OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lily Potterová 1. kapitola

14.08.2011 (13:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 20× • zobrazeno 2642×

Prológ

Volám sa Lily Petunia Potterová. Nikdy som nepochopila, prečo je to tak. Kto by pomenoval svoje dieťa po trápnom kvete? Šťastie, že je to moje druhé meno. Prestala som ho používať.

Môj život začal na úplnom konci júla. Keď som bola ročným bábätkom, moji rodičia sa ma zbavili. Položili ma na prah sirotinca v Londýne. Za celých desať rokov som sa snažila prelúsknuť, to, prečo ma tu nechali. Neprišla som na nič. Opatrovateľka, ktorá ma našla na prahu dverí, tvrdí, že som pri sebe mala list, ktorý oznamoval len moje meno a dátum narodenia. A v deke ležalo vrecko, v ktorom sa ukrývali prazvláštne mince. Tie mi ešte doteraz ležia v skrini. Keby ich v záložniach nechceli kúpiť, už by boli dávno predané. Opatrovateľky z nich nemali nič, tak mi ich nechali. Síce z nich ani ja nebudem mať nič, mám aspoň jedinú vec po rodičoch. Dúfam.

1. kapitola - Je čarodejnica

Zobudila som sa do chladného rána. Bol koniec júla, ale teploty v Londýne sa rovnali ortuti v teplomeroch pri čísle sedemnásť. Takáto teplota bola o čosi nižšia ako zvyčajne, ale aj tak som sa nepotešila. Okno bolo ešte stále poliate kvapkami z nočnej búrky. To znamená, ďalší deň prežitý v tejto hnusnej budove.

Nechceli nás púšťať von, keď bolo mokro. Mohli by sme prechladnúť a oni nemajú peniaze na lieky. Vyhrabala som sa z popod teplej periny a vyzliekla si bavlnené pyžamo so staromódnymi kvietočkami. Zdedila som ho po dievčati, ktoré z neho už vyrástlo. Všetko oblečenie sa tu dedí po starších deťoch. Málokedy nám kúpia niečo nové. Poskladala som ho na úhľadnú kôpku a schovala pod vankúš. Perinu som rýchlo našuchorila, preložila na poly a položila na vankúš.

Začali mi drkotať zuby a nohy sa mi klepali. Rýchlo som otvorila skriňu a obliekla si rovnošatu. Teraz cez leto sa skladala z trička a krátkej sukne. Pri týchto teplotách to bolo utrpenie. Preto som si navrch navliekla môj hrčkovitý sveter a pod sukňu si obliekla pančuchy na zimu. Prečesala som si moje ohnivo červené vlasy a zapla si ich do drdoľa.

Skriňu som zavrela, zamkla a kľúč si strčila do nohavíc. Boli v nej moje súkromné veci a keby sa k nim dostalo nejaké decko, ktoré by náhodou vošlo do mojej izby, už by som ich nikdy nenašla. Počkala som na odbitie šiestej hodiny a postavila sa vzpriamená do dverí. Moja izba stála na rohu dvoch chodieb a nikdy som nevidela, keď sa blížila nejaká opatrovateľka. Teraz ráno som to spoznala len tak, že ju sprevádzalo hlasné zdravenie od ostatných detí. Keď prešla okolo mňa hlasno som ju pozdravila a zaradila sa s dievčaťom, ktoré malo izbu oproti mne, do radu za slečnou Greenovou. Na pozdrav sme si len kývli, pretože hovoriť sme si nedovolili.

Všetko muselo byť podľa pravidiel. Ak ste niečo neurobili podľa nich, šli ste spať bez večere. Akoby sa to dalo pocítiť. Jedlo bývalo chudobné, zasýtilo vás najviac na hodinku, dve. Bol tu však aj horší trest. Keď mala vedúca opatrovateľka zlú náladu, postavila vás pri obede pred všetky deti, stiahla nohavice a vyšľahala trstenicou. Raz ma tak zmlátila. Mala som sedem a nejakou divnou náhodou sa mi na tanieri objavil ďalší chlieb a maslo. Tvrdila, že som to ukradla. Ponížila ma... V ten večer jej vlasy zmenili farbu na zelenú. Vedela, že som to bola ja, ale nemohla mi to dokázať.

Slečna Greenová nás doviedla do jedálne. Každý sa postavil ku stolu a pomodlili sme sa. Jedlo bolo odporné, ako každý deň. Tvrdý chlieb s malým štvorčekom masla a studený čaj. Ako sme závideli opatrovateľkám za vrchstolom. Každé ráno sa napchávali koláčom a zapíjali ho voňavou kávou.

Žila som stereotyp. Každé ráno tie isté raňajky, ten istý plač malých detí, to isté provokovanie od opatrovateliek. Čím som si to zaslúžila? Prečo ma tu moji rodičia nechali?

Tento krát som sa rozplakala i ja. Chlapec vedľa mňa nevedel, čo má robiť a potľapkal ma po chrbte. Usmiala som sa na neho a zotrela si slzy. Ešte som ho tu nevidela, musí byť nový. Chudák, ešte ani netuší, kam sa to dostal.

Schúlila som sa do kúta a objala moju jedinú hračku. Volala som ju Chochulák pre jeho strapatý účes. Vyrobila som si ho sama. Z ponožky vypchatej kúskami látky. Z kúskov svetra som mu urobila vlasy, a z nite ktorú som vypárala z jednej sukne som mu zviazala telo.

„Dnes mám narodeniny. Jediný darček, čo som dostala, bol buchnát do chrbta. Ale ten chlapec sa mi páčil, keby tak aj zajtra sedel vedľa mňa.“ Zasnila som sa.

Do dverí sa strčila hlava pani Greenovej. Chochuláka som si rýchlo skryla za chrbát a vyplašene sledovala jej hlavu.

„Lily, Niekto ťa chce vidieť.“ Srdce sa mi divoko rozbúšilo. Čo ak po mňa niekto prišiel? Do dverí vošla postaršia žena so sivými vlasmi vyčesanými dohora. S popod okuliarov si ma premerala hlbokými, prívetivými očami a sadla si ku mne na posteľ.

„Som profesorka McGonagallová.“

„Profesorka?“ zopakovala som sklamane.

„Áno. Profesorka Minerva McGonagallová a pracujem v škole, ktorá sa volá Rokfort. Prišla som ti ponúknuť miesto vo svojej škole – v tvojej novej škole, ak by si chcela.“ Podala mi obálku. Zeleným atramentom tam bola napísaná moja presná adresa, dokonca aj číslo izby. Vzadu bola zapečatená. Uprostred pečate svietilo písmeno R.

„Rokfort,“ pokračovala, „je škola pre ľudí so zvláštnymi schopnosťami, škola mágie.“ Nastalo ticho. Šokovane som hľadela do jej tváre a snažila sa vyčítať náznak lži.

„Mágie? To, čo viem robiť, je mágia?“

„A čo vieš robiť?“

„Všeličo,“ vyhŕkla som. Od vzrušenia mi vystúpila červeň do líc a poliala ma horúčava. Kolená mi drkotali o seba a srdce bilo tak, akoby chcelo vyletieť.

„Nuž, si čarodejníčka.“ Jej hlas znel nenútene.

Donedávna som ani len nedúfala, že existuje iný svet. Ale teraz... Polial ma zvláštny pocit istoty. Odrazu som vedela, že mi neklame. Konečne vypadnem z tochto zakliateho domu pre deti bez rodičov. Šťastne som sa usmiala.

„Aj vy ste čarodejníčka?“ zvedavo som zdvihla hlavu. Prikývla a postavila sa.

„Ak som správne pochopila, že prijímaš miesto na Rokforte, odovzdám ti toto. A pamätaj, oslovuj ma profesorka.“ Vytiahla mešec plný cinkavých mincí a hodila mi ho na posteľ.

„Musíme ísť na menšie nákupy.“ Šibalsky na mňa žmurkla, zo skrine vytiahla moju bundu a hodila mi ju. Rýchlo som zamkla skriňu s Chochulákom dnu, navliekla si bundu a veselo vykračujúc som vyrazila dohnať profesorku.

Nová, lepšia budúcnosť... Juchú!

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lily Potterová 1. kapitola: