OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Fixing hearts (4)

27.06.2013 (13:00) • seBbey • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1036×

4. kapitola

"I'll run from the open arms."

Na konci septembra sa diali len dve veci. Dumbledore spomenul, že na školu príde nový žiak a pozajtra mal byť metlobalový konkurz.

Bohužiaľ, farba mojich vlasov sa stále rovnala žltej. Emily bola neochotná prezradiť mi proti zaklínadlo, aj keď vetrila, že sa s Blackom netúžim zapliesť. Dokonca si užívala pohľad na moju namosúrenú tvár vždy, keď sme sa obišli na chodbe alebo stretli v triede. Nemala som ju rada.

Dnes ráno som zašla za madam Pomfreyovou, našou ošetrovateľkou, ktorá zase po našom poslednom strete nemá rada mňa. Povedala, že rameno mám v poriadku, ale neodporučila mi lietať. Jej radu som nemala v pláne dodržať, tak som sa od nej snažila vymámiť elixír proti bolesti, keby ma konkurz skutočne zmohol. Nedala mi ho, preto mi neostalo nič iné, len si ho čornúť. Keď už som bola v tej skrini plnej liekov, rovno som si zobrala dva. Jeden si dám pred konkurzom a druhý po ňom.

„Dávaj pozor, Legrandová,“ zavrčal na mňa Black po tom, čo som mu opätovne drgla do lavice.

„Slečna Legrandová, pokiaľ viem, tá stolička nemá štyri nohy len pre parádu, sadnite si poriadne,“ zahriakla ma Gonagallka. Akoby nemohla Blacka ignorovať.

Odfúkla som si a s treskotom vrátila stoličku do vodorovnej a predovšetkým nudnej polohy.

Keď už mi „autority“ zrušili aj toto rozptýlenie, neostávalo mi nič iné, ako vyfarbovať všetky óčka vo vypracovanej eseji. Po ich vyfarbení ešte stále nezvonilo, preto som pokračovala áčkami a éčkami. Na konci hodiny vyzeralo moje úhľadné písmo ako pokadené nájazdom mäsiarok.

Nevermind.

***

„Dnes na večeru príde ten nový žiak,“ poznamenala Lily, čím ma vytiahla z hlbokej apatie.

„Už dnes?“ vzdychla som si. Čas bežal nekontrolovateľne rýchlo. O pár dní sa prehupne mesiac v škole do dvoch a za štyri ďalšie žmurknutia bude február. Jedna noc v posteli a budem odchádzať žiť späť s otcom, tri nudné rána a otehotniem s láskou môjho života, sedem východom mesiaca a ostanem seniorkou čakajúcou na posledný výdych, ktorý nastane o niekoľko unavených a strápených sekúnd.

„Suzanne! Počúvaš ma vôbec?“

Zaregistrovala som Liline červené vlasy padajúce do knihy, ktorú namosúrene zabuchla. Zmeškala som niečo?

„Mám ťa už pokrk,“ zašepkala a vstala. „Ignoruješ ma, neveríš mi... a to ti hovorím kamarátka.“

„Spravila som niečo zlé?“ Stále som nechápala.

„Ide o to, čo si nespravila. Už nechcem čakať týždne alebo mesiace, kým sa mi rozhodneš zdôveriť. Zožiera ma zvedavosť a hanba za to, že som zvedavá. Ja viem, že raz mi povieš, čo sa vtedy stalo, ale keď ja tak prahnem po objasnení. Nedá sa to vysvetliť obyčajnému človeku. Keby si bola ako ja, čarodejníčka, ktorá pozná na všetko odpoveď, pochopila by si. Už nevládzem fantazírovať o tvojom nočnom dobrodružstve, nevládzem.“

Otvorila som ústa, ale Lily len zakrútila hlavou a ušla.

Samozrejme, že ušla. Mala som čakať snáď, že si počká na vysvetlenie?  Všetci sa tu nazývajú chrabromilčanmi, ale pritom odvaha je to, čo vôbec neprejavujú.

Urazene som sa zamuchlala hlbšie do deky. Istým spôsobom bolo príjemné sedieť pred krbom, počúvať plamene a zadriemať.

Zdvihla som sa, keď som začula hluk spolužiakov hrnúcich sa z večere do spoločenskej miestnosti. Cítila som divný tlak na líci, čo mi nebránilo hádzať hnusné pohľady po ostatných. Všetci sa od môjho miesta radšej odvracali. Musela som vyzerať fakt desivo s otlakom na tvári, rozcuchanými vlasmi a nevyspatými očami, popretkávanými červenými cievkami. Už mi stačil len pohár plný krvi a ľudia mohli s krikom utekať späť tam, odkiaľ prišli.

Och, Bože. Čo to tu práve riešim?

„Čo tu robíš, Legrandová? To je naše miesto.“ Zdvihla som pohľad k Blackovi a predstavila si, ako mu mozog vyletel z hlavy. Počkať, veď on žiadny nemá!

Našpúlila som pery: „Vaše miesto? Kde je to napísané?“

„Všetci vedia, že tu sedávame my, záškodníci.“

„Krásne. Ja viem, že táto veža a jej zariadenie nie je váš majetok a každý študent má právo používať ho. Ak sa mýlim, ukáž mi vlastnícku listinu a ja ti uvoľním miesto, Black.“

„Tá ťa zotrela,“ vybuchol Potter a rozvalil sa do kresla. Aj na neho som hodila jeden odporný pohľad, po ktorom stíchol. Následne si diskrétne odkašľal a pozrel sa ku vchodu.

„Takže Lucas, toto je naše miesto, ktoré dnes zabrala Legrandová. Ale ona to nevydrží dlho. Hlavne so Siriusom po boku.“

Keby som nebola plne pohltená preklínaním nového študenta, asi by som sa stavila o to, že tu vydržím dlhšie ako oni. Teraz mi však plne zabratý mozog nedovolil ďalšiu zbytočnú aktivitu, akou bola reč.

Po prvé, bola som znechutená, že Lucas mal nastúpiť práve do nášho ročníka. Akoby nestačilo, že skončil v tej istej fakulte ako ja.

Bola som mierne v pomykove, pretože Lucas mi niekoho pripomínal. A nebolo to len menom.

No a nakoniec som bola v šoku, pretože už veľakrát spomínaný Lucas bol naozaj sexi. Vysoký akurát (keby som sa postavila na špičky, dočiahnem mu presne na pery), mal vyšportovanú postavu (rátam hlavne široké plecia), hlboké, hnedé až priam čierne oči, ktoré mu kde-tu prekrývali vlasy sčesané do čela a naozaj pekne sa usmieval.

Remus si všimol ako na neho čumím a odkašľal si akoby mu zabehlo. Pohľad som premiestnila do ohňa.

Nemusela som dlho premýšľať nad tým, že je čas vypadnúť a zbabelo som ušla. Škoda, že zlým smerom. Mimo klubovne som nemala robiť nič iné, len horekovať nad tým, že som si mala premyslieť do ktorej strany utiecť, ak chcem ísť spať, nie túlať sa po chodbách.

Lucas to vyriešil za mňa a tiež vyšiel z klubovne.

„Je tam dosť dusno, čo?“ Oprel sa o zábradlie vedľa mňa a pozrel mi do tváre.

Nenapadalo mi nič rozumné, preto som len kývla ramenami. Nezaujímal ma jeho názor.

„Neuraz sa, ale...“ Ucukla som, keď mi rukami chytil vlasy a zhrnul mi ich za hlavu.

„Čo robíš!“ prskla som a ustúpila o krok dozadu. „Už nikdy sa o niečo podobné nepokúšaj!“

„Vedel som, že si to ty,“ vydýchol omámene, ignorujúc hnev a sliny, ktoré som na neho vyslala. 

V tvári sa mu zračila radosť.

„Čo!? Nepribližuj sa,“ varovne som vytiahla prútik a zostúpila po schodoch nižšie, aby som maximalizovala vzájomnú vzdialenosť medzi nami. Zdalo sa mi, že Lucas sa pokúšal o presný opak.

„No tak, Suzanne. Musíš si ma pamätať.“

Niečo vo mne trklo. Nikto v klubovni predsa nespomínal moje krstné meno.

„To ale neznamená, že mu ho nepovedal nikto na večeri,“ našepkalo mi moje druhé ja, ktoré sa skrývalo v mojej hlave.

„Máš pravdu,“ šepla som.

„Spomínaš?“ nádejne vydýchol Lucas, reagujúc na slová, ktoré nepatrili jemu.

„Nie.“ Zatváril sa zmätene. Ak ma poznal, vedel by, že mám sklony ku schizofrénií. Každý to vedel.

Chcela som ho obísť, ale zastavil ma. Jednou rukou mi pevne zovrel rameno a druhou mi prešiel po líci. Obliala ma horúčava. Ako si dovolil opäť sa ma dotknúť?

„Pusti ma!“ skríkal som pokračujúc vo vykrúcaní sa mu.

„Suzi.“

Zastala som. Odrazu som mala pocit, že všetko zastalo a ja vybuchnem. Spomienky mi jedna za druhou narážali do hlavy, nemala som šancu potlačiť ich.

„Pusti ma,“ zavrčala som. „A už nikdy sa ma nedotýkaj.“

„Viem, že si naštvaná, ale poznáš ma, však?“

Pozrela som mu do očí. „Poznám, Luc?“

Stiahol ruku a rezignovane ukročil, čím mi uvoľnil cestu.

„Nikdy som ti nechcel ublížiť.“ Zaštípali ma oči.

„Nechaj si to pre niekoho, komu na tom záleží,“ fľochla som mu do tváre aj keď som vedela, že to myslel úprimne.

Do klubovne som vbehla so slzami v očiach. Veľa ľudí v nej neostalo, no aj tá trocha na mňa neokrochkane civela. Sklonila som hlavu a skryla sa v spálni.

Niekomu zrejme nestačí, že sa nadmieru trápim aj bez Lucasa.

„S ním to bude obohatenejšie o slzy,“ zakývala som trpko hlavou.

Prečo nie? Tekutín v prostredí nikdy nebude to správne množstvo.

 Adekvátna odpoveď na komentár?

Autor: seBbey (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Fixing hearts (4):