Devil's Night - 28. part • OurStories.cz ~ naše povídky

Damon si zjedná poriadok...
Wanda i Fredericc tiež priložia ruku k dielu...
Pre čitateľov od 15 rokov

07.01.2013 (14:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 1399×

Všetky postavy poviedky s drobnou charakteristikou nájdete

v Zhrnutí od Ivetki.

„Si taká strohá, poď ku mne bližšie, uvoľni sa.“ Snaží sa doktor Helpless.

„Tak už začneš?!“ Prskla Zaida.

„Trošku podpory by som uvítal. Nemôžeš mi rozkazovať, nie som robot.“

„Možno s tým by to bolo jednoduchšie!“ Milenka je sama plná nervov.

„Zaida, prestaň, fakt mi nepomáhaš.“ Čertí sa notár.

„A čo ja? Zabudla si na mňa? Haló... tu, na druhej strane... Zaida, mne nemusíš rozkazovať. Som pripravený. Skús...“ Šepká Fric, vinie sa k nej.

„A tak dobre... vidíš, doktor, Fric nekecá ako ty, je to muž činu.“

„Zaida, kašli na notára, nech sa ide opiť, bude povoľnejší... venuj sa mi, krasotinka, teraz si moja. Nie, nie, nebojuj so mnou... šššt... lež pokojne.“

„Mám strach... vieš, ja som ešte nikdy...“ Milenka nervózne mrmle.

„Viem, krasotinka, si ľahko čitateľná v tomto smere... ver mi, bude to nepríjemné len chvíľku...“

A vzrušený majordómus Fric sa stáva víťazom dnešnej noci!

Podrobená milenka zavyla bolesťou, ovplyvnená hlava ju núti do ďalšieho kola – notár je na rade. Ten našiel v tme fľašu whisky, pije rovno z nej, chystá sa, hecuje... povinnosť i Zaida volajú.

- - -

Damona vyhnalo pobúrenie z kresla. Nie je schopný úplne odstrihnúť zvuky z izby mladomanželov, nervózne chodí tmou, milostné funenie trojuholníka napĺňa znechutením city estéta.

Vlastná hlava ho terorizuje občasnou predstavou znetvoreného, nahého tela Zaidy. Dnes ju držal na rukách, pozná jej zohavené telo... striasa sa hnusom, hrdelne vrčí. Zaida si vyžiadala už štvrtú dupľu, zrejme sa nevie nabažiť pánov...

Upír nesmie opustiť izbu, čaká na pokyny priateľov, vytrhne telefón, podsvietený displey ospalo žmurkne – 03.00hod..

Nervózne drapne hrubú osušku, praští si ju na hlavu, zabalí uši, zúfalo bafne: „Bože! Prečo?! Fakt to musím počúvať?!“

Ďalšie nekonečné minúty upír bojuje sám so sebou, osuška vtlačená až do mozgu, pochoduje izbou, preluduje nápev, imituje bicia nástroje, bráni ušiam registrovať nechutnosti od vedľa. Ale raz každý pohár trpezlivosti pretečie... zúrivý pohľad na telefón – 03.40hod..

„A stačilo! Toto už hraničí s týraním! Čo som si otca, mater zahlušil?? Čo je moc, to je veľa!“

Damon šľahol osušku do kúta, vbehol do izby radovánok.

„Fakt sila, vy ste nenásytní ako čierna diera! Končím večierok! Zaida, pusti Frica, pusti ho... no tak... prestaň ma chytať... do prdele, dosť už. Kristušát, Zaida, zlomím ti ruku, ak sa ma neprestaneš dotýkať!“ Damon silou stiahol Frica z milenky, dotlačil vedľa, priamy pohľad do kalných očí: „Ľahni si na zem a spi.“

Roztúžená Zaida už stihla nájsť notára a priľahnúť ho. Upír sa vracia do jamy levovej, neveriacky krúti hlavou: „Ešteže som mal dablérov! Skončil by som umilovaný k smrti! Fuj, to je predstava! Lucienne, ty zákerná sviňa, nachystala si mi nenásytné lono nymfomanky!“

Damon stojí nad posteľou, premýšľa, ako najšikovnejšie vydolovať notára spod nahej Zaidy.

Upír vidí po tme dokonale, stačí malý lúč svetla a tu je svetla zbytočne veľa... s odporom zíra na brak prírody, oči sa búria, city estéta zásadne protestujú. Svižne zdvihne ľahkú prikrývku zo zeme, prehodí cez Zaidu, tlačí ju preč od notára.

Pobúrená milenka hľadá príčinu nepohodlia... oči jej zažiarili, Damon sa skláňa k nej... nečakane sa sama prevalila na bok, šikovne hrabla rukami a podarilo sa jej zachytiť opasok upíra... zahákla zaň prsty, pritiahla k sebe. Damon v predklone, bez patričnej stability, zletel priamo na Zaidu i notára.

„Kurva drát! To si už fakt prehnala! Okamžite ma pusti, nerozopínaj mi zips! Nie!“ Upír sa štítivo odkláňa, zúfalo hľadá stratenú rovnováhu. Je snáď paralyzovaný odporom, nepoužíva logiku, sám seba hlbšie vnára do spárov Zaidy.

„Damon, konečne si prišiel. Aj ja chcem mať dlane v tvojom rozkroku, ako Sofia pri porno tanci.“

Zaida drží pevne opasok rukou, druhou zápasí so zipsom a darí sa jej. Vsunula celú ruku za otvorený zips, skúma Damonovu mužnú pýchu, vrní blahom: „A si celý môj! Poď bližšie, daj mi bozk, miluj ma.“

„Tak to kurva, ani omylom! Zaida... daj tú ruku von... von, nie hlbšie! Ublížim ti... zabijem ťa... druhú ruku preč... pusti opasok... do prdele, ty si priľnavá, ako repičie! Nie, žiadne bozky, ne... oli... zuj... ma! Úúáá... fujtajbl... dosť! Podrbaná robota... budeš umierať pomaly a vo veľkých bolestiach, dám si záležať!“

Damon má pocit, že mu priložili rozžeravený kutáč do lona, ruka Zaidy ho týra dotykom a panika v hlave upíra vrieska na poplach, masakruje logické uvažovanie. Nevie, či ho idú kastrovať, či miškovať.

Po dlhých sekundách chabého odporu je konečne schopný obrannej akcie. Použil hrubú silu, vytočil jej ruky, násilím posunul bokom, vyšvihol sa na nohy.

Pocit čerstvo znásilneného panica vypálil stigmu na duši estéta! Damon pobúrene zahrmí: „Boha jeho, ty si zákerná samica! Vieš čo, neukojená nymfomanka?! Zajtra ti vybavím Rolffovu ochranku, sú šiesti, možno pri tebe vydržia dve, tri hodiny. Teraz sa obleč a spi!“

Vlečie vedľa polomŕtveho notára, zloží ho ku spiacemu Fricovi na zem.

Na oboch šmarí paplón a musí sa ísť súrne umyť... zbaviť pocitu znečistenia, zamorenia Zaidou...

Surovo si drhne tvár, krk, vyplachuje ústa, čistí ruky... skúmavý pohľad do zrkadla... je to dobré, neodpadávajú kusy kože, ani svalov!

Oči sa zviezli do lona... alarm v hlave vreští, pripomína zžieravý pocit zhanobenia, zneuctenia Zaidou!

Damon zúrivo vyzliekol koženú bundu, praštil ňou o zem, kmáše opaskom, spustí gate na pol žrde, kontroluje obsah slipov.

Vydýchne úľavou, špitne smerom k rozkroku: „Sme ok, obaja! Našťastie! Sorry, kámo, dnes som ťa neubránil pred zvrhlou atrapou! Nabudúce stačí, ak sa len zadíva tvojim smerom a zlomím jej nos! Ďalší pokus dotknúť sa ťa, už neprežije! Sľubujem! Máme toho obaja dosť, je čas na relax.“

„Damon, s kým sa rozprávaš?“ Zaznelo mátožne z izby.

„S tebou nie!“ Štekol upír. Rýchla úprava šiat, presun do tmy vedľa.

„Čo nespíš?“

„Nedá sa mi. Bolí ma celé telo, motá mi hlavou.“ Notár si šúcha spánky, hľadá lepšiu polohu na zemi.

„Pomôžem?“

„Ako by si mi ty už mohol pomôcť?“ Pripitý notár nerozmýšľa.

„Predvediem?“

„No... daj.“

Damon klesol k notárovi, pritočil jeho hlavu k sebe, priamy pohľad do očí, ovplyvňuje: „Spi a zabudni na dnešnú noc.“

„Dobre, však... ako povieš, Damon.“

„A bude tu už konečne ticho!“ Zavyl upír, hodil sa do kresla, vylovil telefón, podsvietený display žmurkol 04.02hod..

dam5

Ticho, tma, pokoj, žiadne rušivé zvuky... len tichý vánok hýbe závesom, temné listy stromov občas zašumia pod náporom jemného vetríka, v diaľke sa prebral vtáčik a zmätene zatrilkoval.

Damon relaxuje, oči zavreté, potláča zlé nedávne spomienky, volá na pomoc Wandu... žieňa vhuplo do myšlienok, otvára okná spomienok...

„Spomínaš na prvú noc, kedy som prišla?“

„Áno, nehybne som ťa pozoroval, ukradla si mi bozk.“

„A bol sladký, trápil ma dlhé noci.“

„Pamätáš, moje prvé ošetrenie rany?“

„Hej, vydieral som ťa, prepáč. Ale venovala si mi vášnivý bozk.“

„Aj ty mne, chutil si mi, zatúžila som po tebe.“

„Motýlik, priťahovala si ma, ako magnet od prvej chvíle.“

„Môj sen sa splnil. Našli sme sa v kúpeľni. Damon, bol si božský milenec, s nádherným telom a citlivou dušou.“

„Ďakujem, ale mučíš ma touto spomienkou, motýlik, túžim po tebe a ty tu nie si. Bože, mať ťa teraz v náruči, bozkávať senzačné pery, hladiť skvostné telo, stratiť sa v tvojom lone.“

„Damon, myslíš, že sa niekedy dostaneme preč z tejto vily?“

„Kam by si chcela ísť?“

„Neviem, trebárs do Moskvy.“

„Do Ruska?“

„Áno, Moskvu poznám.“

„Ja tiež, motýlik, bol som tam pár razy, dávno.“

„Damon, neodchádzaj... Damon.“

„Motýlik? Kde si?“

„... už som vám obom povedal, boj o vedenie Pekla vyhráva Lukrécia. Zvládla splniť základnú úlohu rýchlejšie, predbehla ťa, Fredericc. Čo je? Nemám rád tento tvoj úsmev.“

„Prepáč, Knieža, ale Lukrécia ma škaredo podviedla, podrazila a za odmenu je šéfka Pekla?“

„Prestaň sa takto správať ku Kniežaťu! Zaslúži si úctu.“

„Áno, je šéfka, ukázala, že vie jednať bez škrupúľ, ľstivo, dosiahne cieľ akýmkoľvek prostriedkom. Fredericc, váš boj pokračuje. Vieš, že je šéfkou len do vyhlásenia výsledkov ďalšieho boja.“

„Výborne a to bude kedy?“

„Fredericc, bez obáv, neobídem ťa, ste súrodenci, len jeden môže viesť Peklo.“

„Lukrécia, čo máš k tomu ty?“

„Vedela som, že vyhrám a som spokojná. Môj braček si kúpi väčšiu vreckovku a vyplače sa.“

„Prestaň, ty podvodnícka zmija, lebo ťa skopem.“

„Prestanete obaja, úlohy poznáte, odchod...“

Damon sa strhol z polospánku, vyskočil na rovné nohy, pátra po okolí... všade ticho, tma a pokoj. Hlava je zmätená, spomienka na Wandu sa bije z divným rozhovorom...

Čo som to videl? Fakt to bola Moskva, obrovské námestie, červené tehly, v pozadí Chrám Vasilija Blaženého, jeho vežičky a osmanské kopule, Kremeľ, budova Historického múzea... videl som šéfku Pekla Lucienne, Fredericca a ešte kohosi počul... Knieža? Kto je to?

Kurva, mne sa už múti mozog?

moskva-28

Pozornosť upíra upútal zúrivý boj v záhrade. Kríky sa trasú, dve postavy mlátiace sa bez milosti... boj končí a Damon rozoznáva pekelných súrodencov! Lucienne odchádza, Kristián pribehol za Fredericcom, chvíľku sa bavia, Fredericc schytil chlapča a beží s ním do vily.

„Hehe, rýchle rodinné rokovanie? To som blázon! Lucienne vyhrala boj s Fredericcom a teraz je dočasne šéfka Pekla? Sníva sa mi ozaj málokedy... ale taký živý sen som už nemal dlho.“ Damon rozmýšľa nahlas. Hodí sa späť do kresla, už nech je ráno. Telefón hlási 04.30hod..

- - -

Krátka bojová porada v izbe Damona.

„Je čas, bude svitať. Fredericc, pamätaj, Royal Agaric je s Damonom a teba nemá veľmi v láske.“

„Ok. Wanda, sorry, ale moja rola to vyžaduje, budem k tebe hrubý.“

„To nebude prvý raz.“ Šľahla ho pohľadom.

„Au, to bolelo! Začo?“

„Vieš čo bolelo?! Keď si si chcel podrobiť Damona! Keď si ho podviedol, aby sa ti dobrovoľne upísal! Si dielo Pekla, viem, ale vždy som mala pocit, že máš aspoň kúsok cti a zásad! Lenže čo si nám dnes predviedol, mnou hlboko otriaslo! Si horší, ako tvoja sestra, to už je čo povedať! A to ma bolí ešte teraz!“ Wanda bojovne stojí pred pekelníkom, zúrivo zazerá.

„Ale... chcel som pomôcť, volali ste obaja o pomoc... tak, Wanda, toto isté mi vmietol Kristián do očí. Dohodli ste sa?“

„A nie je možné, že to tak obaja vnímame? Že sa cítime tebou podlo podvedení?! Vedel si, že nám obom veľmi záleží na Damonovi!“

„Vedel, preto som prišiel pomáhať a reagoval som na vaše zúfalé mayday!“

„Hej, serte na to obaja! Teraz to nevyriešime. Fredericc nám bude rád pomáhať ďalej.“ Kristián sa postavil medzi dospelákov, Wanda ho vzala na ruky.

„A môžeme mu veriť?“

„Jasné, že mi môžete veriť! Sklamal som niek...“ Fredericc zavrel ústa, sklopil oči, túto obranu zbabral na celej čiare.

„Odpovedal si nám sám. Ja mu neverím, Kristián, nechcem s ním už nič mať.“

Wanda podala chlapca do rúk pekelníka, sadla si do kresla, objala kolená rukami, schovala tvár.

„No super. Kvôli nezhodám vo vlastnom teame nepomôžem priateľovi! Wanda, čo pomôže? Ako ťa má Fredericc presvedčiť? Akú chceš záruku?“

„Neviem, nech odvedie Damona preč od Lucienne, nech sa jej Damon stratí z radaru a dostane od vás pekelníkov slobodu!“ Wanda zúfalo zadržiava slzy.

„Tak to nepôjde.“ Kristián sa škriabe na hlavičke.

„Prečo? Ty mu nedopraješ slobodu? Je tvoj priateľ, vieš, čo ho čaká. Má tu otročiť, báť sa o život a nakoniec ho aj tak zmárnite?“

„Ehmm... nie preto. Damon nepôjde preč kvôli tebe a mne.“

„Čo? Ako kvôli tebe, Kristián?“ Fredericc zasa našiel reč.

„Nóó... Damon sa zamiloval do Wandy, ako somár do kopy sena, neopustí ju... a ja... ja som mu akosi vrástol pod kožu a chce ma tiež vziať preč.“

Ticho v izbe, ohúrenie, hlavy kalkulujú.

„To fakt? Či nemiestny žart chlapčeka?“ Fredericc ho pichol do hrudníčka.

„Fakt. Povedal mi to včera večer a je rozhodnutý to splniť. Heh, ešte spomenul, že keď sa ho násilím zbavím, bude nás hľadať... má na to more času, len večnosť.“

„Ty jo! Tak toto ma začalo zaujímať! Konečne super zábava! Ako ďalej, veličenstvo?“

Fredericc spojil pohľad s Kristiánom, v tichosti čaká na jeho pokyny, otvoril mu svoju hlavu i srdce, necháva ho čítať v sebe. Strýko Fredericc ubezpečil synovčeka, že žiadny ďalší prešľap nebude, s vervou sa zapojí do boja o Damona, pomôže a spraví, čo budú chcieť. Žiadal len, aby ho Kristián udobril s Wandou, nič viac. Chlapča prikývlo.

„Wanda, ja som tvoja záruka, že Fredericc nás už nesklame. Stačí to?“

Žena zdvihla hlavu, obrovské slzy letia lícami, má strach, bojí sa o milovaného Damona, ale nie je schopná mu pomôcť.

Fredericc si kľakol pred Wandu: „Ty ho fakt miluješ. O to viac sa bojíš, musel som ti bodnúť dýku do srdca, keď som chcel Damona... prepáč. Nedomyslel som to. Môžeš mi odpustiť... prosím... Wanda, záleží mi na tom.“ Fredericc vyzýva očami chlapča, nech sa ho zastane.

„Tak už mi odpovedz. Stačím ti ja, ako záruka?“ Žiada chlapča.

„Áno.“

„Ďakujem. Aha... ešte, myslíš, že by si eventuálne mohla vziať na milosť tohto kľačiaceho bonvivána a odpustila mu?“

„Prosím, Wanda.“ Fredericc kľačí, hlava sklonená, vzal jej ruku a jemne pobozkal.

„Ukáž mi oči... nedokážem si s tebou vymieňať informácie ako pravá pekelníčka, ale ty vidíš a cítiš pri pohľade na mňa, že hovorím pravdu. Fredericc, milovala som ťa, zlomil si mi srdce, opustil si ma... zaútočil si na Damona, moju novú, klíčiacu lásku... dnes ti odpustím obe sklamania, ale nezabudnem! Nikdy!“ Dívajú sa jeden na druhého a Wande sa zazdalo... len na okamih, že zazrela Damona v očiach Fredericca. S hrôzou vykríkla.

„Nedes ju! Čo robíš?“ Kristián drcol do strýka.

„Nič! Fakt som nič neurobil! Čo kričíš Wanda?“

„Ja... ja... už som strachom zničená. Poďme na tú úlohu. Svitá, Damon čaká. Vstaň Fredericc, dnes sme sa porátali, sme vyrovnaní.“

„Ok. Ďakujem.“

„Výborne, začíname.“ Spokojne sa usmial Kristián.

Wanda sa prešmykla dverami, stúpa schodišťom, vyplašene sa obzerá. Fredericc vystúpil z tieňa, potáca sa, zhúkol na žieňa: „Tam si, ty potvora! Čakaj... budeš moja... povedal som!“

damon-pst-stredny