Lost in the fairytale - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ide o FF na Once upon a time. Kedysi dávno sa v Začarovanom lese narodila princezná, ktorá pochádzala z kráľovstva, kde všetci žili dlho a šťas... Pravda bola však úplne niekde inde. Nič netrvá večne a časy Začarovaného lesa boli dávno preč, keď sa zrazu znikadiaľ objavilo pár rozprávkových bytostí, ktoré hľadali cestu späť domov. A tak ako v rozprávkovej ríši, tak aj v reálnom svete v úplne inej krajine a v úplne inom živote, vychádza z diaľkového autobusu mladé dievča, ktoré hľadá cestu späť domov...
Poviedku píšem spolu s kamarátkou - Turb.

19.01.2014 (12:00) • , Turb • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 879×

New life, old friend

Pohľad Lisbeth:

Vždy som hľadala cestu. Cestu, ktorá by ma posunula čo i len o kúsok ďalej, ukázala mi šťastnejšie chvíle... A práve teraz sa na takej jednej šmýkali kolesá diaľkového autobusu so zahmlenými oknami, v ktorom som sedela a počúvala hudbu na svojom starom mobile. Chcela som vykročiť práve na ňu, niečo mi našepkávalo, aby som to urobila... Možno to boli neskutočné depresie a nočné mory, na ktoré som sa budila každú noc. Alebo to boli moji adoptívni rodičia, ktorí boli už asi šiesty v poradí. Stále ma hádzali z jednej rodiny do druhej...

Neviem, či by niekedy pochopili, že o mňa nikto ani nezakopne, že o mňa nikto nestojí. Práve preto som kapitolu „rodina“, vo svojom živote nadobro uzavrela a začala svoju vlastnú cestu alebo skôr začala písať svoj vlastný príbeh bez niekoho, kto by mi v tom prekážal.

Rukou som utrela zahmlené okno a urobila tak na ňom jednu guľatú šmuhu, cez ktorú som sa unesene kochala výhľadom na môj nový domov... New York. Chcela som ísť práve sem a to z určitého dôvodu. Prvá rodina, do ktorej som bola pridelená, bývala práve tu. Tu, kde ma ako štvorročné dievčatko našli, ako sa sama potulujem po uliciach. Usúdila som, že bude najlepšie začať od začiatku a viem, že toto mesto mi môže ponúknuť viac, než sa na prvý pohľad zdá. Autobus zrazu zastal a dovtedy vrčiaci motor, úplne stíchol. Boli sme na konečnej, bol čas, kedy ľudia odchádzajú z práce na obedy do drahých reštaurácií alebo sa schádzajú ako rodina pri preplnenom stole. Ja som niečo také nikdy nezažila a pochybujem, že sa to niekedy zmení.

Rýchlo som sa postavila z tvrdej sedačky a ešte rýchlejšie vystúpila z autobusu na vyvýšený chodník, pri ktorom sme zastavili. Obzerala som sa všade navôkol a dýchala ten svieži vzduch, ktorý bol cítiť po benzíne a výfukoch z áut. Pousmiala som sa a pevnejšie zovrela menšiu cestovnú tašku, so všetkými svojimi vecami, v rukách. Konečne po všetkých tých rokoch smútku, trápenia a sĺz mám pocit, že som konečne šťastná, voľná, že môžem robiť hocičo, čo len budem chcieť. Už ma nikto nezužoval... Ani adoptívni rodičia, ani sociálni pracovníci, ani psychológ, ktorého som musela navštevovať každý piatok a občas v stredu, keďže som vraj prakticky narušená. Teraz som však slobodná a môžem sama rozhodovať o tom, čo budem robiť a čo naopak nebudem. Žiadne obmedzovania a zákazy či príkazy niekoho, komu na mne ani nezáleží.

Prešla som pomaly, ešte stále sa obhliadajúc, cez prechod. Musela som nájsť nejaký hotel, v ktorom by som mohla na pár nocí prespať. Bethany, mojej bývalej adoptívnej matke, som z kabelky, ktorú nechávala večne položenú na stole, zobrala nejaké peniaze, aby som mala s čím na začiatok vyžiť.

Druhým krokom by bolo nájsť si prácu a popritom nejako doštudovať, keďže som prakticky len tak zo dňa na deň odišla zo strenej. Vkročila som do štvrte s vysokými presklenými mrakodrapmi, kde boli kancelárie obchodníkov a rôznych firiem od výmyslu sveta. Avšak, boli tu aj hotely a pár menších reštaurácií, z ktorých si na jednu ešte odmala pamätám.

Chcela som vojsť do jedných otáčacích, sklenených dverí a spýtať sa na recepcii na najlacnejšiu voľnú izbu, keď som pred sebou uvidela veľmi známu tvár, ktorá sa mi zjavovala v snoch a ktorá bola stále bližšie a bližšie. A čím bola bližšie, tým viac som verila, že je to naozaj ona a že sa mi to len nezdá ako za všetky tie roky. Moja taška spadla z mojej ruky na betónový chodník a moje oči zostali doširoka otvorené.

„Ellaine?“ vydýchla som s nádejou v očiach a s neistotou v hlase. V ten moment mnou prúdilo toľko pocitov a emócií... Najradšej by som sa proste rozbehla a skočila jej do náruče, presvedčila sa, že je skutočná a nie len výplod mojej fantázie, no nedokázala som sa skoro ani pohnúť. Proste som stála na mieste s vypúlenými očami a neveriackym pohľadom na tvári. Naposledy som ju videla ako štvorročná, keď sme na príkaz môjho otca, jej brata, museli skočiť do klobúka, ktorý nás mal zachrániť pred kliatbou, avšak nás rozdelil...

Následující díl »

Autor: , Turb, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction