Lily Potterová 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Harry má sestru. Dvojča Lily, ktorú nijako nepostihne proroctvo a Lord Voldemort sa ju nepokúsi zabiť.
Harry skončil kvôli ochrane svojej matky u Dursleyovcov, ale Lily umiestnili do sirotinca.
Stretávajú sa v Rokforte. Netušia, že sú súrodenci, len ich zaujme rovnaké priezvisko.
Postupne sa spoznávajú. Rovnaké oči, dátum narodenia. A akoby to nestačilo, Lily sa tak veľmi podobá na jeho matku, ktorú videl v zrkadle.
Čo ak sa to zamotá ešte viac, ako sa malo?

23.08.2011 (10:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 12× • zobrazeno 2468×

3. kapitola – Malfoy, Weasley, Potter

Posledný mesiac som si veľa radosti neužila. Opatrovateľky si mysleli, že keď som prijatá na školu, problémy so starostlivosťou o moju osobu sa im skončili. Keď vyplávalo na svetlo, že cez letné prázdniny budem musieť opustiť školu a počkať do nového školského roku tu, v sirotinci, ich počiatočná radosť sa zmenila na akúsi formu odporu voči mne. Jedlo mi dávali vždy horšie ako ostatným deťom, von ma nepustili ani cez najslnečnejšie dni a v spoločenskej miestnosti nemohli strpieť moju prítomnosť. Ak som sa tam náhodou objavila, zavalili ma prácou. Utierať prach v izbách ostatných detí, vynášať smeti a umývať podlahy. Preto som sa na väčšinu dňa ukrývala vo svojej izbe a modlila sa, aby som po ceste na záchod nenatrafila na nejakú opatrovateľku, alebo na zlomyseľné decko, ktoré si myslelo, že ak ma opatrovateľky zbadajú, urobím prácu aj za neho.

Prvého septembra som vstala od samého vzrušenia o hodinu skôr, ako bolo podľa pravidiel povolené. Vstala som, obliekla si moju najlepšiu sukňu a biele tielko s hrubými ramienkami. Počasie to už dovoľovalo. Teplota na konci augusta sa zázračne zvýšila na príjemné dvadsaťsedmičky.

Kufor, v ktorom som mala už všetko úhľadne pobalené, som od nervozity ešte raz vybalila a zbalila. Pocit, že som si niečo zabudla ma však naďalej zožieral. V kufri som však mala všetko, čo bolo na zozname zo školy. Okrem... prútika! Preboha, skoro som zabudla na tú najdôležitejšiu vec. Rýchlo som pomocou malej ceruzky vypáčila pohyblivú dosku v podlahe. Ruku mi zaplavilo príjemné teplo, hneď ako som uchopila prútik a strčila si ho za sukňu.

Skontrolovala som, či ho mám dobre zamaskovaný, a s pocitom kompletného uspokojenia som pozrela na hodiny. Ešte stále mám polhodiny do šiestej.

Chodila som hore-dolu po miestnosti a každých pár sekúnd pohľadom tikala ku malým hodinám nad posteľou. Mala som pocit, že ručička sa vôbec nehýbe. Netrpezlivo som si zahryzla do pery a sadla si na posteľ. Spod vankúša som vytiahla lístok na vlak do Rokfortu. Na perách sa mi ihneď objavil blažený úsmev. Vydržala som celých jedenásť rokov, vydržím aj polhodinu do raňajok.

Na cestu som vyrazila ihneď po raňajkách, pretože peniaze na taxík ani na autobus som nemala, musela som ísť peši. Na stanicu King’s Cross som dorazila o desiatej. Nervózne som stála medzi nástupišťom deväť a desať. Sledovala som každého človeka, ktorý okolo prešiel a snažila sa určiť, či nemá namierené tam, kam ja.

Okolo prechádzal malý chlapec s bledou, špicatou tvárou. Zastavil pri mne a vyprskol. „Pozri otec, aká zberba.“

Ten chlap, čo šiel s ním, sa na mňa z výšky pozrel a zaškľabil sa. „Tá musí byť od Weasleyho,“ odmerane povedal a vykročil k zábrane, ktorá oddeľovala nástupišťa deväť a desať.

„Máš pravdu, otec, kotia sa ako králiky,“ dodal ten slizký blondiak a rýchlo dobehol otca, ku ktorému sa medzitým pridala ja nejaká žena.

Nepozastavovala som sa nad tým, čo mi povedali. Len som skenovala ich pohyb a keď prešli cez bariéru, rozbehla som sa tým smerom aj ja. Tesne pred stenou som zavrela oči. Čakala som náraz, nič sa však nestalo. Otvorila som oči.

Na preplnenom nástupišti stála purpurová lokomotíva. Nad ňou nápis Rokfortský expres, 11.00. Od radosti som sa usmiala. Dokázala som to. Kufor som vytiahla z vozíka, rýchlo ho vyložila do vlaku a hľadal voľné kupé. Našla som jedno kúsok od dverí a kufor rýchlo vteperila dnu.

Sadla som si najbližšie ku oknu a sledovala veľké hodiny visiace na nástupišti. Už len desať minút a pocestujem preč z Londýna. Aj keď ideme do školy, pre mňa to bude niečo ako dovolenka.

„Pozrime sa, kto tu je,“ začula som afektovaný hlas od chrbta. Vo dverách od kupé stál ten malý z nástupišťa a za ním s týčili dve gorily. Stáli po jeho stranách ako osobná ochranka.

„Crabbe, Goyle, tiež máte pocit, že tu niečo nepríjemne zapácha? Asi mamička nemala na šampón, však Weasleyová?“ Všetci traja sa rozosmiali, div nepopadli na zem. Nechala som ho v tom omyle, že som Weasleyová a zabuchla mu dvere od kupé rovno pred nosom. Crabbe a Goyle na mňa hodili vražedný pohľad. Mala som pocit, že sa chcú vrhnúť do kupé, ale blondiak ich zastavil pohybom ruky. Niečo im povedal a zmizli tak rýchlo, ako sa objavili.

Keď sa vlak pohol, v kupé sedeli o dve osoby viac.

Dievča už oblečené do novučičkého habitu, s hustými hnedými vlasmi a pomerne veľkými zubami. Volala sa Hermiona Grangerová. Na môj vkus bola moc panovačná a bifľa. Veď kto by sa učil všetky učebnice naspamäť? V jednom mi však pomohla, vysvetlila mi, kto je ten slávny Harry Potter a Ten-Koho-Netreba-Menovať. Ešte aj teraz mi po rozume chodí jej prehnaná reakcia nato, že neviem, kto tí dvaja sú.

O chvíľu po nej sa k nám pridal Neville Longbottom. Mal zavalitú tvár po ktorej ešte nedávno tiekli slzy. Gertrúda, jeho ropucha, sa mu totiž neustále strácala. Kto by s toho nebol na nervy?

Cesta nám príjemne ubehala. Podozvedali sme sa o sebe pár nových vecí. Všetci ideme do prvého ročníka a všetci by sme chceli byť v Chrabromile (Nebelvír). Trvalo im to síce trošičku dlhšie, kým mi vysvetlili všetko o fakultách, ale nakoniec som si to vtĺkla do hlavy.

Keď sa Nevillovi opäť stratila Gertrúda, išli sme mu ju pomôcť nájsť. Oni šli do zadnej a ja do prednej časti vlaku. Ropuchu som nenašla, zato som našla niečo úplne iné. Plné kupé tých najdebilnejších deciek. Samozrejme medzi ne patrili Crabbe, Goyle a ten malý blondiak s ostrou bradou. Ani som sa ich nepýtala, či videli Gertrúdu, rovno som vycúvala, zabuchla dvere a rýchlo sa vydala do svojho kupé. Mala som pocit, že ma sledujú, ale keď prešli okolo a nasledovane dupotali až do zadnej časti vlaku, citeľne som si vydýchla a pustila sa do jablkového piroha.

„Videla som ho!“ vykríkla Hermiona, keď vbehla spať do kupé v závese s Nevillom. „Videla som Harryho Pottera!“

„Vážne?“ spýtala som sa s nezáujmom.

„Sedí v poslednom kupé aj s nejakým červenovlasým Ronom Weaslym. Je to naozaj pravda, že má jazvu na čele celkom ako blesk! Možno som ho aj zachránila pred jedným chalanom, tuším Malfoyom, pretože keby sa do neho pustili tie dve gorily, čo nosí zo sebou, ťažko by sa ubránil.“ Vyzerala, že chce hovoriť ďalej, ale moja zdvihnutá ruka ju umlčala.

„Idem sa prezliecť.“

„O päť minút vchádzame do Rokfortu. Batožinu nechajte, prosím, vo vlaku, dovezieme vám ju do školy zvlášť,“ ozval sa vlakom hrubý hlas.

Zacítila som menšiu slabosť v žalúdku. Neville a Hermiona tiež boli akýsi bledý. Hermiona sa to snažila všemožne skryť a usmievala sa na všetky strany.

Vlak napokon zastal. Všetci sa začali tisnúť smerom k dverám a vystupovali na malé, tmavé nástupište. Na chladnom nočnom vzduchu som sa striasla od zimy. Hlukom brbľajúcich študentov sa prekrikoval vysoký chlap s dlhou bradou. Keď sa k nemu napokon natlačili všetci prváci, doviedol nás úzkym, strmým a klzkým chodníkom na okraj čierneho jazera. Na vysokej skale na druhom brehu stál obrovský hrad s nespočetnými vežami a vežičkami. Užasnuto som zadržala dych a sledovala tú nádheru pre sebou. Rýchlo som vliezla do krajného člna. Pridali sa ku mne dvaja chlapci a dievča. Dean, Seamus a nejaká Susan.

Vystúpili sme pod hradom, vyšli po kamenných schodoch a zastali v hlúčiku pred masívnou dubovou bránou. Brána sa okamžite otvorila. Stála v nich profesorka McGonagallová v smaragdovozelenom plášti.

„Ďakujem, Hagrid. Ja sa už o nich postarám.“

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction