OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Fixing hearts (7)

22.07.2013 (09:00) • seBbey • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1461×

7. kapitola

"...goodbye, mate!"

„Chýbal si mi,“ šepla som vyblednutej postave, schúlenej na pohovke. Pred týždňom by som ju mohla nazývať mojím otcom, ale tieň, ktorý v obývačke teraz driemal sa nepodobal ničomu známemu. Z otca sa stala šedá schránka naplnená bolesťou, zúfalstvom a seba obviňovaním.

Rada by som tvrdila, že vrásky, ktoré popretkávali jeho tvár od kedysi hrejivých očí po kútiky úst, som poznala. Boli mi však rovnako cudzie ako trojdňové strnisko a zošedivené vlasy po bokoch jeho hlavy.

Prsty mal pevne obtočené okolo hrdla poloprázdnej fľaše ohnivej whisky. Bola jediná, ktorej sa podarilo zachovať si časť svojho obsahu. Asi desať ďalších ležalo po zemi, väčšinou v kútoch a popri stenách.

Začínala som si uvedomovať, ako otcovi chýba moja spoločnosť. Žil v byte sám, obklopený muklovskými susedmi, s ktorými si nemal čo povedať aj keby veľmi chcel. A on nechcel. Len čo by mu pripomenuli dávne spomienky na mamu, ktoré túžil zabudnúť.

„Prepáč,“ zamumlala som a pritisla pery na jeho trápením strhané čelo.

Z ruky som mu vypáčila fľašu a jej zvyšok vyliala do umývadla v kuchyni. Nepotreboval alkohol, aby mohol predstierať, že sa nič nestalo. Stačila mu fantázia a chuť do života, ak nejaká ostala.

Pozbierala som aj ostatné fľašky a poukladala ich k smetnému košu pod výlevkou. Vrátila som sa do obývačky a v krbe malým kúzlom vznietila oheň. Sadla som si ku stolíku, chrbát natočila k plameňom a začala som triediť papiere na stole.

Tretina z toho neporiadku boli listy, ktoré som otcovi napísala počas mojej hospitalizácie v ústave Rokfort. Bolo odo mňa necitlivé písať mu o svojich problémoch, zatiaľ čo on ma v odpovediach povzbudzoval a utešoval. Niekedy som sa ho mala opýtať, ako sa má. Viem, že by neodpovedal pravdivo, ale mal by pocit, že ma aspoň trochu zaujíma aj on a jeho život.

Listy som uložila na úhľadnú kôpku a po prejavení mojich perfekcionistických sklonov som ich zoradila podľa dátumov.

Staré noviny som uložila do stojana na časopisy, ktorý zíval prázdnotou. &zaujímalo by ma, čo urobil zo všetkými magazínmi, ktoré si tak s obľubou kupoval.

Najnovšieho proroka som nechala na stole obráteného rubom, pretože hlavná stránka práve nesršala pozitívnou energiou.

Obaly z použitých vreckoviek som hodila do ohňa ako i vreckovky samotné.

Na stole ostala ležať podivná zložka, ktorá doteraz bola ukrytá pod ostatkom. Neotvárala som ju pomaly, chcela som to mať za sebou.

Dnu ležala fotka pár nezmyslených dátumov a meno. Petunia Evansová.

Vydesila som sa keď mi došli súvislosti. Na fotke bola Lily s nejakým dievčaťom, zrejme Petuniou. Dátum splnu, keď ju otec pohrýzol bol podčiarknutý čiernym perom a dátum ďalšieho bol zakrúžkovaný červenou pastelkou.

Otec pohrýzol Lilinu sestru.

Zavolala som na Kabbey a nechala sa premiestniť na opustené dievčenské záchody v Rokforte.

Bolo mi jedno, že som otcovi nenechala žiaden odkaz o tom, že som u neho bola a upratala.

Chcela som len zúfalo zmiznúť preč.

***

Našla som si pokojné a prázdne miesto – knižnicu. V nedeľu sa tu pohybovali len zábudlivci snažiaci sa dohnať učivo alebo úlohy a Lily. O tomto čase bol obed, preto som sa nebála, že by ma tu našla.

„Moja dutá hlava,“ vynadala som si. „Mala som Kabbey zakázať hovoriť, že už som späť.“ Jeden študent sa na mňa nechápavo pozrel a poťukal si po hlave.

„Ty sám si idiot,“ vrátila som mu a stratila sa medzi regálmi. Náhodne som si vybrala jednu knihu, sadla si za stôl a ľahla som si na ňu. Nech už som vyzerala akokoľvek zlomene, budem nenápadná.

Bolo mi ťažko. Chcela som plakať, kričať, kopať do každého, kto sa predo mnou mihne. Ale načo by to bolo dobré? Všetko by ostalo presne rovnako skazené ako teraz.

Prečo oco nemohol pohrýzť sestru nejakej neznámej osobe?

Celý život sa mi vymykal spod kontroly. Na čo niečo získam, keď to následne stratím?

Vedomie, že Lily ma bude nenávidieť ma ubíjalo viac, ako pocit, že s tým nemôžem nič urobiť.

„Zlatíčko,“ potriasla mi ramenom nežná ruka. Pomaly som rozlepila oči.

„Zaľahli ste mi knihu.“ Vystrela som sa do sedu, zdvihnúc zrak ku knihovníčke.

„Koľko je hodín?“

„No, večeru už nestihnete,“ zasmiala sa Pinceová a vzala si svoju knihu.

„Boli ste v regály s muklovskými knihami? Dobrý výber.“

Vstala som ignorujúc jej zapálené pohľady a vybrala sa von.

„Viete čo?“ dohnala ma. „Požičiam ti ju.“

„Vy mi tikáte?“

„Ľuďom, s ktorými máme blízky vzťah, tikáme, nie?“

„Dobree,“ natiahla som, vzala ňou ponúkanú knihu a ušla s knižnice skôr, ako by ma pozvala na muffiny a horúcu čokoládu do jej bytu.

Po rýchlom vyšliapaní všetkých schodov vedúcich k Chrabromilskej klubovni mi bolo mdlo. Preto som sa nachvíľu oprela o stenu vedľa obrazu Tučnej panej a vydýchavala.

„Ešte sa nevrátila, čo keď jej bariéra okolo Rokfortu nedovolila vrátiť sa späť?“ skríkol Luc za obrazom. Natlačila som uši na stenu a započúvala sa.

„Nenadvihuj ramená, Evansová. Už som ti raz povedal, že si to odskáčeš ak sa jej niečo stane.“

Nehodlala som čakať kým sa pozabíjajú a vošla do klubovne. Ovanulo ma teplo, no ani ono nedokázalo roztopiť pochybnosti, ktoré zvierali moje srdce.

Pohľadom som našla Lucove oči, moju najväčšiu oporu, ale on sa pozrel do zeme.

„Luc?“ šepla som roztrasene. Potrebovala som cítiť jeho teplé oči na sebe, zazrieť v nich útechu, súcit a lásku. Mal sa spýtať ako sa mám, aby som sa mu mohla vyplakať do ramena, zacítiť jeho vôňu, ktorá by mi v tejto poondiatej škole pripomenula staré časy v našej záhrade. Chcela som, aby ma objal a dodal mi chuť opäť sa usmievať.

Pokrútil hlavou a odišiel.

Trpko som zovrela pery. Osamelosť ma pokryla ako mrak rannej hmly sadajúcej na krajinu. Ešte nikdy som sa necítila viac odstrčená, použitá a zahodená. Ostala zo mňa sfúknutá sirka, ktorá už nedokáže splniť poslanie. Kto by niečo také opatroval v škatuľke plnej zápaliek s červenými hlavičkami?

Vedela som, že mu nemám veriť. Vždy, keď som ho potrebovala väčšmi než obyčajne, sklopil ramená a ušiel s chvostom medzi nohami ako pudel.

„Je tvoj otec v poriadku?“ Lily spravila dva kroky bližšie ku mne. Obranne som pred seba natiahla ruky.

„Chcem byť sama,“ dostala som zo seba.

„Ale aj ja ti môžem pomôcť. Som tvoja kamarátka, ako Lucas. Pamätáš? To ja som ťa dostala von.“

Zahryzla som si do pery a stiahla sa pred Liliným objatím.

Pomohlo by mi Francúzsko, nie tento ospevovaný a vyhľadávaný ostrov.

Potrebovala som slnko nad kopcami, medzi ktorými som vyrástla, kvety v našej záhrade a čerstvo natretý biely plot, chcela som upravený trávnik pri potoku, tiahnucom sa cez náš pozemok.

Pomohla by mi moja posteľ v mojej oranžovej izbe v mojom dome a v mojej rodnej dedine.

Pomohol by mi Luc, hovoriaci aspoň na chvíľku francúzštinou alebo Bruno, predstierajúci, že sa mu páči ako ho škriabem za ušami. 

„Ďakujem za pomoc,“ prehovorila som mdlo. Poslednýkrát som pozrela na Lily, ale ihneď som uhla pohľadom. V tých zelených očiach som videla radostné iskričky, rovnaké, ako na fotke v ocových veciach. Zazrela som v nich jej sestru, Petuniu.

Cítila som ako ma obliala vina za otcovu chybu.

Obišla som Lily a utiahla sa do spálne. Mohla by som si ľahnúť a zaspať. Na chvíľku zabudnúť.

***

„Hej.“ Odlepila som sa od čítania (ne-)povinnej literatúry a usmiala sa na Remusa. Nepochopila som, prečo zanechal zvyšok Záškodníkov ísť na raňajky, zatiaľ čo on sa pridal k mojej biednej spoločnosti.

„Ahoj,“ odzdravila som ho a sklonila sa späť k učebnici „Elixíry a MLOK-y“.

„Vieš, že to nemusíš čítať?“

„Viem, ale je to dobrá pomôcka. Mám tam uvedené všetky elixíry, ktoré sa každoročne vyskytujú na MLOK-och, ich podrobnú prípravu a názor skúseného odborníka ku častým chybám v ich výrobe.“

„Správne. Preto som to celé prečítal.“ Zasmiala som sa.

Cítila som Remov pohľad na mojej tvári, preto som zavrela knihu a definitívne sa na k nemu otočila.

„Ale neprišiel si kvôli škole,“ priškrtene som zašeptala. Chcela som znieť milo, ale môj zámer ostal len tajným a nesplneným dúfaním. Moje hlasivky vydali zvuk, ktorý sa viac podobal na ručanie jeleňa v ruji tesne pred súbojom s najväčším rivalom.

„Nemusíš ma hneď zabiť,“ prekrútil očami.

„Prepáč. V poslednej dňoch som sa nezvykla s nikým rozprávať. Už zabúdam byť príjemnou spoločníčkou,“ uchechtla som sa vlastnému vtipu.

„Ha, ha.“

„Nie, vážne ma to mrzí.“ Chytila som Remusa ospravedlňujúco za ruku, ale ihneď som sa stiahla. Nevydržala som jeho skúmavý pohľad a nervózne som sa sklonila späť nad knihu.

„Prečo sa tak dištancuješ?“

„To sa ti muselo zazdať. Nedištancujem sa, som v pohode.“

„Mne nemusíš klamať. Dokážem plniť funkciu celkom spoľahlivej bútľavej vŕby.“

„Celkom?“ chytila som ho za slovíčko a usmiala sa mu rovno do tváre.

„Celkom dosť veľmi spoľahlivej.“

„Stále tam je slovo celkom. To znamená nie sto percentne.“ Veta ostala visieť vo vzduchu. Nemala som rada trápne tichá, ale ako zázračne mi to s Remom nevadilo.

„Ja... hmm... ty...ah... nie,“ skúsila som niečo povedať. Nebolo to zmysluplné, pretože myšlienky som mala strašne rozlietané. Nevedela som sa na žiadnu sústrediť.

„Trápi ma Luc,“ vypľula som nakoniec. Prekvapilo ma, že som to dokázala Remusovi povedať. Za celý doterajší školský rok sme sa poriadne rozprávali asi dvakrát a to len o škole a úlohách. Neviem, kde som nabrala istotu, že ma Rem dokáže pochopiť a vypočuť. Najlepšie by bolo, nechať si to pre seba.

„Čo je s ním?“ odhodlal sa spýtať, čím prelomil môj odpor.

„Ja neviem... A to ma desí. Od nedele je ako vymenený, ani raz ma nepozdravil, nedáva najavo, že ma pozná, ani sa na mňa nepozrie. Myslím, že mu Lily niečo povedala. Niečo, čo mu upravilo názor na mňa.“

„Porozprávaj sa s Lily, ak vaše kamarátstvo berie vážne, povie ti to.“

„Nemôžem sa jej pýtať. Vyhýbam sa jej.“

„Prečo by si sa jej vyhýbala? Nedáva to zmysel.“

„Možno nezainteresovanému človeku, ale Lily to čoskoro pochopí. Nebude šťastná.“

Remus mi zobral knihu z roztrasených rúk a objal ma. Vnorila som mu tvár do košele a nechala sa učičíkať klamlivým pocitom bezpečia. Do pleca sa mi zaryli prsty s ostrými nechtami a odtrhli ma od Rema.

Lily sa nado mnou týčila ako bohyňa hnevu.

„Bol to tvoj otec?“ vyštekla, ale niečo v jej hlase nenasvedčovalo tomu, že potrebuje uistenie.

„Ja som ti verila. Mohli sme byť najlepšie kamarátky a on mi zničí rodinu!“

„Nebudem ťa počúvať. Si rozzúrená.“

„Samozrejme, že som! Budem. Všetko je teraz iné. Už ťa nechcem ani vidieť.“

„Potom mám pre teba zlú správu. Som v rovnakej spálni do konca školského roka.“

Lily stisla pery, čím si chcela zabrániť prepuknúť v plač. „Nenávidím ho, chcem, aby si mu to odkázala.“

„Ja zase chcem modrého poníka a hnedú cukrovú vatu.“

„Ágrh!“ zvreskla Lily a stratila sa rovnako rýchlo, ako prišla.

„Bolo správne ju provokovať?“ Začala som si uvedomovať, že stojím uprostred klubovne s bojovne vystrčenou bradou, zaťatými päsťami a po mojom boku sedí Rem.

„Neviem, čo to do mňa vošlo,“ zhodnotila som nakoniec a vrátila sa späť na sofu. Necítila som nič iné len slabosť. Všetky ostatné pocity a emócie boli nedostupné v inej priehradke môjho mozgu.

„Mrzí ma, že si to musel vidieť.“

Prikývol. „Keď už sa bavíme o učení,“ odviedol tému inam, „vymením úlohu z herbológie za čarovanie.“

„Neplatí. Mám totiž oboje,“ detinsky som vyplazila jazyk.

„Ako si to mohla stihnúť?“ začudoval sa. Ostala som mlčať, tak ako som bola ticho na jeho ďalšie otázky.

„Prepáč,“ šepla som po dlhšom mlčaní. Vstala som a odišla von do hradu. Realita ma začínala dobiehať, spravilo sa mi smutno a vyčerpane. Potrebovala som naštartovať čiernou kávou s trochou mlieka. 

 Kikuš, dodatočne: Happy B-day!

Autor: seBbey (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Fixing hearts (7):