Little Dirty Secret - 9. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Nahnevá sa Klaus na Sophie, alebo nie? A vrátime sa aj k Wilsonovcom, ktorí okrem Sophie stratili ešte niekoho.
Snáď sa bude páčiť.

21.01.2013 (08:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 6× • zobrazeno 1806×

9. kapitola

Klaus rozrazil celou silou vchodové dvere a Sophie tresol do steny, od ktorej sa odrazila a klesla na kolená.

„Klaus, ja ti...“ začal Alex s hlasom plným obáv a rešpektu, ale Klaus ho nenechal dohovoriť.

„Nie!“ zareval a jeho tvár sa menila na vlkolačiu. „Jednu jedinú vec som od teba chcel! A ani to si nebol schopný urobiť. Si nezodpovedný, malý potkan!“ vrieskal na svojho hybrida a kým sa ten stihol spamätať, tak Klaus už stál pri ňom a rukou zvieral jeho srdce.

Alexovým telom prebehla vlna šialenej bolesti a cítil, ako ho pomaly opúšťa život. Stačí, aby Klaus pritlačil a je po ňom.

„Nik, nie!“ zaprosila s plačom Sophie, ktorá sa krčila pri stene a pozorovala svojho väzniteľa, ktorý práve pripomínal psychopata, čo utiekol z blázinca.

Klaus sa na ňu otočil a pustil Alexovo srdce. Ten si úľavou vydýchol rukami sa oprel o svoje kolená.

„Čo to?“ zaškľabil sa Klaus na svoju dvojníčku. „Vieš, Sophie, za iných okolností by si už bola mŕtva!“ zakričal na ňu a učupil sa pred ňu.

Chvíľu si obzeral jej zaslzenú tvár a potom k nej natiahol ruku. Sophie sebou v prvom momente mykla, ale napokon sa upokojila a Klaus jej ukazovákom prešiel po mokrom líci.

„Ach, láska,“ povzdychol si a usmial sa. „Nikdy, nikdy viac už toto neurobíš, je ti to jasné?!“ zvreskol a Sophie prikývla. „A teraz,“ pošepol a naklonil sa tesne k jej tvári, aby mal dobrý výhľad do jej slzami zaliatych očí. „Bez môjho súhlasu nikdy neprekročíš prah tohto domu. Ostaneš vnútri, až kým ti ja nepoviem, že môžeš odísť. Rozumieš?“

Sophie s neprítomným pohľadom prikývla a zopakovala: „Zostanem vnútri kým nepovieš inak.“

Hybrid sa spokojne pousmial a poslal ju preč. Keď Sophie opustila miestnosť, Klaus sa otočil na svojho “sluhu“, ktorý bol stále skrčený v tej istej pozícii.

Keď si Alex uvedomil, že je s Klausom sám, zhrozil sa a mlčky sa začal modliť. Klaus nebol zhovievavý a netoleroval takéto výstrelky. Nie je žiaden pádny dôvod, prečo by mal práve jeho ušetriť.

„Vieš Alexander,“ začal pomaly Klaus a lenivým krokom sa niesol k nemu. „Si jediný môj hybrid, ktorý si dokázal nájsť cestu k Sophie a preto mi je ľúto, že to takto dopadlo!“ preniesol vznešeným hlasom, akoby sa rozprával so samotným kráľom a nie len obyčajným posluhovačom.

„Klaus, ja...“ začal Alex, ale nedostal možnosť dopovedať svoju myšlienku.

„Nemám záujem počúvať tie klamstvá,“ uškrnul sa Klaus.

„To som už niekde počul,“ doniesol sa k nemu známy hlas.

Klaus sa pozrel k dverám a uvidel Chrisa, ktorý sa o ne ležérne opieral. „Na teba som takmer zabudol,“ pošepol akoby sám pre seba a potom sa ešte na krátky moment pozrel na Alexa. „Vypadni!“ zavelil a Alex bez rozmyslu urobil, čo mu bolo prikázané.

Chris sa spokojne usmial a prešiel do rozľahlej chodby v Klausovom prepychovom dome. Premeriavali si jeden druhého arogantným pohľadom.

„Nevideli sme sa už dlhý čas,“ povedal Klaus a celou svojou osobou sa snažil potlačiť nutkanie, aby odtrhol tomu parazitovi hlavu.

„Presnejšie,“ začal Chris a tváril sa, že počíta, „odo dňa, keď si zabil moju sestru,“ dodal a jeho zamračenie sa ešte prehĺbilo.

Klaus sa povýšene zaškeril a založil si ruky na hrudi. „Ak mieniš robiť problémy, dá sa ľahko zariadiť stretnutie,“ prehodil nenútene a sledoval, ako Chris stuhol.

„Nie, nie,“ pokrútil napokon čiernovlasou hlavou a podišiel bližšie ku Klausovi. „Myslím, že sme si kvit,“ uškrnul sa.

Klaus sa ani nesnažil zamaskovať šok z toho, čo povedal ten podradný a nepotrebný upír. „Kvit?“ zopakoval, aby si ujasnil, čo počul.

„Zabil si moju sestru,“ prehodil Chris, ale neznelo to ako obvinenie. „A ja som zariadil, že Katarina našla spôsob, ako sa premeniť!“ mykol plecom. „Sme vyrovnaní a chcem začať s čistý štítom,“ dodal napokon a zmĺkol.

Klaus nadvihol obočie. „Jasné a ty čakáš, že ti toto uverím,“ pokrútil neveriaco hlavou.

Chris naklonil hlavu nabok a usmial sa. „Ja viem, že nie. A pravdepodobne mi bude trvať nejaký čas, kým nájdem spôsob, ako ti dokázať, že hovorím pravdu, ale prečo to neskúsiť?“ Zakončil svoj monológ rečníckou otázkou.

„Dobre,“ prikývol Klaus a Chris sa otočil na odchod.

Klaus sa už nenamáhal, aby ho zastavil. Vedel, že Chris nie je úprimný a nikdy by mu smrť jeho milovanej sestričky neodpustil len tak. A hlavne nie po tom, ako sa päťsto rokov snažil nájsť spôsob, ako sa ho zbaviť. Ale Klausovi prišiel ako dobrý nápad, nechať toho chudáka uveriť, že on, Niklaus Mikaelson, mu dá šancu.

Chris prekročil prah dverí práve vo chvíli, keď sa Klaus otočil a vošiel hlbšie do domu. Na chvíľu zastal a obzeral si majestátny dom. Klaus si dával vždy záležať, aby ukázal, že je niečo viac než ostatný. Ale teraz sa prerátal a nemal Chrisovi len tak uveriť. Nie, pochopí, že sa splietol a bude ešte ľutovať.

***

Klaus pochodoval po miestnosti a lial do seba už druhú fľašu whisky. Cítil sa, ako idiot. V prvom rade mal zabiť Alexa a aj by to urobil, keby neprišiel ten magor Chris. Ale veď on mu to ešte spočíta. A Sophie asi bude musieť strážiť sám, pretože ani na svojich hybridov sa očividne nemôže spoľahnúť.

Aspoň, že si ju zabezpečil ovplyvnením. Dosť mu hrá do karát, že sa ešte stále nedostala k železníku a aj keby áno, tak on by ho vycítil a vzal jej ho. Je predsa Klaus, pôvodný hybrid.

Chvíľu sa ešte prechádzal dookola a potom sa rozhodol, že skontroluje Sophie. Vošiel do jej izby a začul z kúpeľne tiecť vodu. Otočil sa na odchod, keď jeho pohľad zaujala skica na posteli.

Podišiel k nej a obzeral si obraz. Svoj obraz. Nemal pochýb, že to maľovala Sophie, občas keď sa nudila, tak ju videl kresliť, ale nikdy žiaden jej hotový obraz nevidel a nemal poňatia, kam ich schováva.

Obzeral si svoju tvár na obrázku. Dokonale vystihla každý detail jeho tváre, jeho pery, nos, obrysy a dokonca aj oči. Ale boli iné, než aké boli teraz. Boli vľúdne a láskavé. Presne také oči mal Klaus, keď bol človekom. Teraz tú láskavosť a vľúdnosť vystriedal hnev, zatrpknutie a chuť po pomste.

Veľa ľudí, upírov a jeho “priateľov“ mu ublížilo. Možno to naoko vyzerá, že zabudol, ale to sa nikdy nestane. On nezabúda a už vonkoncom nie na zradu.

Tak úpenlivo civel na obrázok, až prepočul, že voda v kúpeľni prestala tiecť a neuvedomil si ani to, že Sophie stojí vedľa neho a opatrne ho pozoruje.

„Nik?“ spýtala sa napokon a Klaus sebou mykol.

Prezrel si ju a postál mu dych. Stála pred ním len v uteráku a z dlhých vlasov jej padali kvapky vody. „Prepáč, ja som len chcel...“

„Skontrolovať ma?“ dokončila za neho a nadvihla obočie.

Klaus si všimol, že jej myká kútikmi ružových pier. „Vlastne áno,“ povzdychol a vstal. Obrázok však stále zvieral v ruke a uvedomil si to až vtedy, keď sa naň zameral Sophiin pohľad.

„Ešte nie je hotový,“ prehovorila pokojne a vyrovnane.

Klaus sa usmial a skicu vrátil tam, odkiaľ ju vzal. „Aj tak je krásny. Myslím, že je dosť skreslený,“ prehodil s úsmevom a Sophie sa zamračila.

„Prečo?“ nechápala.

„Tak dobre nevyzerám,“ zašomral Klaus, čím Sophie rozosmial. „Prečo sa na mňa nehneváš?“ spýtal sa jej napokon a Sophie mykla plecom.

„Poviem ti to, ak mi povieš, prečo sa ku mne chováš, ako k malému dieťaťu,“ vyhlásila pevne a Klaus vedel, že mu neustúpi. Jasné, mohol by ju ovplyvniť, vlastne z toho už mal tradíciu, ale tento krát vycítil úprimný rozhovor a taký rozhovor už nemal dávno.

„Po tom čo sa stalo predtým, som len opatrný,“ začal a Sophie sa zamračila. „Vieš, Tatiu zabila moja mama...“

„Tatiu?“ prerušila ho Sophie. „Pôvodnú dvojníčku?“ chcela vedieť a Klaus prikývol.

„Čo sa Katherine týka, bol to úplne iný prípad. V jej blízkosti boli upíry, ktorí ju milovali a boli tam aj tí, ktorí jej pomáhali, len aby mne ublížili. A tvoja sestra...“ odmlčal sa a pevne stisol pery. „Dúfal som, že aspoň s ňou sa nič nepokazí, ale stalo sa. A preto nechcem, aby mi teba zabili, ale premenili. Potrebujem ťa, ako človeka,“ dokončil a sklopil pohľad k zemi. „A teraz odpovedz ty. Prečo sa nehneváš?“ zopakoval svoju otázku.

Sophie sa chvíľku ošívala kým odpovedala. „No vieš, stále v tebe vidím dobro a snažím sa pochopiť tvoje zmýšľanie, i keď občas mi dávaš zabrať,“ povedala a Klaus sa pousmial. „Ja nechcem urobiť nič, čím by som ti poškodila. Preto som tu a aj keby si ma neovplyvňoval, tak by som tu bola.“

Klausovo srdce sa v jeho hrudi rozbúšilo, ako šialené. Ona by tu bola s ním, aj keby nebola ovplyvnená. Potlačil nutkanie víťazoslávne vykríknuť a vyskočiť. „Nechám ťa, aby si sa mohla obliecť,“ prehodil a odpochodoval z jej izby.

Keď za sebou zavrel dvere, na jeho tvári sa rozprestrel úsmev. Úprimný a plný šťastia.

***

„Pastor Young, vitajte,“ usmiala sa pani Wilsonová, keď pastor prekročil prah ich domu,

„Samuel je doma?“ spýtal sa milo a nasledoval pani Wilsonovú, ktorá úsečne prikývla.

„Samuel,“ uškrnul sa pastor, keď si podávali s pánom Wilsonom ruky.

„Peter,“ kývol zdvorilo pán Wilson a spolu sa usadili na pohovke.

Pani Wilsonová síce zostala v miestnosti, ale tvárila sa odmerane a odmietavo.

„Mám plán,“ vyhlásil pastor.

Pri tých slovách zaliala pani Wilsonovú nádej. Upíry vzali tú malú potvoru a tým zapríčinili odchod jej jediného syna. Jacob bol tvrdohlavý a neústupčivý. Hneď ako sa všetko dozvedel, zbalil si veci a odišiel zo slovami, že sa nevráti, kým nenájde Sophie.

„Aký plán? Veď ani nevieme, kam ju odvliekol,“ povedal pán Wilson.

„Nie, to možno nie. Ale v Mystic Falls sú jeho súrodenci a jediné, čo nám zostáva, je dúfať, že tej oblude na nich záleží. Budeme ho vydierať!“

***

Jacob stál pred Mystic Grill a cítil, že srdce má padnuté niekde v žalúdku. Mal zlý pocit z toho, čo sa chystal urobiť, ale nemal inú možnosť. On svoju sestru nájde, nech by pre to musel urobiť čokoľvek.

Zhlboka sa nadýchol a vstúpil dnu. Prešiel pohľadom po zaľudnenej miestnosti a jeho čokoládové oči spočinuli na ňom. Na jeho poslednej záchrane.

Prešiel k baru a sadol si na voľnú stoličku vedľa.

Upír sa ani neunúval na neho pozrieť a lenivo povedal: „Neviem, kde je. Darmo strácaš čas.“

Jacob sa musel premáhať, aby sa nerozkričal od zúfalstva. „Pomôž mi ju nájsť,“ poprosil a uvedomil si, že tón jeho hlasu pripadá aj jemu príliš zúfalo.

Damon svoj pohľad zameral na zamračeného mladíka a uškrnul sa.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction