I can't find my daring (10) • OurStories.cz ~ naše povídky

Detektor na problémy, inak povedané Yui.

06.08.2014 (17:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 371×

V lese nebolo počuť vôbec nič. Neustále som bola na pozore a čakala, odkiaľ sa na mňa vyvalí ďalšia príšera, no nič sa nestalo. Pozorovala som, ako za sebou míňame zelenkasté stromy a kríky.

Pre informáciu - sedela som na Mikovom chrbte, lebo sa mi nechcelo bežať. Tak som sa zahrala na zúbožené dievčatko, ktoré nemá silu sa ani pohnúť. Trocha sa za to cítim previnilo, lebo mi ten môj herecký výkon ihneď zhltol a vysadil si ma ako na koňa.

No utekať so mnou mu zrejme nerobilo žiaden problém. Tak som môj prečin hodila za hlavu a tuhšie ho objala okolo krku.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ma po chvíli behu.

„Dobre.“

„Nič ťa nebolí?“

„Nič.“ Spokojne sa usmial a pokračoval ďalej.

Po takých piatich minútach sme odrazu zastali a Mike ma vysadil naspäť na zem. Zamračene si prezeral okolie a ja som nechápala, čo sa deje. Ale aj tak som bola radšej ticho. Nikdy neviete, čo sa môže stať, keď otvoríte ústa v zlej chvíli a poviete len zopár obyčajných slov.

Odrazu ma jemne postrčil k veľkej húštine a pošepky mi povedal, že sa ihneď vráti. Čupela som potichu ako myška a ani som nemukla. Tak mi, sakra, povedzte, že prečo som pri svojej hlave pocítila teplý, hnilobný dych s prímesou krvi?!

Srdce mi až nezdravo prudko poskočilo a v zátylku ma nepríjemne svrbelo. Otočila som sa s nepekným tušením a pozrela sa do zlatistých očí tvora dosť podobnému tomu, ktorého zabil Mike. Vyceril na mňa svoje nechutné, veľké zuby a ja som od ľaku vyskočila.

„Mike! Doparoma, kde si?“ vykríkla som zúfalo a ustupovala pomaly pred príšerou dozadu.

V celom tele mi brnelo. Potkla som sa o kameň a spadla, no aj tak som sa bez žiadnej reakcie plazila od obludy preč. V očiach sa mi odrážal strach. Spodná sánka sa mi chvela a odrazu som videla len rozmazane. Bála som sa, že ma ten tvor zabije. Počula som iba tichý plač.

Až potom mi došlo, že je to môj plač.

Som tak slabá, prebleslo mi mysľou. Ako som mohla kedysi zabíjať hollow s takýmto strachom? Veď je to nemožné! Zahryzla som si do pery a snažila sa neprejaviť svoju slabosť. Trhane som dýchala, no už som neplakala. Nenávistne som sa pozrela do tých jasne žltých očí.

„Zabijem ťa,“ povedala som s mrazivým pokojom.

On, ako keby mi rozumel, na mňa zareval, postavil sa na zadné a zahnal sa na mňa svojimi ostrými pazúrmi. S ľahkosťou som sa uhla. Následne som sa rozbehla za jeho chrbát a súčasne som si vybrala z nohavíc svoj vreckový nožík. Roztvorila som ho. Ten ale nemohol napáchať žiadne veľké škody. Teda ak sa neráta vypichnuté oko...

Vedela som, že nemám veľa času. Behala som očami po okolí a rozmýšľala nad mojimi ďalšími krokmi. Vtom mi zrak padol na prasknutý mohutný konár nad žltoočkom, ktorý sa ledva držal na strome. V tej chvíli som nerozmýšľala a celou silou som hodila.

Drevo nahlas popraskalo a veľký kus dreva spadol priamo na hlavu môjho predátora. Celá váha konára ho zhodila na zem. Schytila som svoj nožík, ktorý pristál neďaleko odo mňa a rozbehla som sa ozlomkrky preč.

Moja pomsta bude musieť počkať. Teraz nie som v rozpoložení, aby som sa hrala na hrdinku a nechala sa zabiť - zas taký blázon nie som.

Konáre mi šľahali do tváre a vietor mi reval do uší. Obratne som preskakovala padnuté stromy a konáre. Cítila som, ako sa mi zrýchlil dych adrenalínom. Nebolo to nepríjemné. Skôr ma to napĺňalo energiou a zaháňalo to preč strach.

Cítila som okolo seba pach krvi, no ignorovala som ho. Nemohla som sa teraz rozptyľovať. Aj keď by ma teda zaujímalo, že koho krv mám vlastne na sebe. Zavrčala som a znova som sa sústredila na cestu. V tejto chvíli bol žltoočko už určite na nohách. Musím sa niekde schovať. Ale pach tej krvi rozhodne neskryjem. Sakra.

Prudko som zastala. (Skoro som si hlavu udrela o zem, ale to bolo vedľajšie, lebo som našla to, čo som hľadala.) Predo mnou žblnkal bystrý zurčiaci potôčik.

Po krátkom ďakovaní Bohu za jeho dobrotu a prísľube, že v najbližšej dobe pôjdem na spoveď, som sa rozhodla, že pôjdem popri prúde. Netrvalo dlho a z potôčika sa stal riadny potok, z potoka rieka a z rieky menší vodopád, ktorý bol zakončený jazerom.

Až teraz som si uvedomila, aká som veľmi špinavá a celkom dosť som sa za to aj hanbila.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction