Exceptional - 4. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Mina zažila prekvapenie, ktoré ju vyviedlo z miery. Veľa prekvapení.

28.07.2013 (13:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 421×

EDIT: Článok neprešiel korekciou!

4. kapitola

Stála som tam ako obarená a neschopná ničoho. To dievča však hlasno zakašľalo a prebralo ma tak z neschopnosti. Okamžite som sa k nej rozbehla a kľakla si k nej.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa jej a pomáhala sa trochu nadýchnuť. Keď som ju tak sledovala, rozhodne nemala štrnásť rokov. Vyzerala skoro na osemnásť. „Čo sa to stalo?“ spýtala som sa a pozorne ju sledovala. Ledva lapala dych, ale okrem toho bola celkom v poriadku. Zdvihla oči a ja som onemela. Oči mala zelené, ale nie také obyčajné. Mala ich krásne žiarivé a trblietalo sa v nich. Šokovane som ju sledovala, no v tom zdvihla ruku a chytila mi čelo.

Otvorila som oči a uvedomila si, že kľačím na zemi. Zamračene som sa otáčala a nechápala prečo kľačím. Pozrela som sa na hodinky a skoro vybuchla. „Preboha!“ skríkla som a rozbehla sa. Bolo už trištvrte na tri a ja som meškala do práce. Bežala som celú cestu a dúfala, že to stihnem včas.

Vletela som do knižnice a zhlboka dýchala. Ľudia vo vnútri na mňa zazreli, no ja som ich nebrala za dôležité. Pozrela som sa na knihovníčku pri pokladni a tá sa na mňa usmiala. Hodinky nad jej hlavou ukazovali za päť minút tri. Vydýchla som si a šla sa s úsmevom zložiť do šatne. Znova som si urobila cop a pustila sa do práce. Nemala som šancu každý deň vytriediť všetky knihy. Táto knižnica je často používaná, takže kníh len pribúda a neubúda. Včera som urobila už polovicu a keď som sa dnes na to pozrela, pribudla mi ďalšia. Vzdychla som si a išla s úsmevom na to. Chodila som hore-dole a ukladala knihy na miesto kam patria.

„Dobrý deň, mohli by ste mi prosím pomôcť?“ ozvalo sa pri mne a ja som sa obrátila. Stála pri mne stará pani a usmievala sa na mňa.

„Jasné, ako vám môžem pomôcť?“ spýtala som sa s úsmevom a postavila sa oproti nej. Bola to už postaršia pani, takže jej pri chôdzi pomáhala palička a oproti mne bola dosť nízka.

„Hľadám knihu menom Dejiny Zeme, máte niečo podobné?“ ktokoľvek na mojom mieste by sa zatváril nechápavo a sledoval tú pani, či jej nešibe. No ja som to nemusela urobiť, pretože som dobre vedela, o akú knihu sa jedná.

„Áno, zdá sa mi, že tu niekde je. Hneď vám po ňu skočím,“ povedala som a s úsmevom sa pobrala po knihu. Išla som do regálov na konci knižnice. Prišla som tam a začala knihu hľadať. Uvedomila som si, že je to ten regál, v ktorom som pred týždňom hľadala knihu o pamiatkach D.C. Niečo však bolo inak. Knihu Dejiny Zeme, som našla podľa abecedy. Zamračene som ju vzala a išla ju dať ten staršej pani. Poďakovala sa mi a ja som šla za Denise, jednou knihovníčkou. Má okolo tridsať rokov, takže vyzerá celkom mlado.

„Ahoj Denise, mám na teba otázočku,“ pozrela na mňa a usmiala sa. Povedala mi sama, aby som jej tykala a ja som bola rada, že to môžem urobiť.

„Jasné Mina, čo potrebuješ?“ pozrela na mňa spoza pultu a usmiala sa.

„Tam vzadu, kde sú samé historické knihy,“ povedala som a ona prikývla. „Vy ste tam ešte minulý týždeň robili poriadok?“

„Poriadok?“ nechápala.

„No, áno. Keď som tu bola naposledy, tak boli všetky knihy úplne porozhadzované. A tým všetky, myslím doslova všetky,“ zamlčala som tú časť, že som to bola práve ja, kto ich porozhadzoval.

„Asi ťažko,“ zasmiala sa. „V nedeľu sme to všetko pozerali a všetko bolo v úplnom poriadku. Všetko bolo na svojom mieste,“ usmiala sa, no to sa už musela venovať iným. Znepokojene som sa odtiahla a nechápala. Ako to, že sú tie knihy na svojom mieste? So Samom som ich tam ukladala ako som vedela a to rozhodne nebolo podľa abecedy. Zamračene som šla späť do práce a snažila sa na to nemyslieť.

„Máte knihu o ľudskom tele?“ ozval sa známy hlas a ja som sa otočila. „Myslím, že by tu niekde mala byť,“ povedal Sam a ja som sa postavila oproti nemu s nadvihnutým obočím. „Chcel by som vedieť, či alkohol veľmi škodí pečeni.“

„To si nájdeš aj na internete,“ povedala som s trasúcim sa hlasom. Usmial sa a sklonil hlavu.

„Vlastne som neprišiel po knihu,“ povedal a ja som založila ruky na hrudi.

„Nie? A kvôli čomu si prišiel?“ spýtala som sa a on sa zasmial.

„Kvôli tebe,“ povedal a ja som sa začervenala. „Chcel som sa ti ospravedlniť za moje prepadnutie minule.“

„Ale čo. Po troch dňoch?“

„Ja viem,“ zasmial sa a podišiel ku mne. „Prepáč, dúfam, že si vtedy nemala problémy,“ povedal a ja som nemo pokrútila hlavou. „Tak som rád. Čo keby som ti to vynahradil?“

„Vynahradil?“ nechápala som a nemohla oči odtrhnúť od tých jeho.

„Áno, v sobotu by sme večer niekam zašli sa prejsť. Čo ty na to?“ spýtal sa a ja som cítila teplo na tvári. Bol odo mňa asi na niekoľko centimetrov a usmieval sa. Srdce mi bilo ako splašené a ja som sa nezmohla na nič, len na prikývnutie. „Výborne, tak pre teba prídem okolo ôsmej. Ahoj,“ usmial sa a pobozkal na čelo. Obišiel ma a odchádzal preč. Počula som ako zavrel dvere a potom som sa musela pridržiavať regálu. Bola som červená ako paprika a nezmohla sa na nič. Prestala som dokonca aj dýchať a keby nebolo Denise, asi by som tam stála po zvyšok dňa. Neznámy, nádherný a tajuplný chalan ma pozval na rande? Koľko môže mať? Takých osemnásť rokov? Veď je odo mňa o dva roky starší a pozýva ma na rande? Určite sa mi sníva. Určite sa čochvíľa preberiem. No nestalo sa.

Ako celý týždeň, aj teraz som ostala v knižnici do desiatej. Domov som prišla okolo trištvrte na jedenásť, celá unavená a uťahaná. Vošla som potichu dnu, no uvidela som v obývačke svetlo. Vošla som dnu a videla ako otec sedí na kresle a pozerá na krb, v ktorom horel oheň.

„Ahoj, som doma,“ pozdravila som ho opatrne a on potočil hlavou. V ruke držal fľašku whisky a smutne na mňa hľadel. Prišla som k nemu a sadla si na kreslo vedľa neho. Čakala som čo povie, no on najprv len mlčal a sledoval oheň.

„V nedeľu má mama narodeniny,“ povedal a ja som pozrela na fľašu, ktorú držal v druhej ruke. Vzdychla som si a sklonila hlavu.

„Viem,“ povedala som smutne.

„Mali by sme ju ísť navštíviť. Spolu,“ povedal a napil sa. Prikývla som. „Choď už spať, aby si bola vyspatá, na ráno,“ povedal a ja som na neho pozrela.

„Budeš v pohode?“ spýtala som sa a on prikývol. Usmiala som sa a postavila sa. Od dverí som sa na neho pozrela a videla ako silno pije z fľaše. Vzdychla som si a šla do izby. Nie vždy je agresívny, keď pije. Tých zlých momentov je síce viac, no aj dobré sú, ako bola práve táto chvíľa.

Prišla som do izby a prezliekla sa do pyžama. Zajtra je môj posledný deň v práci a asi sa aj hneď dozviem, či mi tú prácu nechajú. Dúfam v najlepšie a hádam mi tú prácu dajú. Síce mi stále ešte splašene bije srdce z pozvania od Sama, aj tak som dokázala zaspať.

Ako každé ráno, aj v piatok som prišla po Chelsey domov. Nemá sa ako dostať do školy, no má, ale pešo sa jej ísť nechce. Moje auto už ďalej neštrajkuje, takže mi ráno pekne naštartovalo na prvý pokus, čo mi zvyčajne až na desiaty. Je pokazené a nie vždy je to dobré auto. Nemáme však na opravu, tak sa musím uspokojiť s tým málom čo mám. Keď Chelsey nasadla do auta, mala na tvári urazený výraz aký som u nej vídavala dosť často. Stále je naštvaná, že som s ňou včera nikam nešla, no musí pochopiť, že to inak nešlo.

„A kam vôbec ideš večer?“ spýtala som sa jej a ona na mňa ani nepozrela.

„K Trevorovi. By si sa čudovala, koľko mu jeho rodičia dovolia,“ povedala mi.

„A oni nie sú doma? Či?“ pýtala som sa ďalej a ona na mňa pozrela, no s nadšením.

„Vieš, že áno? Sú, ale kvôli nemu budú preč. Chápeš to? Keby to tak mojich napadlo, potom by som konečne mohla aj ja urobiť super párty,“ hovorila zasnene a ja som sa zasmiala.

„To radšej nie. Nedoplatila by si sa,“ zasmiala som sa a ona prskla. Mala som pravdu. Do školy sme prišli presne na čas, takže som zaparkovala auto a spolu sme šli dnu. Chelsey zase vyzerala skvele. Mala na sebe obtiahnuté rifle, krátke na ramienka, žlté tričko, opätky a samozrejme kabelka na ramene. Ja som oproti nej žobrák. Mám na sebe vyblednuté rifle, ktoré majú aj štyri roky, staré doťahané tričko, ktoré mi je skoro po kolená a staré botasky. Ako som povedala. Nemám peniaze na nové veci. Chelsey mi povedala, že by mi dala svoje staré oblečenie, no ja jej veci nechcem, ani nikoho iného. Keď sa už mám obliekať pekne, tak si kúpim. No zatiaľ sa nemám čím chváliť. Nečudujem sa, že sa na mňa žiaden chalan ani nepozrie, keď som strapatá a neupravená. O to viac ma zaujíma, prečo ma práve chalan ako Sam pozval von.

„Nevšímaj si to,“ povedala mi Chelsey, keď som sa nervózne obzerala okolo seba. „Len závidia,“ povedala a ja som sa falošne usmiala.

„Nemajú čo závidieť,“ povedala som popod nos a ona sa zasmiala.

„Ale majú. Síce nevyzeráš ako modelka, vo vnútri si princezná,“ usmiala a ja som jej úsmev opätovala. Nikdy som celkom nepochopila, ako sa dievča ako ona, môže baviť s osobou ako som ja. Úplne sa líšime, či už vzhľadom, či povahou. No asi práve to z nás robí najlepšie kamarátky.

Vošla som do triedy a sadla si do zadnej lavice. Práve sme mali dejepis a ja som túto hodinu milovala. Nový učiteľ nám hovorí zaujímavé veci a mňa to zaujíma. Sadol si ku mne Julian a usmial sa na mňa:

„Tá práca sa im naozaj páčila. Veľmi ti za to ďakujem.“

„Nemáš začo. Nabudúce, keď budeš zas niečo takéto chcieť, ohlás mi to dopredu, okej?“ povedala som a on sa uškrnul.

„Jasnačka. Nevieš o čom bude dnešná hodina?“ spýtal sa a ja som pomykala plecami. Do triedy vošiel sympatický, mladší učiteľ pán Woods a pozdravil sa nám. Je to fakt super učiteľ a všetci máme pred ním rešpekt. Nie len kvôli tomu, že je tak trochu mľadas, ale aj kvôli jeho humoru. Je to super človek.

„Dobré ráno decká, dnes sa budeme venovať veľmi zaujímavej téme,“ povedal a položil si na stôl svoju aktovku.

„Konečne budeme hovoriť o sexe? Ja som sa toho dožila!“ povedala Chelsey a všetci sme sa začali smiať.

„Nie, slečna McPeacová,“ povedal s úškrnom na tvári. „Toto je dejepis, nie biológia,“ povedal a začuli sme veľa protestov. „Dnes sa budeme zhovárať o čarodejníkoch,“ povedal a sadol si spredu na katedru. „Kto mi vie povedať, kto to čarodejníci sú?“ spýtal sa a zdvihlo sa veľa rúk.

„Sú to potomkovia zla,“ povedala Abigale a pán Woods sa negatívne zaksichtil.

„Nie celkom Abigale, inak?“ pozeral po miestnosti a jeho oči spočinuli na mne. „Mina?“

„Sú to bytosti, ktoré ovládajú čary a majú nadprirodzené schopnosti a sily,“ povedala som a on súhlasne prikývol.

„Presne tak. Sú to bytosti, ktoré dokážu robiť zaujímavé kúsky. Žili dávno v minulosti a niektoré ich činy sú zaznamenané až doposiaľ.“

„Musím nesúhlasiť,“ ozval sa vedľa mňa Julian a pán Woods na neho pozrel. „Sú známi aj v prítomnosti.“

„Áno Julian, no Davida Coperfielda ako za čarodejníka sotva budeme považovať,“ povedal a ja som prskla ticho od smiechu. Julian očervenel, lebo sa všetci začali smiať. „Je pravda, že sú na svete takí, ktorí robia tzv. mágiu, no sami dobre viete, že to sú len triky. Každé jedno kúzlo vám ktokoľvek vie zopakovať a nemusí sa tomu venovať niekoľko rokov. No ja nemyslím práve takých čarodejníkov. Takých, ktorí spravia zápalkou oheň, dobre?“ povedal a všetci sa zasmiali. „Mám na mysli tých, ktorí dokážu hýbať horami, lietať vo vzduchu, či hýbať vecami. To sú čarodejníci, ktorí dokážu robiť veci, čo si my ostatní nedokážeme vysvetliť.“

„A ako to, že to dokážu?“ spýtala sa Debby.

„Dobrá otázka, no na to ti odpovedať nedokážem. Alebo,“ pozrel sa na mňa. „Čo myslíš Mina? Prečo to dokážu?“ spýtal sa a všetci na mňa pozreli. Zakoktala som sa, no zachovala som chladnú hlavu.

„Majú to v sebe. Tú silu, ktorá im umožňuje čarovať.“

„Presne a kde sa tá moc v nich vzala?!“ spýtal sa a založil ruky na hrudi. Usmieval sa, pretože vedel, že na to viem odpovedať.

„V minulosti čerpali silu z prírody a vďaka nej objavili neobjavené.“

„Presne,“ povedal a odvrátil odo mňa pohľad. „Nie je celkom známe, kde sa v nich tá moc vzala. Proste len brali moc z prírody a tá sa im odmenila neprekonateľnou silou. Dokázali hýbať vecami, používali všetky elementy a boli to neskutoční ľudia.“

„Neboli to však dobrí ľudia,“ povedal Jesse a pán Woods na neho pozrel. „Je o nich písané, že slúžili najmä zlu, nie dobru.“

„To je pravda, ale nie všetci,“ povedala som a Jesse na mňa pozrel. „Nie všetci boli tí zlí. Niektorí slúžili pre dobro ľudu, len málo bolo tých, ktorí si chceli každého na Zemi podmaniť.“

„To máš pravdu Mina,“ povedal pán Woods a postavil sa. „Boli na Zemi aj dobrí, ktorí slúžili pre ľud, no aj zlí, ktorí slúžili proti ľudu“ povedal a začal sa prechádzať medzi lavicami. „Kto mi vie povedať, prečo to tak bolo. Prečo boli zlí a dobrí?!“

„Pretože tí zlí čarodejníci, chceli viac, ako to čo im ponúkal svet,“ povedal Felix.

„A tí dobrí si vážili aj to čo mali,“ doplnila Abigale a pán Woods prikývol.

„Presne. Tí zlí chceli viac ako mali. Chceli si podmaniť každého a všetko, pretože si mysleli, že sú natoľko mocní. Mali v sebe veľa moci, a preto ju zlepšovali. Vznikali nové kúzla a zaklínadlá, ktoré pomáhali pre ich tzv. dobro. A pretože vytvárali niečo nové, tí dobrí čarodejníci museli robiť to isté.“

„A prečo?“ spýtal sa Jesse.

„Pretože proti tej sile, ktorú zlí mali sa nemohli brániť. Museli sa aj oni zdokonaliť, aby sa vedeli brániť. Lenže čím viac vymýšľali nové veci, tým tie kúzla boli silnejšie a tým vznikali vojny medzi čarodejníkmi. Bojovali proti sebe celé stáročia a vždy bez víťaza. V takejto vojne, niet víťaza. Existujú len porazení a tým boli všetci.“

„Počul som, že existujú rodiny, ktoré majú čarodejnícku krv v sebe po celé generácie, myslíte, že je to pravda?“ spýtal sa Julian a pán Woods na neho pozrel.

„Rozhodne to je pravda. Máš na mysli konkrétnu rodinu, Julian?“

„Viktoriovci,“ povedal Julian a ja som uvidela ten výraz pána Woodsa. Bol napoly zamračený, prekvapený, no ani nie prekvapený. „O tejto rodine sa písalo pred štyridsiatimi šiestimi rokmi dosť veľa.“

„To je pravda. To je jediná rodina, ktorá si nedávala pozor na svoje rodinné tajomstvo. Vieš aj prečo, Julian?“

„Pretože svoju moc používali aj pred obyčajnými ľuďmi, no nie preto, aby im ublížili. Chceli pomôcť, no dávali veľa vecí príliš najavo,“ povedal a pán Woods súhlasne prikývol.

„Dávali najavo svoju moc a ľudia ich obvinili zo zla. Vyvraždili celú rodinu a nie je známe, žeby to niekto prežil. Avšak, bola to veľmi zaujímavá rodina. Keď aj iné rodiny nepoznáme, ktoré by mali takéto rodinné tajomstvo, rozhodne také sú. Možno aj v tomto meste taká rodina žije,“ povedal a zahľadel sa mi do očí. Usmiala som sa a v tom zazvonilo. „Takže, hodina sa skončila,“ povedal a všetci sme sa zodvihli. „K tejto téme sa rozhodne ešte vrátime, takže do poručujem, aby ste si o nich niečo aj naštudovali,“ usmial sa a opustili sme miestnosť.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction