I can't find my daring (11) • OurStories.cz ~ naše povídky

Útek pred smrťou a troška Yuinho sarkazmu.

15.06.2015 (10:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 452×

Opatrne som si položila vreckový nožík do trávy. S ostychom som zo seba zhodila svoje špinavé veci a ponorila sa celá do chladnej vody jazera. Zranenie, ktoré som utŕžila pri dopade na zem, keď som ustupovala pred žltoočkom, ma riadne štípalo. Ale aj tak som sa cítila nadmieru príjemne.

Plávala som necelých desať minút, keď ma vyrušil mne až priveľmi známy rev. Pritisla som sa ku skale pod vodopádom a pozorovala ako sa žltoočko bezúspešne snaží nájsť svoju korisť. Mala som chuť sa mu vysmiať do tváre, no nakoniec som sa ovládla a vystačila si so sladkým pocitom víťazstva.

Ešte mi naposledy oňuchal veci, čo som mala položené na brehu a pobral sa preč. Vyšla som zo svojho úkrytu a usúdila som, že je najvyšší čas si oprať svoje páchnuce veci a zmiznúť.

Konečne som bola čistá. S úsmevom na perách som kráčala cez les. Cítila som sa skvelo. V rukách som si prehadzovala svoj vreckový nožík a užívala si krásy života. Ani trocha ma netrápilo, že som tu pre tie príšery ako na podnose. A ešte aby som na seba viac upozornila, začala som si pospevovať pesničku Evil Angel od skupiny Breaking Benjamin.

Práve keď som rozmýšľala nad tým, že prečo je nezmar taký nesmrteľný, sa predo mnou objavil môj starý známy a rozbehol sa oproti mne. S povzdychom som sa uhla jeho pazúrom - nemala som v úmysle sa zraniť. Vyskočila som do výšky a uhla sa jeho ďalšiemu márnemu útoku. Uhýbanie mi ide dobre... ale ako ho odradiť od toho aby ma zabil? Skôr ako som stihla zistiť odpoveď na túto otázku, sa z pomedzi stromov ku mne prirútil ďalší žltoočko a spoločne sa ma pokúsili zjesť.

„Na čo sa, preboha, toľko snažíte?! Aj tak by som vám nechutila.“ Odrazila som sa od zeme a skočila na chrbát jedného monštra. Tomu sa to zrejme nepáčilo, lebo sa začal metať do všetkých strán. Druhý žltoočko len zazeral na kamošov chrbát a snažil sa ma prepáliť pohľadom. Keď som si už myslela, že sa z tak vražedného pohľadu roztopím, zoskočila som na zem a naozaj som rozmýšľala nad tým, že mu to oko vypichnem.

Oči sa mi rozšírili, keď som uvidela, ako ten zazerajúci padá mŕtvy k zemi. Prekvapene som sa pozrela na mŕtvolu, nad ktorou sa týčil Mike s mečom prehodeným cez plece.

„Ty nie si normálna! Spievať si na plné hrdlo v lese plnom príšer.“ Zakrútil neveriacky hlavou a presekol aj druhého žltoočka.

„Mala som to tu celé pod kontrolou,“ namietala som, načo Mike ostro vyštekol: „Lenže ja nie."

Okamžite sa za jeho chrbtom vyrútil ďalší žltoočko a za ním ešte ďalší desiati. Hm, takže toto tým myslel... Obaja sme odskočili do strany, lebo dvaja z nich na nás vystrelili cero. „Preboha, odkiaľ si zohnal taký fanklub?!“

„Však vieš, že ja som proste neodolateľný. Nepýtaj sa ma na také hovadiny,“ utrúsil popri useknutí hlavy jedného žltoočka. Odvrátila som zrak. Na niečo také som ešte nemala prichystaný žalúdok. Ale to som robiť nemala, lebo si ma všimol piaty žltoočko a prirútil sa ku mne. Zrejme to bol ten, ktorého som ovalila konárom zo stromu, lebo mal na lebke krvavú šmuhu a vyzeral byť naštvanejší ako všetci ostatný.

„Prepáč, vážne som ťa nechcela tým konárom naštvať, ale pochop - bol si ku mne hnusný prvý!“ Zahnal sa po mne svojimi ostrými pazúrmi. Zrejme ho moje dôvody nezaujímali.

Naštvala som sa. Tak ja som sa mu ešte ospravedlnila a on sa ma pokúsi zabiť?! Plná hnevu som schytila do ruky prvé čo som uvidela a zahnala sa tým ako bejzbalkou. Na nešťastie to bola iba palica... ale celkom slušná palica! Po mojom údere som trocha odletela dozadu, lebo ma prevážila, no udržala som sa na nohách. Uškrnula som sa. Niečo takéto si budem musieť poriadiť, keď z tohto lesa vyjdem živá.

Žltoočko omámene potriasol hlavou a znova sa na mňa pozrel s ešte väčším hnevom. Už nad sebou začal strácať kontrolu - zrejme som ho naštvala. Ale veď bol naštvaný už aj pred tým! Rozbehol sa za mnou a v očiach sa mu zračil číry hnev. Besnel. Asi som si mala dať pokoj s tou palicou. Odhodila som ju nabok a rozbehla sa kade ľahšie.

Len čo som ale urobila dva kroky, skončila som pod obrovským telom žltoočka. Zaryl mi do pleca svoje tesáky. Vykríkla som.

„Yui!“ skríkol Mike a ani neviem ako sa mu podarilo žltoočka zo mňa dostať preč. Ihneď si ku mne kľakol a zisťoval, ako na tom som.

„Musím ťa odtiaľto rýchlo dostať,“ šepol a pomohol mi vstať.

„Ďakujem,“ bolestne som vydýchla a rozhliadla sa. Všetky monštrá ležali mŕtve na zemi. Pomaličky som sa upokojovala, zatiaľ čo mi Mike ošetroval zranenia a pýtal sa ma veci ako: Koľko prstov ti ukazujem? Nevidíš rozmazane? Bolí ťa hlava? Koľko je odmocnina z tristo päťdesiatich? Vydržíš stáť na jednej nohe viac ako tri hodiny?

Vážne - z neho by doktor asi nebol...

„Preboha!? Čo ste robili?!“ Zmučene som pozrela na Ryotu, keď sme konečne dorazili k vodopádom.

„Nemohol by si byť troška tichší?“

„Prečo vyzeráte, akoby ste prežili bombardovanie prvej svetovej?“ Prekvapene som sa pozrela na seba. Vyzerala som o niečo lepšie ako Mike, ale to bude asi tým, že on nemal ošetrené rany ako ja. No tiež bol špinavý a vlasy mal strapaté, akoby sa vážne zrazil s autobusom. Zamračene som ho od seba odtisla.

„Už ma nemusíš objímať, som v poriadku,“ povedala som chladne a vybrala sa k vodopádom JikanToshi. Kľakla som si do najtmavšieho miesta pri skalách. Nájsť také miesto nebolo veľmi ťažké, keďže sme sa vrátili až neskoro v noci. Otupene som počúvala dunenie hrozitánskeho vodopádu a utápala sa vo vlastných myšlienkach.

Bolo mi toto potrebné? Musela som byť taká sprostá a nepočúvať Mika? Preboha... mohli sme sa zabiť! No nestalo by sa to, keby som len nezablúdila do tohto sveta. Je to ako kedysi... opäť som sklamala. Najmä seba samú...

V návale hnevu som so zovretou dlaňou tresla do skaly, pri ktorej som kľačala.

„Do riti...“ sykla som, keď som pocítila v ruke pichľavú bolesť. Pritisla som si dlaň k hrudi a so sklopeným pohľadom som ticho plakala.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction