Little Dirty Secret - 17. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Lorrina
Snáď sa bude páčiť.

07.02.2013 (15:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 8× • zobrazeno 1482×

17. kapitola

Kvapky dažďa bubnovali na okno a tým vytvárali nepríjemný zvuk. Počasie v Mystic Falls akoby sa dnes snažilo skopírovať pocity jedného z jeho návštevníkov.

Lorrina stála za oknom a počítala kvapky, ktoré naň dopadli. V hlave sa jej miesili spomienky a myšlienky, ktoré sa navzájom prekrývali a Lorrina nevedela, na čo sa má sústrediť skôr.

Spomínala na časy, keď bola ešte človekom, na časy, keď si prvý raz uvedomila, že už človekom nie je a na časy, keď sa zamilovala.

Jej ľudský život bol plný utrpenia. Niektorí by možno povedali, že zaslúženého, iní by to tvrdenie vyvrátili.

Srdce tejto dvojníčky bolo zatrpknuté. Nie je to tak dávno, keď spoznala jedného muža, ktorý ju miloval. Miloval ju a ani nevedel, kto presne je a odkiaľ prišla. Dokonca ani nepoznal jej pravé meno. Keď sa po prvý raz ukázala v Mystic Falls, tak Katherine balamutila hlavy dvom bratom a ako neskôr Lorrina mala možnosť zistiť, nezostalo to bez následkov a tichá vojna medzi nimi stále panuje.

Vždy, keď sa pozrela do jeho očí, tak v nich videla nekonečno, ktoré ju vťahovalo do svojich útrob. Ani po tak dlhom čase sa ho nevzdala. Nikdy sa ho nevzdá a bude bojovať až dokonca, kým on nebude patriť len jej. Prekliatím Petrových nebol len Klaus, ale aj bratia Salvatorovci.

„Keď som stretol Chrisa, vedel som, že jeho príchod nebude náhoda,“ prehovoril hlas za Lorrininým chrbtom.

Lorrina potlačila hnev a s úškľabkom sa na pôvodného otočila. „Kol,“ zapriadla doslova ako mačka.

„Prečo si tu?“ spýtal sa bez okolkov. „Ide o Salvatorovcov, alebo Elenu? Alebo nebodaj o môjho brata?“ Na Kolovej tvári hral úlisný úsmev.

„Nie som povinná sa ti spovedať,“ fľochla Lorrina a prešla k pohovke, kde sa pohodlne usadila.

Kol okamžite prešiel k nej. „Mala by si zmiznúť. Ku Klausovi sa doniesli nejaké informácie, ktoré by mohli viesť k odhaleniu tvojej existencie. Teda, ak to nie je v pláne,“ zaševelil veselo.

„Klaus ide sem?“ spýtala sa a viditeľne znervóznela.

Kol sa rozosmial. „Je v tom problém?“ V jeho hlase sa odrážala mierna dávka škodoradosti.

Kol veľmi dobre vedel, že problém je. Ak sa Klaus, ktorý Lorrinu pokladá už tisíc rokov za mŕtvu, dozvie, že ona je viac než živá, bude z toho pohroma astronomických rozmerov.

„No tak, Lorri,“ podpichoval Kol, „prečo si prišla? Nemyslím, že dvojičky Gilbertové sú toho dôvodom.“

Lorrina prekrútila oči a zvnútra si zahryzla do líca. „Nehovor mi Lorri,“ oborila sa na neho. „Ty už na to dávno nemáš právo.“

Kol sa rozosmial. „Lepšie, ako keď ti Damon hovorí Katherine, či?“

Táto jeho poznámka Lorrinu zasiahla. Prečo nikdy nepovedala pravdu? Odpoveď je jednoduchá, bála sa.

A teraz, keď sa k nej doniesli novinky o tom, že existuje kolík, ktorý zabíja pôvodných a ešte k tomu je nezničiteľný, jej strach sa vystupňoval.

Ale prezradil by ju? Obetoval by ju?

„Nenávidí ťa,“ prehodil Kol, akoby presne vedel o čom Lorrina premýšľa.

„Nenávidí Katherine,“ oborila sa na neho okamžite.

Kol cmukol a nadvihol obočie. „Pre neho si Katherine ty,“ upozornil veľavýznamne a v sekunde zmizol.

Lorrina osamela so svojimi depresívnymi myšlienkami. Pred viac než sto šesťdesiatimi rokmi hrali s Katherine hru, ktorú už miliónkrát. No táto hra so sebou niesla následky. Obe sa zamilovali a obe trpeli. Už sa na tom nedalo nič zmeniť.

***

Klaus otvoril dvere na svojom novom dome a nekukol dnu. V prvom rade sa chcel uistiť, že je všetko v poriadku a on môže pokojne vojsť. Keď sa tak stalo, odľahlo mu.

Sophie sa vliekla hneď za ním a Alex jej bol doslova v pätách. Jediné, na čo obaja čakali, bol ten moment. Ten, ktorý nastane už o chvíľu a oni konečne budú môcť utiecť.

Sú vo Virgínii, len kúsok od domova Sophie a presne to bolo miesto, kam mala hnedovláska namierené.

„Musím si niečo zariadiť,“ prehodil Klaus a otočil sa na Sophie.

„Ja si zatiaľ vybalím svoje veci,“ odpovedala automaticky. Zatiaľ šlo všetko podľa plánu, ktorý s Alexom starostlivo snovali.

„Alex,“ otočil sa Klaus na svojho hybrida a chcel mu dať inštrukcie, keď mu Alex skočil do reči.

„Dohliadnem na ňu,“ povedal okamžite.

Nesmeli dopustiť, aby sa Klaus dostal k slovu, pretože by mohol Alexovi prikázať niečo, čo by im zabránilo v úteku.

Klaus si ich oboch premeral. Obaja mlčali a tvárili sa otrávene. Sophie sa dokonca pokúšala tváriť urazene, ako vždy, keď jej Klaus niečo zakázal, alebo prikázal.

„Nebudem dlho,“ povedal a odišiel.

Sophie a Alex osameli a čakali. Počuli, ako Klaus naštartoval svoje auto a vycúval z príjazdovej cesty. Alex načúval ešte niekoľko sekúnd, možno minút, kým zvuk motora jeho auta úplne nezanikol.

„Presne podľa plánu,“ zaševelila Sophie a vybrala sa k dverám.

Klaus ju síce ovplyvnil, aby ho poslúchala, ale on jej nič neprikázal. Nie teraz.

„Počkaj, musím si vziať nejaké veci,“ zastavil ju Alex, keď už stála pri dverách s rukou na kľučke.

Alex sa rýchlo pohrabal v kufri. Vybral z neho dve kreditné karty, falošné pasy, ktoré si nechal vyhotoviť ešte v Taliansku a dvesto dolárov. Všetko si to strčil do vreciek, vzal batožinu a pokynul Sophie, že môže ísť.

Po celý čas uvažoval nad tým, či by nebolo lepšie, ak by aj Sophie bola upírom. Jednoznačne by sa im od Klausa utekalo ľahšie. Takto musia brať na jej ľudskosť ohľad a prispôsobovať svoje tempo jej obmedzeniam. Svoje myšlienky však zatiaľ pred Sophie tajil.

„Máš kľúče?“ spýtala sa Sophie a kývla hlavou k autu na dvore.

Bolo síce Klausovo, ale oni ho potrebujú viac. Alex prikývol na znak súhlasu a auto odomkol. Obaja nasadli a vyrazili.

Alex šiel opačným smerom, než z akého k nemu pred chvíľou doliehal zvuk Klausovho auta. Sophie nervózne sedela na sedačke spolujazdca a neustále sa obzerala.

„Upokoj sa,“ povedal Alex. „Máme všetko?“ spýtal sa, aby ju trochu rozptýlil.

Sophie sa otočila na tašky na zadných sedadlách a s očami plnými hrôzy, si ich obzrela. „Snáď,“ mykla napokon plecom a silno si zahryzla do pery.

Alex vyšiel na diaľnicu a pridal. Čo najskôr sa musia dostať ďaleko od Virgínie, inak sú nahratý. Ručička na tachometri sa stále pretáčala na väčšie a väčšie čísla a Sophie cítila, ako ju zapiera do sedačiek. Nepochybovala o tom, že Alex bude na pravidlá cestnej premávky zvysoka kašľať.

Keď si však uvedomila, ktorým smerom idú, úplne spanikárila. „Tadiaľto sa nejde do Richmondu,“ povedala monotónne a vypúlila oči na značku, ktorá sa mihla.

„To preto, že tam nejdeme!“ odvrkol Alex. Pomaly ho premáhala nervozita, z toho, čo sa deje. Nepotreboval, aby ho nervovala ešte aj Sophie.

„A kam ideme?“ vyhŕkla a prebodávala Alexa pohľadom.

Alex zaťal zuby a nespúšťal pohľad z cesty. „Do Norfolk a odtiaľ odletíme do Calgary. Mám tam známych, ktorí nás ubytujú na nejaký čas,“ odpovedal čo najpokojnejšie.

A teraz to príde. Sophie, bude vyvádzať ako šialená.

„Čo?!“ zrevala a jej dych sa zrýchľoval. „Nie, nie, nie!“ kričala ďalej a rázne krútila hlavou. „Musím ísť domov!“ zajačala a do jej hlasu sa dostávala hystéria.

„Nemôžeme. Alebo chceš, aby nás Klaus našiel?“ hovoril rýchlo Alex. Potreboval ju upokojiť.

„Ale, Alex,“ nedala sa Sophie. „Ja som od neho v prvom rade ušla, aby som mohla byť so svojou rodinou!“

„Ale veď ja nevravím, že je to navždy. Je to len dočasné. V prvom rade ťa musím ochrániť pred Klausom a v druhom prísť na to, ako zlomiť puto, ktoré k nemu mám!“ vravel Alex a snažil sa udržať si vyrovnaný tón.

Nesmel dovoliť, aby si Sophie uvedomila, že ho premáha panika a strach. Ruky mu doslova brneli, oči mu zalievali slzy, telo sa mu chvelo a v hlave mu hučalo.

Dopekla, čo je to so mnou? pomyslel si v duchu.

„Ja chcem ísť domov, Alex!“ prikázala Sophie a odopla si pás. „Ak ma tam odmietaš zaniesť, tak zastav a ja vystúpim!“ bľabotala a škaredo na Alexa zazerala.

„Nie!“ odvrkol Alex a rozhodol sa ju už nevnímať.

Sophie premýšľala, čo urobí, aby sa dostala von z auta, keď ju napadla úplne nezmyselná a hlúpa vec, ktorú v prvom momente zrealizovala. Vrhla sa na volant a strhla ho do boku. V tej rýchlosti sa už nedalo nič robiť a Alex cítil, ako autom myklo a oni sa rútili do priekopy za zábranami.

***

Klaus vošiel do svojho domu v Mystic Falls a pohľad mu okamžite padol na Damona Salvatoreho, ktorý znudene vychádzal z pivnice.

„Čo tu ty robíš?“ zasyčal Klaus a Damon prekvapene nadvihol obočie.

V nemom úžase pootvoril pery a civel na Klausa, ktorý sa pokúšal zahnať chuť, tohto arogantného idiota zabiť.

„Ja viem, že si neskutočne šťastný a napĺňa ťa blahom, že ma vidíš...“ začal Klaus, keď sa Damon ani po niekoľkých sekundách nepohol.

Damon stiahol obočie a zamračil sa. Napokon skočil Klausovi do reči. „Kde je Sophie?“ vyštekol.

„Ďaleko odtiaľto,“ ubezpečil ho Klaus s úškrnom a vtedy sa do miestnosti votrel Kol a usmial sa pri pohľade na svojho brata.

„Klaus, ty si späť,“ privítal ho a zaškľabil sa.

„Nie, nie som. Je to len dočasné. Takže Elijah zmizol?“ šiel rovno k veci.

Kol sa zaškaredil a chvíľu uvažoval. „Ako to vieš?“ spýtal sa napokon.

„Mám svoje zdroje,“ odpovedal vyrovnane a znervóznel.

Načo sa ho pýtajú na takéto banality, keď jeho brat, jeho najobľúbenejší brat je v nebezpečenstve?

„Uniesli ho,“ odpovedal miesto Kola Damon.

„Wilsonovci sa postarali o Elijah aj o Elenu. Obaja ale svorne mlčia a Jacob to decko odniesol a my nevieme kam, čiže ich nemáme čím vydierať,“ dodal Kol.

„Ovplyvnite ich,“ povedal úsečne Klaus.

„Lebo to nás nenapadlo,“ fľochol Damon a sarkazmus mu doslova kvapkal z úst. „Sú doslova napustení železníkom.“

„Majú v tom prsty len Wilsonovci, alebo je ich viac?“ spýtal sa Klaus.

Damon a Kol si vymenili zamračené pohľady a Damon sa znova ujal slova. „Pomáhal im ešte jeden pastor, ale Kol ho zabil.“

„Malým nedopatrením,“ zasmial sa Kol a prehrabol si rukou vlasy.

Klaus sa vybral k dverám do pivnice, keď z nich vyšiel čiernovlasý upír, na ktorého mal Klaus hľadáčik. „Chris,“ usmial sa Klaus. „Teba som mal na programe hneď po tomto,“ povedal milo a podlízavo.

Chris zamrzol v polovici pohybu a s obavami v očiach sledoval Klausa.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction