Felicity - 6. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

6. kapitola s názvom Walter. V tejto kapitole sa stretneme s Moirou a taktiež Theou. Niečo nové sa dozvieme o Walterovi, ale nie práve v pozitívnom zmysle. Tak dúfam, že bude páčiť. Príjemné čítanie praje Bethany. :)

04.02.2014 (16:00) • Bethany • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 1884×

6. kapitola - Walter

Keď som sa ráno zobudila, Oliver už nebol v izbe. Nevedela som, čo robiť a tak som sa rýchlo prezliekla a vyšla von na chodbu. Nikoho tam nebolo a ani som nič nepočula, takže som sa potichu vydala na misiu hľadania kúpeľne. Prechádzala som až nakoniec chodby, keď sa zrazu predo mnou otvorili dvere. Rýchlo som sa zvrtla, jednou rukou si zakryla tvár a rýchlym krokom upaľovala do izby.

„Hej, počkaj!“ zakričal za mnou dievčenský hlas, ktorý ma donútil zastaviť. Stála som na mieste, ale neotáčala sa. Ako vysvetlím moju tvár?

„Felicity, ste to vy?“ spýtal sa znovu a to ma už donútilo sa otočiť. Predo mnou stálo dievča, mohlo mať tak asi osemnásť rokov. Kratšie vlasy po plecia jej divoko trčali do všetkých strán. Na tvári jej pohrával mierny úsmev, teda kým sa nezamerala na moju tvár. V tej chvíli jej úsmev nahradilo mierne mračenie sa.

„Áno.“ Nevedela som, čo ďalej jej na to povedať. Ostali sme tam obidve stáť a ani jedna z nás sa nemala k rozhovoru.

„Felicity,“ ozvalo sa za mnou a okolo pásu sa mi ovinula Oliverova ruka. Prekvapene som sa na neho pozrela. Jemne sa pousmial a potom svoju pozornosť venoval tomu dievčati.

„Thea, už zase vyzvedáš? Nechaj, prosím, Felicity vydýchnuť,“ povedal jej s kľudom v hlase. Na to dievča len spravilo na Olivera grimasu.

„Ach jaj, v tomto dome je už neskutočná nuda. No nič, idem ja do školy, ahoj. Rada som vás konečne spoznala, Felicity.“ Mávla nám na pozdrav a zišla oblými schodmi dole, do vestibulu. Pootvorila som ústa a spýtavo sa pozrela na Olivera. Pustil ma a o jeden krok odo mňa odstúpil.

„Prepáč, Thea je niekedy až neskutočne zvedavá. Asi hľadáš kúpeľňu, všakže?“ spytoval sa, ale už sám vedel odpoveď na svoju otázku. Nemo som prikývla. Toto ráno mi bralo všetky slová z úst. Potichu ma zaviedol ku kúpeľni a sľúbil, že ma počká v izbe. Rýchlo som sa poumývala a rýchlo utiekla do Oliverovej izby, aby som znovu niekoho nestretla. Posadila som sa na posteľ, oproti Oliverovému kreslu, na ktorom sedel.

„Povedal som im, že si mala priateľa, ktorý ťa bil. A polícia na neho vydala zatykač, ale ušiel. A keďže si veľmi cením vecí, ktoré si pre mňa urobila, ponúkol som ti tu dočasne zostať. Viem, znie to zle, ale matka to už aj tak berie ťažko. Prišla o Waltera, je ťažké sa s ňou teraz zhovárať. Takže, ak by ti náhodou niečo hovorila, nevšímaj si ju. Nie je taká, aká sa môže v týchto dňoch zdať.“

„Ja som ti to hovorila, Oliver!“ vypískla som nahnevane, až Oliver upriamil svoju pozornosť na mňa. Asi ho moja reakcia prekvapila. „Ale ty si ma vôbec nepočúval. Nemala som sem ísť, budem ti len robiť problémy. Ja by som to tam prežila,“ rozprávala som rozhorčene a striedavo sa dívala na Olivera a zem. Pomaly vstal a prisadol si ku mne na posteľ.

„Felicity. Prestaň, prosím. Nerobíš žiadne problémy, práveže ak sa mám priznať, som veľmi rád, že si tu,“ povedal s úplnou vážnosťou a uhrančivým pohľadom na mňa pozrel. Jemne mi nabehli zimomriavky na chrbte. Už dávno som nepočula, žeby niekto bol rád za moju spoločnosť. A v tejto chvíli ma to veľmi potešilo. Pousmiala som sa do zeme a nakoniec pozrela na Olivera.

„Dobre, ale keď už som tu, chcem byť nápomocná. Poďme začať hľadať Waltera,“ povedala som a Oliverovi sa v tvári zračilo odhodlanie.

Celé dopoludnie sme strávili vyhľadávaním nejakých znakov na zázname, ktoré by nám pomohli v hľadaní. Nakoniec sme prišli len na to, že je do celej záležitosti nejako zapletený Robert Phelbs. Mestská spodina, ktorá sa jednu dobu živila kradnutím áut. A tak sa Oliver rozhodol ho dnes večer navštíviť. Bol čas obeda a Oliver mi pokynul, aby som vyšla z dverí. Vedela som, že ten obed bude asi katastrofou a tak to aj bolo.

Vošli sme do krásnej jedálne, ktorá bola olemovaná zlatými závesmi a celá bola ladená do zlato-čierna. Na začiatku stola sedela Oliverova matka – Moira Queen. Blond vlasy mala ako vždy vkusne sčesané do veľkých vĺn. Do tváre si boli s Theou naozaj veľmi podobné.

„Mami, toto je Felicity Smoak,“ predniesol Oliver významne smerom ku svojej matke, ale ja som jej nestála ani za to, aby odtrhla pohľad od prázdneho taniera, ktorý mala pred sebou.

Potichu som sa teda posadila, Oliver pri mňa. Očakávala som, čo sa stane. Po chvíli nám ich domáca doniesla polievku. Oliver najprv nabral matke, potom mne a nakoniec aj sebe. Bol vychovaný ako skutočný gentleman, to sa mu muselo uznať.

Pomaly som jedla polievku a očami sondovala situáciu, tá polievka bola naozaj dobrá. Po chvíli som ucítila na ramene jemný dotyk. Rýchlo som švihla pohľadom na Olivera, až mi mierne zaskočilo. Jemne ma pohladil po ramene a pousmial sa. Najskôr sa chcel uistiť, či to všetko zvládam v pohode, ale to ja som tu bola tá príťaž, kvôli ktorej si to určite Oliver neskôr vypije.

Hlavné jedlo bolo tak isto výborné ako polievka, takže som sa neudržala a nahlas vyjadrila svoje pocity z jedla pred ich domácou. Tá sa len vrúcne usmiala a odniesla naše taniere. Taktiež som ticho poďakovala pani Queenovej a aj bez Olivera sa rýchlo vyprevadila späť do jeho izby.

To ticho počas obeda ma ťažilo až tak, že sa mi začalo zle dýchať. Keď som jedávala s Diggom vždy sme sa rozprávali, alebo aspoň usmiali na seba. S Oliverom väčšinou len usmiali a popriali si dobrú chuť, ale také ťaživé ticho a chlad, aký som ucítila pri obede s Moirou... To sa mi ešte nikdy nestalo. Oprela som sa o dvere v Oliverovej izbe a nahlas si povzdychla, keď som v tom začula známe hlasy. Hádali sa.

„Sme charita, Oliver? Hlavne teraz, keď je Walter preč! Chceš mi to tu všetko sťažovať?! Je to obyčajná sekretárka, Oliver! Možno má problémy, ale nemôžeš si sem nasťahovať celú firmu, keď budú mať problémy! Chcem, aby bola do večera preč, rozumieš ma? Nemôže tu ostať, teraz určite nie!“ kričala Moira a mňa pri každom slove pichlo pri srdci. Nazvala ma obyčajnou sekretárkou a tou som aj bola. Ťažko som si povzdychla a zotrela si slzu, ktorá sa mi tlačila z oka. Mala som pocit, akoby kričala priamo na mňa.

„Sklamala si ma, mama. Už viac na mňa nehovor,“ prehovoril tým chladným hlasom, ako to dokáže len Oliver. Verím tomu, že aj Moire prešiel mráz po chrbte, ako aj mne. Rýchlo som odskočila od dverí, keď som započula Olivera, ako sa približuje. Posadila som sa na posteľ a vymýšľala, čo mu na to povedať. Rýchlym ťahom otvoril dvere a poobzeral sa po izbe, potichu ich zatvoril a sadol si znovu do kresla.

„Počula si niečo, Felicity?“ spýtal sa chladne a mne trochu zaskočilo.

„Nie, nič. Mala by som niečo počuť?“ klamala som, ale vôbec nie dobre. Oliverov pohľad sa stočil na mňa a zachmúril sa.

„Felicity, prečo mi klameš?“ Nebola to otázka, ale skôr konštatovanie. Zvesila som hlavu.

„Lebo som len obyčajná sekretárka, ktorá potrebuje charitu,“ odpovedala som a zopakovala si tie urážlivé slová v hlave. Keď som si to tak vzala, vlastne mala pravdu. Počula som, ako sa Oliver posadil pri mňa a rukou mi podoprel bradu, aby som sa musela na neho pozrieť.

„Felicity... ty si snáď všetko iné, len nie obyčajná. A nie si sekretárka, si vedúca IT oddelenia. A nepotrebuješ charitu, ja a Digg ťa potrebujeme. Uvedom si to už, prosím a na nikoho iného slová nedaj. Moja matka o tebe nič nevie, tak ako ťa môže súdiť.“ Posledné slová skoro zašeptal a zapozeral sa mi do tváre. Ak mu išlo o to, aby som sa prestala trápiť, tak sa mu to podarilo. Všetko, čo povedal a ako to povedal... všetko sa mi vrylo do pamäte a neskutočne mi to pomáhalo. Pousmiala som sa a stisla mu dlaň.

„Ďakujem, Oliver,“ šepla som smerom ku nemu, keď ticho opúšťal svoju vlastnú izbu, ktorú som okupovala. Len sa obzrel, jedným kútikom usmial a potichu odišiel.

Ostala som v izbe sama, takže som si znovu zapla svoj počítač. Prešlo pár hodín a Oliver sa prišiel do izby len so mnou rozlúčiť, kým pôjde na večernú akciu. Taktiež mi oznámil, že večeru mi donesie Raina – ich domáca, priamo do izby, aby som sa nemusela dostať do nechcenej situácie s Moirou. Raina mi doniesla večeru okolo piatej hodiny a ako inak, bola zase vynikajúca, asi ako každé Rainine jedlo. Bolo šesť hodín a mňa zo začítania prebudilo až zaklopanie, len prosím, nech to nie je Moira.

„Ďalej,“ zakričala som a očakávala príchod neznámeho.

„Ahoj, neruším ťa?“ spytovala sa Oliverova sestra Thea. Vedela som, že už dávno prišla zo školy, ale neočakávala by som, že príde práve za mnou.

„Nie, vôbec. Sadni si.“ Ukázala som jej na kraj postele a ja som sa poriadne posadila.

„Nudím sa, ako asi každý deň, tak som prišla za tebou. Môj brat má pre teba slabosť, však.“ Začala konverzáciu najnevhodnejšie, ako sa dalo. V tej chvíli mi zaskočilo a nedokázala som zo seba vydať ani hlásku. Chvíľu som sa dokonca musela rozdýchať, čo jej na toto odpovedať?

„Nie, Thea, tvoj brat je veľmi dobrý človek a zaujíma sa o svojich zamestnancov. Veľmi mi pomohol, ale nič iné v tom nie je, ver mi,“ ubezpečila som ju a ona sa mierne pousmiala.

„No ako myslíš. Ale poviem ti, si prvá žena, ktorú si sem Ollie doniesol, odkedy sa vrátil z ostrova.“ Potmehúdsky sa pousmiala a mrkla na mňa. To už rozosmialo aj mňa.

Thea bola u mňa skoro tri hodiny. Rozprávali sme sa snáď o všetkom, o čom sa dalo. Bola naozaj dobrá poslucháčka, ale hlavne rozprávačka. Papuľka jej mlela ostošesť, až ma to občas rozosmialo. S ospravedlním odo mňa odchádzala až pred deviatou. Išla som sa teda rýchlo osprchovať, aby som náhodou nestretla Moiru. Od Olivera som si požičala dlhý župan, keďže nad takýmito vecami som v ten večer, kedy sme odišli z továrne, nemala kedy premýšľať. Spokojne som sa vrátila do izby, no ale to ma teda už čakalo prekvapenie. Oliver sedel vo svojom kresle, otočený k oknám.

„Ahoj, prepáč, ale tak nejako som si požičala toto.“ Ukazovala som mu jeho vlastný župan, ale Oliver sa ani len nepohol. Zatvorila som dvere a podišla až ku nemu. Postavila som sa pred neho, ale pohľad na jeho tvár ma prinútil si pred neho pomaly kľaknúť.

„Oliver! Si v poriadku?“ Zatriasla som jemne ním a skenovala celé telo, či nie je ešte zranení. Totižto na jeho tvári boli viditeľné šrámy a mal roztrhnutú peru.

„Niekto si objednal Walterov únos, niekto z Queen Consolitadet,“ zašepkal a mne sa desom rozšírili zreničky.

„To... to nie je možné! Predsa Walter bol skvelý šéf, všetci ho mali radi,“ hovorila som skôr pre seba a zamýšľala sa nad tým, ako je to vôbec možné.

Až chvíľu nato som si uvedomila, že Oliver je ranený. Rýchlo som prebehla do kúpeľne a vybrakovala snáď celú lekárničku, ktorú tam mali. Rýchlo som znovu prebehla do izby a vzala Olivera za ruku. Bol ako keby v tranze, akoby ani nevnímal, naháňal mi trochu strach. Posadila som ho na posteľ a ja som sa posadila oproti. Najprv som mu pomaly a jemne čistou vodou umyla rany a následne ich pretrela dezinfekciou. Roztrhnutú peru som mu malým leukoplastom zalepila. Počas celej doby sa Oliver ani len nepohol, ani len nemrkol, len sa stále díval pred seba.

„Felicity, nechcem aby si mi viac pomáhala s nájdením Waltera,“ prehovoril po dosť značnej chvíli ticha a mňa to neskutočne prekvapilo. Odklonila som sa od jeho tváre a nakoniec až postavila.

„To nemyslíš vážne, Oliver!“ sykla som na neho nahnevane, až na mňa upriamil svoju pozornosť.

„Smrteľne vážne. Nechápeš celú situáciu? Vo firme je niekto, kto je schopný uniesť a možno aj zabiť. Ak by prišiel na to, že hľadáš Waltera, dokázal by ťa ľahko nájsť.“

Oliverove slová dávali zmysel, ale aj tak som bola odhodlaná s týmto hľadaním neskončiť.

„A ako by asi na to prišli? Oliver, už dávno nie som začiatočník, dokážem sa sama o seba postarať. A čo sa týka počítačov, som skoro všemocná,“ vyprskla som na neho, až sa Oliver trochu pousmial, ale bola to naozaj len kratunká chvíľa. Hneď potom zase zaujal postoj mračiaceho sa Queena.

„Ja sa nebudem o tom s tebou dohadovať, Felicity! Jednoducho už nič nebudeš hľadať, ani zisťovať, je ti to jasné!“ Postavil sa na nohy a zvrchu sa na mňa mračil tak, až som sa musela mierne prikrčiť. Oliver vedel veľakrát naháňať poriadny strach, ako aj práve v túto chvíľu.

„Nemienim ti na to odpovedať,“ povedala som a posadila sa naspäť na posteľ. Pozbierala som veci z lekárničky a zaniesla ju späť na svoje miesto. Počas celej doby som Oliverovi nevenovala ani sekundu svojho pohľadu. Bola som chladná, odporná, ale hlavne presvedčená Waltera nájsť.

Keď som ale prišla späť do izby, Oliver už v nej nebol. Pokúšala som sa na neho počkať, ale keď už bola jedna hodina, zmierila som sa s tým, že túto noc ho už neuvidím. Prezliekla som sa do pyžama a ľahla si do najpohodlnejšej postele v akej som kedy ležala. Myšlienky, kým som ležala, mi stále behali okolo Olivera a Waltera. Musím ho nájsť a nájdem ho, aj keby mal za mnou prísť Oliver ako strážca a vyhrážať sa mi. Pamätám si už len tichých krokov, ktoré sprevádzali moju cestu do sveta snov.

Viem, že som tu teraz dlho nebola a veľmi sa ospravedlňujem, ale skúškové mi dalo zabrať. Ale teraz to už pôjde zase lepšie. Ďakujem všetkým za skvelé komentáre! Veľmi si toho vážim! :)

« Předchozí díl

Autor: Bethany (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction