OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lily Potterová 6. kapitola

30.09.2011 (19:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 12× • zobrazeno 2485×

6. kapitola - Trinásta komnata

Chodba v hrade, o tri dni neskôr

Zúrivá vŕba ostala nehybne stáť potom, čo zo seba otriasla jemnú bielu pokrývku. Konáre jej viali vo vetre. Akoby sa zelené lístočky vysmievali zmrznutej vode, ktorá sa vynímala na steblách trávy. Vysoko z hradu ju niekto pozoroval. Námraza na okne mu to neuľahčovala, ale aj tak sa jeho pohľad stále zabodával do štíhleho kmeňa. Chcel byť taký ako ona. Otriasť sa a tak sa zbaviť všetkého škodlivého... to nebol správny výraz. Jednoducho sa chcel otriasť a zabudnúť. Na minulosť, prítomnosť a i nato, čo by bolo. Bez nej. Hlboko si vzdychol a rukami si objal ramená. Nemohol zabudnúť, nechcel. Čo by robil bez spomienok na ňu? Poznal odpoveď, ale stále si ju nechcel pripustiť. Bez spomienok na ňu by bol slaboch, nula, nikto. Nikto. To slovo ho prenasledovalo celú cestu do Veľkej siene.

Lily, raňajky

Harry do seba natlačil ďalšiu hrianku a zdrapil svojho kamaráta Roba. Alebo Rona? Niečo mu vysvetlil, ukázal na mňa a ťahal ho za rukáv s Veľkej siene. Z úst sa mi vydral vzdych.

„Stále ťa to trápi?“ Hermiona ma pohladila po pleci a venovala mi jeden súcitný úsmev.

„Nie. Je mi absolútne príjemné, že ma Potter každú chvíľu pozoruje, akoby som mala lepru.“ Svoju ironickú poznámku som ihneď oľutovala. Hermiona sa zatvárila ublížene a prestala mi venovať pozornosť. Nevedela som, že je taká citlivka. Napálene som pustila pohár z tekvicového džúsu. S rinkotom dopadol na stôl. Pár študentov sa na mňa pozrelo, prevrátilo panenkami a začali si o mne šepkať. Dnes to teda začína.

„Ahoj Petty,“ jednohlasne pozdravili George s Fredom. Obkľúčili ma z oboch strán a na plecia mi ležérne položili ruky. Tým vlastne zničili môj plán o rýchlom úniku. Škoda. Pohľad som sústredila na striebornú vidličku položenú skoro uprostred stola. Ako sa tam dostala? Škriatkovia by si určite nepokazili dokonalú prácu tým, že švacnú vidličku úplne mimo. Niekto ju tam musel jemne štuchnúť. Všetko tým zničil!

Mala by som to vzdať. Už si začínam pripadať ako s cvokárne a nie zo sirotinca.

„Chceli sme ti len povedať, že sme o tvojom super mene nikomu nepovedali,“ povedal Fred.

„Načo by aj, Lavender to urobila za nás,“ doplnil George.

„Neboj sa, vie o tom len celá škola.“

Tak ako synchronizovane rozprávali, tak sa aj správali. Stavím sa, že keby na mne Fred nemal pravú ruku, jedli by úplne rovnakým spôsobom.

„A?“

„A? Počul som a?“ spišťal vedľa mňa George, a pohár ktorý som teraz obracala v ruke opäť dopadol na stôl. Jemne som sa začervenala a vyhla sa pohoršenému pohľadu profesorky Sproutovej.

„Len sme si tak mysleli, že by si sa nám mohla nejako odvďačiť.“ Zmrzla som uprostred napravovania pohára a nenápadne si obzrela ich tváre. Tie výrazy ma dosť vystrašili a nevedela som, čo si mám o nich myslieť. Keďže som bola slušné dievča, ani som si radšej nič nepomyslela.

„Mám pocit, že tak rýchlo, ako dnes klesla teplota, klesol aj vám počet mozgových buniek.“ Rýchlo som sa im zohla popod ruky, schmatla tašku, a čo najrýchlejšie sa snažila zmiznúť z Veľkej siene.

„To bolelo Petty!“ Rýchlo som sa pozrela ponad rameno. Ublížené pohľady tých dvoch ma ihneď priviedli na iné myšlienky. Vyprskla som smiechom, ktorý nedokázal zastaviť ani vtieravý úsmev od Lavender a divné prižmúrene oči od Malfoya.

Weasleyovci sú fajn, teda až na Roda. Tým, že podporuje Potterove pohľady si ma moc nezískal. Nechápem, čo proti nim majú čistokrvné rodiny ako Malfoyovci. Radšej sa to ani nejdem snažiť zistiť.

„Hej! Lily!“ kričal na mňa práve spomínaný.

„Čauko Rob,“ nezatváril sa moc nadšene, „Rod?“ vedľa. „Ros? Roy? Nie.“

Potrebujem osvietenie. Ó Merlin, zmiluj sa nado mnou. Jemne som si ťukla do čela.

„Počkaj už to mám! Takže, čauko Ron.“ Nakoniec som mu venovala jeden žiarivý úsmev, ale ani ten nezabral. Stále sa tvári akoby ho niekto pretiahol kefou od záchoda. Uznávam, trošku hlúpe prirovnanie, ale výstižné.

„To sa vážne tak ľahko zabúda moje meno?“ Uškrnul sa a pevnejšie zovrel svoju tašku.

„No, som tu kvôli Harrymu,“ všimol si, ako som sa strhla a zamračil sa ešte viac.

„Vieš, chcel by sa s tebou rozprávať. Nepovedal mi to priamo, ale viem, že ho to trápi. Nemáš dnes čas? Poviem mu, že ho budem čakať v klubovni, ale čakala by si ho ty.“

„Čo!? Keď sa chce rozprávať, nech príde sám!“

„Obaja ste tak strašne tvrdohlavý,“ vzdychol.

„To znamená, že si sa aj jeho snažil prehovoriť, nech ma akože náhodne stretne a vyloží svoje problémy?“ Až príliš som začala gestikulovať rukami, tak som si ich strčila od vreciek habita.

„No, Hermiona...“

„Vy ste sa proti nám dohodli, či čo?“

„Vlastne asi áno, ale ide nám o vaše dobro.“

„Ak sa snažíš obhajovať svoj aj tak posraný dojem, si na zlej adrese. Nemám proti tebe nič, ale už som pochopila, že tvoje meno sa nedá zabudnúť... nemôžem uveriť tomu, že sa mi to podarilo.“ Odfrkol si a zahol za roh, celkom by som uvítala, že sa ho zbavím, ale problém bol v tom, že presne za ten roh som smerovala aj ja.

„Ty ma sleduješ?“ prekvapene vyhŕkol, keď si všimol, ako sa snažím splynúť s kamennou stenou. Asi sa mi to moc nedarilo.

„Ja nepotrebujem niekoho sledovať, aby som vedela kam ide. Na rozdiel od niekoho stojaceho predo mnou, ovládam mágiu na úrovni.“ Keď som sa ho snažila obísť, chytil ma za rameno a otočil čelom k nemu.

„Čo je to s tebou?“ Táto otázka ma zaskočila. Čakala som, že na mňa zasyčí, zavrčí alebo prianjmenšom na mňa namieri prútikom.

„Na začiatku roka si sa mi zdala, ako v pohode baba. Teraz na každého ceríš zuby a zasypávaš ho ironickými poznámkami, čo by bolo celkom fajn, keby to nebolo na jeho osobu. Nechcem ti kecať do života, ale takto si robíš viac nepriateľov, ako je nutné!“

„Och áno? A čo keď to robím preto, aby som si dokázala udržať odstup? Nikdy ťa nenapadlo, že v detstve ma práve tí ku ktorým som mala najbližšie zradili? Že vždy, keď som si našla nejakého kamaráta na zimu dostal choleru, umrel, alebo si ho odviedli nejaký cvoci, ktorý si mysleli, že adoptované decko im zlepší manželstvo? Nevieš aké to je, keď ti staršie deti odtŕhajú od úst jediné sústo, ktoré za deň dostaneš a aj to je len suchý chleba s kúskom syra! Nikdy si sa nemusel krčiť v kúte izby, trasúc sa od zimy, pretože najlepšia kamarátka ti ukradla jediné teplé veci, len kvôli tomu, že staršie deti sa jej vyhrážali! Nikdy si sa nemusel v najväčších mrazoch umývať studenou vodou, len kvôli tomu, aby si riaditeľka ušetrila na nový bavlnený šál!“

Ak ste si mysleli, že mi táto spoveď pomohla, ste na omyle. Otvorilo to vo mne trinástu  komnatu, ktorú som sa snažila všemožne udržať pod zámkom. Cítila som, ako sa tá diera vo mne zväčšovala, nedovoľovala mi dýchať, stláčala mi žalúdok a vytláčala na povrch slzy.

Chvíľu sme tam stály neschopný niečo povedať. Sledovala som jeho zarazenú tvár a divne skrútené pery.

„Takže zo sirotinca?“ Vybehol z výklenku za najbližším brnením Malfoy. S plačom som okolo neho prebehla a bežala nevedno kam. Nezastavila som sa ani pri mávajúcej Hermione, ani pri pohoršenej McGonagallovej. Chcela som zmiznúť, prepadnúť sa pod zem, umrieť. Čokoľvek, len nech tu nemusím stráviť ďalší deň! Zadúšajúc sa vlastnými slzami som spadla na zem. Ostala som ležať, päsťami tĺkla do kamennej dlážky a nechala zo seba vytekať, všetku frustráciu pomocou sĺz. Musím byť silná. Ale ja nie som! Oči som si utrela o roh habitu, postavila sa a prešla k oknu. Len krok... všetko to skončí... žiaden strach, bolesť, trápenie. Dopekla, veď mám len jedenásť! Oprela som sa o rám a skĺzla popri ňom až na zem. Čelo som si oprela o studené sklo a sledovala malé vtáčiky oletujúce nad Zakázaným lesom. Chcem ležať zakopaná pod studenou hnedou hlinou a nemyslieť, necítiť, nespomínať. Ako veľmi to bolí! Prosím, pomôžte mi niekto. Prosím!

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lily Potterová 6. kapitola: