napila som sa. Neexistuje presný popis pre takú slasť. Na dva glgy som vyprázdnia polovicu obsahu. Potom som zabrzdila, aby som nevyzerala ako moc veľký závislák- čo som bola.

Bol to príjemný čas. Rozprávali sme sa o úplne normálnych veciach, ako napríklad o mojej práci a podobných hlúpostiach a to bolo dobre. Dokonca som sa niekedy cítila ako človek. Až kým mi nezazvonil mobil.

„Áno?“

„Slečna Elena Gilbertová? Tu je poručík Gerard Torez, z Atlantskej kriminálky.“

„Áno?“ zopakovala som znova, ale tentoraz sa mi hlas trochu roztriasol. Tušila som niečo zlé.

„Je mi ľúto, že vám musím oznámiť takú nešťastnú správu, ale našli sme telo vášho priateľa. Willama Greedyho. Ani by sme nevedeli, koho máme kontaktovať, pretože nie ste vo zväzku manželskom, ale spolupracovníci z priestupkov ho poznali a odporučili mi vás. Môžete sa prosím dostaviť na políciu, máme na vás pár otázok. Je mi to naozaj veľmi ľúto.“

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction