Exceptional - 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Rande.

15.08.2013 (17:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 357×

5. kapitola

Okolo tretej som už bola dávno v knižnici a robila si svoju prácu. Kníh bolo znova až-až a ja som mala práce až nad hlavu. Chelsey sa zmierila s tým, že večer nikam nejdem a ani s ňou nepôjdem nakupovať. Išla teda s inými, ktoré tiež idú na Trevorov večierok. Odvtedy, ako sa vrátil do mesta, je z neho populárny chalan. Každý s ním chce byť kamarát a každá baba s ním chce chodiť. Čudujem sa, že sa Chelsey s ním darí, no mám taký pocit, že v tom mám neochotne prsty aj ja. Viem však, že ona sa nenechá od neho klamať.

Ukladala som knihy do políc už tri hodiny a počúvala pri tom hudbu. Sem-tam som aj pomohla niektorým, ktorí nevedeli nájsť potrebnú knihu. Musela som ísť niekedy aj po pomoc Denise, lebo nie všetko som vedela. No ona mi vždy s úsmevom pomohla. Povedala by som aj, že si ma celkom obľúbila. Ja som sa snažila byť na ňu vždy milá a darilo sa mi. Obľúbila som si ju tiež.

Kľačala som práve v sektore pre deti, keď mi niekto poklepkal po ramene. Obrátila som sa a uvidela vysmiateho Trevora: „Ahoj, tvrdo pracuješ?“ spýtal sa a ja som sa s úsmevom postavila.

„Dá sa tak povedať. Ako sa máš Trevor? Nečakala som ťa tu,“ povedala som a zložila si sluchátka, aby som ho počula. Poškrabal sa po hlave a zasmial sa.

„Prišiel som za tebou, aby som ťa o niečo požiadal,“ povedal a ja som nadvihla obočie. „Prídeš dnes na moju párty? Chelsey povedala, že nepôjdeš, no chcel som ťa presvedčiť, aby si predsa len šla,“ povedal a ja som sa usmiala.

„Ako vidíš,“ ukázala som na knihy. „Pracujem a som tu do desiatej, takže nemôžem ísť.“

„Ale po desiatej predsa môžeš, či nie? No tak, zabavíme sa,“ povedal a pristúpil ku mne.

„Nie, nehnevaj sa, ale vážne nepôjdem. Čo by som tam len robila,“ povedala som a zasmiala sa.

„Zabávala sa ako všetci ostatní?“ povedal a ja som váhala. Chytil ma však za ruky a priblížil sa ku mne. „Prosím Mina? Spravíš to pre mňa?“ pozrel mi do očí a ja som očervenela. Usmiala som sa a on sa potešil. „Ďakujem,“ povedal a ja som ho tlačila do hrude, aby už šiel.

„Choď už, lebo budem mať problémy,“ povedala som a on sa so smiechom pobral preč. Prečo som súhlasila? Nechcem tam ísť. Nechcem, aby o mne zas hovorili, že vyzerám hrozne a neviem sa obliekať. No keby si dám na hlavu kapucňu a neukážem sa im, možno si ma ani nevšimnú. Veľmi by som však takú párty chcela vidieť, ešte som na žiadnej nebola.

„Mina, volá ťa šéfka. Máš ísť za ňou,“ povedala mi Denise okolo pol desiatej. Tentoraz tu so mnou zostala, pretože každý piatok kontrolujú knižnicu, pretože je cez víkendy zavretá. Išla som teda na poschodie a zamierila si to do šéfkinej pracovne. Zaklopala som a na odozvu vošla. Pani Kellenová sedela za stolom a na nose mala okuliare. Bez toho, aby na mňa pozrela, mi pokynula, aby som si sadla na stoličku oproti nej. Poslúchla som a nervózne som si sadla. Chvíľu ešte niečo písala, no potom zložila okuliare, prekrížila si prsty na stole a pozrela na mňa.

„Takže, tvoja skúšobná doba sa týmto dňom skončila,“ povedala a ja som prikývla. „Pýtala som sa Denise a Madeline, ako ti to ide a povedali mi, že výborne,“ povedala a ja som sa usmiala. „Sama som ťa niekedy sledovala a môžem povedať, že svoju prácu si naozaj brala vážne a robila si všetko čo sme po tebe chceli, bez reptania či frflania, čo som rada. Preto som sa rozhodla, že tu budeš pracovať,“ povedala a mne sa rozžiarili oči.

„To vážne?“

„Áno, vážne,“ usmiala sa. „Budeš pracovať za normálny plat naďalej a keďže máš školu, tak od tretej každý deň do desiatej, môže byť?“

„Áno, samozrejme,“ povedala som nadšene.

„Výborne. Všetko potrebné ti Denise v pondelok povie, teraz už môžeš ísť domov.“

„Ale ešte nie je desať,“ namietala som a ona sa usmiala.

„To je v poriadku. Aj tak ide Denise so mnou ešte kontrolovať všetko, takže by si nám veľmi nepomohla, keďže nevieš presne čo robiť. Len choď domov a uvidíme sa v pondelok.“

„Ďakujem vám veľmi pekne,“ usmiala som sa a odchádzala s úsmevom na tvári preč. Denise som nadšene objala a potom som sa pobrala do garáže, po auto. Hneď som mala lepší deň a dostala som aj odvahu, na to, ísť na Trevorovu párty.

Išla som ulicami a hľadala jeho dom. Ani som nemusela dlho hľadať. Jeho dom žiaril svetlami a bolo okolo neho plno ľudí a áut. Moje auto som zaparkovala ďaleko od jeho domu, aby ma nikto nemusel vidieť. Vystúpila som a dala si na hlavu kapucňu, aby ma nikto nevidel. Keby sa na mňa zozadu niekto pozrie, myslel by si, že som nejaký feťák, pretože tak som vyzerala. Nie ako dievča, ktorým som.

Kráčala som k domu a spoznala pár ľudí zo školy. Boli tam aj cudzí ľudia, no z videnia som ich poznala. Trevor si zjavne potrpí hlavne na známe tváre. Chalana ako Julian, by som tu neuvidela. Takí chalani nemajú rešpekt ani ako také slovo. Nezapadli by.

Prišla som až úplne k domu a išla vedľa kríkov do záhrady. Tam bol veľký bazén, hlasitá hudba a okolo plno ľudí v plavkách a s umelým pohárom v ruke. Vpredu na pódiu hral DJ samé dobré pesničky a všetci sa super zabávali. Niektorí už boli aj opití, no nikomu to nevadilo. Usmievala som sa a bola mimo všetkých, aby som náhodou nezavadzala.

„Mina?“ ozvalo sa spoza mňa a ja som sa obrátila. Chelsey sa na mňa vrhla a s fľašou v ruke ma objala. Len ona jediná ma tu mohla spoznať. „Čo tu robíš? Netušila som, že prídeš,“ povedala a na hlase som jej nič nevidela. Ešte nebola opitá.

„Len som sa zastavila, aby som sa pozrela. Hneď však idem.“

„A prečo? Kľudne zostaň,“ povedala, no ja som ukázala na seba, ako vyzerám. „Aha, no a to veľmi vadí?“ povedala a ja som na ňu zazrela. „No dobre, tak nie. Ale aspoň si sa prišla mrknúť,“ usmiala sa a znova ma objala. Potom ju však niekto zavolal a ona odišla preč. Usmiala som sa na ňu a tiež šla preč.

S rukami vo vreckách som sa pobrala preč. Šla som cez kríky, aby som nikomu nezavadzala a šla k autu. Kráčala som po ceste, kde už nikto nebol a odomkla auto. V tom som však uvidela ako stade, čo je Trevorova párty ide rýchlo auto. Obrátila som sa na druhú stranu a oproti nemu šlo tiež veľmi rýchlo auto. Šli oproti sebe a nezastavovali, naopak, zrýchľovali. S vytreštenými očami som sa na tie dve autá pozerala a zvrieskla, keď do seba celou silou vrazili. Skrčila som sa, aby sa ma kúsky auto nedotkli a potom som zdvihla hlavu. Obe autá boli na šrot zničené a ja som nechápala. Nemo som kráčala k autám, no skôr ako som k nim stihla dôjsť, kúsky áut sa zdvihli zo zeme a ich sila ma zrazila k zemi. Neprešla ani minúta a obe autá stáli znova nepoškodené rovno predo mnou. Dvere sa na oboch stranách sa otvorili a vyšli z nich štyria ľudia. Smiali sa a zabávali. V tom som však uvidela jedno z dievčat, a to na mňa zdesene pozrelo. Poklepalo chalana vedľa seba po pleci a ten sa na ňu pozrel. V tom však uvidel mňa a mne skoro vypadli oči.

„Sam?“ ozvala som sa a on sa ku mne rozbehol. Nestihla som nijako zareagovať a dotkol sa mi čela. Zavrela som oči a znova ich otvorila.

Sedela som v aute a mala som ruky položené na volante. Pozrela som sa zamračene na hodinky a uvidela jedenásť hodín. Čas ísť domov. Naštartovala som auto a išla domov, čo najďalej od Trevorovej párty. Necítila som sa tam dobre a rýchlo išla preč. Domov som prišla o pol dvanástej. Ani som sa nepozrela na otca a šla rovno do izby. Neskutočne ma bolela hlava a netušila som prečo. Žeby z tej hlasitej hudby? Alebo s niečoho iného? Netuším, no zdalo sa mi, že som prehliadla niečo dôležité.

Od deviatej ráno som bola na nohách a upratovala celý dom. Je to moje odreagovanie, od nudy, ktorá by ma čakala. Zvyknem ísť von s Chelsey, ale tá určite po včerajšku von nepôjde, takže len upratujem. Otca som ráno v dome nenašla, takže neviem kde je. Volala som mu, no nedvíha mi. Napísal mi len odkaz, že si išiel hľadať prácu. Aspoň to, keď už nič iné. Pochybujem však, že niekam si išiel po prácu.

Zajtra má mama narodeniny a aby som na to nemyslela, tak len upratujem celý dom. Umývam dlážky, vysávam koberce, poumývala som celú kúpeľňu, utrela dres a aj stôl. V obývačke som vyprášila gauče a aj ich povysávala a utrela handričkou. Vyhodila som aj prázdne, či poloprázdne fľaše whisky a pustila sa do utierania prachu. Upratovala som celučký deň a niektoré miestnosti aj zo dva krát. Musela som niečo robiť, no nedokázala som nič iné, len upratovať. Skúšala som sa učiť, či čítať knihy, no neúspešne.

Keď už hodinky ukazovali šesť hodín, rozhodla som sa, že sa budem chystať von. Neviem či pre mňa naozaj Sam príde, no nechcem byť za blbú a prichystám sa. Dala som si sprchu, upravila si vlasy, aby mi nebehali do očí. Obliekla som si čierne obtiahnuté tričko a k tomu rifle, ktoré boli asi najlepšie, ktoré mám. Nechávala som si ich len na výnimočné prípady a aj keď toto nebolo nič výnimočné, nechcem byť ako žobrák.

Keď už bolo trištvrte na osem, došlo mi vlastne čo robím. Ako pre mňa Sam chce prísť, keď nevie kde bývam? Skôr než som stihla nad tým pouvažovať, začula som zvonček. Zamračene som prišla na chodbu a otvorila dvere.

„Môžeme ísť?“ usmial sa Sam opretý o zárubňu. Šokovane som na neho pozerala a nechápala. „Čo je?“

„Ako si vedel, kde bývam?“ spýtala som sa a on sa usmial.

„Nie je to jedno? Makaj, lebo nestihneme,“ povedal a už ma ťahal za ruku. Stihla som si vziať mobil, kľúče a mikinu a nechala sa ťahať von. Držal ma za zápästie a ťahal k autu. Mal čierny mercedes, na ktorý som šokovane zízala. Otvoril mi dvere na strane spolujazdca a ja som nasadla. Nasadol ku mne a jedným potočením kľúčika sa auto naštartovalo.

„Wow,“ povedala som a sledovala ako odchádza z cesty.

„Čo je?“ zasmial sa.

„Ale nič,“ zamlčala som a očervenala. Sedačky boli mäkké a v aute bolo teplo. Išlo tak potichučky, že som nepočula ani motor. Toto auto sa nedalo porovnávať s tým mojím. Vyhrávalo na plnej čiare.

„A kam ideme?“ spýtala som sa ho po chvíli ticha. Usmial sa a sledoval cestu.

„Uvidíš,“ povedal a to bolo všetko. Pozorovala som okolie. Už sa pomaly stmievalo, no stále bolo svetlo. Netušila som kam ideme, no videla som, že preč z mesta. Zamrvila som sa na sedačke a srdce sa mi rozbúchalo. Kam ma to vezie?

Odišli sme preč z mesta a zamierili sme cez veľký červený most na druhú stranu mesta. Prišli sme na neznáme miesto a išli cez lesíky preč. Vysadli sme a ja som sa poobzerala. Všade bola tma a stmievalo sa rýchlejšie. Sam ma chytil za ruku a ja som sa naplašila. Usmial sa na mňa a preplietol si so mnou prsty. Očervenela som a roztriasla. S prepletenými prstami ma ťahal na určité miesto. Prišli sme na kraj útesu a ja som to uvidela. Oproti som mala krásne osvetlené mesto a mrakodrapy. Vedľa, na ľavej strane bol veľký most a podo mnou bola voda. Ten pohľad bol neopísateľný. Usmiala som sa do vzduchu a potom na Sama, ktorý ma sledoval.

„Páči sa ti tu?“ spýtal sa a ja som nemo prikývla. Pozrela som sa znova na mesto a nemohla sa tej krásy vynadívať. Bývam v San Franciscu už šestnásť rokov, no nikdy som takýto krásny výhľad nemala. Nikdy som nebola preč zo štvrte, kde sa pohybujem doteraz. Nemala som sa sem ako dostať a nepoznala som to tu. Je to krásne a ľutujem, že som to nevidela skôr. Ako to Sam robí, že ma vždy prekvapí?

Sadli sme si na zem a ja som sledovala tú krásu, že som aj zabudla s kým tu som.

„Som rád, že sa ti tu páči,“ povedal a ja som na neho pozrela.

„A prečo si ma sem vzal? Pochybujem, že je v tom niečo ako „vynahradenie” to čo sa stalo v knižnici,“ povedala som a on pobavene sklonil hlavu.

„Chcel som byť s tebou, môže to byť ako dôvod?“ povedal a žiarivo na mňa pozrel. Už mi bolo na omdletie z toľkého červenania a aj zle, z toľkého bitia môjho srdca.

„Aha,“ vydala som zo seba a on sa zasmial.

„Páčiš sa mi,“ povedal a naklonil sa ku mne a šeptal mi do ucha. „Nie je to hriech,“ povedal a urobil mi zimomriavky na celom tele.

„Neklam, dobre? Nie je to vtipné,“ povedala som a zasmiala sa.

„Ale ja neklamem. Páčila si sa mi od prvého okamihu, čo som ťa uvidel. Máš krásne oči,“ povedal a ja som zdvihla zrak. „Sú také nádherné, že sa do nich musím pozerať každú sekundu,“ povedal a mne sa roztriasli kolená, aj keď som sedela. V tom mi pozrel na pery, no ja som sa odtiahla. Zasmial sa.

„Chalani ako ty, sa zvyčajne pozerajú po babách ako je Chelsey a nie ako som ja,“ povedala som a osmutnela. Čo si tu budem klamať. Chalan ako on, by sa nikdy nezaoberal práve so mnou.

„To je možné, no ja ten typ nie som. Mne sa páčia obyčajné baby a nie nafintené, že im to ani nepristane,“ povedal a chytil ma za tvár. „Prijmi fakt, že sa mi páčiš, jasné?“ usmial sa a pobozkal na čelo. Usmiala som sa a prikývla. Odtiahla som sa a nepozerala sa na neho. Nechcela som, aby sa dostalo k tomu, čo evidentne chcel. Rozhodne ešte nie. Nepoznám ho a nič si s ním nezačnem. On to však nebral ako ja. Obzeral si ma od hlavy až po päty a mne to bolo nepríjemné. Vždy keď sa ma aj keď nežne dotkol, striaslo ma a nebolo mi to príjemné. Zaviedol ma sem, aby sme boli sami. Aby dostal to čo chcel. Prečo som mu uverila? Prečo som si myslela, že ma vezme na zmrzlinu? Nie! On ma sem musel dotiahnuť práve na sex.

„Nebudú sa tvoji rodičia hnevať, že si tak dlho preč?“ pýtal sa dráždivo a pozeral mi stále po tele. Bolo to slizké.

„Nie nebudú. Otec aj tak nie je doma,“ povedala som a vzdychla si.

„Mama sa o teba určite bojí. Robíš zlotu často, čo ju vždy naštve?“ pýtal sa a šepkal mi pri uchu.

„Nie, jej je to už jedno.“

„Matke nie je jedno čo sa deje s jej dcérou. Určite sa o teba bojí,“ hovoril a bol na mne celkom nalepený.

„Nebojí, lebo je mŕtva,“ vypadlo zo mňa a on prestal. Zdvihol hlavu z môjho tela a pozoroval moju tvár. Už sa však na mňa nepozeral tak slizko ako doteraz. Naopak, bol to pohľad plný prekvapenia a zároveň súcitu. „Zajtra má narodeniny. Už tretie, ktoré neoslávi,“ povedala som a sklonila hlavu. Prečo mu to hovorím? Jemu ide aj tak len o jedno alebo sa mýlim? Sledoval ma, moju tvár a nič iné. Pootočila som jemne hlavu a pozrela mu do očí. Mal v nich smútok.

„Mrzí ma to. Chceš ísť domov?“ spýtal sa šeptom a prekvapil ma. Sledovala som ho a on sledoval mňa. Pozeral mne do očí a nikam inam. Zacítila som v nich slzy. Prikývla som a odtiahla hlavu. „Okej,“ pošepkal a pomohol mi vstať. Nechcela som sa pred ním rozplakať, tak som rýchlo žmurkala, aby som slzy zahnala.

Nasadli sme do auta a šli tou istou cestou späť. Celú cestu sme boli ticho a nevnímali nič. Cítila som jeho pohľad na mne, no ja som na neho nepozrela. Bolo krátko po jedenástej, takže bolo aj tak načase ísť domov. Zastavil mi pred domom a otvoril dvere. Postavila som sa na chodník a pozrela na neho. Mal ruky vo vreckách a sledoval ma.

„Ďakujem, za večer,“ povedala som a zdvihla hlavu. „Za to pekné miesto, ktoré si mi ukázal.“

„Môžeme tam kedykoľvek ísť,“ usmial sa a napoly so sklonenou hlavou na mňa pozrel. Usmiala som sa.

„Určite sa tam budem chcieť vrátiť,“ usmiala som sa a on sa usmial tiež. Už som chcela ešte niečo povedať, no začula som hluk. Rýchlo som sa otočila a uvidela otca. Otvoril prudko dvere a skotúľal sa po schodoch na chodník. Rozbehla som sa k nemu a kľakla si. Páchol alkoholom, no viac ako zvyčajne. Sam bol hneď pri mne a pomohol mi ho postaviť.

„Nechajte ma! Som v poriadku!“ kričal otec a odsotil nás preč. „Ty si mala byť dávno doma, Mina! Mala si byť doma,“ hovoril opito a tackal sa.

„Už som tu otec, som tu,“ chcela som k nemu ísť a pomôcť mu, no zahnal sa rukou a strelil mi facku. Spadla by som na zem, keby ma Sam nezachytil a nepodržal ma. Už som slzy nezastavila. Otec išiel tackavo dovnútra a zvalil sa dnu. So slzami a zadýchane som sa obrátila na Sama.

„Asi by si už mal ísť,“ povedala som a vyhýbala sa jeho pohľadu.

„Určite?“ spýtal sa a vzal ma za bradu. Palcom utrel o ukazovák krv z mojej pery.

„Áno, len choď,“ povedala som vystrašene a šla dnu. Nemohla som sa na neho viac pozerať. Zabuchla som dvere a oprela sa o ne. Spustila som sa po nich a padla na zem. Rozplakala som sa. Otec ma nikdy tak silno neudrie, keď pije. Urobí to len vtedy, keď je už na pokraji svojich síl a teraz je. Zajtra má mama narodeniny a jeho to bolí.

Keď som tak sedela na zemi, plakala a mala rozbitú peru, uvedomila som si to tiež. Moja mama je mŕtva a už tretie narodeniny s nami neoslávi. Keď som bola malá, po každých jej narodeninách som si hovorila, čo jej kúpim na tie ďalšie. No už po tretí raz nemôžem nič také povedať. Už odo mňa nikdy nebude môcť dostať darček.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction