OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Exceptional - 6. kapitola

16.08.2013 (18:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 500×

 6. kapitola

Noc bola zlá. Čakala som, že keď prídem domov, s dobrým pocitom si ľahnem a zaspím. Namiesto toho som upratovala rozhádzané veci po otcovi. Tackal sa kade-tade a zhadzoval, čo mu prišlo pod ruku. Tou vecou som bola aj ja a párkrát mi jednu strelil. Nemala som ani kedy spať. Podarilo sa mi vytrhnúť mu fľašu z ruky a nepatrným spôsobom sa mi podarilo zaviezť do izby. Spadol na zem a s veľkým chrápaním zaspal. Ja som však spať nedokázala. Triasla som sa od strachu a zakaždým, keď som počula aj malý pohyb, bála som sa, že je otec za mnou. Nie je to tak, že sa bojím jeho, no toho alkoholu, ktorý mal v sebe. Upratovala som a snažila sa tak odreagovať. Plakala som celý čas a moja tvár bola celá mokrá od sĺz. Nechcela som, ani nedokázala si ich zotrieť či nebodaj zastaviť. Sústreďovala som sa len na umývanie dlážky, ktorá už od toľkého umývania bola zodratá.

Okolo ôsmej ráno som kráčala po tráve pomedzi hroby s kvetmi v ruke. Obliekla som sa čo najslušnejšie, no aj tak to nezabralo. Stále som bola za žobráčku. Otec sa zobudil o pol ôsmej a bolo mu hneď lepšie. Keď sa pozrel na moju doráňanú tvár, nezmohol sa na slovo. Vedel, že pil, no ťažko si pripustil, že ublížil aj mne. Ubezpečila som ho, že som v pohode a s tými slovami som ubezpečovala aj seba. Ako som však teraz kľačala na zemi pred maminým hrobom, s ním po boku, bolelo ma srdce, nie pera. Veľmi ma bolelo, že tu nie je a nemá kto krotiť otca, keď sa opije. Ona to vedela vždy lepšie než ja. Chýba mi, ako mi každé ráno robievala raňajky, neskôr aj olovrant a nakoniec aj tie naše spoločné večere, pri ktorých sme sa toľko nasmiali. Chýbajú mi naše spoločné výlety, keď sme sa nepatrným spôsobom ocitli na zakázaných územiach. Chýba mi, ako mi česávala dlhé vlasy, ktoré som si po jej smrti ostrihala po ramená. Mala som dlhé vlasy po nej. Nechala by som si ich, ako cennosť po nej, no nedokázala som sa pozerať do zrkadla s pocitom, že ma nemá kto česať. Chýba mi, ako si s otcom dávali medzi sebou najavo svoju lásku. Keď sa len tak chytili na ulici za ruku, či sa pobozkali pri filme. Hlavu som si od sĺz a bolesti položila pred seba na zem. Chýba mi moja mama!

„Ja viem, zlatko,“ povedal otec a smrkol. Objal ma na chrbte a plakal spolu so mnou. Chýba nám tak veľmi, že si to nevieme niekedy pripustiť. Sú to viac ako dva roky a tá bolesť je taká čerstvá, akoby zomrela len nedávno. Chýbala nám tak veľmi. Posadila som sa na päty a silno otca objala. Objímal ma tiež a ja som mu plakala na hrudi. Aj keď je aký je, je to stále môj otec a som rada, že aspoň on so mnou ostal. Že aspoň jedného rodiča stále mám. Mám ho veľmi rada a nedala by som ho za nič na svete.

Položila som kvety na hrob a pohladkala ho. Predstavila som si, ako hladkám po líci ju. Určite teraz leží a spí. Snívajú sa jej krásne sny, kde sme všetci spolu niekde na výlete a zabávame sa ako šťastná rodinka. Priala som jej tie najkrajšie sny.

S otcom sme pri nej ostali až do obeda. Nechcelo sa nám ísť preč. Boli sme ticho a v duchu sme jej priali všetko najlepšie k narodeninám a hovorili jej svoje zážitky a tie šťastné chvíle. Keď sme však už fakt museli ísť, poslala som jej vzdušnú dobrú noc, bozk a so slzami odchádzala preč. Okoloidúce babky a ženy sa na nás smutne pozerali. Moju mamu poznalo veľa ľudí a jej smrť zaskočila veľa ľudí. Nie len my sme ju milovali. Otec ma chytil za ruku a ja som ho objala okolo ruky.

„Polepším sa Mina. Sľubujem,“ pošepkal a pobozkal ma na čelo. Usmiala som sa a prikývla. Neverila som mu však ani slovo. Povedal to toľkokrát a toľkokrát som mu uverila, že to už nemá zmysel. Vždy som sa však snažila mu uveriť. Tentoraz neurobím výnimku. Budem veriť jeho slovám, no činom budem chcieť veriť tiež.

Po tom, ako sme sa vrátili z cintorína, sme mali dobrý slávnostný obed, ktorý som uvarila. Chutilo to prekvapivo aj mne, čo zvyčajne sa mi nedarí niečo uvariť. Poslala som otca, aby si šiel ľahnúť a on išiel. Zajtra si pôjde hľadať prácu, takže musí byť celkom fit. Z domu som vzala kompletne všetky fľaše alkoholu, ktoré som našla a išla ich zahodiť. Možno ma za to potom zabije, no stojí to za to. Mal ich fakt perfektne schované. Dnu som sa však už nevrátila. Sadla som si pred vchodové dvere na schody a sledovala okolie pred domom.

Ráno som šla do školy pešo. Napísala som Chelsey smsku, že po ňu neprídem a ona súhlasila. Chcela som byť sama a trošku som sa chcela aj prejsť. V noci pršalo, no ráno už boli len mláky na chodníkoch. Tak ako vždy oblečená som kráčala do školy a snažila sa myslieť na pozitívne veci. Na hlave som mala kapucňu a vlasy som si dala do tváre, aby mi nevidel nikto tvár. Peru som mala opuchnutú a jemne narezanú. A samozrejme aj pod okom som mala monokel. Nemala som si to ako skryť, tak som dúfala, že si ma nikto nevšimne. Vošla som do školy a namierila si to do skrinky. Hľadala som si veci a prehrabovala som sa v nej, aj keď som to nepotrebovala.

„Verila by si tomu, že sa Trevor vyspal až s troma babami? Za jednu noc?“ oprela sa Chelsey o skrinky vedľa mňa. Ani som na ňu nepozrela a len pokrútila hlavou. „No jasné, že neverila. Vyparila si sa skôr, ako som ti to stihla povedať. Kam si zmizla?“

„Meškala som už domov,“ povedala som a mikina mi tlmila hlas.

„Vážne? Nevadí a inak, ako to dopadlo? Dostala si tú prácu?“ spýtala sa nadšene.

„Áno dostala, od dnes začínam,“ povedala som a ona začala pišťať.

„Tak to je úžasné. Hneď dnes ťa pôjdem pozrieť. Čo si mám vziať na seba? Musíš mi pomôcť!“ skôr ako som stihla zareagovať, obrátila si ma k sebe a pozrela mi do očí. Úsmev jej zamrzol na tvári a sledovala moju tvár. Odvrátila som sa od nej a sklonila hlavu. Hneď sa poobzerala a zatvorila mi skrinku.

Vzala ma za ruku a viedla na záchody. Zamávala na rozlúčku babe, ktorá tam bola a zamkla za ňou dvere. Dala mi dole kapucňu a dala vlasy z tváre preč.

„Čo sa ti stalo?“ spýtala sa a prezerala si ma. „Kto ti to spravil?“ spýtala sa a ja som jej ruky vždy odťahovala.

„To je v pohode. Nič mi nikto nespravil. Vrazila som do stĺpa,“ povedala som.

„Možno som blondínka, ale hlúpa nie som. Prečo ťa zbili?“ v tom sa však zarazila. „To ti spravil otec, však?“ spýtala sa a ja som s mlčaním sklonila hlavu. Vzdychla si. „Kvôli včerajšku? Opil sa?“ spýtala sa, no stále som mlčala. „Moja,“ pritiahla si ma na hruď. „Veľmi ma to mrzí,“ šepkala a silno ma objímala. Ako najlepšia kamarátka ma nikdy nesklamala.

Vybrala z kabelky make-up a snažila sa mi zakryť modrinu pod lícom. Každý jej dotyk ma bolel, no musela som tú bolesť zniesť. Pozerala som sa do zrkadla a sledovala sa. Vlnité vlasy mi siahali po ramená. Nemala som žiadnu ofinu, takže som mala vlasy dorovna. Aj keď som ich mala vlnité a krátke, páčili sa mi.

„Tak, omnoho lepšie,“ povedala a ja som pozrela do zrkadla. Okrem pery som na tvári nevidela žiadne známky niečoho zlého. Modrina bola preč a to len vďaka make-upu a Chelsey. Usmiala som sa na ňu a objala ju.

„Ďakujem,“ povedala som a ona sa usmiala.

„Nemáš začo. Si však v poriadku?“ spýtala sa a ja som prikývla. „No dobre, tak poďme,“ povedala a znova mi dala na hlavu kapucňu. Síce som tvár už nemusela skrývať, vedela prečo to robí. Vzala ma za ruku a ruka v ruke sme išli do triedy.

Každý učiteľ na hodine sa na mňa divne pozeral. Očividne im bolo divné, že mám kapucňu na hlave, čo zvyčajne nerobím. Povedala som im, že mi je zle a prijali to. Viac by zo mňa určite nedostali. Museli to prijať a ďalej mi radšej dali pokoj po výraznom varovaní od Chelsey. Vždy ma pred všetkými chráni a ja som jej vďačná.

Škola skončila o druhej, lebo sme mali o hodinu menej. Mne sa však do práce nechcelo ísť. Išla by som s Chelsey domov, ale ona a ešte kopa študentov majú hodiny. Flákajú sa preto vonku a užívajú si teplo. So zahalenou tvárou som vykročila von a vopchala ruky do vreciek na mikine. Všetci si ma obzerali ako čudáčku a možno aj ako feťáčku, lebo som mala červené oči a kruhy pod nimi. Nedávala som tomu však veľkú pozornosť a rozmýšľala, ako sa čo najrýchlejšie dostanem domov. Zarazila som sa pri parkovisku a zastala. Neďaleko ostatných áut stál čierny mercedes a o dvere spolujazdca sa opieral chalan. Všimli si ho všetky baby zo školy a pokukovali po ňom. Letmo som sa usmiala a kráčala k nemu.

„Ahoj,“ pozdravil sa mi Sam a zložil ruky.

„Ahoj,“ odzdravila som sa a ani na neho nepozrela. Zastavila som sa asi pol metra pred ním a mlčala. Netušila som, čo mu mám povedať. Hanbila som sa za to, že videl môjho otca v takom stave. Že videl ako ma udrel, či ako sa správal. „Si v poriadku?“ spýtal sa a ja som prikývla. Nebola to však pravda. Pristúpil ku mne a vzal mi tvár do dlaní. Zo zavretými očami som hlavu zdvihla a on si ma prezeral. Otvorila som oči a videla mu v očiach smútok. Prezeral si peru a aj monokel pod okom. Keď mi na tom mieste stlačil, mykla som sa od bolesti. „Prepáč,“ pošepkal a ďalej si ma prezeral.

„Som v poriadku,“ povedala som a ruky mu dala dole.

„Ideš do knižnice?“ spýtal sa a ja som prikývla. Pozrela som sa na cestu, ktorou by som išla a zahmlilo sa mi pred očami. „Môžem ťa vziať,“ navrhol a ja som sa na neho pozrela. Chvíľu sme mlčali, no nakoniec som prikývla. Fakt som nechcela ísť pešo až do knižnice a pritom sa náhliť. Otvoril mi dvere a ja som nasadla. Nasadol vedľa mňa a naštartoval. Pozerala som sa cez okno a videla žiarlivé pohľady všetkých báb vonku pred školou a nechápavé pohľady každého chalana. Videla som aj Juliana, ako stojí pri smetiakoch s vystretými rukami a na zemi mal knihy. Určite mu od šoku spadli a ja som sa tomu zasmiala.

Celú cestu sme boli ticho a nič nehovorili. Nemali sme čo a ja som sa hanbila. Nevedela som celkom ani prečo, no bolo to vo mne. Nemusel ma spoznať aj z takejto osobnej stránky. To nevie nikto, okrem Chelsey. Zastavil mi pri knižnici a hodinky ukazovali trištvrte na tri. Vypol motor a dal ruky preč z volantu. Obaja sme mlčali a nehýbali sa.

„Ja...“ začal a ja som na neho letmo pozrela. „Mrzí ma, ako som sa choval na tom kopci,“ vydal zo seba a zaklonil hlavu dozadu. „Nebolo to správne a mňa to mrzí. Prepáč,“ povedal a ja som neverila tomu čo počujem. Prečo to hovorí? Prečo teraz?

„To je v poriadku,“ povedala som a on na mňa hneď pozrel.

„Nie, to nie je. Choval som sa ako idiot a veľmi ma to mrzí,“ povedal vážne a ja som sa nestíhala čudovať. „Nezaslúžila si si, aby som sa k tebe tak choval. Prosím, odpusť mi,“ povedal zronene a ja som na ňom videla, že to myslí úprimne. Usmiala som sa a prikývla. Vykúzlil tiež úsmev a chytil ma za ruku. „Dovoľ mi to napraviť. Tentoraz už normálnym spôsobom,“ povedal, keď videl moje prekvapenie. Zasmiala som sa.

„A prečo mi to chceš vynahradiť?“ spýtala som sa. „Veď je to jedno, či nie?“

„Nie. Si fajn dievča a zaslúžiš si, aby sa k tebe chovali pekne. Možno nepatrím k tým, čo ti dokážu vykúzliť úsmevy na tvári, no chcel by som k nim patriť,“ povedal a ja som na neho hneď pozrela. „Dovolíš mi to?“ spýtal sa a ja som očervenela. Nedokázala som tomu zabrániť a na tvári sa mi objavili dve jamky v lícach, čo bolo dôkazom, že sa usmievam.

„Dobre,“ povedala som a on sa potešil.

„Výborne,“ povedal a ja som sa už chcela pobrať preč, aby som nemeškala. „Zaveziem ťa po práci domov?“ spýtal sa, keď som už bola vonku, cez okno.

„A chce sa ti?“ spýtala som sa a on sa usmial.

„Bude mi cťou,“ usmial sa a ja som prikývla. Zakývala som mu a odišla už dnu. Otvorila som dvere a už ma s úsmevom vítala Denise. Usmiala som sa na ňu a ona si ma hneď vzala do parády.

„Madeline? Mohla by si to na chvíľu prevziať? Idem jej vysvetliť postupy,“ poprosila Madeline a ona s povzdychom súhlasila. Denise ma zaviedla na sedačky, kde sme si sadli a pozreli na seba.

„Šéfka povedala, aby som ti vysvetlila ako to tu chodí,“ začala a ja som prikývla. „Vlastne ti neviem čo povedať. Je to tak ako to bolo počas toho týždňa predtým. Madeline tu je od rána od ôsmej do tretej, a ja som tu od desiatej do piatej. Ty tu budeš každý deň od tretej do desiatej. Každá máme po sedem hodín a myslím, že z platu, ktorý tu dostaneš, by si v kľude vyžila,“ usmiala sa na mňa a ja som prikývla.

„Takže nič iné mi nepovieš?“ spýtala som sa a ona pokrútila hlavou.

„Nie. Budeš robiť to čo doteraz, triediť knihy a podľa toho ako ti to pôjde, sa šéfka rozhodne, čo ti iné na prácu dá. Môže byť? Nič som nevynechala?“ usmiala sa a ja som pokrútila hlavou. „Výborne, a teraz poďme, aby sme nezaostávali,“ povedala a obe sme sa pobrali do práce.

„A prečo tu ostanem sama do desiatej, keď len triedim knihy? Nemal by byť niekto aj za pultom, keby si chcel niekto niečo požičať?“ spýtala som sa jej.

„To možno, ale poviem ti, po piatej sem skoro nikto nechodí,“ povedala a mala v tom aj pravdu. Za celý týždeň, čo som tu bola, sem skoro nikto neprišiel. Možno prišiel, ale knihu si nepožičal nikto. Zapla som si teda vlasy do copu a mohla ísť do práce.

Bola som taká rada, že konečne mám prácu a o mesiac dostanem výplatu, takže zaplatím všetko čo bude treba. Dúfam, že to bude stačiť. Dúfam aj v to, že otec je teraz niekde vonku a hľadá si prácu. Uvedomila som si, že vo veľa vecí len dúfam, no neverím. Vzdychla som si.

„Ahoj,“ pozdravil ma niekto a ja som sa obrátila. Predo mnou stála vysmiata Chelsey a mala ruky v bok. Ten úsmev poznám, je falošný a čochvíľa ma asi zabije. Žeby sa k nej dostalo, ako som nastúpila do Samovho auta?

„Ahoj, čo tu robíš?“ spýtala som sa a udržiavala bezpečnú vzdialenosť.

„Prišla som pozrieť najlepšiu kamarátku, nie je to jasné?“ a už to začalo. „Myslím, že by sme spolu mali cez víkend niekam zájsť. Vieš, na babskú jazdu, trochu sa zabaviť. To najlepšie kamarátky robia, či nie? Hovoria si samé novinky, krásne chvíle, aj tie zlé, a tak,“ usmievala sa a ja som si vzdychla. Nemám tento spôsob rozprávania rada.

„Tak sa už spýtaj a nenaťahuj to,“ povedala som a jej úsmev sa zmenil na hnev.

„Ako to, že si nasadla do cudzieho auta? Ku krásnemu chalanovi?“ povedala zúrivo a ja som si vzdychla. „No? Čakám! Vieš čo to bolo, keď ku mne prišla Kelly a povedala mi, že tá „žobráčka“,“ ukázala úvodzovkami. „Nasadla do auta krásnemu chalanovi? Ako som sa podľa teba mala tváriť?“

„Prepáč Chels, ale stále neviem čo odo mňa chceš?“

„Vysvetlenie?“ nadvihla obočie a ja som si vzdychla.

„Vidíš toto?“ ukázala som na monokel a ona prikývla. „Tak on videl ako mi ho otec spravil,“ povedala som a jej hnev zmizol. Zmenila sa na starostlivú kamarátku a hneď stíchla. Vedela, čo to znamená.

„Aha, on to videl?“

„Áno, videl. Boli sme vonku a keď ma vracal domov, otec...“ odmlčala som sa. „Chcel sa uistiť či som v pohode,“ dokončila som a ona prikývla.

„Chápem, no je pekné, že sa zaujímal,“ usmiala sa. „Počkaj, čože? Vy ste boli vonku?“ spýtala sa znova desivo a ja som sa chytila so smiechom za hlavu. Zatiaľ čo som upratovala knihy, kde patria, Chelsey za mnou cupitala a počúvala, čo som sa jej snažila hovoriť. Neskrývala nadšenie, že práve ja som bola vonku s chalanom a starším odo mňa. Ja sama som tomu nemohla uveriť, no niečo mi na ňom stále nesedelo. Prečo tak odrazu zmenil názor? Prečo sa najprv správal tak hnusne a odrazu pekne? Je to kvôli tomu, že videl môjho otca ako sa správa? Nie, ten pohľad sa zmenil už keď som mu povedala o mame. Videla som smútok v jeho očiach a aj súcit. Ľutoval ma, no do istej miery. Ja by som jeho ľútosť neprijala, ako nijakú inú.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Exceptional - 6. kapitola: