OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lily Potterová 11. kapitola

04.02.2012 (20:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 8× • zobrazeno 1855×

11. kapitola - Sám a stratenejší

Vianočné prázdniny, školské pozemky

Tuhšie som si ovinula šál v Chrabromilských farbách a hnedú čiapku s obrovským brmbolcom na vrchu, som si stiahla nižšie, pretože kým som zišla dole z veže, vyskočila mi z uší. Snežilo veľmi husto, vietor všetky tie chumáče hnal do tváre práve mne a ešte k tomu sa mi s piskotom vysmieval do uší. Kradol mi dych rovno z pred nosa. Alebo mi to len zmrzol sopeľ. Vonku je naozaj kosa.

Zatúžila som byť schúlená pod dekou pri vianočnom stromčeku a uchlipkávať si kakao. Lenže k tej predstave mi chýbali Vianoce, kakao a pokojná klubovňa. Všade ma prenasledoval Harry, kakao na Rokforte akosi nepoznajú (na kávu si zvykať nemienim), a Vianoce už boli dávno za mnou.

Samozrejme bez snehu. Akoby sa niekto veľmi staral o to, že poriadne začne snežiť až po Vianociach. Nehovorím o tejto metelici, ešte včera sa sneh jemne kĺzal po oblohe a padal naozaj opatrne na čerstvo zmrznutú zem. Dokázala by som sedieť hodiny pred oknom a sledovať, ako sa hnusná žltá tráva prikríva bielučkým a vláčnym snehom. Bol celkom iný ako ten v Londýne. V časti, kde sa nachádzal sirotinec vždy padali ťažké, do siva zafarbené vločky. Na zemi z nich vznikala neidentifikovateľná hmota pripomínajúca konzistenciu zemiakovej kaše. So zjavným potešením sa vám nalepila na podrážky a neopadla, dokým ste sa nedostali do nejakej vyhriatej miestnosti, kde sa začala topiť. Tento sneh vám sťažoval chôdzu len tým, že vytváral vysoké záveje, v ktorých sa nedali dvíhať nohy. Hlavne, keď nie ste najvyššieho vzrastu... čo ja na moju smolu som. Teraz mám už celkom premočené rukavice z toho neustáleho odhrabávania si cesty. A že mi poriadne skrehli prsty. Prekliaty Potter! Keby ma aspoň chvíľu nechal na pokoji nikdy by som nezatúžila vyjsť von.

Ani som si neuvedomila, ako ďaleko som zašla. V tejto viditeľnosti si až po nos sa to ani nedalo uvedomiť. Bola som na nejakom podivnom kopci a vôbec sa mi nechcelo zisťovať, čo je pod ním. Ale keď si raz vaše topánky zmyslia, že narazili na divnú zľadovatenú plochu a treba si zalietať, tak si zalietate. Hustými závejmi to bolo celkom nemožné, takže po chvíli som sa jednoducho kotúľala dolu. Moju cestu zastavil až... Snape. Preboha! Vyskočila som z neho na nohy a celkom zabudla na to, že som mala vyrazený dych. Snape ležal na zemi vo veľmi divnej pozícií. Hlavu mal strčenú hlboko v snehu a nohy roztiahnuté. Skoro som si myslela, že spravil šnúru.

„Ste v poriadku, profesor Snape?“ milo som sa spýtala. Nemala som to robiť! Určite spoznal môj hlas. Ach, aké by to bolo krásne, keby ma pod tou tonou snehu, ktorý mám všade, nespoznal.

Nedvíhal sa a ani neodpovedal. Nebola by škoda, keby bol mŕtvy. Ale to by znamenalo, že som ho zabila! „Hej, haló! Hýbte sa! Alebo tak radšej ostaňte, ešte budete mať nejaké vnútorné zranenie a dostanete... eŕŕ... napríklad infarkt.“

„Je tu niekto? Potrebujem pomoc s jedným... zraneným!“ Určite by nikto neprišiel, keby vedeli, že to je Snape. Asi by ho tu nechali ležať. Zohla som sa a nabrala si za hrsť snehu. Vyformovala som si peknú guľu a s celou silou mu ju hodila do chrbta. A potom ďalšiu, ďalšiu a ďalšiu.

Mohol ma síce napadnúť nejaký normálnejší spôsob, ako ho prebrať k životu, ale hlavne, že sa prebral. A ešte som si popritom aj precvičila hádzanie.

Vybral si hlavu zo záveja a striasol si z nej sneh. Keby z neba padal šampón, konečne by mal čisté vlasy. Tackavo sa postavil a ani sa neobzeral, čo sa stalo, vybral sa mne neznámou cestou. Cez tú fujavicu sa to naozaj nedalo určiť. Dúfam, že aspoň on vedel, ktorým smerom ide, pretože ak namiesto do hradu trafí do Zakázaného lesa... no, jeho chyba. Mohla by ho tam zožrať nejaká slizká obluda s poriadnymi zubiskami. Alebo rovno obrovský pytón. Had zožratý hadom. Alebo netopier?

Nadvihla som ramená a vydala sa presne opačným smerom. Nijako obzvlášť som ho netúžila stretnúť znova. Keby sa dalo, vydala by som sa po svojich stopách späť, lenže snežilo tak husto, že už ich nebolo vidieť. Nezostávalo mi nič iné, len ísť za svojím nosom.

Po chvíli, ktorá trvala ako večnosť, som narazila na Hagridov dom. Na chvíľu som sa skryla pod strechu s dúfaním, že prestanú kydať tie biele sračky. Neprestali. Lenže mne už sa naozaj nechcelo pokračovať. Skleslo som sa oprela o stenu a na chvíľu zavrela oči. V tomto počasí, mi aj tak boli na nič.

Zhíkla som, tesne pred tým ako som spadla na chrbát.

„Ahoj, Hagrid!“ zvolala som zo zeme, aby si ma všimol. Kto by už chcel , aby po ňom prešiel taký ťažký človek. Komicky som sa uškrnula, keď sa pozrel pod svoje nohy. Možno som z jeho pohľadu vyzerala ako červená rohožka.

Z chalúpky som odchádzala suchšia s malým teplým klbkom pod bundou. Snažila som si ho držať na hrudníku, ale bolo to ťažké. U Hagrida som sa presvedčila, že je poriadne nezbedné a poslušne sedí tam, kde chcete, len keď sa mu venujete.

Ešte stále snežilo, ale vietor už nefúkal. Do hradu som trafila celkom rýchlo, aj napriek tomu, že už dávno na krajinu padla tma. Kým som sa dostala do našich spální, moje svedomie ma poriadne potrápilo. Ak chcete vedieť prečo – jedine preto, lebo som nikde nevidela Snapa. Možno bol síce zalezený vo svojej pracovni a dostával sa z toho šoku, ktorý dnes utrpel, niekde vo mne vystupovali tie najdivnejšie predstavy. Sám, obklopený stromami, ktoré nemajú konca. Zásadne som zatrepala svojou hlavou a skleslo sa zrútila do mojej postele. Bola som unavená. Veľmi.

To malé umňaukané čudo som si zložila z nôh, nech ide otravovať inam. Nešlo. Jemne do mňa buchlo ružovým čumáčikom a zase sa mi vydriapalo na nohy. Hlavičku naklonilo mierne doľava a usadilo sa. Poškrabkala som ho pod bradou a zase zložila. Musela som sa učiť. Za chvíľu končili prázdniny a ja som si zatiaľ nespravila ani jednu úlohu.

„Už by si tam nemal ísť.“ Pootvorila som ústa a otočila sa ku vchodu do klubovne. Dnu vošiel Harry s Ronom. Zatiaľ si ma nevšimli. Zošuchla som sa po operadle  na zem a ukrčila sa.

„Ja viem,“ šepol Harry.

„Aj tak pôjdeš, že?“

„Pochop to, Ron...“ Niečo buchlo o zem a potom sa zo spální vyvalili dvojčatá. Zo smiechom prebehli okolo a hlas ich zvuku zanikol.

„Čo tu robíš?“ Hlavu som skrčila a zahryzla si do pery. Prečo sa rozhodli sadnúť si práve sem?

„Vôbec pri mne nie je jediný krb v klubovni,“ zamrmlala som.

„Čo?“

„Hľadám svoju mačku.“

„Myslíš túto?“ Ron ukázal na toho krpca šplhajúceho sa po kresle, zanechávajúc za sebou malé dierky od pazúrikov. Keď vyliezol na vrch, hlasno zamňaučal a skočil dolu. Rukou som si zašla do vlasov a vyskočila na nohy.

„Ani netušíte, aká je to hyperaktívna mačka. Raz je tu a o chvíľu na druhej strane hradu.“ Ron a Harry sa na mňa pozreli. Asi neboli presvedčení pravdivosťou môjho tvrdenia.

Zobrala som si toho špunta na ruky, no strašne sa vrtil, tak som ho pustila. Otočil sa mi zadkom a zaliezol pod gauč. Ignorant.

„Ron, mohol by si?“ spýtal sa ho Harry.

„Mhm, idem.“ Vybehol po schodoch a žmurkol na Harryho.

„Aj ja musím,“ bleskovo som sa ozvala.

„No, jasné,“ poznamenal Harry. Otočila som sa na neho a pozrela mu do zelených očí. Divne sa mu leskli. Odhodlaním a vzdorom. Pripomínali mi tie moje. Možno preto som zastala a rezignovane pohodila rukami.

„No... hovor,“ povzbudila som ho.

„Premýšľala si o tom?“

„Nie! Je to absurdné. Keby sme boli súrodenci, vedela by som o tom. My by sme o tom vedeli. Je to len tvoja hlúpa teória založená na obraze nejakej ženskej, ktorá sa ti zjavila v zrkadle.“

„Nie je to hlúpa teória! V tom zrkadle to bola moja mama!“ ohradil sa.

„A ty? Premýšľal si o mojich slovách?“ robila som sa, že som prepočula druhú časť jeho prejavu. Previnilo sklonil hlavu, tak aby som mu nevidela do tváre.

„A odo mňa niečo chceš? Nie si schopný zamyslieť sa nad tým, že môžem mať pravdu a Snape je nevinný. Lenže ty to neurobíš. Pretože chceš veriť svojej pravde. Lenže si človek... tak ako všetci ostatní. Všetci sa mýlime, lenže je na nás či si to priznáme, alebo nie. A ty si to nepriznáš, ideš len slepo za tým, čo si myslíš, že je správne. Ale už sa zobuď! My nie sme súrodenci, pochop to!“ vyštekla som na neho, schytila svoje mača, ktoré sa mi začalo driapať po nohe a vybehla schody do spální.

„Ale, čo keď mám pravdu!“

Pozrela som na neho ponad plece a nakrčila čelo.

„A čo keď mám pravdu ja?“ Neodpovedal. Nemo pozoroval svoje topánky, neschopný akéhokoľvek pohybu.

„Myslela som si.“

Ďakujem tým, čo za mňa zahlasovali, Lily získala štvrté miesto, čo si myslím, že je celkom slušné. :)

Kapitola je pre Niku (mala narodeniny), pre Mirku (bude mať narodeniny) - aj keď netuším dívče moje, či sa sem dostaneš, a pre všetkých, ktorí majú radi Lily a ešte ich neomrzela.

A na záver maličká otázka - Chcete, aby sa Snape našiel? xD

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lily Potterová 11. kapitola: