Kúzlo Modrého mesiaca - 18. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Cesta sa začína, ale aj končí.

19.07.2013 (21:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 345×

18. kapitola

Keynova mama dovolila, aby sme všetci prespali u nich doma túto noc. My baby sme mali jednu izbu a chalanom ostala druhá. Na druhý deň sme sa ráno hneď najedli a keď vstúpil do miestnosti Keyn, situácia utíchla. Keyn sa pred všetkými ospravedlnil, mne aj Eidenovi a ďakoval, že aj tak môže ísť. Ja som mu to odpustila, lebo som v tom videla len alkohol. Naopak Eiden mu nepodal ani ruku. Síce sa s ním bavil, no nebude s ním už dobre vychádzať. Nenesie ľahko to, že mi niekto ubližuje a ja mu to za vinu ani nedávam. Beriem to úplne v poriadku. S babami sme sa obliekli do niečoho teplejšieho, lebo počasie sa začínalo meniť na chladnejšie. Keď sme sa prezliekli, šli sme von a tam sme videli ako už chalani pripravujú kone na cestu.

„Našťastie si berie svojho koňa,“ pošepkal mi Eiden a ja som sa tomu zasmiala. Pôjdeme v tej zostave v akej sme boli predtým a to ma teší. Nemohla som sa dočkať Eidenových hlášok na Keyna. Určite si už teraz pripravuje, ako ho strápni pri prvej príležitosti. No niečo mi však nesedelo. Keyn je buď veľmi hrdý alebo úplne hlúpy. Keby som videla ako ma nechcú zobrať so sebou, asi by som sa tam nepchala ešte viac. Nechám to však na ňom, nech si robí čo chce. Vyskočila som na koňa a Eiden skočil za mňa.

„Môžeme ísť?“ zavelil Alan a všetci sme súhlasne vykríkli. Poďakovali sme sa Keynovej mame a spolu s ním sme sa vydali k mostu. Most bol naozaj vzdialený len niekoľko metrov od dediny, tak sme nemali problém s hľadaním. Most bol tentoraz našťastie nepoškodený, tak sme mohli len tak prejsť. Keď sme cezeň prechádzali, Eiden ma chytil za ruku a preplietol si so mnou prsty. Akoby sa bál, že znova spadnem do vody. Len som sa usmiala a ruku mu silno stisla. Ani však po tom čo sme prešli po moste, moju ruku nepustil. Bolo mi dobre, aspoň som cítila, že je stále pri mne a ani on do vody nepadol. Keď už sme boli na druhej krajine, museli sme sa zastaviť. Tentoraz už most nebol zničený, a preto vyberali krátko za riekou mýto. Ako poplatok za použitie mosta. No to nebol dôvod prečo sme zastavili. Alan sa pozrel na Eidena a ten pochopil rovnako ako aj ja. V stánku, kde vyberali mýto, bol vyvesený papier a na ňom nakreslené dve tváre, ktoré sa úplne podobali na moju a Eidenovu. Mala som pravdu, keď som povedala, že princovia z Kadathu vyšlú naše tváre do všetkých krajín. Teraz sa nedostaneme ďalej ak nás spoznajú.

„Tak to bude problém. Ako prejdeme?“ spýtala sa pošepky Silena, keď s koňom prišli vedľa nášho.

„Mohli by sme vám dať niečo na hlavy, ale ako to pomôže neviem. Budú vás chcieť vidieť,“ poznamenal Alan a všetci sme začali premýšľať.

„Tak nech idú cez les. Tam ich nikto neuvidí,“ navrhol Keyn a Eidenovi padla sánka.

„On povedal niečo múdre,“ zasmial sa a ja som ho udrela do pleca. Bol to dobrý nápad, a preto sme zosadli z koňa a na naše miesto si sadla Silena. Obaja sme sa vytratili do lesa, aby nás nikto nevidel.

„Pripadám si ako zločinec,“ smial sa Eiden keď sme po špičkách prechádzali popri ceste.

„Ale to aj si,“ žmurkla som na neho a on ma začal štekliť. Smiala som sa a bránila, až sme spadli na zem a skotúľali sa až pod kopec. Keď sme pristáli strašne som sa začala smiať a Eiden sa ku mne pridal.

„Toto mi veru chýbalo tie dva dni,“ smial sa a ľahol si vedľa mňa. Spolu sme sa pozreli na koruny stromov nad nami a sledovali ako slnečné lúče cez diery vychádzajú. Eiden ma zrazu chytil za ruku a preplietol si so mnou prsty. Prevrátila som hlavu nabok a s úsmevom na neho pozrela. „Chcel som vtedy skočiť za tebou,“ pošepkal a ja som si vzdychla. „Ak by si tam zomrela, tak som chcel tie posledné chvíle stráviť s tebou.“

„To by si chcel? Posledné chvíle byť so mnou?“ pošepkala som tiež a spomenula si na dosť vážnu vec, čo sa týka drahokamu.

„Áno,“ povedal a usmial sa. „Od začiatku až po koniec. Vždy spolu,“ vyrazil mi týmito slovami dych. Úplne som stratila reč a nezmohla sa na reakciu. Z očí mi vyšli slzy. Neboli to však slzy smútku ani žiaľu. Boli to slzy šťastia. Odvrátila som zrak, aby ma nevidel plakať, no on sa nadvihol a podoprel lakťom ponad mňa. Chytil ma za tvár a posunul ju, aby som sa na neho pozrela. Usmial sa a rukou mi slzy utrel.

„Pre teba by som spravil všetko Cora. Pamätaj na to,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Aj ja pre teba,“ pošepkala som a znova sa usmial. Túto prenádhernú chvíľku sme však museli odložiť, pretože ostatní na nás už určite čakajú. Vyšli sme znova po tom kopci hore a v tichosti sme prešli kríkmi až za stánok s dozorom.

„Ak budú mať blbé reči otočíme to, dobre?“ navrhol a ja som do neho zo srandy drgla. Tak sa zo srandy nahneval, rukou ma obrátil, zohol sa a prehodil si ma cez rameno. Trochu som aj zajačala a nechala nech ma vynesie z kríkov preč. So smiechom sme prišli k ostatným, ktorých tento príchod zaskočil. Eiden sa len zasmial, vzal ma za pás a chytil na ruky.

„Mladá slečna kam to bude?“ spýtal sa so smiechom a ja som sa tiež so smiechom zamyslela.

„Na koňa prosím,“ povedala som ako princezná.

„Vaše prianie je mi rozkazom,“ povedal a položil ma na koňa. Alan sa začal smiať a všetci ostatní sa k nemu pridali. Okrem Keyna, ktorý tejto srande asi nepochopil. Eiden si vysadol za mňa a so smiechom sme sa pobrali ďalej. Cena za prechod cez most vraj drahý nebol, no museli začať tie peniaze, ktoré mi dal hostinský pred niekoľkými dňami. Bolo dobré, že nám ich dal. Aspoň sme nemuseli mať problémy s peniazmi. To bol náš najmenší problém.

Celú cestu cez Sodor sme sa len smiali a spoznávali tak Keyna. Ja som s Eidenom veľmi nevnímala a radšej sme sa smiali celú cestu. Bol trochu na Keyna háklivý, tak som sa len na to dobre bavila. Z rozhovorov som však aj niečo počula. Vraj ho jeho brat učil ako sa brániť, a potom keď už nebol doma, tak sa to učil s Liamom. Zbojníci ich dedinu napadli asi dvakrát v jeho živote a vždy im vyprášili kožuchy. Keď som si spomenula koľkokrát prišli do našej dediny a koľko krát sme im vyprášili kožuchy my, nemal sa čím chváliť. Brala som to však tak, že je to Meteoron a nie Avalon. V tom je veľký rozdiel. Celú cestu som si všímala najmä okolie. Snažila som sa prísť na to či je nejako podobné Avalonu, ale nakoniec som zistila, že podobné byť ani nemusia. Je to vlastne jeden celý ostrov, rozdelený na osem krajín. Nie sú medzi nimi rozdiely pokiaľ ide o prírodu. Ale v iných veciach sa rozhodne nezhodujú. Nevidela som však všetky no rozhodne sa nejaké nájdu. Príroda okolo nás sa nezmenila ani za tie dni čo sme na cestách. Niekedy sa mi aj zdalo, že sa aj zhoršila. Nebezpečné zvieratá som videla už aj mimo lesa a to sa nikdy predtým nestalo. S Eidenom sme počuli aj sršne niekde blízko cesty. Nevedela som si ani predstaviť aké veľké môže byť ich hniezdo. Asi omnoho väčšie ako jeden dom. Porovnala som si to s kráľovstvom v Kadathe a to mi už pripadalo malé. Neviem, ani nechcem zistiť aké veľké môže byť. Nechcela by som sa s nimi stretnúť ani v tom najhoršom možnom sne. Zaujímala som sa hlavne o to ako sa dostať do ďalšieho mesta a či tam vôbec niekoho nájdeme. Silena hovorila, že v Meteorone bola stará pani, ktorá bola ženou predošlého potomka. Ľutovala som však, že som tam nebola s nimi. Možno by som pomocou toho drahokamu, ktorý máme zistila kto v sebe modrú žiaru má. Bola som však rada, že ho má bezpečne pri sebe Eiden a neukazuje mi ho na oči. Ešte pred tým ako sme prijali, aby šiel aj Keyn, sme sa dohodli, že o tom že ja som potomok Avalona, mu nepovieme. Zbytočne by mal veľa otázok a určite by nás prezradil. Alebo jednoducho povedané, neveríme mu ani jeden natoľko aby sme mu povedali takú dôležitú vec. Keď prídeme do toho mesta, tak už budeme tento problém riešiť inak. Niel povedal, že do ďalšieho mesta prídeme až na druhý deň, tak už bolo načase aby sme si našli miesto na prespanie. Kira navrhla nejaký hostinec, no pri pohľade na mňa to hneď zatrhla. Rozhodli sme sa teda, že sa utáboríme v lese, kde to bolo kvôli Eidenovi a mne najbezpečnejšie.

„Prečo vás vôbec hľadajú?“ spýtal sa Keyn, keď sme v lese rozložili oheň a posadali sa.

„Povedzme, že mali problémy s kráľovými synmi. Fyzické,“ povedal Arl a Kira sa zasmiala. Keyn však šokovane pozrel na Eidena.

„Ty si sa pobil s kráľovskými synmi?“ spýtal sa prekvapene a Eiden sa jemne usmial. „Tak to máš môj obdiv. Vraj sú strašní nafúkanci, ale teraz im konečne niekto zavrel papuľu. Doslova,“ povedal a dal si kúsok chleba do úst. Pozrela som sa na Eidena a videla mu úsmev na tvári. Asi mu to polichotilo. Len som sa usmiala a najedla som sa tiež. Po dobrej večeri sme si ľahli a pokúsili sa nejako zaspať. Ja som spala so Silenou, pretože chalani mali dávať pozor na okolie. No na chvíľu som sa zobudila a počula kroky. Otvorila som jemne oči a uvidela ako pri ohni sedí Eiden a vedľa neho Alan. Rozprávali sa a až teraz som im mohla rozumieť. Privrela som oči a robila sa, že spím, aby som ich mohla počúvať.

„...to povedať by bolo fajn,“ povedal Alan a Eiden prikývol. „Dokedy sa budete takto naťahovať?“

„To nie je jednoduché Alan, vieš? Poznáme sa od narodenia a sme ako brat a sestra,“ povedal Eiden a pridal do ohňa konár.

„No v poslednej dobe to tak nie je. No nepozeraj na mňa, všimla si to aj Silena.“

„Čo keby ste sa starali o seba, čo?“

„My vám chceme len dobre. A vám bude dobre, len ak budete spolu.“

„Už som ti povedal, že to nie je jednoduché.“

„Ale čo by nebolo. Videl som ťa keď zmizla aj s Nielom. Bol si úplne zničený.“

„Ty by si nebol keby ti zmizne blízka osoba a nevieš či je nažive?“

„Bol, ale v tomto bolo niečo viac!“

„Prečo tak silou mocou chceš, aby v tom niečo viac bolo?“

„Lebo viem čo k nej cítiš Eiden,“ povedal a Eiden prskol. Ja som sa nestíhala tejto konverzácii čudovať. Že by som si niečo nevšimla? „Musíš niečo spraviť skôr ako to spraví za teba Keyn. Silena mi povedala, že má na ňu zálusk.“

„Ten nech sa k nej ani nepriblíži, lebo ho znesiem zo sveta.“

„Tak rob niečo Eiden,“ kričal šeptom. „Ak to neurobíš skôr, tak to budeš ľutovať,“ povedal a Eiden sa zlostne postavil a šiel preč. Nechápala som tejto téme už vôbec. Eiden nepotvrdil nič z toho čo Alan hovoril. A ja som tomu vôbec nechápala. Čo sa udialo za tie dva dni čo som bola preč?

Na druhý deň ráno som sa tvárila, že sa nič nestalo. Ani som nemohla nič povedať, spýtať sa, lebo som na všetko v noci zabudla. Hneď ako som ráno vstala som mala v hlave prázdno a na nič som si nepamätala. Možno na to, že Keyn má na mňa zálusk. To som však od Sileny už počula. Neriešila som teda nič a pomohla s balením. Vysadli sme na kone a vyrazili ďalej. Ja som sa musela s Eidenom skrývať, aby sme nepútali pozornosť. Je na nás totiž vypísaná odmena. Dosť slušná, asi to tí bratia myslia vážne, že som sa im páčila. Od rána čo sme boli na ceste do toho mesta, som si všímala hlavne prostredie. Nebolo rovnaké ako doteraz. Dediny boli postavené vlastne v lesoch a nie na nejakých čistinkách. Neviem na čo to bolo dobré, keď ich potom môžu v noci napádať všelijaké divé zvieratá. Nevedela by som sa tak veľmi brániť, každý večer a každý deň. To by sme ani jeden nezvládali. Tu však na to museli mať nejaký systém, pretože inak by som si to nevedela vysvetliť.

„Možno to je aj preto, lebo v Sodore je viac hôr ako čistiniek. Myslím, že preto sú v lesoch,“ vysvetlil mi Eiden a mne to do toho zapadalo. Každá krajina má svoju zem inakšiu. Niekde je veľa hôr ako v Sodore, priveľa voľného miesta ako v Salvinii, alebo suchého ako v Zendii. Všade je okolie iné ako v Avalone. Tam sú aj hory aj čistinky. Je to proste so všetkého aspoň trochu. A to je na tom to najlepšie.

Celú cestu sme sa smiali a robili všelijaké žartíky, aby sme sa aspoň trochu zabavili. Nezniesla by som ticho v takejto zime. Ráno sme sa zobudili do poriadnej zimy a ani neviem kde sa tu vzala. Už sú to možno dva týždne a počasie sa mení spolu s nami. Tieto dni sú dôležité nie len pre každého človeka v krajinách, ale aj pre nás ostatných. Veľmi nás tieto dni spájajú. Alan a Niel sú väčšími bratmi ako boli keď sme odchádzali, takisto aj Arl a Kira, pretože sa už vôbec nehádajú a pomáhajú si. Silena sa zblížila s Alanom a sú dobrá partia, patrí k nej aj Kira. Ja som sa viac zblížila s Eidenom a Silenou a on zase s Alanom. Všetci sme sa nejako spojili a to je na tom to najlepšie. Bála som sa však dňa, keď prídeme domov. Všetko sa vráti do starých koľají, a to ma bude zabíjať. Budem musieť len čakať ako sa to celé vyvinie. Sem tam som sa pozrela aj na Keyna, ktorý sa bavil hlavne s Nielom. Bol to fajn chalan, ale stále nerozumiem veci, prečo chcel ísť s nami. Aký má na to dôvod. Myslela som si z počiatku, že chce odísť od mami, ale potom som si uvedomila, že to je kvôli niečomu inému. Keď budeme mať čas, tak sa ho to na to spýtam.

Okolo obeda sme sa na pol cesty od mesta zastavili, aby sme nabrali trochu energie. Kone sú tiež unavené, tak sme sa zložili pri nejakom jazere v strede lesa. Neviem kde sa tam vzal, ale bola v ňom pokojná voda. Škoda len, že bola zima na to, aby sme sa šli okúpať. Vyložili sme jedlo a založili oheň. Ja som šla na jedno mólo pri vode. Kľakla som si a namočila naše oblečenie.

„Domáca pani, aké skvelé,“ ozval sa pri mne Keyn a sadol si na kraj móla. Len som sa zasmiala a hodila mu tričko.

„Ešte raz mi tak povieš, tak ti ukážem čo domáca pani dokáže,“ usmiala som sa a on sa zatváril bojazlivo. Začala som sa smiať a Keyn sa ku mne pridal.

„Čo sa bude diať, keď prídeme do toho mesta? Ako chcete toho potomka nájsť?“ spýtal sa a ja som sa zastavila. Ako mu na toto mám odpovedať bez toho, aby som mu povedala, že potomok som ja?

„No, vsadíme na tých zbojníkov,“ rýchlo som si vymyslela. „Keď sa ozveme, že mu chceme pomôcť, hádam s nami pôjde,“ usmiala som sa na neho a on sa usmial tiež. Neviem či tomu uveril, no nepýtal sa už na nič. Prala som veci a rozprávali sme sa o všeličom. Hovoril mi o svojej mame, otcovi a bratovi. Že sa tiež chcel stať rytierom, ale nemal kto pomáhať doma mame.

„A prečo si potom odišiel? Keď potrebuje pomoc,“ spýtala som sa a ďalej prala.

„Lebo je už v pohode. Už bola pred piatimi rokmi a ja som sa už nudil. Potreboval som ísť niekam von a zažiť dobrodružstvo. Vy ste prišli ako na zavolanie,“ zasmial sa a ja som nadvihla pobavene obočie. Napoly nahnevane som do neho hodila tričko a on ho hodil po mne späť. Obhadzovali sme sa ako malé deti a aj mokré malé deti. Zafúkal jemný vietor a mnou prebehla triaška. Zrazu ma však silno pichlo pri srdci. Padla som na koleno a zhlboka dýchala. Pozrela som sa na Keyna a ten sa našťastie pozeral inam. Zhlboka som dýchala, ale bolesť neprechádzala. Pozrela som sa do vody a stalo sa to. Niečo ma potiahlo dopredu. Chytila som sa okraja a v mysli nadávala. Čo sa to deje? Niečo veľmi silné ma ťahalo do vody a spôsobovalo mi neuveriteľnú bolesť. Do srdca mi bodalo tisíc ihiel a nešlo to zastaviť, ani nejako potlačiť.

„Je ti dobre?“ spýtal sa Keyn, keď sa na mňa znova pozrel. Len som pokrútila hlavou na nesúhlas, ale to niečo ma znova potiahlo a uvidel to aj Keyn. Schytil ma za ruku, ale v tom som letela. Spadla som do vody a v nej ma niečo ťahalo ďalej od móla a kraja. „Cora!!“ zakričal Keyn, ale ja som sa zrazu potopila. Snažila som sa, nohami som kopala, aby som sa vynorila, lebo inak by som sa určite utopila. Otvorila som oči a uvidela to. Predo mnou sa objavil taký modrý kruh, aký som videla pred niekoľkými dňami. Žeby mi zase chcel ukázať ako chytili ďalšieho? Pozerala som sa pozorne pred seba, ale nikoho tam neunášali. Naopak, videla som ako potomok, dievča, používa kameň a všetko okolo seba podpaľuje. Vypleštila som oči a sledovala ako všetko okolo seba ničí. Ako bežia ženy, deti aj muži. To dievča s nimi nemalo zľutovanie. Kameň ju už úplne ovládol a používa ho proti ľuďom. Obraz začal pomaly miznúť a ja som zatvorila oči. Dochádzal mi dych a nemala som už silu, vynoriť sa a nadýchnuť. Tá sila, ktorá ma sem dovliekla, pominula a nechala napospas osudu. Stvoritelia mi nepovedali všetko, alebo sa to deje každému?! Ako to, že som už videla ako jedného z nás uniesli a ako jeden je už ovládaný drahokamom? Prečo to vidím a prečo som možno jediná? Žeby to bola ďalšia vec, ktorú dokážem? Aj keby, s tým je koniec. Padám na samé dno a neviem ako sa stade dostať. Keď som už pomaly strácala vedomie, niekto ma chytil za ruku a ťahal nahor. Čo sa stalo potom si už nespomínam.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction