Kúzlo Modrého mesiaca - 19. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalší potomok.

28.07.2013 (19:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 288×

19. kapitola

„Cora,“ začula som svoje meno. „Cora,“ akoby to bolo zúfalé volanie môjho mena. Cítila som chlad a veľkú zimu. Kde som? „Prosím preber sa,“ prosil niekto. Mala som chuť povedať, že som v poriadku. Že som živá, no nemohla som povedať nič. Sama som nevedela či som v poriadku a či som nažive. Snažila som sa preto pohnúť alebo aspoň otvoriť oči.

„Už je dlho bez vzduchu,“ povedal ďalší hlas, ale nebol zúfalý ako ten predtým. Bol skôr zmierený s tým čo vidí.

„Nie, musí sa prebrať,“ počula som znova. Zacítila som dotyk na hrudi a tlak na nej. Snažila som sa pohnúť hoci aj veľmi málo. Po nejakej chvíli tlak na hrudi prestal a počula som plač. Nie, nesmú si myslieť, že som mŕtva. Nesmú to so mnou vzdať. Ale ako si pomôžem? Niečo ma napadlo. Sústredila som sa na svoje srdce a hľadala v ňom modrú žiaru. Začínala som ju pomaly cítiť až sa mi rozhorelo celé srdce. Sústredila som sa na žiaru a prosila, nech zo mňa tú vodu dostane. Nech mi pomôže. Ani som neprosila dlho a stalo sa niečo neuveriteľné. V momente som sa naklonila a začala vykašliavať všetku vodu, ktorá sa mi nahromadila v pľúcach. Kašlala som až ma bolelo hrdlo. Keď som vykašľala poslednú kvapku vody, pozrela som sa pred seba a videla ako z jednej strany pri mne kľačí Silena a z druhej Eiden.

„Cora!“ zjačala Silena a vrhla sa mi do náručia. Silno ma objímala a cítila som na odhalenom ramene aj jej slzy. Pozrela som sa na ostatných a videla som aj im na tvári slzy. Naozaj si mysleli, že som to vzdala? Silena sa odo mňa odtrhla a ja som sa na ňu pozrela.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa chrapľavým hlasom. Silena sa pozrela na ostatných a potom sa pozrela znova na mňa.

„Spadla si do vody a nemohla stade vyjsť. Keyn ťa zachránil,“ povedala, ale na jej tvári sa značil nesúhlas. Keyn im nepovedal všetko? Poobzerala som sa a pohľadom ho hľadala „Nie je tu. Keď bolo jasné, že... no,“ pozrela na mňa a ja som zbystrela zrak. „Odišiel, ale je neďaleko.“ Prikývla som a chytila ju za plece.

„Ja som do vody nespadla,“ pošepkala som, lebo som hlas ešte v poriadku nemala. Nechápavo sa na mňa pozrela a tak aj ostatní. „Niečo ma do nej ťahalo a vo vode som videla obraz.“

„Taký ako predtým?“ spýtal sa Alan a všetci si kľakli pri mňa.

„Chytili ďalšieho?“ spýtala sa Kira, no ja som pokrútila hlavou.

„Ukázal sa mi obraz dievčaťa, potomka, ako ju už ovládol drahokam a všetko okolo seba ničila. Akoby ma chcela moja modrá žiara varovať,“ povedala som a ostatní nechápavo po sebe zazerali. Pozrela som sa na Eidena a zbadala som to čo som nechcela. Na tvári som mu videla slzy. Priplazila som sa k nemu bližšie a rukou mu jemne slzy utrela. Chytil mi ruku a silno mi ju stisol. Bol to on čo sa mi snažil vrátiť život. Nevedela som si ani predstaviť ten pocit, keď sa mi snažil niekoľko minút zachrániť život, ale ja som bola mimo. Myslel si, že som mŕtva?

Odtiahla som sa od neho, lebo nič nehovoril. Pomaly som sa postavila a pozrela na jazero. Kráčala som k mólu a na kraji som sa zastavila. Pozrela som sa do vody, kde predtým som skoro prišla o život. Rozmýšľala som prečo som videla taký obraz a skade to dievča bolo. Nebolo z Avalonu ani zo Zendii. Čo ak bude so Sodoru kam práve máme namierené? Dúfam, že to nebude také zlé ako sa mi už teraz zdá. Ako som sa tak dlho pozerala na jazero, zrazu som za sebou začula kroky.

„Už mi to nikdy neurob,“ otočila som sa a pozrela na Eidena. Ten sa mi pozrel do očí a pristúpil ku mne úplne blízko. „Už mi nikdy neumieraj pred očami!“ Chvíľu som tam tak stála a pozerala sa mu do očí. Boli v nich slzy. Uvedomila som si, že to bolo prvý krát, kedy som mu prakticky umierala pred očami. Nikdy predtým to nezažil. Natiahla som ruku a dotkla som sa ňou jeho líca. Až teraz som si uvedomila, že je odo mňa o dosť vyšší. Aspoň o hlavu. Ruku som mala položenú na jeho líci a hlboko som sa mu pozrela do očí. Zdvihol svoju ruku a tú moju mi pri líci stisol. Začula som aj kroky na móle a očkom zbadala ako na kraji stoja Silena a Alan. Nevšímala som si ich a ani sa netrápila s tým ako to vyzerá. Eiden mi chytil tvár do rúk, pobozkal ma jemne na čelo a pritisol si ma na hruď. Silno som ho objímala a on mňa ešte silnejšie. Chcela som, aby cítil, že som živá. Chcela som, aby už nikdy v živote nezažil moju smrť. Aby sa na to nemusel pozerať. Aby to nemusel trpieť. Uvedomila som si, že keď už mám zomrieť na tejto ceste, nechcem aby ma pritom Eiden videl. Nechcem, aby vtedy so mnou bol. Nezniesla by som jeho pohľad. Od vtedy ako som sa dozvedela, že nás potomkov to spojenie drahokamu zabije, rozmýšľala som ako by som Eidena dostala z cesty. Viem, že nie som až taká silná ako sa tvárim. Viem, že ak pobabrem čo i len jedinú vec, tak sa ocitnem s ostatnými potomkami pod modrým mesiacom a spojíme ho. Uvedomila som si aj jednu vec. Ak pôjdu ostatní so mnou, Lucius Esox ich využije k tomu, aby som ten drahokam spojila. Neviem akí sú tí ostatní, no o sebe môžem s určitosťou povedať, že drahokam nespojím. A keď sa jeden potomok vzoprie, drahokam sa nespojí. Ak však využije k tomu mojich priateľov, bude to veľký problém. Nevedela by som sa pozerať na to ako ich zabíjajú rovno predo mnou. Hlavne Eidena. Bol by to pre mňa obrovský zásah. A z toho dôvodu nechcem, aby v ten osudný deň bol so mnou. Ako ho však donútim, aby sa vrátil domov? No, teraz však nad tým nemôžem uvažovať. Som tu stále živá a zdravá a Eiden je pri mne. Objímal ma veľmi silno čo pre mňa veľmi znamenalo. Pokúsim sa, už kvôli nemu, nezomierať na tejto ceste.

Po tom ako sme sa objímali na móle, k nám prišli Silena a Alan a oboznámili nás s cestou, ktorá nás čaká. Mali sme ísť po inej ceste ako sme mali v pláne. Cesta cez les nám vraj všetko urýchli, no mne sa to tak nezdalo. Niel našiel celkom fajn cestičku, po ktorej prejdú aj kone, tak sme súhlasili a vrátili sa k ostatným. Ja som so Silenou už šla k ostatným, no Alan s Eidenom ešte zostali na móle. Keyn sa veľmi potešil, že som prežila a ja som sa mu za to veľmi poďakovala, že ma z vody vytiahol. Možno si nič nevšimol a to ma tešilo. Tak silno ma objímal, až som si myslela, že mi zlomí rebrá. Veľmi sa mu uľavilo. Ale to všetkým. Strašne som bola rada, že som mohla byť s nimi ďalej. Že som sa mohla smiať a zabávať ako predtým. Teraz keď som už prakticky dvakrát unikla smrti, som sa tešila zo života ešte viac. Najviac som však mohla byť vďačná drahokamu. To on ma zachránil, no vlastne moja modrá žiara. Veštkyňa povedala, že každý potomok bude ovládať ten svoj kus drahokamu. A ja som dnes použila ten môj a ani neviem ako. Vlastne viem. Úprimne som moju žiaru poprosila o pomoc a tá mi vyhovela. Len tak. Neviem ako je to možné, ale aj ja môžem svoj drahokam a modrú žiaru ovládať. Časom sa kameň možno naučím dobre ovládať. Hlboko v srdci však tuším, že práve môj kameň ma nebude ovládať. Pretože keby áno, dávno by som okolo seba aj ja ničila. Lenže nezničila som nič. Vždy som to bola ja, aj keď som mala kameň na krku. Akoby mi chcel kameň pomôcť, a preto mi ukázal toho chlapca ako ho uniesli a aj to dievča ako je posadnuté. Akoby ma chcel varovať kam nemám vôbec chodiť a naopak kam musím urýchlene ísť. Stvoritelia povedali, že to budem práve ja, ktorá drahokam porazí. Lenže ho budem musieť spolu s ostatnými zničiť. Ako to však urobím neviem. Povedali, že kameň ovládne svojich potomkov a ktovie koľko už ich odvtedy ovládli. Bude veľmi ťažké s nimi zápasiť. Čo odo mňa čakajú? Ako mám poraziť samotný drahokam? Jediná pozitívna vec na tom je, že mňa môj kus drahokamu neovláda. To je na tom to najlepšie. A ešte pozitívum, určite má každý potomok svoj kus drahokamu pri sebe. Ten chlapec zo Zendii ho mal, dievča neviem skade ho mala, ja ho mám. Keď drahokam k sebe potomka láka, tak to znamená, že ho aj nájde. Aspoň sa nemusíme báť toho, že keď potomka nájdeme, nebude drahokam pri sebe mať. To nám skráti cestu na polovicu. Keď sa však nad tým poriadne zamyslím, čo spravíme s tým keď všetkých zvyšných potomkov nájdeme? Pochybujem, že keď už budú ovládaný tak budú poslúchať ako sluhovia. Budú chcieť utiecť a ja svojich priateľov nemôžem žiadať, aby riskovali svoje životy kvôli veci, do ktorej ani trochu nezapadajú. Nebudú môcť urobiť nič, len sa prizerať. Povedali mi, že mi pomôžu kameň zničiť, no až teraz keď som videla čo dokáže, viem, že s tým oni nič nespravia. Ja by som sa mala učiť ako kameň ovládať, aby som potomkov mohla zastaviť. Naozaj si neviem predstaviť boj so zbojníkmi a ešte k tomu aj s potomkami. Som na to prakticky úplne sama. Kamaráti s tým nespravia nič, Keyn už vôbec nie a ja neviem kameň ovládať. Mám pred sebou naozaj veľa práce. Ako sa s tým popasujem, neviem, ale budem sa snažiť.

Na obed sme si spravili ryby, ktoré chalani chytili v jazere. Boli veľké, a preto aj veľmi chutné. Sledovala som ako ich oheň pripravuje a fascinovalo ma to. Ako sa tie plamene obaľujú okolo rýb. Bolo to pekné, aj tá ich vôňa. Po jedle sme sa zbalili a nasadli na kone. Keď si sadol za mňa Eiden, tak som sa oprela o jeho hruď. Chvíľu mlčky nič nerobil, no potom si preložil hlavu cez moje rameno a ja som ho silno stisla. Chcela som, aby vedel, že som stále s ním a len tak nehodlám odísť. Že máme ešte plno času na to, aby sme sa jašili a zabávali. Aby sme vymýšľali iné vtipy na Keyna a na ľudí okolo. Ešte veľa vecí máme pred sebou, tak už žiadne umieranie. Ani z jednej strany. Obaja sme si viac bližší ako sme boli pre niekoľkými dňami. Sme viac otvorení a to je na tom to najlepšie. Vždy keď sa na mňa pozrie a usmeje, vidím svojho najlepšieho kamaráta, s ktorým mi je na svete veľmi dobre. Netušila som, že sa zblížime takto dobre. Čakala som, že sa znepriatelíme, alebo aspoň odcudzíme. Vyšiel pravý opak. Bez neho by som si túto cestu nevedela predstaviť ani vo sne. Je to už tak.

Od mesta, v ktorom sa nachádza pravdepodobne ďalší potomok sme boli len chvíľu. Prechádzali sme popri lesu a boli len na krok od mesta. Keď som si už myslela, že sme tam, niečo sa stalo. Po ceste bežalo veľa ľudí a jačali. Nechápavo sme sa na seba pozreli a popohnali kone, aby si švihli. Doleteli sme pred bránu do mesta a v tom to buchlo. Spadla som s Eidenom z koňa a aj Alan so Silenou skončili na zemi. Obklopili ma Eidenove ruky na ochranu a ja som sa pozrela vpred. Videla som dievča asi v mojom veku. Mala na sebe bojové oblečenie, takže som predpokladala, že je to nejaká bojovníčka. Pozrela som sa však na jej ruky. Mala ich vystreté a z dlaní jej šľahali modré lúče. Dopadali na zem kde to vybuchovalo, na domy, kde sa to zapálilo. Ničila všetko okolo seba. Pozrela som sa bezmocne na Eidena a ten na mňa. Pred nami bol potomok Sodoru a bol ovládaný drahokamom. Ostatní zosadli z koňov a dali ich nabok. Postavili sme sa pri bránu a nenápadne sa na potomka pozerali. V malom meste bolo ešte veľa ľudí a keď to dievča všetko ničili, nemali šancu sa dostať preč. Kľačala som na zemi a pozerala sa lepšie na dievča. Hľadala som kde asi môže mať drahokam. Na krku žiadny náhrdelník, na prste žiadny prsteň. Pozerala som jej aj na šaty, na čokoľvek čo mala na sebe, no nikde som nič modré nevidela.

„Nikde ho neviem nájsť,“ povedala som nahlas, aby ma všetci počuli a oni sa bezmocne pozreli na dievča.

„Aký je veľký?“ spýtal sa ma Alan nado mnou.

„Taký aký bol môj,“ povedala som a Alan zahrešil.

„Prečo musia byť také malé? Čakal som veľký kameň a nie ten najmenší,“ povedal zlostne a ja som sa trochu zasmiala. Mal v tom aj pravdu. Ten drahokam mohol byť rozdelení aspoň na väčšie kusy a nie na tak malé. Pozrela som na to dievča a zneistela som. Mala na tvári taký zvláštny výraz. Akoby sa tešila z toho čo práve robí, ale hlboko v srdci sa za to neznáša. Akoby ju ten kameň ovládal len vtedy, keď ho má pri sebe. Zbystrela som zrak a v tom som to zbadala. Otočila som sa na Eidena a siahla mu do vrecka. Vzala som stade môj kus drahokamu a rozbehla som sa z úkrytu do mesta. Všetci za mnou zakričali, no už bolo neskoro na návrat. To ničiace dievča ma zbadalo a veľmi sa zasmialo. Vystrela predo mňa ruky a modrou žiarou ma chcela zasiahnuť. Skrčila som sa a poriadne sa nadýchla.

„Vylez dievčatko. Ja ti neublížim,“ zasmialo sa to dievča a ja som prskla. Postavila som sa a kameňom na ňu namierila. Ani som nezaregistrovala a z kameňa vyšiel veľký lúč a zasiahol to dievča, ktoré odletelo dozadu a dopadlo na zem. Šokovane som sa pozerala vpred a nechápala tomu čo sa práve stalo. Vykročila som dopredu a šla za dievčaťom. Ležala na zemi, no nebola v bezvedomí.

„Nedotýkaj sa!“ zjačala, no ja som sa natiahla k jej vlasom a silno som jej strhla čelenku, na ktorej žiaril modrý kameň. Položila som si ho na dlaň a sledovala. Modrá žiara postupne prchala, až to bol normálny kameň. Pozrela som sa na ostatných a rukou im naznačila, že môžu prísť. Pozrela som sa na dievča a to šokovane na mňa pozeralo. Podala som jej ruku a pomohla jej vstať. Stála oproti mne a nemohla sa viac čudovať tomu čo sa stalo ako ja. Ostatní pri nás už tiež stáli, no my dve sme mali oči len pre seba.

„Pokiaľ viem, tak každého kusu drahokamu sa môže dotknúť len ten, komu je venovaný. A ja som ti môj nevenovala,“ povedala a založila ruky na hrudi. Ani ja som tomu celkom nechápala. Stála som tam a držala jej kus drahokamu. Veštkyňa jasne povedala, že iní sa ho nemôžu ani dotknúť, ako to, že ja môžem?

„Buď rada, aspoň nebudeš ničiť svoje mesto,“ žmurkla som na ňu a šla od nej ďalej.

„Hej, vráť mi ho!“ zastavila ma rukou, no ja som jej ju zastavila. Ona sa však nevzdávala a rukou ma sotila na zem. Skočila na mňa a chcela mi kameň zobrať. Začala som sa brániť a menili sme si pozície. Aj keď sme boli obidve dievčatá, bili sme sa celkom dobre. Lietali aj päste, no mňa našťastie ani jedna nezasiahla. Zrazu nás od seba odtrhli a ja som už len na to dievča pozerala. Eiden ma silno držal, aby som sa nevrhla zase na ňu a Alan zase ju. Rýchlo som sa však spamätala a uvedomila si, že sme tu nie samé.

„Vráť mi ten drahokam ty koza! Máš svoj!“ kričala a ja som sa pozrela na Eidena.

„Ako to, že je stále na ňom závislá?“ spýtala som sa ho a on sa na ňu nechápavo pozrel.

„Daj ho mne,“ pošepkal a ja som mu ho nenápadne vopchala do vrecka. Dievča zrazu prestalo kričať a už sa ani nebránila. Padla na kolená a prudko dýchala. Eiden ma tiež pustil a ja som si kľakla k nej.

„Ako sa voláš?“ spýtala som sa a ona sa na mňa pozrela.

„Natalie,“ spýtala sa a bola prekvapená, keď ma zbadala. „Ty si tiež potomok?“ spýtala sa a ja som si vzdychla.

„Som z Avalonu,“ povedala som a ona sa prekvapila ešte viac.

„Avalon? To vážne?“ prikývla som. „Páni,“ usmiala sa a kľakla si. „Avalonov potomok je vraj poriadne silný. Už tomu verím,“ usmiala sa a ja som sa začervenala.

„To čo si videla bolo prvýkrát,“ povedala som a pomohla jej vstať.

„Naučím ťa to ak chceš,“ navrhla, no ja som sa zatvárila trochu inak ako čakala. „Aha chápem,“ zasmiala sa. „Neboj sa, som neškodná a za toto sa ospravedlňujem,“ povedala a ukázala na mesto. Keď sa však naň lepšie pozrela, odvrátila sa od nás a pozrela na tú spúšť. „To všetko som urobila ja?“ spýtala sa a ja som prikývla. „Preboha, to som nechcela,“ povedala smutne. Podišla som k nej a položila jej ruku na rameno.

„To je v poriadku, Natalie. Už drahokam nemáš, nezničíš už nič,“ usmiala som sa na ňu a ona sa so slzami na mňa pozrela.

„Radšej mi ho nevracaj. Nechcem vám ublížiť,“ povedala s plačom a pozrela na mesto. Nechala som ju nech sa vyplače a šla k ostatným.

„Vyzerá to tak, že máme prvého potomka okrem teba,“ povedal Arl a ja som prikývla.

„Čo teraz?“ spýtal a Niel.

„Mali by sme ju vziať a ísť ďalej. Nemôžeme tu mrhať časom,“ povedal Alan a šiel ku koňom.

„Ani nevieme či s nami pôjde?!“ zakričala za ním Silena a potom pozrela na mňa. „Mali by sme tu zostať do rána a vedieť čo sa vlastne deje. Nehodlám ísť s ňou celú cestu a čakať kedy zase zbesnie,“ povedala a hnusne sa na Natalie pozrela. Len som sa zasmiala a pozrela na Eidena.

„Choďte sa niekde uložiť, ja tu s ňou zostanem,“ povedala som a on sa prekvapil.

„Čo chceš robiť?“ spýtal sa a pristúpil ku mne.

„Silena má pravdu. Nemôžeme ísť ďalej bez toho, aby sme vedeli čo je zač a čo dokáže. Musím sa s ňou porozprávať,“ povedala som mu a potom šeptom dodala. „Neukazuj im drahokam,“ prikývol a všetci šli preč. Podišla som k Natalie a pozrela na ňu. Už neplakala a pozrela na mňa.

„Mali by sme sa porozprávať, čo povieš?“ navrhla som a ona prikývla. Zaviedla ma na nejaké miesto ďalej od mesta, kde sme si sadli do trávy a pozerali na krajinu.

„Ako si ma našla Cora?“ spýtala sa ma keď som sa jej predstavila.

„Máme mapu, na ktorej sú označení minulí potomkovia,“ povedala som jej a ona prikývla.

„Nie som nadšená z toho čo sa stalo, ale už to nenapravím.“

„A čo sa stalo?!“ spýtala som sa a ona sa usmiala.

„Neovládla som sa.“

„Videla som. Povedz mi,“ pozrela sa na mňa, „Ako sa to stalo? Ako vieš, že si potomok?! Ako..“

„Viem všetko?“ prerušila ma a ja som prikývla. „Tak to, aby som začala odznova,“ usmiala sa a posadila sa tak, aby na mňa videla: „Keď som bola malá, tak bol v dedine istý chlap, ktorý nám deťom hovoril všelijaké dobrodružné príbehy. Medzi moje najobľúbenejšie patril príbeh o našich krajinách a o Stvoriteľoch. Milovala som ten príbeh o rozdelení drahokamu a potom jeho ukrytie. Odvtedy ako ten chlap odišiel som snila o to, že budem aj ja niekedy mať ten drahokam v ruke. Že ho budem ovládať a meniť tak svet. Roky plynuli a uvedomovala som si viac, že som podobná Sodoru. Ale to hlavné, niečo veľmi silné ma lákalo na menšie ostrovy pri Meteorone. Ušla som z domu a vydala sa tam.“

„Na tie ostrovy? Ako si sa tam dostala?“

„Na malej loďke. Pozri sa, mňa netrápilo ako sa tam dostanem. Či vôbec živá tam prídem. Jednoducho niečo ma tam ťahalo.“

„To ten drahokam,“ povedala som a ona prikývla.

„Presne. Strašne ma k sebe lákal a keď som prišla do tajnej jaskyne na tom ostrove, tak som ho vzala do ruky a rozžiaril skoro celý ostrov. Už vtedy som vedela čo to znamená. Vedela som, že ja som potomok Sodoru. Vzala som kameň a vrátila sa domov. Mala som ho na tej čelenke veľa rokov, ale v posledných dňoch sa menil. Začal ma viac lákať, aby som odišla z domu a šla na nejaké divné miesto. Akoby chcel, aby som šla nájsť ostatných ako som ja, no ja som sa stadeto nepohla. Nechcela som ísť preč, no pred niekoľkými dňami som sa zmenila na nepoznanie. Začala som byť odporná a všetkých okolo seba urážala. V srdci som však vedela, že je niečo zle. To nie som ja a uvedomila som si, že ma ovláda ten drahokam. Chcela som ho dať dolu, no moje ruky a nohy robili všetko ako ten drahokam chcel. Pozerala som sa na svet očami, ktorými som ničila. Boli to pre mňa muka. Dnes si však prišla a strhla mi ten drahokam. Za to som ti vďačná.“

„Ako to, že si vedela, že si potomok?! Ako si vôbec o drahokame vedela?“

„Jeden starý pán pred niekoľkými rokmi zomrel. Bola som veľmi malá. Mama mi hovorila, že ten starý pán bol niečo ako šialenec. Vraj hovoril o tom, že je potomok Sodoru a potrebuje svoj kus drahokamu. Všetci si mysleli, že je to blázon, no keď som sa na to pozrela lepšie, zistila som, že je to pravda. Čítala som veľa kníh a z nich som sa dozvedela pravdu. Potvrdili mi to aj reči, ktoré sa šíria ako oheň. O zbojníkoch. Nepýtaj sa ma však na viac, nepamätám si toho veľa,“ poprosila ma a chytila sa za hlavu. Len som si vzdychla a položila jej ruku na rameno a ona zdvihla hlavu.

„S mojimi priateľmi sme na ceste už dlho. Hľadáme v krajinách potomkov, snažíme sa ich nájsť skôr ako zbojníci. Chcú totiž všetky, aby ich spojili a dali ich veliteľovi.“

„Tomu Luciusovi Esoxovi?“

„Áno, musíme tomu zabrániť. Už sme boli v Meteorone, no tam žiadny nebol. Máme teraz teba a mňa. Majú však aj oni jedného,“ povedala som a ona osmutnela.

„Koho majú?“ pošepkala.

„Chlapca zo Zendie,“ povedala som a pozrela na ňu. „Pôjdeš s nami a pomôžeš nám nájsť ostatných?“ spýtala som sa už s úsmevom.

„Pôjdem, ale,“ usmiala sa. „Drahokam mi dajte len ak to bude nutné,“ žmurkla na mňa a obe sme sa začali smiať.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction