OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Buď mojou princeznou... III. / 12. kapitola

07.12.2013 (17:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 1160×

Všetky postavy poviedky s krátkou charakteristikou sú

v Zhrnutí od Ivetki.

Spomienková kapitola na dráčika Damonka.

Mesačný raj, nádherná zelená krajina vytvorená za zrkadlom na povale  v penzióne bratov Salvatore. Pradávno si ju vytvorili svetlé čarodejnice na svoju ochranu pred zlom. Patrí medzi ne aj Daria Salvatore, starodávny predok bratov Damon a Stefana. Svetlé čarodejnice bojujú proti zlu po boku Matky Prírody, plne chápu a akceptujú príkazy Matky... lenže, lenže... nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch, či nadprirodzených bytostiach. A tak sa stalo, že dráčik Damonko prišiel o život, keď bránil svojim telom Stefana pred pekelným ohňom. Démon, prvý námestník pána pekla zasa raz besnel, našiel úbohého Stefana a chcel ho upáliť. 

Smrť Damonka ťaží všetkých obyvateľov domu Darie Salvatore. Sedia ticho na priedomí, hľadia každý inam, hlavy a srdcia plné smútku, hnevu, možno i pomsty... 

Dočasný reverzný upír Damon, starodávny pútnik Zemou delfín Filip, Elena, čarodejka Bonnie, mocný čarodejník v podobe čierneho mačiatka Marco, svetlá čarodejnica Daria Salvatore... 

Nazrime do hláv prítomných a ich spomienok na Damonka... autorka tejto poviedky IVETKI nám to rada sprostredkuje...

„Ahoj Damon, tak čo ťa napadne prvé pri spomienke na dráčika Damonka?“ telepaticky zasiela Ivetki otázku Damonovi. 

„Čau, Ivetki, je tu okolo kopec smútku a spomienka na priateľa bolí...“ 

„Prosím, Damon, skús, skús dajakú veselšiu. Damonko bol predsa potmehúd!“ Prosí Ivetki o dušu. 

„Mám jednu, tam ma aj pekne naštval, hajzlík malý! To som šiel do medzipriestoru za horúcou kráskou splniť svoju časť dohody. Vedel som, že to bude zlé, ona vládne ohňom a škaredo zaplatím. Sondoval som okolie a zrazu ku mne priletel Damonko, bol vystresovaný z pekelného Démona...

* * *

...Vystrašený Damonko letí kamsi na kopec a pristáva blízko upíra Damona, ktorí tam sledoval okolie v podobe havrana. 

Damon vzal na seba podobu upíra, hľadí na vyplašeného Damonka. 

„Horúca pôda pod nohami?“ Damon mrkol výsmešne jedným očkom na veverko-draka. 

„Áno a môžeš ju mať ľahko aj ty!“ stresovaný dráčik vyfúkol plameň na upíra. 

„Hééj, relax, ja nie som ohňovzdorný! Navrhujem mier a v kľude podiskutovať! Berieš?“ Damonovi dymí košeľa i gate, čaká ďalšiu dávku ohňa, pripravený skočiť dole. 

„Mier? Definuj tvoj mier,“ zúžené dračie očká mrkajú. 

„To je stav, kedy ty nepoužívaš oheň, nerastieš do mega rozmerov, jednoducho nepáliš a nedrvíš okolo sediacich!“ 

„Akosi si opomenul vykresliť seba v mierových farbách! Čo je mier pre upíra tvojho rangu?“ 

„Ha – čo ti ja môžem ponúknuť – nevysajem ťa, neovplyvním. Si za??“ Dráčik prikývne, Damon sa nakláňa k Damonkovi, chce mu podať ruku na potvrdenie mieru - pod nimi je hĺbka.

Dráčikove oči sa ligocú roztopašou, prudko sotil do Damona, ten stráca rovnováhu, vyráža tlmený výkrik a rúti sa chrbtom dole. Reflexy upíra sú bleskové, stačí sa ešte zmeniť na pantera, otočiť nohami nadol a už tlmí náraz na zem. 

Dopadol ladne ako každá mačka. Zareval, jeden skok, druhý, vo vzduchu premena na havrana, stúpa strmhlav, mohutné krídla zaberajú naplno – havran pristáva pri Damonkovi, posledná efektná premena späť na upíra. Damon zvažuje ako odpovedať na atak súpera, hrozivo sa díva do očí drako-veverky. 

„A kurva drát, to čo bolo?! Mám ťa zabiť hneď? Takto si predstavuješ mier!?“ 

„Prepáč, neodolal som, bolo to silnejšie ako ja. Ale mám ohromný zážitok – predviedol si bravúrne predstavenie!! Môžem ešte raz...“ Damonko naznačuje druhý pokus zhodiť upíra. 

„Skús to a už nebudeš mať čas na žiadne nové zážitky!!“ vrčí Damon. 

„Chcem poznamenať, že som neporušil žiadnu mierovú dohodu medzi nami,“ podpichuje drak. 

„Chcel si ma zabiť, podrazil si ma, to nepokladám za mier,“ odtušil upír. 

„Nie, nie, dohoda bola nepáliť a nedrviť,“ nedá sa dráčik.

Damon privrel jedno oko: „Prihadzujem k dohode nový článok: nezabiješ. Som k tebe láskavý len preto, že si vysoko ohodnotil môj umelecký dojem. Takže – ty nepáliš, nedrvíš, nezabiješ, ja – neovplyvním, nevysajem, nezabijem. Súhlas?“

„Ak hej, mám po srande,“ ježí sa drak. 

„Ak nie, máš po živote a skráťme to, ding, ding, odpovedáš ihneď!“ Nekompromisne hučí upír a už sa načahuje po dračom krku. 

„Dobre, dobre, dobrovoľne hlasujem pre!“ 

„Ukončená debata na tému mier. Už nemám čas nazvyš, musím ísť za podpaľačkou, splniť svoju časť dohody. Povedz vever, ako schladiť tú dračicu, nemá niekde pod sukňou či v dekolte gombičku na odpojenie plameňov?“ Damon hodil do pléna rečnícku otázku. 

„A jaj, jajaj, ty máš dohodu s bossovou favoritkou, horúcou kráskou? Tak to ťa ľutujem a povedz mi rovno, kam chceš pochovať. Je náruživá, neústupná a little bit, teda trocha, trošičku sadistka. Videl som už zopár týpkov hore brkom pri nej. Nevadí, rád som ťa spoznal,“ Damonko predvedie pukrle. 

„Boha jeho, čím ďalej tým lepšie; spočiatku ma chceš upáliť, zhodil si ma a napokon ma počastuješ úprimnou nádejou na skorú bolestivú smrť. Fasa, za dušu Eleny to stojí, nepreťahujme to, idem,“ Damon kývol na pozdrav, skočil dolu, nabral smer horúca kráska... 

* * * 

„Ach, Ivetki, horúca kráska ma vtedy takmer ugrilovala za živa a Damonko ma zachránil. Oslovoval ma Cica, Čierny vtáčik, ja som mu nezostal nič dlžný, bol pre mňa Zrzko...“ Damon skláňa hlavu, zamatové čierne oči sa ligocú, slzy im kradnú lesk a radosť zo života. 

„Ach, ten skurvysyn Démon!! Hajzel špinavý a Matka Príroda ho nechá žiť!! Nikto z nás ho nedokáže zabiť, len dookola mu okresávať moc a silu! Načo to je dobré?“ Damon už nedokáže sedieť, musí bežať preč, musí sa vykričať v lese, vybiť si zlosť a frustráciu... upír sa nám stráca v diaľke. Ivetki za ním smutne hľadí, tiež milovala Damonka, ale gradácia poviedky je neúprosná a musela ho pochovať. 

Ivetki prenáša pozornosť na delfína Filipa. 

„Podelíš sa s nami o dajakú spomienku na Damonka?“ prosí očami. 

„Hmm... my sme boli spolu nekonečný čas, obaja sprevádzame Zem od jej počiatkov, tisíce historiek mám, nechám si ich na iný čas. Stratil som najlepšieho priateľa a nie som schopný o tom hovoriť... prepáč, Ivetki.“ Delfín Filip opúšťa priedomie, schováva smútok za domom, tíško púšťa slzy, srdce má na tisíc kúskov...

Ivetki už nemá odvahu vyzývať slovne ďalších prítomných, len očami skúma, kto je schopný a ochotný ešte dačo pridať... 

Bonnie už nevládze plakať, Damonko jej prirástol k srdcu, bývali spolu, robili si navzájom spoločnosť... prvé stretnutie s Damonkom bolo milé... 

* * * 

...Dráčik krúži okolo Bonnie, tá si ho zatiaľ nevšíma. Damonko si nabehol pod ruku čarodejky ako mačka, keď chce pohladkať za ušami. Bonnie vysvetľuje Stefanovi vzťahy čarodejníc a reverzných upírov, mimovoľne pohládza dráčikovi hlavu, škrabká, pre svoje väčšie pohodlie sa pre neho načiahne, vezme na klín a už sú zohraná dvojka. 

Damonko nájde najpríjemnejšiu polohu – stočený do klbka, ruky čarodejky mu ískajú kožúštek i kožu, dráčik priviera oči slasťou.

Stella sleduje rastúcu pohodičku tejto dvojice, usmieva sa; o malú chvíľku dráčik pristane na vrchole blaha a jeho srsťou prebleskujú drobné výboje a iskričky. Bonnie nie je zmätená, síce to vidí prvý raz, ale akosi jej to príde normálne, hladká dráčika naďalej... 

* * *

„Prepáč, Ivetki, to stačí... nie som schopná o ňom hovoriť.“ Bonnie sa zviezla v kresielku, zaborila hlavu do dlaní. 

„Ďakujem, Bonnie, krásna story, hej, taký bol Damonko... šibal!“ 

Ivetki si spomenula ako dráčik Damonko nachytal Alexa, lesného ducha. Bože, veď ten je už tiež po smrti a tiež chránil vlastným telom Stefana pred pekelným ohňom a Démonom. 

„Ak dovolíte pridám aj ja spomienku,“ tíško znie Ivetki. Elena, Bonnie, Daria i Marco súhlasne mlčia. 

„Ďakujem.“ Ivetki hľadá v pamäti...

* * *

...Lesný duch Alessandro často pobýva v blízkosti penziónu, cíti sa tu doma, zároveň stráži. Dnes majú návštevu, dráčik Damonko i Bonnie zavítali, všetci domáci skáču okolo návštevy, vrava, hody, smiech, letná pohoda. 

Dráčik má už dosť hlučnej zábavy, berie kôš a hybaj na bylinky. Motká sa lesom, lúčkami, zbiera, zamyslený. 

Alex sa premiestňuje postupne za ním a myslí si, že Damonko o ňom nevie... chyba, dráčik už hodnú chvíľku sleduje pohyb okolo seba a len čaká na vhodný moment, aby prekvapil nového zvedavca. Damonko si vyhliadol pre oddych listnatý strom, zvalil sa pod neho, číha na pohyb nad sebou. Konáre sú riedke, vidí spokojne do celej koruny. 

Alex sa tichúčko premiestňuje, klesá k dráčikovi, chce mu vyparatiť dáku lotrovinu, keď sa dráčik prudko nadýchne a vyšľahne mu z papule obrovský oheň smerom k Alexovi. Duch zareval z plného hrdla, pustil sa haluze, zletel vedľa Damonka.

„A kurva drát, si sa zbláznil, grilovať ma za živa?! Čo ty si zač?!“ Strachom a úľakom zlomený Alex vreští, hasí rukami zvyšky odevu, divoko gestikuluje pred nosom dráčika. 

Damonko sa úprimne smeje z celého srdca, heká smiechom, nevie sa zastaviť. Duch čaká, poníženie v ňom rastie, ale bojí sa čosi vyparatiť, už nemá záujem o ďalšiu salvu plameňa. 

„Sa už dorehoc, motovidlo...“ Pokus o nadviazanie hovoru. 

„Jááj, toto som potreboval, uvoľnený smiech, ááá, díky, dobrá obhorená duša!!“ Damonko sa zasa  rozrehoce. 

„Obhorená, ha, ha...“ 

„Dám ti dobrú radu, flambovaná riťka, nedráždi bytosti o ktorých nič nevieš. Potom skončíš s opáleným rektom. Bohovsky si ma pobavil, ešte ti niečo ukážem, chceš?“ 

„Čo, zmrazíš ma na kosť?“ 

„Nie, neublížim ti. Tak?“

„Dobre, vkladám do teba dôveru a mimochodom, ja som Alex.“ 

„Dôveru do mňa vloženú už nikdy neuvidíš, ja som Damonko. Daj ruku, cestujeme.“ 

Dráčik schytil ruku, mocne sa sústredil a začal rásť, až nad posledné vrcholky stromov. Lesom sa nesie zúfalý krik, Alex visí za ruku a stúpa k oblohe. Celkom hore si dráčik posadí Alexa na rameno.

„Sedí sa ti dobre? A čo výhľad?“ Každou bunkou sa baví dráčik. Alex sa tíši, vychutnáva panorámu. 

„Paráda, ten strach a rev stál za výhľad. Ty si iný týpek, klobúk dolu. Ha, to čo letí, papagáj? Veď pripomína havrana...“

„Na havrana je dosť farebný...“ Obaja sledujú let vtáka, čo sa blíži, zakrúži nad nimi a chystá sa zosadnúť na dráčika. 

„Kokóós, dnes je bláznivý deň, Damonko, nechaj ho pristáť na tebe, dačo mu vyvedieme.“

Lenže dráčik už cítil, kto sa blíži, veľmi rád nechal Damona pristáť a zasa môže poškádliť Alexa. Damon ladne zakrúžil, zostupuje, sadá si na voľné rameno. Upír si čítal v dráčikovej mysli a tak je zasvätený do problému. Sedí, odhaduje čo spraví Alex. Duch by rád havrana chytil, veď je dosť rýchly. Uprene sa díva na vtáka, sekunda, dve a v momente kedy vyrazil po pierkach sa Damon začal premieňať na pantera. Alexova ruka je rýchlejšia ako mozog, takže ruka schytila pantera za labu, ale mozog si ešte chvíľku myslel, že je to havran. O to zábavnejší bol moment, kedy mu to docvaklo v tej kostenej kobke. Panter zareval, zaťal pazúry do Alexa. 

Duch zvrieskol fistulou, začal padať pred dráčikom. Damonko pripravený, schytil Alexa za nohu a očarený Damonovým výkonom sa pustil do hromového rehotu. 

Dráčik sa natriasa smiechom, panter udržuje rovnováhu na kníšucom sa ramene, Alex visí dolu hlavou, nadáva ako kočiš a dožaduje sa vrátenia do pôvodnej polohy. Dráčik švihne rukou, posadí Alexa na rameno, vedľa pantera. 

Duch trnie hrôzou, papuľu pantera má pár centimetrov od tváre, panter ukazuje zuby, pôsobí dojmom ataku. 

„Damonko, čo sú to za sprosté žarty, okamžite ma daj dole!“ Duch je strachom bez seba. 

„Tak už ho netráp chudáka, má ohorenú riť, vystrašený je na dvesto rokov,“ obracia sa na Damona dráčik. 

„Vy sa poznáte, kto je to?!“ vypískne Alex pobúrením. 

 Panter ladne preskočil na druhé rameno a tam sa premenil na upíra. Širokánsky úsmev, mávnutie rukou, pozdrav hlavou, očko šibalsky žmurklo. 

„Damon, ty ozembuch, pablb, chruňo, skoro ma šľak trafil!! Chcem už ísť dolu, rýchlo,“ zlomený lesný duch kapituluje. Dráčik sa zmenšuje, Damon i Alex skáču na zem. 

„Vravel som ti, Alex, nedráždi bytosti o ktorých nič nevieš, za desať minút si vyrobil tú istú chyba dvakrát... preto máš popáleniny a úžasom väčšie oči o dve čísla. A ty, bracho, kade lietaš a hlavne, čo tá paleta na krídlach? Raz ťa ktosi odchytí ako vzácny exemplár a pripichnú ťa v múzeu k motýľom!“ pochechtáva sa dráčik. 

„Ha, ha... Zrzko, s tým nič nenarobím, farbí ma Matka Príroda,“ prská Damon jedom a pravda je len pravda...

* * * 

Ostala už len Elena, pridá aj ona čriepok na kôpku našich spomienok? 

„Nóó, vieš, Ivetki, bola som s Damonkom dlhú dobu a ťažko sa mi vyberá. To ja som mu dala meno Damonko, on ma zachránil v medzipriestore, daroval mi oheň, učil ma, poskytoval rady, spoločnosť, priateľstvo... bože, nemohla si si vybrať inú postavu na popravu v poviedke!!“ Elena sa dusí hnevom i žiaľom.

„Prepáč, Elena... myslím, že ty s tvojím nekonečným zmyslom pre pomáhanie by si mi vyčítala, aj keby som popravila pekelného Démona, či horúcu krásku, dokonca aj Smrťku Bibianu,“ chabo sa bráni autorka Ivetki. 

„Ok, tak dám jednu spomienku na Damonka... delfín Filip teleportoval mňa, Damona a Damonka z medzipriestoru, zachránil nás, ale zle nasmeroval teleport, skončili sme v starej väznici pri penzióne. Vtedy sme objavili reverznú upírku Stellu, “ rozhoduje sa napokon Elena spomínať...

* * *

... „Sa na to vyprdnem!! Dostal som rekreačný poukaz do tmavej, vlhkej diery s výhľadom do nekonečnej tmy v zemi!!“ soptí nakrknutý veverko-drak, vstáva a šúcha si narazenú šišku. Damon roztiahnutý ako žaba, pritlačený tvárou k zemi, Elena na ňom leží, nehýbe sa, obzerá si tmu okolo, načúva, do uší jej vbehnú dráčikove nadávky. 

„Ležím si pohodlne na príjemnom tele... si to ty, Damon? Nič nevidím, oslepla som, či je tu taká tma ako v prdeli?“ Elena zotrváva v polohe ležmo, rukami šmátra pod sebou, telo sa mrví.

„Poslúž si, princezná, ležíš na mne; ja vidím v tme dokonale... sme v dajakej miestnosti, asi v cele, bez nábytku, iba reťaze visia zo stien. Elena, lež pokojne a neštekli ma!“ skučí Damon. 

„Cica, ty si šteklavá, to je supééér...“ teší sa dráčik, hľadá Damonove telo v tme, chce sa pridať k nezbednostiam. 

„Mláďatko, však sa môžem pridať a poškádliť Cicu, potom ti osvietim celu... za odmenu. Že môžem, že...“ prosíka  dráčik. 

„Sme mimo dosah pekelného Démona, žijeme. Poď ku mne, Damonko, tu som, podaj mi ruku.“ Dráčik chytil Elenu. Upír stále rozpleštený na zemi, ležiaca Elena na ňom sa dvíha, sadá na jeho chrbát, berie dráčika do náručia, vtisne mu bozk na hlavu. 

„Jasné, ide sa štekliť a naplno!“

Vyrazila bojový výkrik, v tú ranu má upír na sebe dve zákerné stvorenia, čo šteklia o dušu. Oslobodzujúci smiech sa mieša s vrčaním upíra, chce sa ich zbaviť, raz odstrčí jedného, druhý zaútočí a naopak. 

„Dosť už, bo sa naštvem a budú lietať facky,“ položartom vrčí Damon. Je silný, jednou rukou spacifikuje dráčika a druhou si pevne tisne Elenu ku hrudi. Elena ukončuje nezbednú hru, zastaví aj veverko-draka.

„Toto som potrebovala, odľahčenú chvíľku, ďakujem, Damon,“ Elena sa otáča v jeho náručí, objíme ho okolo krku, v tme hľadá ústami jeho pery. Pritisne sa k nemu, pery sa spoja, Elena zasiela Damonovi myšlienku: „Si môj statočný rytier, vydržal si náš útok, my ťa berieme na milosť, dráčik ťa obdarí svojim horúcejším priateľstvom a ja túžim spočinúť sama v tvojom objatí, tebou hýčkaná, obdarím ťa lahodným dúškom mojej krvi.“ 

„Ďakujem, princezná,“ spokojne pradie panter v Damonovi. 

Elena sa vyprostila z objatia, načahuje sa za dráčikom, lapí ho, otáča od seba, za chrbtom cíti Damona.

„Si na rade s plnením slova, Damonko. Rozsvieť.“ Dráčik sa nadýchne, vyšľahne plameň, osvieti celu. Elena od prekvapenia otvorí ústa... 

Dráčik Damonko vyšľahol plameň, osvetlil ponurú celu. Všetkým trom sa naskytol nečakaný pohľad. V kúte väzenskej cely ležala skrútená postavička, takmer bez života. Svetlo zhaslo, Elena pustila dráčika na zem a posúvala sa smerom k väzňovi. Damon ju dôrazne zastavil. 

„Počkaj, ja to preverím, ty s veverko-drakom zapáľte fakľu, na druhej strane cely,“ nekompromisne zavelil upír. Elena sa podvolila; dráčik púšťal drobný plameň, napokon našli fakľu a po dlhšej chvíli sa rozhorela. Teraz už ako svetlonosi pristupovali k hromádke v kúte. 

Damon skúmal Silou stvorenie, pootočil ho, v slabom svetle sa črtala drobná postava dievčaťa, či mladej ženy, prepadnutá tvár, zošúverená koža, bezvládne telo. Keď jej dopadli lúče svetla na tvár, akoby pohla viečkami. 

„Damon, žije, čo si zistil?“ Naklonená Elena, chytá dievča za ruku, je studená. 

„Som z nej zmätený, nie je to človek, je to upír a nie je to upír, neviem sa v tom zorientovať. Čo ty Zrzko?“ Damon sa otočil na dráčika. 

„Cica, nehovor mi Zrzko, lebo ti upečiem zadok!“ šteká dráčik a pristupuje k žienke. Skláňa sa k nej, hladká ju a čosi jej šepká do ucha. 

Postavička sa mierne pohne a skúša otvoriť oči. S námahou pootvorí viečka, len na malú štrbinku, díva sa do očí dráčika. Ten sa skláňa k nej a zasa šepká, napokon sa jemne odkloní, dívajú sa na seba a ona slabučko prikývne. Damonko sa prudko otočí a huláka. 

„Damon, ty si silák, a chytrý silák, máš už vymyslené ako nás dostaneš von?? Ale rýchlo, táto slečna sa dosť ponáhľa!!“ 

„Kto je to, poznáš ju?“ spýtajú sa odrazu Elena aj Damon. 

„Venujme sa riešeniu problému, musíme von a rýchlo. Tam sú dvere, Damon, prosím ťa...“ 

Damon sa zaprie, ale ani sa nepohnú. Hľadá páčidlo, cela je však prázdna, akurát zopár reťazí visí zo stien. Upír trhne najdlhšou reťazou, omotáva ju okolo mreží na dverách. 

„Damonko, spojíme sily, ja ťahám, ty páliš oheň na pánty; sú celé hrdzavé, musíme na to silou. Elena, drž sa ďalej,“ rozdal príkazy a do práce. Dráčik taví, upír ťahá, železo škrípe, nechce povoliť. 

„Skúsime znova,“ Damon si spomenul na pekelného Démona, pochytila ho taká zlosť, že začal lomcovať dverami ako o život až povolili. Elena drží fakľu, svieti na žieňa. 

„Damon, prosím ťa, ponesieš ju? Ja budem svietiť,“ obzerá sa na upíra. 

„Fakt ju chceš brať so sebou?“ neskrýva prekvapenie Damon. 

„A ty snáď nie?! To ju tu necháme?!“ zaburácala Elena. 

„Podľa tvojho tónu  v hlase je jasné, že nie. Vravím ti, že som z nej nesvoj. Neviem čo to je,“ žundre Damon. 

Dráčik sa blíži k upírovi s nepriateľským pohľadom, vyzývavo hľadí do očí: „Skús ešte chvíľočku o tom pochybovať, či ju tu necháš a osobne ti vypálim dieru do prdele! Rozhodni sa, berieš ju na ruky a ja idem prvý von, či naopak, ale hlavne už!!“ 

„Ok, beriem ju ja, ty si prieskumník,“ nakladá si nevládne dievča do náručia, dvíha ju a je prekvapený, že takmer nič neváži. Výprava sa pohla do dlhej chodby, Elena svieti, vôkol samé steny, vlhko, špina. Chodby a zákruty neberú konca, v dohľade prvé schody a hore ďalšie zavreté dvere. Dráčik skúša s nimi pohnúť, nedarí sa. 

„A už mám tohto áreštu dosť, práve som sa nasral! Ustúpte dozadu.“ Dráčik narastá, zaprie sa z celej sily a vyvalí dvere aj s kusom steny. Výprava pokračuje, ďalšia chodba, schody, dvere – aj tie letia bokom preč. 

Svetlonos Elena občas kontroluje Damona s dievčinou, je bezvládna v jeho náručí, hojdá sa ako handrová bábka. Svetla pribúda na chodbe, cítiť čerstvý vzduch, blížia sa na božie svetlo. Pred Damonkom nie sú dvere, ale poklop, skúša ho vyklopiť, ani sa nepohne.

Zaberá čo vládze, nič. Otáča sa na upíra: „Bude zasa spolupráca?“ Damon kladie žieňa na zem. Zapierajú sa obaja, lenže poklop je zjavne z vonku čímsi tvrdo zablokovaný. Nový pokus, obaja zadýchaní, unavení,  no bez výsledku. 

„Hej, mládenci, poďte si oddýchnuť, nejde silou, skúsme hlavou. Damon, vieš kde sme? Čo cítiš?“ Damon zatvára oči, plné sústredenie, skenuje okolie; zopár hlodavcov, vtáci, ľudia žiadni, zdá sa tu pusto. 

„Nie, vtáčatko, nikoho necítim, je tu pusto. Chvíľku si odfrkneme a nový pokus Zrzko. Ok?“ 

„Hej,“ unavene potvrdil dráčik. 

Kúsok od slobody sa zastavila naša trojica, sorry, teraz už štvorica. Elena sedí pri dievčinke, drží ju za ruku, šepká jej, dodáva silu. Dievčinka vráti stisk Elene, pootvorí ústa: „Ďakujem vám.“ Elena vyskočí na rovné nohy: „Ona ďakuje, hovorí, preberá sa, rýchlo, chlapi, do toho, vyraziť poklop, rýchlo!!“ 

Vytrhli sa z letargie, Damonko podrástol ešte viac, každý z jednej strany, pripraviť a pozóór; svaly napnuté k prasknutiu, prekážka vonku ustupuje, poklop po troške povoľuje, škrípe, ale otvára sa... 

- - -

... Rýchly presun do penziónu, osviežujúca voda a čistá odedza. 

Damon skočil pod sprchu – božská teplá voda; konečne si doprial čisté šaty a prišiel čas na očistu Damonka. Ten sa túlal okolo penziónu, obdivoval porast a trhal trávu. Upír sa zrazu vynoril pred ním a pekne ho vyplašil – Damonko reagoval inštinktívne – vypáli dávku ohňa na Damona. 

„Zrzko, hééj, kontroluj sa, zasa si mi spálil košeľu!! Za každú zničenú vec ti vyšklbem časť chlpov na hlave!!“ hnevá sa upír. 

„Tak čo skáčeš ako panter zo zálohy?! Sám si si na vine, neplaš ma! Ako sa má dievča, čo sme našli vo väzení?“ 

„Neviem, Elena sa o ňu stará a ja sa postarám o teba, hajde do vnútra,“ tlačí špinavú chlpatú guľu pred sebou. Damonko nechtiac pristál v kúpeľni a bol nútený previesť očistu. Zdráhal sa, ale keď sa Damon vyhrážal že ho vyrajbe ako koberec, vzdal to... 

* * * 

„Damonko, beťár a viťúz! Ešte raz ďakujem všetkým za uctenie pamiatky dráčika spomienkami. Končím túto kapitolu v slzách... to však neznamená, že končí poviedka. Damon a jeho blízky musia bojovať o prežitie, rútia sa na nich nové pohromy...“ 

Autorka IVETKI si utrie mokré oči a nos, zaklapne notebook a pôjde na krátku vychádzku po Slovensku. Možno skočí do Bratislavy, má ju rada. Usilovne bude premýšľať, stavať nový dej, snovať osídla, aby sa jej hrdinovia mohli statočne vysporiadať s nečakanými prekážkami i výzvami.

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Buď mojou princeznou... III. / 12. kapitola: