OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Little Dirty Secret - 10. kapitola

23.01.2013 (17:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 11× • zobrazeno 2070×

10. kapitola

Len pred pár minútami sa dráma odohrávajúca sa vo veľkom plážovom dome skončila. Klaus sa zavrel vo svojej pracovni a snažil sa vypudiť z hlavy všetky myšlienky, ktoré by ho mohli zvnútra ničiť. Alex sa aj so svojím strachom skrýval v podkroví a Sophie sa nervózne prechádzala po svojej prepychovej izbe.

Z Klausa bola nervózna a frustrovaná. Keď ho uvidela prvýkrát, tak jej naháňal hrôzu a hlavne nepríjemné zimomriavky a potom sa to ako mávnutím kúzelného prútika vytratilo a prišlo niečo iné.

Túžba nazrieť do jeho duše, spoznať jeho myšlienky a vídať jeho úsmev. Sophie vedela, že jej želania sa nikdy nevyplnia a bála sa čo i len pomyslieť na to, že by to mohlo byť inak. Klaus si od nej udržiaval odstup a robiť si plané nádeje o tom, ako by ju k sebe raz mohol pustiť, boli bohapustá lož.

Hnedovlasé dievča sa zvalilo na posteľ a snažilo sa zahnať slzy, ktoré sa jej dobíjali von cez utrápené oči. Chýbala jej rodina, nech už bola akákoľvek. Áno, stále sa cítila ublížená, nahnevaná a predovšetkým oklamaná, ale ako sa vraví, čas všetky rany zahojí a presne toto bol prípad Sophie.

Hnev na adoptívnych rodičov ju už prešiel a teraz sa hnevala na niekoho iného. Na svojich biologických rodičov. Odložili ju niekam do ústrania, ako nechcený pokazený tovar a nestarali sa čo s ňou bude. To na nich sa mala od začiatku zlostiť a nie na Wilsonovcov, ktorí jej poskytli domov a útočisko, kde sa mohla vždy vracať.

Sophie ležala na posteli a pozorovala strop. Počas toho, ako sa jej hlavou hnali milióny myšlienok, ktoré ani sama nedokázala spracovať, premohla ju únava a ona upadla do spánku, o ktorý ju okrádali sny. Sny o tom, ako už navždy bude sama, bez priateľov a rodiny a hlavne sny o tom, ako nikdy nespozná čaro pravej lásky.

Medzitým, ako sa Sophie prevaľovala v posteli a snažila sa uniknúť zlým snom, sa v jej izbe ocitla postava zahalená do čierneho.

Chvíľu si Sophie obzerala a potom sa naklonila k nej a pozorným okom si prezrela jej tvár, ktorá bola taká známa. Aj keď mala pevne stisnuté viečka, dotyčný vedel, že sa pod nimi ukrývajú orieškovohnedé oči.

Sophie sa otočila na chrbát a nespokojne zamraučala. Dotyčná osoba vedela, že veľa času nezostáva, a preto sa rozhodla urobiť to, prečo prišla.

Vzala z postele vankúš a priložila ho Sophie na tvár. Chvíľu sa nič nedialo a keď sa vzápätí Sophie pomykala a snažila sa vyslobodiť, stisk ešte zosilnel a jej pľúcam sa nedostával žiaden kyslík.

Sophie sebou mykala a trhala a snažila sa vydať aspoň minimálny zvuk, ktorý by mohol privolať niektorého obyvateľa domu. Sophie cítila, ako ju oblieva pot a do každého kúska jej tela preniká panika, ktorá ju zžiera. Prešlo možno desať sekúnd, ale jej to prišlo ako desať rokov. Ako dlho trvá, kým sa človek udusí?

***

Alex sa nervózne prechádzal po izbe a snažil sa prísť na spôsob, akým si udobriť Klausa. Naozaj nechcel prísť o svoj život. Má len devätnásť rokov a v podstate všetko pred sebou. Stal sa nesmrteľnou bytosťou s obrovskou mocou a teraz by mu to mali vziať?

Vedel veľmi dobre, že urobil so Sophie chybu, ale Klaus si predsa musí uvedomiť, že to čo robí a ako sa k tomu dievčaťu chová, nie je správne.

Ona predsa nie je žiadna handrová bábika, s ktorou bude kývať, ako sa jemu zachce. Je to ľudská bytosť s pocitmi a potrebami. Tak prečo jej to odopierať?

Odrazu ho z myšlienok vytrhol šuchot pod ním. Pravdepodobne Sophie niečo robí. Chcel sa už vrátiť späť k svojim myšlienkam, keď sa ten zvuk zopakoval.

Alex pozorne nastražil uši a začul... tlmený hlas. Akoby sa niekto snažil volať o pomoc. Preboha, Sophie!

Nečakal ani sekundu a rozbehol sa dolu. Keď vrazil do jej dverí, uvidel sa nad ňou skláňať tmavú štíhlu postavu.

„Hej!“ zakričal rozzúrene a cítil, ako sa jeho tvár mení.

Osoba pred ním reagovala okamžite a skôr, než Alex stihol mrknúť sa vytratila. Vedel kadiaľ. Oknom.

No čo mal robiť? Zachraňovať Sophie, alebo naháňať toho bastarda? Nakoniec sa rozhodol, že Sophie má prednosť a prešiel k jej posteli.

„Si v poriadku?“ spýtal sa jej pološeptom a jemne jej nadvihol hlavu.

Sophie lapala po dychu a tvár mala až fialovú. Klipkala očami a ústa mala pootvorené a celé jej telo sa chvelo. Keď sa ako-tak zorientovala, prikývla.

„Vezmem ťa za Klausom,“ povedal, keď si bol istý, že Sophie je už ako tak spamätaná.

Opatrne vytiahol ruku spod jej hlavy a vzal ju na ruky. Snažil sa ju držať jemne. Jej telo bolo ako z porcelánu. Vždy mu tak pripadala aj keď na druhej strane vedel, že ona je silná a len tak sa nedá.

Opatrne s ňou prešiel cez dom a po celý čas sa pozorne obzeral a vetril. Čo ak sa tá osoba vráti?

Keď vošiel do Klausovej pracovne, našiel ho stáť za klavírom a niečo písať na papiere, ktoré mal rozložené dookola.

Ako náhle sa hybridove oči presunuli na dvojicu, všetko nechal tak a prebehol k nim.

„Čo sa stalo?“ vyštekol svojim arogantným tónom a bez čakania si vzal Sophie k sebe a veľmi jemne ju položil na pohovku pod oknom.

Sophie sa schúlila do klbka a pevne si rukami objala kolená.

„Neviem,“ pokýval hlavou Alex. „Bol som v podkroví, keď som začul z jej izby šuchot. Myslel som, že ona niečo robí, ale nezdalo sa mi to, tak som tam šiel a uvidel som nejakú postavu, celú v čiernom, ako sa ju snaží udusiť.“

Každým slovom, ktoré opustilo mladíkove ústa, sa Klausove oči viac a viac rozširovali v hrôze. Snažil sa upokojiť a hlavne nevybuchnúť, teraz sa musí postarať najmä o Sophie.

„Zmizni!“ zavelil a keď tak Alex urobil, Klaus sa otočil k Sophie, ktorá sa stále snažila splynúť s pohovkou.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa jej jemne.

Sophie sa pri zvuku jeho hlasu strhla, no upokojila sa a otvorila ústa na odpoveď, no nevyšiel jej z nich ani hlások.

Klaus prešiel k nej a pevne ju chytil do svojho náručia. Toto tak nenechá, nikto sa nebude zahrávať s ním a jeho dvojníčkou. A on už aj vie, kto to urobil. Je iba jediná osoba, ktorá vie o Sophie a jej smrť je v jej záujme.

„Sophie,“ šepol jej do vlasov a Sophie sa konečne uvoľnila a vydriapala sa k nemu.

Z medových očí jej tiekli krokodílie slzy. „Ja...“ začala, no zajachtala sa a hlavu zaborila do Klausovej hrude.

Mohla zomrieť a nechýbalo tomu veľa. Už nikdy by nevyrobil nijakých hybridov a potom čo? Musí sa nejako postarať o to, aby ju nepretržite strážili.

„Vezmem ťa do postele,“ povedal napokon, keď Sophiin plač neustával.

Dievča sa snažilo protestovať, no Klaus ju zahriakol. „Ostanem s tebou,“ ubezpečil ju a potom ju vzal do svojej izby, kde ju uložil na svoju posteľ.

On vyliezol k nej, no neľahol si. Nemal v pláne zažmúriť oka. Oprel sa o stenu a Sophie sa k nemu pritúlila. Cítil, ako sa jej telo vedľa jeho chveje.

„Všetko bude v poriadku, sľubujem,“ pošepol jej a rukou ju jemne masíroval na šiji.

Nevedel presne, koľko času prešlo, kým sa Sophie konečne upokojila a jej trhavý dych sa ako tak ustálil. Naklonil sa nad ňu, aby zistil či už zaspala, no prekvapila ho svojimi doširoka otvorenými očami, ktoré nervózne blúdili po izbe.

„Mám strach,“ pošepla do ticha.

Klaus stisol pery do úzkej linky a zamračil sa. „Nemusíš.“

Sophie sa pozrela na neho a chvíľu mlčala, potom pokrútila hlavou. „Nemrač sa,“ poprosila.

„Prečo?“ spýtal sa Klaus nechápavo.

„Úsmev tvojej tvári svedčí viac,“ zašepkala s očami upretými na jeho pery, ktoré sa pri jej slovách uvoľnili.

Nastala zdĺhavá chvíľa ticha, ktorú rušil len dych dvoch ľudí a jedno splašené srdce. Sophie a Klaus mali svoje pery len pár milimetrov od seba. Obaja vedeli, že stačí nepatrný pohyb, aby prekonali vzdialenosť, ktorá ich oddeľovala. Sophie po tom túžila a Klaus sa v rýchlosti snažil spočítať všetky pre a proti. No nedokázal sa sústrediť. Rozum mu zahmlievala myšlienka na to, aké jemné by jej pery mohli byť a ako sladko by jej bozky mohli chutiť.

Skôr, ako si stihol premyslieť čo urobí, Sophie rozhodla za neho.

„Dobrú noc,“ zamrmlala a otočila sa mu chrbtom.

Klaus ju šokovane pozoroval a neveriaco na ňu civel. „Dobrú noc,“ pošepol napokon takmer nečujne.

***

Klaus sedel v aute a mal to namierené za svojou obeťou. Dnes toho idiota zabije, mal to urobiť už dávno.

Alex dostal presné inštrukcie čo so Sophie, takže by nemal nájsť žiadnu vývrtku a pre istotu poveril ešte ďalších štyroch svojich hybridov, aby hliadkovali okolo domu.

Keď postál pred barom, vedel, že on je tam. Vošiel a zacítil jeho ostrý korenistý pach.

„Chris!“ zareval a čiernovlasý upír sa otočil s úsmevom na tvári.

„Klaus, čo ťa za mnou privádza?“ zazubil sa arogantný muž a roztiahol ruky v priateľskom geste.

Klaus sa snažil ovládať, no veľmi mu to nešlo. „Poď von!“ zavelil a Chris ho so zamračením nasledoval.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa, keď sa ocitli spolu na prázdnom parkovisku.

„Ty veľmi dobre vieš, čo sa deje!“ zavrčal Klaus a jeho telo sa dostávalo do istej formy agónie.

Jediné čo chcel, bolo odtrhnúť hlavu tomuto chudákovi.

„Takmer si zabil Sophie!“ vreskol a vtedy sa jeho tesáky začali predierať von.

Chris stuhol a vytreštil jasnomodré oči. „Čože?“

Klausa už začínala opúšťať aj posledná dávka sebazaprenia, ktorá mu ešte zostala a ruky sa mu rozochveli v potrebe, zabiť ho.

„Netvár sa, že o ničom nevieš!“ zareval zbesilo a kým sa Chris stihol spamätať, Klaus sa dostal k nemu.

„Prisahám, Klaus,“ zaskučal a vydesene krútil hlavou.

„Neklam mi!“ upozornil ho Klaus a rukou mu zovrel hrdlo. „Pokúsil si sa zabiť Sophie, alebo nie?“ spýtal sa napokon hypnotickým hlasom.

„Nie, nepokúsil,“ odpovedal neprítomne Chris.

Klaus vydýchol a pustil ho. Chris sa za pár stotín sekundy spamätal a s vyvalenými očami plnými hrôzy pozoroval pôvodného hybrida.

„Klaus, prisahám, že...“ začal, no nedokončil.

„Ušetri ma,“ zavrčal Klaus a ruky si založil na hrudi. „Vieš čo? Keď už sme teraz takými dobrými priateľmi...“ začal pobavene a vychutnával si, že Chris nemá poňatia, kam mieri. „Mohol by si pre mňa niečo urobiť,“ dodal.

„Čokoľvek,“ prikývol Chris.

Klaus si oblizol pery a usmial sa. „Nájdeš tú bytosť, ktorá sa pokúsila zabiť Sophie a neprestaneš, až kým nebudeš úspešný! Potom ho ku mne privedieš“ prehovoril znova svojím hypnotickým hlasom a Chris po ňom zopakoval:

„Nájdem ho a privediem k tebe.“

Klaus sa otočil na odchod a jeho tvár sa vyjasnila. „Výborne,“ zašomral sám pre seba.

Vedel, že Chris s tým niečo má a teraz už nemá inú možnosť, ako poslúchnuť jeho príkaz. Sophie bude už čoskoro znova v bezpečí.

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Little Dirty Secret - 10. kapitola: