I can't find my daring (3) • OurStories.cz ~ naše povídky

Tlieskajte, chalani prichádzajú :D (à la Popoluška a spol.)

01.10.2013 (21:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 651×

„Au! No do riti, to fakt bolelo.“ Šúchala som si zranenú nohu. Zažmúrila som do húštiny a skoro som znova odpadla, keď som uvidela, čo tam bolo.

Traja sexi arrancari (na kráse im pridávalo aj to, že nemali na sebe tie trápne biele pláštiky, ktoré museli nosiť arrancari v Hueco Mundo).

Prvý sa opieral o strom a venoval mi približne takú pozornosť, ako žuvačke na priechode.

Druhý sedel a opieral sa chrbtom o 1,5 metrový kameň, pričom na mňa so záujmom hľadel.

Tretí si ma s povzdychom obzeral od hlavy, až po päty.

Pre začiatok by som ich mala pomenovať.

arr. Snehulienka- čierne vlasy, biela hladká pleť, plné pery...
arr. Zlatovláska- blond vlasy, opálená pleť, modré oči...
arr. Popoluška- (od popolušky má ešte ďaleko) tmavomodré vlasy, šedé oči, vražedný pohľad...

„Kto to bol?!” Zazrela som na nich.

Snehulienka a Zlatovláska nezaujato ukázali na Popolušku. „To nevieš, že šmariť po niekom cero bez udania dôvodu je nebezpečné? Mohol si sa zabiť,” skonštatovala som, keď som Popolušku odhodila kopancom do brucha o pekných päťdesiat metrov ďalej

„Tá ti ale pekne dala.” Začala sa smiať Zlatovláska

„Drž hubu!” ozvalo sa spomedzi stromov.

„Priznaj si to... si jednoducho slabší ako shinigami,” zamrmlala Snehulienka.

„Povedal som, aby ste boli ticho!” To už bola naštvaná Popoluška pri mne.

Jednou rukou mi chytila obe zápästia a druhou mi vrazila päsťou do brucha. V ústach som pocítila kovovú pachuť krvi. Kŕčovito som sa chystala chytiť rukoväť mojej zanpakuto, keď vtom do mňa Popoluška nečakane vrazila a ja som padala na zem. Inštinktívne som sa chytila Popoluškinej ruky vďaka čomu som nespadla. Chystala som sa ju ešte raz kopnúť do boku, no Popoluška sa tomu s ľahkosťou vyhla a hodila ma na zem. Tvrdo som dopadla do zelenkastej trávi so zopár kvetmi.

„Tá romantika.” Uškrnula sa Zlatovláska, keď sa na mňa naštvaný arrancar vrhol. Rýchlo som zatvorila oči

„Bakudo no deväť Hōrin!” skríkla som zúfalo a z ruky mi vyšlo obrovské reatsu, ktoré odhodilo nebezpečného arrancara na zem.

V rýchlosti som sa postavila a shunpom som prešla priamo k nemu s úmyslom ho zabiť... no to, čo povedal, ma v tom zastavilo.

„No tak dobre, prepáč! Vážne ma to mrzí,“ povedal a snažil sa pozerať všade inde, len nie na mňa.

„Čo, prosím?“ Neveriacky som zaklipkala očami.

„Hovorím, že prepáč!“ povedal nazlostene.

On sa mi ako fakt ospravedlnil?! Dokonca dva krát! Už len kvôli tomu ho nesmiem zabiť.

„Prestaneš tou vecou konečne na mňa mieriť?“ opýtal sa rozpačito.

Vrátila som svoje zanpakuto do pošvy. Zlatovláska sa medzitým začala neovládateľne smiať, kvôli čomu ju Popoluška zabíjala pohľadom.

„Ja sa nesmejem.. vážne.“ povedala Zlatovláska, no len čo sa pozrela na Popolušku, pochytil ju ďalší príval smiechu, ktorý sa pokúšala zakryť kašlaním. Vzdychla som si.

„Môže mi niekto povedať, ako sa dostanem z tohto úžasného sveta naspäť do Hueco Mundo?“

„Počkať, počkať! Ty si zvonka?“ Vytrieštil na mňa oči modro vlasý.

„A čo?!“ vyštekla som podráždene... už ma to prestalo baviť.

„Ale nič.“ Pokrútil si sám pre seba hlavou.

„Ak sa chceš dostať naspäť, bude to trošičku problém,“ ozvala sa Zlatovláska. „V prvom rade by si mala vedieť, že tu plynie čas inak, ako v Hueco Mundo, či Soul Society. V určitej oblasti je jeden deň tu, ako jedna hodina v ľudskom svete a v inej zasa jedna hodina ako jeden deň... všade je to iné...“

„Počul som aj o takom mieste, v ktorom keď si jednu minútu a vojdeš do sveta ľudí, tak sa vrátiš v čase o desať rokov dozadu,“ prerušila natešene Popoluška Zlatovláskin výklad, začo si od nej vyslúžila, nie veľmi priateľský, pohľad.

„V každom prípade, toto nie je jediný problém...“ pokračovala Zlatovláska „Priechod do ľudského sveta sa zakaždým zjavuje niekde inde... raz v ľudskom svete, raz tu... takže si na priechod domov musíš ešte počkať.“ Zakončila a spýtavo sa na mňa pozrela. „Nechcela by si...“

„NIE!!!“ skríkli Snehulienka a Zlatovláska naraz a súčasne mu pri tom zapchali ústa.

„Ty idiot! To nás chceš všetkých zabiť?! Ak to urobíš hodím tvojho škrečka zo skrine a ver mi, že to už neprežije,“ zasyčala Popoluška naštvane.

„Prečo? Mike s tým bude určite súhlasiť,“ zaštebotala veselo Zlatovláska. „Po tom, čo ťa skoro zabila som si tým úplne istý,“ dodala posmešne.

Popoluška sa na mňa bezradne pozrela. „Ak nemáš kde bývať, môžeš ostať u nás, kým sa priechod znova neobjaví,“ povedala napokon.

„Čože?“ Ostala som zarazene stáť. Prespať u krvilačných arrancarov? Nakoniec, nemám čo stratiť... mŕtva som už dávno. „Jasné! Veľmi rada u vás prespím.“ Usmiala som sa.

« Předchozí díl

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction