OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Felicity - 4. kapitola

07.01.2014 (11:00) • Bethany • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 1605×

4. kapitola - Dokonalá chvíľa bezpečia

Na ďalší deň som vstala až okolo obeda. A síce som naozaj dúfala, že mi bude lepšie, opak bol pravdou. Celé telo ma bolelo, hlavne brucho a tvár. Bolesť mi v nej priam bubnovala. A ani nohy neboli na tom najlepšie, ale mohla som byť rada, že žijem. Takže som sa zaťala a počas dňa ani raz nesykla od bolesti, síce taký zvuk bolesti sa mi dral z úst skoro každú chvíľu. Oliverovi som obzrejmila že raz sa budem musieť postaviť na vlastné nohy, a že to raz bude práve dnes. Takže ma len obidvaja uprene pozorovali a ja som sa snažila tváriť čo najmenej bolestne pri tých naozaj bolestných krokoch.

Oliver musel po obede odísť, a tak som tam ostala sama s Digom. Chvíľu sme sa rozprávali o tom, ako sa oni dvaja dali dokopy a aj sme sa párkrát zasmiali. Potom som mu navrhla, či sa nechce so mnou dívať na seriál a on prekvapivo prikývol. Chudák, asi ma nechcel uraziť. A tak som na notebooku pustila ďalšiu časť môjho obľúbeného seriálu – Hart of Dixie. Bol to seriál o bláznivej doktorke, ktorá prišla z veľkomesta do malého dedinského mesta menom Bluebell. A tam spolu s ďalším doktorom viedla malú ordináciu. Doktorku hrala malá herečka, ktorá dokázala byť v niektorých prípadoch až neznesiteľne smiešna a mňa vždy dokázala dostať tými svojimi rečami. Dokonca som si všimla že aj Diggle sa smial, na čo som sa ja ešte väčšmi rozosmiala. Na chvíľu som dokonca mala pocit, že sa absolútne nič nestalo a ja som doma v pokoji a s kamarátom pozeráme tento vtipný seriál. Síce tomu tak nebolo, aj tak ma celá situácia dostatočne pobavila.

Keď prišiel Oliver, čo bolo až neskoro večer, s Digom sme práve pozerali nový horor The Conjuring. Bolo to príšerné a ja som sa musela každú chvíľu mierne posúvať ku Digovi, ktorému to bolo neskutočne vtipné. Bola to taká duchárčina, ale naozaj skvelo sfilmovaná.

„Čo to pozeráte?“ spytoval sa Oliver a zvláštne sa pozeral na obraz pred sebou.

„Horor, Felicity vyberala a teraz sa tu ku mne súka od strachu,“ zasmial sa Dig, až som ho musela mierne šťuchnúť do rebier.

„Zase až tak príšerne sa nebojím!“ ohradila som sa a ukázala prstom na Diga, toho to len viac rozosmialo. Typický chlap!

„Poď za nami, ešte to len začína,“ prehovorila som na Olivera, ktorého som tak vytiahla zo zamyslenia sa nad filmom.

„V pohode, pozerajte ďalej,“ prehovoril šeptom a pobral sa do jednej z miestností. Spýtavo som sa pozrela na Diga.

„Na to si zvykneš Felicity. Oliver má tak trochu iný svet ako my... Ten ostrov ho až príliš zmenil na to, aby sa správal ako ostatní ľudia. Po čase sa ti to bude zdať u neho úplne normálne.“ Pokrčil plecami a ďalej začal sledovať film. Ale ja som sa nedokázala len tak odtrhnúť od myšlienok na Oliverovu zmenu. A prečo vôbec sa stal strážcom? Čo ho ku tomu prinútilo? Bolo tak mnoho otázok, ktoré ma včera ani len nenapadli, ale dnes vo mne všetko vyvrelo a vedela som, že určite budem chcieť odpovede na tieto otázky.

„Hneď som späť,“ hlesla som na Diga a ťažkými, bolestivými krokmi prešla k miestnosti v ktorej sa stratil Oliver. Jemne som zaklopala a keď som počula Oliverove vyzvanie, vstúpila som dnu.

„Čo robíš?“ spýtala som sa opatrne, pretože ma nič iné nenapadlo. Zase raz som skôr rozprávala ako myslela. Oliver sedel na posteli otočený chrbtom a niečo si prezeral. Pomaly sa na mňa otočil a ja som si všimla že v ruke drží knihu.

„Chcel som si čítať. Nestoj tam a posaď sa,“ pokynul mi a ja som ho ochotne poslúchla. Moje nohy ešte naozaj neboli v stave, aby som na nich dlho stála. Posadila som sa pri neho na posteľ a on mi nečujne podal knihu, ktorú žmolil v ruke.

„Podpaľačka?“ spýtala som sa opatrne a pozrela sa na Olivera.

„Je to kniha od Stephena Kinga. Mám rád horory, ale radšej ich čítam ako pozerám. Je to o mladom dievčati, ktoré má dar. Dokáže podpaľovať, preto ten názov. Ale nedokáže to ovládať a preto ju hľadá tajná služba, vďaka ktorej tento “dar“ má. A uteká spoločne s jej otcom.“ Všetko čo hovoril, hovoril s malým úžasom. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že tá kniha ho nadchla, síce to už bola staršia kniha, aj tak sa ku nej správal s neskutočnou úctou.

„Dal mi ju otec. Vtedy som ju bral ako za zbytočnú vec,“ dopovedal, postavil sa a zasunul knihu do malej knihovničky, ktorú mal oproti posteli.

„Vadím ti tu Oliver?“ spýtala som sa narovinu a s chladným podtónom v hlase. Nechcela som aby to vyznelo až tak zle, ale nejako sa mi to nepodarilo korigovať. V jeho prítomnosti som sa na jednej strane cítila veľmi dobre, ale na strane druhej som mala pocit, že mu neskutočne prekážam a že v mojej prítomnosti nevydrží už ani minútu. Oliver si sadol na posteľ a sťažka vydýchol.

„Ako ťa taká hlúposť mohla napadnúť Felicity? Viem, že nie som práve “pán najmilší“, ale keď sa spýtaš Diga, tak ti povie, že som ku každému takýto. A som naozaj rád, že si tu. Aspoň viem, že tu ti už nikto neublíži. A taktiež mi nerobí práve najkrajší deň vedomie, že jeden z tých parchantov ešte niekde vonku pobehuje. Nedokážem pochopiť chlapa, ktorý dokáže ublížiť žene, ako si ty. Nič z toho, čo ti urobili si si nezaslúžila. Si tak krásna a nevinná žena a oni ťa dokázali takto zmlátiť a tak hrozne ti ubližovať,“ dohovoril Oliver a ja som nedokázala nič odpovedať. Bolo to najdlhšie, čo som ho počula rozprávať a vedela som, že to naozaj myslel vážne. Celkom ma potešilo, keď povedal, že ma považuje za krásnu, takže som sa aj trochu zapýrila. Ak sa to teda dalo, cez všetky tie modriny na mojej tvári. Občas ten prvotný dojem človeka klame a ja som sa teraz oklamala na plnej čiare. Záležalo mu na mne ale očividne nedokázal prejsť fakt, že niekto tak príšerný a krutý je ešte na slobode.

„My ho nájdeme,“ povedala som mu odhodlane a dala dôraz na slovo my. Bola som rozhodnutá sa ku nim pridať a ak nie nastálo, tak minimálne pri tomto prípade. Teoreticky som bola súčasťou ich týmu už skôr, len som sama o tom nevedela. Pomaly som sa postavila a opatrne prebehla do priestrannej pracovne a zasadla za počítače. Boli to už takmer mŕtvolky, ale ešte stále fungovali.

„Dig, pamätáš si tú ulicu, kde ste ma našli?“ spytovala som sa Diga a naraz som počula vypnutie hororu a jeho kroky ku mne.

„Prečo ťa to zaujíma Felicity?“ spýtal sa ma a uprene sa na mňa zahľadel.

„Len som sa chcela na niečo pozrieť.“ Nevinne som sa na neho pozrela a zrazu sa pri nás pristavil Oliver.

„Bolo to na rohu Oswald Street,“ prehovoril Oliver tak temne, až mi prešli zimomriavky po tele. Dostala som sa do kamerového systému Starling city a našla tam danú ulicu. Upravila som hodinu, počas ktorej mal byť záznam vytvorený. V ťaživom tichu som započula zaškrípanie Oliverových zubov, keď sme uvideli dotyčného násilníka, ktorý rýchlo nastupoval do čierneho Nissana SUV a rýchlo šmykom odtiaľ odchádza.

„Felicity, dokážeš nájsť to auto?“ spytoval sa Oliver mŕtvolným hlasom.

„Že sa vôbec pýtaš,“ odfrkla som si. Toto bola moja partia a vedela som, kam až moje schopnosti siahajú. Tieto modely áut mali v sebe zabudované malé čipy, ktoré sa dali vystopovať v prípade potreby. Boli to jedny z najviac kradnúcich áut, takže nečudo, že mali takéto opatrenie. O týchto čipoch mali informácie len hlavný kriminalisti a keďže som sa tak nejako celkom jednoducho hackla do ich systému, bola táto informácia známa už aj mne. Mali sme šťastie, ten chlap ešte stále jazdil po Starling city. Zrazu sa ale Oliver strhol a rýchlym krokom prešiel do svojej spálne. Po ani nie piatich minútach sa vrátil oblečený ako strážca a nachystaný do boja.

„Čo to stváraš?!“ Besne som na neho vybehla až som sa postavila zo stoličky a neuvedomila si boľavých nôh. Takže som sa skoro okamžite rýchlo posadila.

„Idem dokončiť, čo som začal,“ povedal odhodlane. Otvorila som ústa, aby som odporovala, ale on ma znovu umlčal.

„Dig ťa napojí na môj mikrofón, budeš ma informovať kadiaľ práve ide.“ Hovoril to absolútne chladne, ani sa na mňa neotočil. Nedokázala som na to nič odpovedať, len som zmierlivo otočila tvár na obrazovku a sledovala jeho auto. Po pár minútach som započula z mikrofónu Oliverov hlas.

„Felicity, kde je teraz?“ spytoval sa naliehavo a ja som ho okamžite začala informovať o smere čierneho SUV. Trvalo to snáď 15 minút a Oliver sa dostával k tomu autu už naozaj blízko.

„Kam ide teraz Felicity?“ pýtal sa ma už snáď po stý krát a ja som stále ochotne odpovedala.

„Je medzi Walberg Street a Stevensovou,“ odpovedala som Oliverovi a zrazu nastalo hrobové ticho. Ako, pochopila by som, keby už Oliver nič nepovie, ale ani hlučný motor motorky, na ktorej sedel Oliver nebolo počuť.

„Nepočujem ho Diggle! Zrušilo sa spojenie,“ vychŕlila som vystrašene na Diga, ten sa zmohol len na zamračenie.

„Musíš ísť za ním!“ vypískla som a rýchlo sa stavala na nohy.

„Počkaj Felicity, ešte chvíľu počkaj,“ ukľudňoval ma a ja som sa znovu posadila do kresla. Čakali sme minimálne päť minút.

„Určite sa mu niečo stalo Diggle, musíš ísť za ním! Prosím! Mesto nesmie prísť o svojho hrdinu!“ vysúkala som zo seba už cez slzy, ktoré sa mi drali do očí. Nesmie sa mu nič stať, určite nie kvôli mne. Dig sa chvíľu zamyslel a potom prehovoril.

„Dobre, pôjdem za ním, ale ty za žiadnu cenu nevychádzaj! Ostaneš tu, je ti to jasné?“ kázal mi a ja som len horlivo prikyvovala. Hlavne nech už ide za ním! Diggle si rýchlo hodil na seba bundu, venoval mi starostlivý pohľad a vyšiel von hlavnými dverami, ktoré následne zahesloval. Aj keby chcem, nedostanem sa odtiaľto, lebo neviem heslo...

Bola som neskutočne nervózna a keďže spojenie sa prerušilo nevedela som, čo mám robiť. Opatrne som vstala a prešla do Oliverovej izby, bolo v nej malé tmavé okienko, ktorým som videla von pred továreň, v ktorej mal Oliver skrýš. Nervózne som pozerala na všetky strany, takže keď mi v nohaviciach zazvonil mobil, skoro som nahlas vypískla. Číslo, ktoré mi volalo som nepoznala, ale aj tak som ho zodvihla.

„Áno.“ Opatrne som prehovorila do mobilu.

„Felicity, čo sa stalo?“ spytoval sa prekvapene Oliver a mierne mi fučal do mobilu.

„Ja, ja neviem. Odišlo spojenie, asi. Si v poriadku? Poslala som za tebou Diga, už je s tebou?“ vychŕlila som rýchlo na neho a neskutočne mi odľahlo keď som počula jeho hlas.

„Čo si spravila?! To nemyslíš vážne!“ vyletel na mňa naštvaným tónom. Ale mňa v tej chvíli začala trápiť iná vec. Počula som nejaký buchot vedľa v obývačke. Jediné čo ma napadlo bolo rýchlo sa schovať do Oliverovej veľkej skrine.

„Oliver... niekto je asi v pracovni,“ zašeptala som do telefónu. Ihneď som počula ako Oliver naštartoval motorku a ako ju túroval k rýchlejšiemu pohybu.

„Felicity, kde si?“ hovoril to so strachom v hlase. No ja som toho strachu prežívala o čosi viacej. Z pracovne som započula ako niekto zhodil niečo veľké. Pravdepodobne to bol stôl s počítačom.

„Som v tvojej izbe, v skrini. Oliver, asi je to naozaj on,“ šepkala som čo najtichšie a hlas sa mi triasol od strachu. Celá som sa triasla od strachu. Ak ma nájde, zabije ma. Nie pomaly, ale rýchlo, bez možnosti sa brániť.

„Felicity, neboj sa som na ceste, o chvíľu som tam,“ hovoril Oliver naliehavo, ale ja som vedela, že ma chce len upokojiť. Bolo mi viac než jasné, že až taká krátka chvíľa to nebude a tak som musela konať. Potichu som otvorila dvere skrine a rozhliadla sa po izbe, ešte tam nebol. A dostatočný buchot v pracovni mi to potvrdzoval.

Čo najtichšie som prešla ku dverám a pomalým pohybom ich zamkla. Našťastie to vyzeralo že ON si toho nevšimol. Začala som pobehovať po izbe a hľadala som niečo, čo by sa dalo použiť ako zbraň. Neverila som, žeby Oliver nemal v izbe žiadnu zbraň, aj keď väčšinou dokázal niekoho zpacifikovať len holými rukami. Musel mať predsa nejaký posledné záchranné východisko. Otvorila som mohutnú skriňu s vecami na oblečenie, ale nič postačujúce som tam nenašla. Takto som prehľadala všetky ostatné skrine a stolíky, ktoré mal Oliver v izbe. Do pekla! Kde to máš Oliver! V poslednej chvíli som sa ešte vrhla na posteľ a prehrabala všetky periny, keď v tom rámus v pracovni ustal. Kľúčka Oliverových dverí na izbe sa pomaly pohla smerom dole a mne sa zastavil dych. V prvej chvíli som absolútne nevedela, čo mám urobiť. A tak som sa rýchlo zliezla z postele a schovala sa pod ňu.

Pri každom tvrdom náraze do dverí, cez ktoré sa ON chcel dostať, som sa neskutočne naľakala. Musela som rýchlo myslieť. Otočila som sa na chrbát a pozrela sa na spodok postele, ktorý som mala nad sebou. To nie je možné! Oliver mal na spodku postele schovanú dlhú dýku. Nemotorne som ju vzala do rúk a všimla si, ako neskutočne sa jej koniec triasol. V tejto chvíli som musela byť tá silná! Prikázala som si a pevne uchopila dýku do oboch rúk. Všetka nenávisť a zlosť sa v tej chvíli do mňa nahromadili a ja som bola odhodlaná túto noc nezomrieť. Určite nie jeho rukami a nie tak, ako si on myslel. Hlboký výdych a nádych mi dodal odvahu a ja som bola pripravená snáď na všetko. Bola som vďačná, že Oliver mal na posteli tak nízko položenú plachtu, takže ma vôbec pod ňou nebolo vidno, ale ja som videla stadiaľ perfektne.

Vo chvíli, keď vyrazil dvere mi zastal dych niekde na pol ceste a ja som počula len hlasný tlkot môjho srdca.

„Tak kde si,“ nepýtal sa. Skôr si to len tak pre seba šomral. Stačila som si všimnúť, že v ruke nemal žiadnu zbraň, ale pri jeho robustnej postave snáď ani zbraň nepotreboval. Začal sa obzerať po izbe a vo chvíli, kedy pristúpil ku skriniam som vedela, čo mám urobiť. Hlučne sa v nich začal prehrabovať a ja som mala šancu nečujne vyliezť spod postele. Stála som len pár krokov za ním a dýka sa mi v ruke čoraz viacej triasla, ale musela som to urobiť. Tento raz, to za mňa nik neurobí, bola som na to sama. Pristúpila som bližšie, napriahla sa a dýku mu tvrdo zarazila do chrbtu. Muž sťažka zastenal a ja som nečakala kým sa ku mne otočí. Rýchlo som zutekala do pracovne až ku hlavným dverám.

„Ja-ťa-zabijem!“ odsekával ten chlap a na moje neskutočné prekvapenie a preľaknutie sa pomaly súkal od dverí Oliverovej izby. Mohlo to byť možné, aby taká dýka nezložila tohto muža? Očividne to bolo možné a ako sa ku mne približoval, neprichádzali mi na um žiadne nápady. Bola som tam sama za seba, bez žiadnej zbrane, bez ničoho. Začala som šialene búchať na hlavné dvere a kričať o pomoc, ale ani to nezastavilo toho chlapa aby sa ku mne pomaly ale isto dostával. Vedľa mňa bola malá kuchynská linka a tak som rýchlo pribehla ku nej a začala brať do rúk všetok riad. Všetko, absolútne všetko od hrnčekov, tanierov až po hrnce a panvice som začala do neho hádzať. Veľa krát som sa aj netrafila, hádzala som to všetko totálne zmyslov zbavená. Ale celkovo sa mi aspoň podarilo ho spomaliť.

Keď som už nemala čo do neho hádzať nastalo ťažké ticho, počas ktorého sa ten sviniar na mňa len spokojne usmial.

„Už mi neujdeš,“ povedal pyšne a ako keby chytil nový dych, znovu začal kráčať smerom ku mne. Bol celý krvavý a neskutočne krvácal na zem, ale aj tak odhodlane s úsmevom išiel ku mne. Nevedela som, čo ešte urobiť, aby som ho zastavila. Ostala som tam, s jedným nožíkom v ruke. Stála som a dívala sa vlastnej smrti do tváre, ale stála som, neschovávala som sa. Už viac nie. Napriahol ku mne ruku a ja som vopred vytasila nôž. Ale ani som nemusela. Mužovou hruďou zrazu prešiel ostrý šíp a to ho už naozaj dostalo na kolená. Zrútil sa, ako keby nebol ani tak statný a silný, ako vyzeral byť. Za ním stál Oliver a so strachom v očiach ma pozoroval. Musela som sa podoprieť rukami o kuchynskú linku a nakoniec si jednou rukou chytiť ústa. Pohľadom som prechádzala z Olivera na toho chlapa a späť na Olivera. Bolo po všetkom. Nočná mora skončila a bola som toho priamou súčasťou.

Zrazu sa Oliver vrhol ku mne a tvár mi chytil do dlaní.

„Felicity, si v poriadku? Neublížil ti?“ spytoval sa ma horlivo a ja som sa dokázala sústrediť len na jeho vystrašené oči.

„Hej, som,“ šepla som plačlivo a nechala pretiecť slzy cez okraje očí. Oliver ma objal silnými rukami a začal ma tíšiť. Toto som potrebovala už dávno. Od kedy som bola v Starling city, od nikoho som nedostala také úprimné objatie ako dnes od Olivera, ale nemuselo to byť za daných okolností. V tej chvíli sa medzi dverami objavil aj Diggle. Najprv skúmavo hľadel na statného chlapa, ktorý ležal v kaluži krvi na zemi, až potom sa rýchlo rozbehol ku nám.

„Je v poriadku?“ spytoval sa starostlivo a cítila som, ako mi svojou rukou chlácholivo prešiel po vlasoch. Oliver zavrtel hlavou.

„Nie je, ale čoskoro bude,“ odpovedal mu Oliver a ešte väčšmi ma objal. Mal neskutočnú pravdu. V tejto chvíli som nemohla povedať, že sa cítim byť v poriadku. Absolútne som nebola. Ale vďaka nim dvom, sa raz budem cítiť viac než v poriadku. Viem to...

Autor: Bethany (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Felicity - 4. kapitola: