Kúzlo Modrého mesiaca - 20. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Začína sa pravé dobrodružstvo!

14.08.2013 (08:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 236×

20. kapitola

Po rozhovore s Natalie sme sa obe vrátili k ostatným. Predstavila som ich a ona s úsmevom prijala každého na koho som ukázala. Avšak trochu inak sa pozerala na Eidena ako som od nej očakávala. Tak dlho a zasnene. Nepáčilo sa mi to, no možno to bola len moja predstavivosť.

Utáborili sme sa na kraji mesta, aby sme nemuseli sledovať ako je všetko zničené. Ľudia sa vracali domov a pozerali sa na tu skazu. Natalie sme radšej neukazovali, aby sme nemuseli potom rýchlo utekať pred rozzúrenými ľuďmi. Do večera sme nerobili nič len sme sa spoznávali s našou novou spoločníčkou. Bola s ňou veľká sranda a všimla som si, že si ju aj ostatní pochvaľovali. Hlavne Eiden. Smial sa s ňou ako s dlhodobou kamarátkou a veľmi si ma ani nevšímal. Vlastne si ma nevšímal nikto. Všetci boli tak zaneprázdnení s Natalie, že vlastne zabudli, že som tam aj ja. Inokedy by ma zapojili do debaty, no teraz? Akoby som bola vzduch. Raz som to už nevydržala a šla od nich preč. Nemohla som sa pozerať na túto ignoráciu. Chápala som, že Natalie je ako ja. Že ju potrebujeme, no nemuseli ma za to odstrkovať.

Sadla som si na kameň ďalej od nich pri lese a pozerala sa na noc.

„Nepovedala si mi, že si potomok Avalona,“ ozvalo sa za mnou a ja som sa pozrela na Keyna. Posunula som sa na kameni a on si sadol vedľa mňa.

„Neber to v zlom, ale nepoznali sme ťa,“ povedala som a on sa usmial.

„To nevadí, ja to chápem. To čo si dnes predviedla, bolo skvelé,“ usmial sa, no ja som osmutnela.

„To si asi jediní, kto si to všimol,“ povedala som a sklonila hlavu.

„Preto si odišla? Lebo sa ostatní venovali len Natalie?“ povedal a ja som pokrútila hlavou.

„Aj keď mi povedala, že to tak už nie je neberiem to. Určite je stále ovládaná tým svojím kusom drahokamu. Preto sa všetci venujú len jej,“ povedala som.

„A prečo im to nepovieš?“ spýtal sa.

„A načo? Mysleli by si, že žiarlim a to nepotrebujem. Snáď sa spamätá,“ usmiala som sa a pozrela na noc.

„Bojíš sa hlavne o Eidena, že? Že ti ho Natalie zoberie,“ povedal a ja som nechápavo na neho zazrela.

„Ale kdeže. A okrem toho Eiden mi nepatrí. Sme len priatelia, nič viac,“ usmiala som sa a odvrátila zrak. Síce som tomu sama neverila, nechcela som túto tému, menom Eiden, rozoberať. Nepadlo mi dobre, že si ma dnes večer ani len nevšimol. Alebo by to bola pravda a naozaj žiarlim? Možno sa mi to len zdá.

S Keynom som sedela na kameni ešte dlho do noci. Rozprávali sme sa a spoznávali ešte viac. Bola som mu vďačná, že sa na mňa nevykašľal ako ostatní. No väčšiu ranu som však dostať nemohla keď sme sa vrátili. Nikto si ani len nevšimol, že sme boli preč. Že ja som bola preč. Smiali sa a venovali len Natalie. Nerobila som však nič. Len som si s úsmevom ľahla a s očami plnými sĺz sledovala hviezdy na oblohe. Ráno som sa obliekla do teplého oblečenia a rozpustila som si vlasy. Potom som si vzala koňa a vyšla s ním na krátku prechádzku. Nechcela som byť tam medzi ostatnými kedy sa prebudia. Chcela som ísť na čerstvý vzduch. Nešla som však pomaly. Uháňala som čo najrýchlejšie a studený vánok mi šľahal do tváre. Slzy mi stekali po tvári a nemala som v pláne ich ani utrieť. Chcela som sa vyzúriť a nechať hnev vonku. Nechcela som sa pozerať na to ako sa mi všetko stráca pomedzi prsty. Jediné po čom som naozaj túžila bolo, vrátiť sa domov. Nikdy neodísť a bolo by všetko v poriadku.

Prudko som zastavila koňa a chytila si hlavu. Ako ma to mohlo tak vziať. Tak ma len ignorovali a venovali sa novej babe v našej partii. Nie je na tom nič zvláštne. Nemám prečo žiarliť. Mňa poznajú celý život a ju len jednu noc. Nemôže ma ohroziť. So vztýčenou hlavou som sa otočila a šla zase naspäť.

„Kde si bola?“ vyletela na mňa hneď Silena a to som ani nezoskočila z koňa.

„Spali ste,“ povedala som so sklonenou hlavou a Silena sa ku mne priblížila.

„Ale ja sa pýtam na včerajší večer,“ povedala a založila ruky na hrudi.

„Nebodaj si si všimla, že som preč,“ usmiala som sa, ale z koňa stále nezliezla.

„Áno všimla. Tá Natalie nám ani len nedovolila ísť za tebou,“ povedala a ja som zbystrela zrak.

„Čo tým chceš povedať?“ spýtala som sa a z koňa zoskočila na zem.

„Nechcem aby si si myslela, že sme ťa ignorovali, no stále niečo hovorila a tvárila sa ako nejaká týraná osoba. Bolo my z nej zle,“ povedala a ja som ju s nadšením chytila za ramená.

„Takže ste ma neignorovali dobrovoľne?“ spýtala som sa a ona nechápavo pokrútila hlavou. S jasotom som ju objala znova a ona sa začala strašne smiať. „Myslela som si, že ste sa kvôli nej na mňa vybodli,“ povedala som a ona sa zamračila.

„Moja, teba poznáme dlho, ju nie. Nikdy si už také nemysli,“ usmiala sa a objala ma. Takže sa mi to všetko len zdalo. Prvýkrát som bola nadšená zo svojej chyby.

Postupne sa prebúdzali aj ostatní, a preto sa začínali robiť raňajky. Keď sa zobudil Keyn, na pozdrav ma zozadu objal, čomu sa poriadne začudoval Eiden. Nevšímala som si jeho pohľad a smiala sa, keď Keyn zakopol a spadol na zem. Silena povedala, že ich tam Natalie takmer držala, no ani to vtedy nebránilo Eidenovi ísť za mnou. Mala som právo sa hnevať. Ja by som sa na neho nevykašľala. V tom sa však zjavil pri mne a pozrel mi do očí.

„Prepáč,“ pošepkal, no ja som znova sklonila hlavu. Nechcela som sa na neho pozerať. Nechcela som mu nič odpúšťať. Len som mu podala chlieb a letmo sa na neho usmiala. Viac som urobiť nevedela. A aby situácia medzi nami bola viac napätá, vstala Natalie a objala Eidena. Vtedy mi sánka padla hádam až na samé dno zeme. Rýchlo som sa otočila a zhlboka dýchala. Všimla si ma Silena a podišla ku mne. Nič som jej však nepovedala, len som ukázala na Eidena a očami naznačila: Čo to má znamenať? Nič mi však na to nepovedala, len ma povzbudzujúco potľapkala po ramene.

„Dobré ráno Cora, ako si spala?“ prišla ku mne Natalie a usmiala sa. Keď som však na ňu pozerala, mala som chuť jej skôr vraziť ako sa jej pozdraviť.

„Ja dobre a čo ty?“ ovládla som sa a vykúzlila ten najnútenejší úsmev.

„Veľmi dobre. Sprevádzali ma krásne sny,“ povedala zasnene a očkom pozrela na Eidena. Nemusela som sa ani pýtať, o kom tie sny boli. „Počuj, ten Eiden je tvoj kamarát, však?“ povedala a ja som sa zatvárila hádam viac než nechápavo.

„Áno je, prečo?“ spýtala som sa a jednu ruku som dala v bok.

„Páči sa mi, nevieš či u vás doma nemá nejakú babu?“ spýtala sa a ja som skoro spadla. Skade berie tú odvahu a pýta sa na neho práve mňa?

„Čo?“ dostala som zo seba.

„Je to fešák, dala by som si povedať. Vďaka, že môžem ísť s vami, môžem na ňom trochu zapracovať, ak vieš na čo myslím,“ žmurkla na mňa a s úsmevom šla preč. Zozadu som do nej však hádzala všetko čo sa mi dostalo pod ruku. Mala som chuť ju zabiť za to čo práve povedala. Kto je ona, že si robí nádeje práve u Eidena? Vidno, že ho vôbec ale vôbec nepozná. Takto veľmi ma nevytočil už veľmi dlho nikto.

Pobalili sme všetky veci, nasadli na kone a šli preč. Už som si myslela, že bude naliehať, aby šla s Eidenom na koni, no našťastie si zobrala svojho koňa. Taká duchom neprítomná som počas cesty ešte nebola.

„Čo sa deje?“ spýtal sa ma Eiden a ja som sa na neho nafučane pozrela.

„Slečna perfektná sa deje. Ináč, pozdravuje ťa a pýta sa, že či nemá náhodou u teba šancu,“ povedala som drsne a jemu padla sánka.

„Čože?“ spýtal sa nechápavo.

„No páčiš sa jej, čo na tom nechápeš? Ak chceš nejakú romantickú chvíľku, spýtaj sa Sileny, ona je na to expert,“ usmiala som sa na neho a odvrátila sa. Bola som hnusnejšia ako som čakala. Zavrela som oči a potichu to ľutovala. Zrazu som však ucítila Eidenov bozk na mojom líci. Prekvapene som sa na neho pozrela a on mal vážnu tvár.

„Nemusíš sa báť Cora,“ žmurkol na mňa a usmial sa. Neverila som vlastným ušiam. Naozaj to povedal?

Len som sa usmiala a ďalej aj celú cestu. Naša ďalšia zastávka bol Negavian. Táto krajina je známa hlavne zbojníkmi, lebo, ako som počula, je ich tu strašne veľa. Nie je tu skoro ani jedna dedina, ktorá ešte niekedy nebola napadnutá. Tu vznikli a tu aj stále sú. Nemusíme sa teda dúfam báť, tých hnusných princov a hádam ich zbojníci odstrašia.

„Už nie sme ďaleko od mosta,“ povedal Arl.

„Modlite sa, aby tam nejaký most aj bol,“ povedal Alan a všetci sme prikývli. Ja som však v hĺbke duše cítila, že práve ten most bude náš veľký problém.

„Neexistuje nejaká iná cesta?“ spýtala som sa a Natalie sa na mňa pozrela.

„Nebodaj sa bojíš pár zbojníkov?“ zasmiala sa a videla som, že sa aj Keyn uškrnul. Už som chcela niečo protirečiť, no Eiden mi zakryl ústa. Vzdychla som si a uhryzla ho, no ani tak ma nepustil. Nechápala som, prečo sa do mňa Natalie takto naváža. Keď som sa s ňou prvý krát bavila, bola na mňa milá, no teraz? Ide ma pohľadom zabiť a pri každej príležitosti strápniť. Robí to nebodaj kvôli Eidenovi? To musí povedať vážne kravinu, aby sa zasmial aj on.

„Niel?“ zastavili sme sa s naším koňom vedľa neho a ďalej od ostatných. Pozrel sa na Eidena.

„Áno?“

„Dám ti niečo za úlohu, dobre?“ povedal Eiden a ja som na nich pozrela. „Sleduj tých dvoch čo robia. Nepáči sa mi ako sa spolu tajne rozprávajú a keď s nami chcú ísť ďalej, chcem vedieť s kým máme tu česť,“ povedal mu a Niel horlivo a vážne prikývol.

„Ty im neveríš?“ spýtala som sa ich a on pokrútil hlavou. „Prečo?!“

„Na Keyna vieš aký mám názor a ak ide o Natalie, nepáči sa mi.“

„To ma teší,“ zasmiala som sa.

„Nie kvôli tomu, ale ten drahokam mám stále pri sebe, ale ona mi príde stále na ňom závislá.“

„Ako je to možné?“

„Neviem, a preto to chcem zistiť,“ povedal a ja som sa na neho pozrela. „Áno?“

„Ja len...“ začala som a hľadala správne slová. „Chcela by som niečo vedieť.“

„A čo také,“ povedal a zastavil koňa. Zvrtla som sa na ňom tak, že som si preložila nohy cez jeho nohy a pozrela sa na neho.

„Mne sa to nejako nezdá. Ako môžem byť ja potomok, keď ty si videl tiež drahokam žiariť a mohol si ho aj chytiť? Dokonca aj Nataliin máš a nedarovala ti ho,“ povedala som a on založil ruky na hrudi.

„Rozmýšľal som nad tým a tiež mi to nejde do hlavy, no myslím, že som na to prišiel,“ povedal a ja som spozornela. „V tom sne keď si stretla tých Stvoriteľov,“ prikývla som. „Podľa mňa si výnimočná a vieš do ruky vziať a darovať všetky drahokamy, nie len ten svoj.“

„A to prečo práve ja? Lebo som práve potomok Avalona?“

„Ja neviem prečo, ale je to jediné riešenie. Povedali ti, že to len ty vieš zastaviť, nie? Tak to bude asi preto,“ povedal a ja som osmutnela. Chytil ma za líce a zasmial sa. „Už si sa potešila, že som potomok ja, čo?“ zasmial sa a ja som očervenela. „Neboj sa nič. Keď si so mnou nič sa ti nestane,“ usmial sa a ja som jeho úsmev opätovala. V tom som sa však zadívala za neho a skoro omdlela.

„Eiden?“ povedala som a on sa obrátil. Neváhal a popohnal koňa dopredu. Chytila som sa ho okolo pása, aby som nespadla a počula ako nadáva.

„Alan!“ zakričal. „Musíme vypadnúť!“ otočila som hlavu a videla Alanovu naplašenú tvár.

„A kam pôjdeme?“ zakričal a my sme sa pri ňom zastavili.

„Musím ísť len ja! Sú to kráľovský rytieri,“ povedal a ja som sa na neho pozrela.

„Čo?“

„Vezmi ju!“ povedal Eiden a Alan ma vzal za pás.

„Pusti ma!“ skričala som, ale Alan ma nepustil. Eiden mu vzal nože.

„Stretneme sa v meste Samou,“ povedal a už sa chytal uzdy. S Alanom si podal ruky a usmiali sa na seba.

„Eiden,“ zašepkala som a on na mňa pozrel. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma na čelo.

„Budem v poriadku,“ pošepkal a už sme sa s koňmi hnali dopredu.

„Nieeee,“ kričala som, ale Alan ma ani tak nepustil. Sledovala som Eidenov chrbát ako ide smerom, ktorým sme utekali. Opustil ma a len tak tu nechal. Čo teraz budem robiť? Čo keď sa mu niečo stane?

Pozerala som sa slepo na cestu a len plakala. Ronila som krokodílie slzy a vôbec sa mi to nepáčilo. Silena sa na mňa pozrela a tiež som jej videla v očiach strach. Aj na Alanovi som videla, že sa bojí, no musel byť silní. Už len kvôli mne a Silene.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction