OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lovci hláv - 5. kapitola

27.12.2014 (15:00) • Shaun • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 1436×

5. kapitola

Ťaživé ticho prerušovalo iba pravidelné tikanie starodávnych hodín. Sedela som v riaditeľni s prekríženými rukami na hrudi a pozerala do zeme. Nicholas Darki sedel oproti mne, vo veľkom koženom kresle a premeriaval si ma. Robil to už hodnú chvíľu a popritom nič nehovoril. Keď už sa mi to zdalo ako večnosť, zodvihla som pohľad a mala na jazyku pár dobrých dôvodov, prečo ukončiť túto hru. Jeho drsný pohľad ma však okamžite schladil.

„Scarlet Hoechlinová.“ Vstal a obišiel stôl, aby sa mohol posadiť na jeho okraj. Ruky si skrížil na hrudi rovnako ako ja, a popritom so mňa nespúšťal svoje modré oči. „Keď som si preštudoval váš životopis, veľmi ma potešili vaše výsledky. Lenže teraz mám pocit, akoby sem prišlo úplne iné dievča.“

Vystrela som sa na stoličke a spozornela. „Prečo si to myslíte?“

„Pretože ste vyvolali už niekoľko bitiek. Väčšinou nezmyselných. Tak, ako včera so slečnou Jocelyn Thabyovou alebo dnes, keď ste vrazili jednému chlapcovi na tréningu.“

„To s Basimom bola nehoda, prisahám,“ prerušila som ho, aby som sa mohla brániť. Ani som netušila, ako sa dozvedel o tej malej potýčke s Joyce, ale v túto chvíľu ma to nezaujímalo.  

„Neskončil som, slečna,“ upozornil ma. Stíchla som. „Aj napriek týmto prešľapom, som vás videl včera s pánom Christianom Vegom pri hre Korisť. Ako poznám pána Vegu je v súbojoch veľmi dobrý a určite nečakal, že sa mu postaví prváčka. Popravde som to nečakal ani ja. A za to si zaslúžite obdiv.“ Posunula som sa dopredu na stoličke, aby som ho lepšie počula. Skutočne to vyšlo práve z jeho úst?

„Ale nič z toho nemení na skutočnosti, že ste tu len dva dni a už vás profesor Warren a polovica študentov nenávidí.“

„Len jedna študentka – Joyce,“ opravila som ho. Nadvihol obočie. Zabudla som, že ho nemám prerušovať. Chvíľu trvalo, kým znovu pokračoval.

„Keďže nemáte rodičov, nevyhodím vás, ako odo mňa žiadal váš profesor. Hunterov je príliš málo, aby sme si mohli dovoliť straty. Navyše, pokiaľ máte tie najlepšie predpoklady stať sa Lovkyňou hláv. No varujem vás, nech vám sláva nestúpne príliš do hlavy, slečna Hoechlinová. Akadémia sv. Richella má prísne pravidlá a ich porušovanie netolerujeme. Snažte sa preto vyhýbať problémom, aby som vás nemusel vyhodiť, áno?“

„Áno. Ďakujem, pán riaditeľ. Môžem teraz už odísť?“ Postavila som sa z kresla, no počkala som na jeho dovolenie.

„Áno. To je všetko.“

Otočila som sa a vybrala sa k dverám.

„Vlastne, slečna Hoechlinová, nehovorí vám niečo meno Rosemary Pierceová?“

Jeho otázka ma tak zaskočila, že mi ruka ostala visieť vo vzduchu na polceste ku kľučke. Celá som stŕpla, akoby ma obliali studenou vodou. V hlave sa mi zhromaždili šialené otázky, že na to prišiel, že ma odhalil a teraz ma zabije. No potom som si uvedomila, že inak by ma nepustil preč zo svojej kancelárie a náš doterajší rozhovor by vyzeral inak.

S predstieraným pokojom som sa otočila tvárou k nemu a dúfala, že sa mi nebude triasť hlas. „Nie, prečo? Kto to je?“ spýtala som sa tak nevinne ako to išlo. Nicholas Darki mal zvraštené čelo a oči tmavé ako noc. Mala som chuť zahryznúť si do pery, aby som uvoľnila stres, no to by ma len zbytočne prezradilo. Chvíľu akoby premýšľal a potom nad niečím potriasol hlavou.

„Nikto. Môžete ísť. Ale ak by ste mali nejaké problémy, môžete sa na mňa obrátiť, rozumiete?“

„Rozumiem. Dovidenia, pán riaditeľ,“ rozlúčila som sa s ním a konečne otvorila tie prekliate dvere. Uháňala som z jeho kancelárie ako postrelené zviera. Nemala som tušenie, prečo sa ma pýtal na mamu ani to, ako ho to napadlo. Ale jedno mi bolo jasné, poznal ju a ja som musela prísť na to, odkiaľ.

Pri ceste späť na izbu som na dolnej chodbe uvidela v kreslách pri krbe  zloženú Aniju s Aaronom. Sedeli nad hŕbou kníh a o niečom život debatovali. Pochybovala som však, že išlo o náš projekt.

„Ahojte,“ pozdravila som ich a posadila sa na zem pred krb do tureckého sedu. „Prepáčte, že som neprišla do tej knižnice.“

„To je v poriadku. Radšej nám povedz, ako to dopadlo s riaditeľom. Nevyhodil ťa alebo áno?“ Anija sa naklonila dopredu a nedočkavo mi visela na perách, kým som jej všetko nerozpovedala. Vynechala som však tú časť s mamou.

„Takže si ako zločinec na slobode, ale v podmienke?“ skonštatoval Aaron. Skrivila som pery. Jeho prirovnanie sa mi vôbec nepáčilo. Hlavne preto, že som skutočne bola prenasledovaná Lovcami hláv.

„Viete niečo o Basimovi?“ zmenila som tému. Obaja pokrútili hlavami.

„Odviedli ho na ošetrovňu, ale do izby sa nevrátil. Najskôr si ho tam ešte nechajú.“

„Áno, asi máš pravdu,“ súhlasila som s Aaronom. Pri spomienke na jeho zlomený nos, som sa ešte stále cítila previnilo. Bolo mojou povinnosťou ísť sa na neho pozrieť, ale dnes večer som musela vyriešiť dôležitejšie veci. Napríklad, odkiaľ riaditeľ Darki poznal moju matku alebo, čo sa mi chystá urobiť Joyce. Na jej odkaz som stále nezabudla a po tom dnešnom fiasku s Christianom, som musela byť opatrná.

„Scarlet,“ Anija ma vytrhla z myšlienok, „nechceš si ísť ľahnúť? My dvaja sa o projekt postaráme.“

„Neblázni,“ zahriakla som ju na oko urazene. „Nenechám všetku prácu na vás. Pomôžem vám. Takže, čo zatiaľ máte?“

•••

Ráno som si obliekla červené tielko na tréning. Bola som naštvaná. Kvôli Joycinej vyhrážke som ostala celú noc hore, aby ma nemohla prekvapiť. Anija chcela zostať hore so mnou, ale zaspala tesne po polnoci. Sama som mala sto chutí to vzdať už o tretej, no potom som počula jej hlas na chodbe a spánok ma hneď prešiel. Čakala som na ňu do rána, ale nič sa nestalo. Neprišla. Preto som si bola tesne pred východom slnka zabehať a rozhodla som sa, že to bude môj nový rituál. Tentoraz som si však dala pozor, aby ma nesledoval ani ten prekliaty Christian.

„Myslíš, že dnes na raňajkách budú do nás znovu pchať vitamíny?“ opýtala sa zasnene Anija pri ceste do hlavnej budovy.

„Neviem. No aj tak na ne nejdem. Ešte pred tréningom sa chcem zastaviť na ošetrovni a skontrolovať Basima.“

„Nie som si istá, či ťa tam pustia, Scar.“

„To nechaj na mňa,“ usmiala som sa na ňu.

V hlavnej budove sme sa rozdelili hneď, ako mi ukázala kadiaľ je ošetrovňa. Zišla som dole schodmi a ocitla sa v bielej chodbe, ktorá sa vôbec nehodila ku gotickému, starodávnemu štýlu školy. Prešla som okolo neónovej lampy na nízkom strope, okolo požiarneho hydrantu a zachytila kroky. Približovali sa ku mne. Obzrela som sa a rýchlo sa schovala za jedny z dverí. Keď sa kroky znovu vzdialili, obzrela som sa. Boa to izba pre pacientov. Mala nudné biele steny, minimum nábytku a tri postele ťahajúce sa po ľavej strane miestnosti. Tá posledná bola oddelená modrou plachtou.

„Basim?“ zašepkala som.

Odpoveďou mi bolo ticho. Podišla som bližšie a odhrnula záves. Čakala som Basima s obviazanou tvárou napichaného infúziami, no posteľ bola prázdna. Prikrývka bola hodená na zemi, ako keby odišiel narýchlo.

Potiahla som nosom. Cítila som slabý pach Basimovej krvi. Potom som položila ruku na posteľ, no bola studená. „Nespal tu.“

„Bude v poriadku. Nos sme mu napravili a nebol zistený žiadny otras mozgu.“ Ten hlas išiel z chodby a približoval sa. Rozbehla som sa ku dverám a uvidela, ako sa ku mne po chodbe blíži Nicholas Darki a doktorka. Odrezali mi cestu. Otvorila som skriňu pri dverách a schovala sa do nej. Ostávalo mi len dúfať, že ma tam nenájdu.

„To je dobré. Jeho rodičom som nevolal. Nechcem vyvolávať zbytočný rozruch.“

Riaditeľ s doktorkou vošli do miestnosti a kráčali k posteli. Sledovala som ich cez malú škáru pomedzi dvere. Obaja boli veľmi prekvapení, keď odhrnuli záves a Basim tam neležal.

„Nechápem. Veď bol uspaný.“ Doktorka zalapala po dychu.  

„Zvolajte sestry, či ho nevideli odchádzať. Ja pôjdem do jeho izby. Ak je v areály, nájdeme ho.“

Obaja vybehli z izby. Vyšla som zo skrine a zadívala sa na prázdnu posteľ. Basim bol uspaný. Ako teda mohol len tak zmiznúť?

Nechcelo sa mi ísť na hodinu bojových umení, ale musela som. Kvôli profesorovi Warrenovi a aj tomu, aby som na seba zbytočne znovu nepriťahovala pozornosť. V noci, pri čakaní na Joyce, som premýšľala a zaprisahala sa, že sa už viac nebudem dostávať do malérov a stanem sa vzornou študentkou. Lenže tá vec s Basimom sa mi zdala divná. Ľudia predsa len tak ľahko nevstávajú z postele, keď v sebe majú prášky na spanie. Chcelo sa mi vybehnúť do jeho izby a začať ho hľadať po celom areáli, ale bolo mi jasné, že riaditeľ by bol proti. Navyše sa do toho pustil aj sám.  

Keď sa mi konečne podarilo bez povšimnutia dostať z ošetrovne, stretla som niekoľko strážcov v čiernych uniformách. Nikdy predtým som ich v škole nevidela, len pri bráne. A to znamenalo jediné – Basima nenašli na ošetrovni ani vo svojej izbe.

„Hej, Scarlet.“ Niekto ma potiahol dozadu. Otočila som sa a uvidela zadýchanú Aniju. „Čo sa deje? Kričím na teba už pár minút. Nepočula si ma alebo čo? Ako sa má Basim?“

„Ja neviem.“ Pokrčila som ramenami.

„Akože nevieš. Predsa si za ním bola alebo nie? Ešte stále leží na ošetrovni, ako hovoril Aaron?“

„Mal by. Lenže on tam nie je. Niekde sa stratil, Anija,“ odvetila som. Anija otvorila ústa, no viac som jej nemala čo povedať.

Na hodine bojových umení sme boli obe nesústredené. Na začiatku sme dúfali, že tam uvidíme Basima. Veď čo ak sa doktorka zmýlila, mal otras mozgu, sám sa stratil a náhodou sa objaví? Lenže keď neprišiel, obe sme boli celé nesvoje. Profesor ma musel niekoľkokrát opraviť pri zlom údere do figuríny a ju zas po celý čas Aaron skladal jediným úderom k zemi.

„Možno to nič nie je a on sa nájde,“ pošepkala mi na obede. Celý deň sme videli strážcov prehľadávať školu, hovoriť s profesormi i s niektorými študentmi. Potom sme dostali na zvyšok dňa voľno a klebetám už viac nič nebránilo k ich voľnému šíreniu.

Sedela som s Anijou v spoločenskej miestnosti na internáte a načúvala ostatným skupinkám, ako sa bavia o Basimovi. Jedna ich teória bola absurdnejšia, než druhá či tretia. A od úteku sme sa behom niekoľkých hodín dostali k únosu či samovražde. Nehovorili sme o svojich pocitoch, ale všetkým nám bolo jasné, že čím dlhšie bude Basim stratený, tým je menšia pravdepodobnosť, že sa nájde živý. Alebo aspoň tak to chodilo v bežnom svete za múrmi Akadémie.

Tesne pred večerou si k nám prisadol Aaron.

„Viete niečo nové?“

S Anijou sme na neho zazreli pohľadom to-myslíš-vážne? Aaron zodvihol ruky na obranu, ale ani jedna sme nemali chuť s ním žartovať. Basim bol fajn chalan a nezaslúžil si, aby sa mu niečo stalo.

„Aby ste mi odpustili, poviem vám, čo som zistil ja, súhlasíte?“ Odmlčal sa. Anija do neho štuchla, aby nás viac nenapínal. „Tak fajn. Bol som v knižnici a počul som dvoch tretiakov, ako sa zhovárajú o Basimovi. Podľa nich to bol únos.“

Prevrátila som oči. „Ale prosím ťa, aký únos. Kto by už len unášal prváka. A navyše, ako by sa dostal do takej pevnosti ako je Akadémia.“

„Len počúvaj. Vraj to nie je prvý prípad. V priebehu posledných dvoch rokov sa tu stratilo množstvo študentov. Ale hneď potom sa znovu našli. Len tak, z ničoho nič sa znovu objavili po pár dňoch v škole a na nič si nespomínali.“

Pozrela som sa na Aniju. Obe sme boli rovnako prekvapené a rovnako sme tomu nerozumeli.

„Pátral som,“ pokračoval, „a pokúsil sa niečo nájsť v záznamoch školy.“

„V záznamoch školy? Nie je to nelegálne?“ spýtala sa Anija udivene. Mňa samú jeho čin prekvapil. Aaron s tými svojimi okuliarmi a detskou tvárou, na ktorej ešte nevyrazila brada, nebol ten typ, ktorý by robil nelegálne veci.

Pokrčil ramenami. „Nechtiac som sa tam nabúral už prvý týždeň školy, tak prečo to nevyužiť,“ odvetil. „Ale našiel som niečo zaujímavé. Presnejšie deväť mien. Všetko to boli študenti, ktorých uniesli v prvom ročníku. Tie únosy sa začali asi tak pred dvomi rokmi. Šesť únosov minulý rok. Preto je druhákov tak málo.“

„Počkaj,“ zastavila som ho. „Povedal si predsa, že tí študenti sa potom vrátili. Alebo nie?“

 Oprel sa o opierku pohovky a povzdychol si. Nespúšťala som z neho pohľad. Vedela som, že povie niečo zlé.

„Nie všetci. Traja študenti sa nikdy nenašli. Odvtedy bol pokoj, až doteraz. A podľa starších študentov je Basim ďalšou obeťou.“

„A čo sa stalo s tými študentmi, ktorí sa vrátili? Pamätali si niečo?“

„Nič. Boli tam zaznamenané aj ich výpovede a všetci hovoria to isté. Bola to obyčajná noc, keď sa prechádzali vonku. Nikto ich udrel, uniesol a o pár dní sa vrátili späť do školy. Bez najmenšieho škrabanca sa objavili v areály, ale popritom strážnici vždy všetko prehľadali a nenašli po nich ani stopu.“

„To znie strašidelne. Ako by ich uniesli mimozemšťania,“ poznamenala Anija.

„Nebuď hlúpa, žiadne UFO,“ zahriakla som ju. „Skôr to vyzerá tak, že ich naozaj niekto uniesol, niečo im urobil a potom ich, neviem ako, prepašoval späť na pozemok školy. Pamätáš si ešte mená tých unesených študentov?“

„Jasné, ale nič ti nepovedia. Skúšal som to. Nepovedia ti nič viac, čo nie je v záznamoch.“

„A čo ak o tom vedenie vie. Čo ak v tom má vládnuca vrstva?“ načrtla Anija. Obaja sme sa nad tým nápadom zamysleli, ale potom sme rovnako pokrútili hlavami.

„Nemyslím si. Počula som riaditeľa dole na ošetrovni a nevyzeral, že by o tom niečo vedel. Bol rovnako prekvapený ako ja, keď našiel Basimovu posteľ prázdnu. A pokiaľ by o tom naozaj vedel, nevysielal by ani pátracích psov, ktorí ešte stále prehľadávajú celú školu.“ Odmlčala som sa a zahľadela sa do plameňov v krbe. „Nemohli to byť ani beštie za bránami. Za prvé sa cez elektrický plot nedostanú a za druhé by neunášali študentov po jednom, a už vôbec by ich potom nevracali späť.“

„Máš pravdu. Ak by sa beštie dostali za plot, všetkých ba nás vyzabíjali. Neskončilo by to iba pri unesenom hunterovi,“ pritakal Aaron.

Po týchto slovách sme sa všetci odmlčali. Každý premýšľal nad inou teóriou, čo sa stalo chudákovi Basimovi. Čím viac som však premýšľala nad jeho osudom, tým väčší pocit viny sa ma zmocňoval. Ak by som mu nevrazila, všetko by bolo v poriadku. Nikdy by sa neocitol na ošetrovni a nezmizol by.

„Viete, čo je zvláštne?“ Zodvihla som hlavu a pozrela sa na oboch priateľov. Hm, priatelia, ako dobre to znie. „Aaron, ty si hovoril, že všetkých študentov niekto prepadol mimo budov. Proste boli vonku. Ale Basim vonku nebol. Ležal na ošetrovni a nebolo ani veľa ľudí, ktorí o tom vedeli.“

„Čo tým chceš povedať?“ vyzvedala Anija.

Priklonila som sa k nim zo svojho kresla a začala šepkať, aby ma počuli skutočne len oni, aj keby niekto načúval. „Ošetrovňa sa nachádza pod hlavnou budovou. Predpokladajme, že Basima uniesol napríklad upír.“ Obaja zhíkli hrôzou, no ja som len prevrátila očami. Dobre, sme najhoršie bytosti z beštii, to už dávno viem. „Myslite si, že by mohli prejsť do vestibulu alebo len tak opustil budovu bez povšimnutia?“ Nadvihla som obočie a veľavýznamne sa na nich pozrela. Čakala som, ktorému z nich to docvakne ako prvému. Aaron sa prudko nadýchol.

 „Chceš teda povedať, že nech už Basima uniesli na čokoľvek, tak to bol niekto z nás? Nejaký študent?“ zvýšil hlas. Kopla som mu do nohy, aby som ho umlčala.

„Študent alebo profesor. Je ľahšie niekoho odviesť z prísne stráženého miesta, pokiaľ máš vo vnútri človeka.“

Usmiala som sa, pretože mi to pripomenulo mamu. Išlo o jeden jednu z jej akcii, keď ešte bola hunterom a patrila k Lovcom hláv. Vtedy odstali nepozorovane z väzenia jednu čarodejnicu, ktorá zadržiavala nejaké informácie o upíroch. Za ne žiadala, aby ju z väzenia dostali a keďže to nešlo právnou cestou, pokúsili sa o útek. Problém bol v tom, že niekto musel ísť dnu, aby to pripravil. a tým človekom bola moja mama.

Vrátila som sa späť do prítomnosti a uvedomila si, ako hlúpo sa škerím. Popri tom bola situácia veľmi vážna. Anija si žmolila ruky a všimla som si, že si prisadla bližšie k Aaronovi. Ten sa obzeral dookola, akoby si myslel, že ten únosca bude mať svoje prečiny napísané na čele.

„Hlavne sa obaja upokojte,“ začala som a chytila Aniju za ruku.

„Upokojiť? Ako sa mám upokojiť, Scar? Pobehuje tu únosca možno aj vrah. Mali by sme to niekomu povedať. Riaditeľovi, napríklad.“ Anija sa postavila, no ja som ju okamžite stiahla späť na pohovku.

„Sú to len naše dohady, Anija. Nech sú akokoľvek logické, nemáme žiadne dôkazy. Nikto by nám neuveril. Musíme preto zachovať pokoj, rozumieš? Najlepšie však bude, ak odteraz nikde nebudeme chodiť sami a už vôbec nie za tmy.“

„Takže budeme len čakať, až nás niekto unesie?“ zafňukala.

Otvorila som ústa, ale potom ich znovu zavrela. Nie, čakať som rozhodne nemienila. Nebola som ten typ. Po celý život som bola naučená bojovať, pretože som musela. Dnešok sa od mojich predchádzajúcich dní vôbec nelíšil. Možno len v tom, že som zatiaľ nepoznala hrozbu. Ale áno, mienila som s tým niečo urobiť.

Ani jednému z nás sa nechcelo ísť na večeru. Nemali sme na to „žalúdky“. Neboli sme jediný. Slabšie povahy ostali na internáte, buď sa zavreli vo svojich izbách alebo ostali v hracej miestnosti na prízemí a snažili sa svoj stres rozptýliť pri biliarde.

Sledovala som, ako gule narážajú jedna do druhej v kúte miestnosti, a zároveň sa snažila prísť na riešenie tejto patálie. Okolo desiatej večer som si všimla, ako sa po internáte rozliezli strážci. Dvaja sa usadili priamo v hracej miestnosti, ďalší dvaja v spoločenskej a keď som vychádzala po schodoch do svojej izby, všimla som si minimálne jedného strážcu na každom poschodí. V izbe som za sebou zatvorila dvere a všetko povedala Aniji i Aaronovi, ktorý ju tam – ako sa zdalo – utešoval.

„Pozri sa von oknom. Je ich tam oveľa viac,“ povedal Aaron a ja som poslúchla. Vykukla som von a pohľadom ostrým skoro ako britva som zo skenovala areál pred internátom. Pred hlavou budovou stál jeden, ďalší bol pri studni zasadenej do stredu štvorcového trávniku pred školou. A nejaký pohyb som uvidela aj medzi stromami.

„Nie sú odtiaľto. Myslíme si, že ich sem zavolal riaditeľ,“ objasnil Aaron.

Posadila som sa na svoju posteľ do tureckého sedu a zložila ruky do lona. „Ak ich sem zavolal on, znamená to, že naša situácia je naozaj zlá.“

„Takže si na nič neprišla?“

Zavrtela som hlavou. „A vy?“

„Nie. Ale myslím si, že ráno múdrejšie večera. Idem, kým ma tu nenachytajú. Ešte ti napíšem, áno?“

Anija prikývla. Aaron sa postavil a rozlúčil sa s nami. S Anijou vrelým objatím, mne iba zamával. Keď sa za ním zatvorili dvere, otočila som sa na Aniju s nadvihnutým obočím.

„Napíše ti list a potom ho pošle po holubovi alebo čo?“

„Nie,“ zasmiala sa. Uľavilo sa mi, keď som počula jej smiech, aspoň z nej trochu opadol strach. „Správu cez mobil. Hovorí sa, že mobily sú zakázané a nie je tu signál, ale Akadémia má vlastný satelit, ktorý prenáša signál aj cez vrchy. Dohodli sme sa, že mi napíše, ak ho niečo napadne.“

Na jazyk sa mi dralo ďalšie podpichnutie, ale zastavila som ho skôr, než by mi vyhodil dôležitú myšlienku z hlavy. Ako som mohla byť taká hlúpa a zabudnúť na ňu, nadávala som si v duchu.

„Scar, si v poriadku?“

Mykla som sa. „Jasné. Pôjdem spať a ty?“

„Idem najskôr do sprchy a budem dúfať, že voda zo mňa zmyje ten pocit špiny.“

Usmiala som sa a počkala, kým odíde. Potom som vyhrabala svoju tašku zo skrine a otvorila bočné tajné vrecko, kde sa neskrýval len môj strieborný kôl po mame a ďalšie dôležité veci na boj proti beštiám, ale aj malý výplod modernej technológie. Mobil. Vyhľadala som číslo tety Kate a rýchlo naťukala správu:

Potrebujem pomoc. Niečo sa stalo. Stretnime sa. Zajtra večer. Na severnej strane. S.

Potom som telefón znovu schovala a prezliekal sa do pyžama. Tesne predtým, než na mňa doľahol spánok, som premýšľala či Kate dorazila správa. A ak áno, ako sa dostanem cez elektrinou nabitý plot von tak, aby to zo mňa neurobilo pečeného poloupíra. 

Autor: Shaun (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lovci hláv - 5. kapitola: