Felicity - 2. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ďalšia časť Felicity. Ešte táto časť bude trochu nudnejšia a skôr taká opisová, ale ku koncu sa to už konečne trochu zmení a tretiu kapitolu už začnem vo veľkom štýle! :)
V kapitole Felicity ďalej pátra po strážcovi, pravdaže, znovu za ňou príde Oliver Queen s novým prípadom, ktorý pre neho Felicity vyrieši. Ale ani len v tej chvíli netuší, že práve ten prípad jej ohrozí život. Prajem príjemné čítanie, Bethany.
Komentáre veľmi potešili. :)

05.01.2014 (18:00) • Bethany • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1743×

2. kapitola – Na milosť

Tom Odell - môžte si pustiť túto pieseň, ja osobne vždy pri písaní niečo počúvam. :)

Prešlo niekoľko dní, počas ktorých som urputne pátrala po strážcovi. Každý jeden prípad, každú stopu som príkladne analyzovala a všetky informácie si zapisovala. Tento môj osobný ošiaľ ma stál o štyri hodiny spánku menej a víkendy strávené prácou. Ale aj tak som neprestávala, síce všetky stopy boli nejasné a bolo toho naozaj veľa, stále som dúfala len v jedno. Ja ho raz nájdem!

Bol to možno deň taký, ako ostatné, ale práve dnes som mala naozaj dobrú náladu. Ďalší prípad strážcu ma posunul ďalej k môjmu cieľu a ja som dúfala v kladný výsledok. Na mape, ktorá visela na mojej stene, sa pomaly, ale isto rysoval bod, v ktorom by mohol mať strážca svoje útočisko. Zhodou náhod to bola stará továreň patriaca Queen Consolitated, za čias keď bol ešte Robert Queen nažive. Vtedy to bolo vo všetkých novinách. Továreň mala tisíce zamestnancov, ktorí po prepustení nedokázali nájsť novú prácu. Továreň zanikla, ale ešte stále to bol majetok Queenových. Aj keď som bola na pochybách, odhodlala som sa a po práci sa vydala na misiu – preskúmať továreň.

Stará továreň rodiny Queenových stála len pár blokov od práce. Skoro všetky okná boli povybíjané, ale ešte stále stála. Najväčším problémom hneď zo začiatku bolo preliezť plot, ale našťastie sa už vonku zotmelo, takže som nemusela vyzerať pred všetkými ako delikvent. Mierne som si síce natrhla obľúbenú blúzku, ale za nájdenie strážcu mi to stálo. Staré drevené dvere mierne zavŕzali, keď som vchádzala do hlavnej haly továrne. Ani som si neuvedomila, ako dokáže byť nejaké opustené miesto strašidelné. Až v tej chvíli som si uvedomila, čo všetko by sa mi mohlo stať. Mohli tam byť bezdomovci, feťáci, alebo mohol ma strážca nie veľmi prívetivo privítať. Nakoniec som pozbierala všetky pozostatky odvahy a začala preskúmavať miestnosť po miestnosti. Ale nakoniec som nič nenašla.

Po skoro dvoch hodinách skúmania som sa vrátila späť do haly a s povzdychnutím sa posadila na starú stoličku. Naozaj som dúfala, že sa mi to podarilo, ale v tejto chvíli som si uvedomovala, že celá moja práca príde navnivoč, že všetko bude musieť začať odznova, že som sem prišla s odvahou a s dúfaním a že odchádzam s absolútne ničím. Unavene som sa postavila a v tom sa mi podlomila pravá noha. No skvelé! Ešte aby sa mi aj opätky začali lámať! Zo zeme som zdvihla nefunkčný opätok a hodila ho do steny oproti. Pomaly som odkrývala von a znovu krkolomne preliezla plot. Dnešný večer nestál za nič! Bola som nešťastná a naštvaná! Celá práca, všetko to bádanie bolo úplne na nič! A to som tomu obetovala toľko času a energie.

Unavene som dopadla na posteľ v mojom byte. Vedela som, že dnes bude tá noc, počas ktorej sa po niekoľkých dňoch konečne vyspím najdlhšie. Bolo len deväť hodín, ale ja už som bola pripravená odovzdať sa spánku. Rýchlo som sa usalašila a kľudne zaspala. Ráno bolo konečne o čosi lepšie. Cítila som sa vyspaná a pripravená do práce ako už dávno nie. A keď som mala takú dobrú náladu zvolila som si pre dnešok na seba jedny z mojich najlepších pracovných šiat. Boli celé tmavomodré a dobre obopínali moju postavu. Po včerajšom nezdarenom dni som mala až podozrivo dobrú náladu, ale asi to bolo tým, že spánok som už naozaj potrebovala.

Už pripravená do práce, nasadla som do svojho auta a o pár minút stála pred firmou. Ako vždy ma s úsmevom privítal Frank – starší pán, ktorý robil pre firmu informátora na recepcii. Ale vždy keď videl že som prichádzala do firmy, utekal mi rýchlo otvoriť dvere, aby ma mohol osobne privítať.

„Zdravím Vás Felicity, krásny deň vám prajem,“ usmieval sa a súčasne mi otváral dvere do firmy.

„Vďaka Frank, aj vám krásny deň.“ Frank bol ten typ človeka, ktorý bol vďačný za každý úsmev. Dnešok naozaj vyzeral byť na úspešný deň.

Vo vedľajšej kancelárii ešte nikto nebol, takže som mala skoro celé poschodie len a len pre seba, ale mne úplne stačila moja kancelária. Zapla som počítač a začala robiť na spisoch, ktoré mi poslal mailom Walter Steel. Po pár hodinách práce ma však vyrušila „nevídaná“ návšteva.

Kto iný to mohol byť, ako Oliver Queen. Posledných pár týždňov ma navštevoval tak často, až mi to bolo až zvláštne a tie jeho úlohy a pokyny, ktoré mi dávala tiež občas nedávali zmysel. Občas som mala pocit, že snáď patrí do nejakej mafie.

„Dobrý deň, slečna Smoak,“ milo ma pozdravil a venoval mi mierne podvihnutie kútiku úst.

„Dobrý deň, tak čo máte pre mňa tento krát?“ spýtala som sa opovážlivo a on mierne podvihol obočie. „Teda, viete že by som pre vás urobila všetko,“ opravila som sa a následne si búchala dlaň o čelo. „Môžeme toto nejako preskočiť?“ spýtala som sa prosebne a Queen len potichu prikývol.

„Tento raz ide naozaj o chúlostivú vec Felicity. Máme podozrenie, že jeden z našich zamestnancov prechováva dôležité dokumenty firmy vo svojom domácom počítači. Pravdaže viete, že také niečo nie je dôležité a keďže je to jeden z ľudí, ktorí sú na najvyšších postoch máme právo sa obávať, že údaje firmy vynáša von. Preto potrebujeme, aby ste sa nabúrala do počítača tejto adresy.“ Podal mi lístoček a naozaj sa pritom všetkom tváril neskutočne vážne. Mierne som prikývla a radšej nič nehovorila, aby som zase nezačala tárať. Queen potichu poďakoval a odišiel.

Počas celého dňa som mala naozaj málo práce, takže som sa začala venovať Queenovej úlohe. Dostať sa do počítaču nášho neznámeho škodcu firmy nebol vôbec problém. Menší zádrhel nastal pri dešifrovaní hesla ku dokumentom. Už tak veľakrát som niečo hľadala pre Olivera Queena, až ma prekvapovalo, že som nikdy nič nepreskúmala. Ale tentoraz ma chytila taká neskutočná zvedavosť, že som po rozšifrovaní hesla rozklikla jednu zložku.

To, čo som v nej ale našla neboli žiadne tajné dokumenty, boli to fotografie. Fotografie žien, ktoré boli nahé a boli rozrezané! Dlaňou som si musela prikryť ústa, aby som nezapišťala od šoku, ktorý mi fotografie spôsobovali. Rýchlo som zložku zatvorila a odišla do kúpeľne. Tvár som si prepláchla studenou vodou. Vedela som, že tieto fotografie mi budú ešte po nejakú dobu spôsobovať nočné mori. Ale čo bolo dôležitejšie... povedať to Queenovi? Alebo nechať to tak a tváriť sa, že som naozaj plnila len svoju úlohu a nečmuchala tam, kde som nemala.

Keď som sa vrátila do kancelárie, mladý šéf už sedel pred mojím stolom a spýtavo na mňa hľadel.

„Podarilo sa vám to, Felicity?“ spytoval sa a ja som len sťažka prehltla a posadila sa s miernym úsmevom za stôl.

„Pravdaže, práve som vám chcela volať, že si môžete prísť preto.“

Queen mi mlčky podal USB a ja som tam posťahovala všetky dokumenty. Trvalo to skoro pol hodinu a za tú dobu sa ma Oliver začal spytovať nejaké otázky. Zaujímalo ho, prečo som išla práve do ich firmy, kde som študovala, či som spokojná a podobne.

Boli to obyčajné otázky, ale ja som sa ani na tak jednoduché odpovede nemohla sústrediť. Bolo mi neskutočne zle a v žilách mi začínal prúdiť strach. Prechádzam ulicami Starling city, ako nimi mohli prechádzať tie ženy. Chodím vždy sama autom a v Starling city neexistuje nik, kto by po mne pátral, keby sa náhodou stratím. A práve vtedy som sa rozpamätala na početnejšie prípady zmiznutí žien, ktoré už nikdy nikto nenašiel. Žalúdok sa mi sťažka zhupol, až som sa musela zavrtieť na stoličke.

„Ste v poriadku, Felicity?“ pýtal sa Queen, keď som po dlhej dobe neodpovedala na jeho otázku. Musela som zavrtieť hlavou.

„Už od rána mi je trochu zle, ale určite to nebude nič vážne,“ uistila som skôr seba ako jeho. Snáď sa mi to len zdalo, ale v tej chvíli Oliver Queen vyzeral ako ozajstný šéf, ktorý má starosť o svojich zamestnancov. Možno ho ten ostrov aj zmenil...

„Tak a je to.“ Podala som mu USB a pokúsila sa mierne usmiať.

„Ďakujem, Felicity a ak by vám bolo stále zle choďte domov, ja to vybavím s vaším nadriadeným.“ Vyzeralo to tak, že Oliver Queen sa naozaj zmenil. Mierne som prikývla. Queen odišiel a ja som sa zhupla v kresle. Toto bude naozaj ťažký a dlhý koniec dňa.

Bolo pol siedmej a Frank ma s očarujúcim úsmevom vyprevádzal z firmy. Aspoň on mi pre dnešok zlepšil náladu a to som si myslela, aký úspešný deň to bude. Pche! Pomaly som zišla do podzemných garáží firmy. Ako vždy väčšina zamestnancov už bola pekne doma a ja som sa prechádzala po skoro prázdnej garáži.

Prešla som ku svojmu autu, s tichým pípnutím ho otvorila a nasadla dnu. Všetko bolo v pohode, síce ma po celom tele zužoval neskutočný strach, nikde nikoho nebolo, všade bolo ticho. Len o pár minút som už parkovala v uličke pri mojom byte. Bola zima a vonku bola už o siedmej poriadna tma.

Vystúpila som z auta, vybrala všetky svoje veci a pomaly pochodovala ku svojmu bytu. Ale to by mi v tom nemohla zabrániť biela vec, ktorá sa ocitla na mojich ústach a nose. Viete, keď vo filme vidíte scénu, kedy niekoho omráčia tým, že sa nadýchne z bielej šatky, ktorou mu zapchajú nos a ústa. Každý si povie: „Ja by som sa nenadýchol!“ Takto to v skutočnom živote nefunguje. Bola som v šoku a prvé, čo ma napadlo bolo nasať vzduch do nozdier. Takže po pár sekundách som už o sebe vôbec nevedela.

Zobudil ma až príšerný zápach, ktorý ma štípal v nose. Pomaly som rozlepila viečka a v tej chvíli prišla ostrá bolesť v mojich chodidlách. Jemne som vykríkla a keď znovu prišla tá bolesť, tento raz o čosi ostrejšia, vykríkla som taktiež omnoho hlasnejšie. Zrazu sa predo mnou vyostril obraz nejakého muža. Bol celý spotený a príšerne smrdel. Jeho pleť bola poznačená mnohými jazvami a taktiež špinou. Žalúdok sa mi začal zdvíhať na zvracanie.

Keď som sa začala pozerať po celej miestnosti, strach ovládol celé moje telo. Boli tam nože, nože na rezanie, sekanie, malé, veľké, zúbkovité... boli tam nožnice, sekery, skalpely a všetko to bolo od krvi. Chcela som sa pohnúť a utiecť odtiaľ, ale keď som chcela vykročiť, chodidlom mi prešla ostrá bolesť.

So slzami v očiach som sa pozrela na svoje chodidlá, ktoré boli dvomi klincami pribité o drevenú dlážku. Až po chvíli som si uvedomila, že to miesto mi niečo pripomínalo. Boli to tie fotografie... fotografie žien mučených a rozrezaných priamo v útrobách tej hrôzy, ktorú som práve sama zažívala. Chlap predo mnou sa mierne pousmial.

„No nie si mi ty ale krásna pusinka.“ Chytil mi obe líca a začal sa hlasno smiať.

Myslela som si, že nikdy v mojom živote nenastane chvíľa, kedy by som sa chcela zabiť. Považovala som to za zbabelosť... ale v tejto chvíli, pri predstave byť zaživa rezaná, som bola neskutočne zbabelá a požadovala som jediné... umrieť rýchlo a v pokoji.

V hĺbke duše som vedela, že po mňa nik nepríde, že nikto ani nevie kde práve som. V posledných chvíľach som myslela na tých pár ľudí, ktorých som posledné dni vídala. Frank, milý vrátnik tmavšej pleti, ktorý mi vždy dodal odvahu mať pekný deň. Walter Steel, ktorý ma nikdy nepovažoval za príliš mladú a za príliš neskúsenú pre post vedúcej IT oddelenia. A nakoniec sa tam ocitol aj Oliver Queen, mierne zarastený mladý šéf, ktorý si možno zažil podobné peklo, aké som ja zažívala v tejto chvíli. Lenže on mal to šťastie a odvahu byť tým, ktorý prežije. Ale mne to šťastie chýbalo. Privrela som oči a očakávala, ako rýchlo skončí môj život a naozaj som dúfala, že čo najrýchlejšie...

Tu je pár hlavných postáv, ako vyzerajú v seriály: Walter Steel, Oliver Queen a Felicity Smoak