OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Buď mojou princeznou... II. / 17. kapitola

16.11.2012 (19:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 1485×

Všetky postavy poviedky s krátkou charakteristikou sú

v Zhrnutí od Ivetki.

Plná izba báb – možno sen nejedného mládenca. Lenže tieto naše sú všetko dobrovoľné darkyne krvi pre ťažko popáleného Stefana. Ešte sú slabé, zotavujú sa. Čarodejnica Bonnie, nesmrteľná Eunica i Elena ležia na jednej veľkej dvoj-posteli, tichý šepot sa nesie vzduchom, preberajú aktuálny zdravotný stav Stefana. 

„Bola si ho pozrieť, Elena?“ Bonnie mrká očkom. 

„Hej, spí už druhý deň v kuse... to je vlastne super, lieči sa pomaličky a najhoršie prespí.“ 

„Pekelný oheň nepredstaviteľne bolí. Sama som to našťastie nezažila, ale spomínate si ako dopadla reverzná upírka Stella. Chúďatko moje, ešte teraz má kopec jaziev... veľmi ťažko sa jej o tom hovorilo... bolí to na tele, ale aj na duši, akoby ťa celú dobu tlačila nočná mora.“ Eunica tíško spomína. 

„Tak už nám povieš kam si zmizla s Damonom? Kde je teraz?“ Bonnie to nedá, je zvedavá a nie je schopná to z Eleny vytiahnuť.

„Bonnie! Dvadsaťkrát sme o tom hovorili. Je v bezpečí, vrátim sa za ním, keď bude Stefan ok. Nesmiem viac povedať. Uvedom si, že Damon je stále v ohrození života. Smrťka Bib po ňom ide a chce si ho vziať do podsvetia. Nepoviem, prepáč, nesmiem.“ Elena sa vážne tvári, záporne krúti hlavou. 

„Ok, ok. Som smutná z Alexovej zbytočnej smrti... bože, bránil Stefana pred Démonom... jasne vopred prehraný boj!“ Bonnie si utiera oči, je rozrušená. 

„To máš pravdu... zbytočná smrť, lenže Alex to tak zrejme neposudzoval, keď bránil priateľa...“ Elena sa pridáva, slzy letia aj jej.

Nazrel k nim reverzný upír Ericc: „Čaute babinec, Stefan sa prebral, chcel by vás vidieť... môžete?“ Pomáha dievčatám presunúť sa k Stefanovi do izby. Všetky si nájdu miestečko pri upírovi.

„Pochváľ sa, ako sa ti darí?“ Veselšia nálada, Stefan už pôsobí lepším dojmom. Popáleniny sa zacelili, jazvy mu ostanú ešte dlho, ale možno aj tie časom zmiznú. Pookrial trošku na duchu. 

„Moji anjeli prišli... ľúbim vás všetky... a ďakujem,“ Stefan každú pohladil. 

„Prepáčte, spôsobil som tu zmätok a problémy...“

„Neblázni! Pekelný Démon je ten hajzel svinský!“ Skríkla Eunica.

„Ericc, aký je plán pomsty?“ Nesmrteľná sa hecuje do boja. 

„Nica, ty máš plán najbližšie dni oddychovať a povinne! To sa týka všetkých tu. Ja s Filipom a Iustusom už čosi poriešime. Stefan, vonku je nádherne, nechceš ísť na chvíľku na terasu? Pomôžem ti,“ núka sa reverzný. 

„Aj by som šiel, dík. Pôjde niektorá so mnou?“ 

„Nie, my zostaneme tu. Choď sa prevetrať, počkáme ťa.“ Za všetky odpovedala Elena, poslala mu božtek vzduchom.

Ericc pomáha priateľovi, Stefan kráča neisto, zavesený do reverzného, sadá si na kraj terasy, takmer až pri les.

„Díky Ericc, nechaj ma tu... tak hodinku, ja sa potom pokúsim prísť sám.“ Ericc prikývol, Stefan sedí pohodlne v ležadle zavrie oči a hneď sa mu objaví Alex – lesný duch, ktorý položil život pre neho.  Stefan je zdrvený tou smrťou. Navyše ho začínajú hlodať výčitky svedomia – Stefan predsa zámerne provokoval pekelného Démona. Lenže vtedy ani omylom nepredpokladal takýto koniec. Bolí ho Alexova smrť.

„Alex je v poriadku. Odkazuje ti, že sa nemáš trápiť, že by to spravil pre teba zasa, Stefan...“ Hlas znie v jeho hlave, prudko otvorí oči, ale nikoho nevidí. 

„Prepáč... s kým mám tú česť?“ Neisto povie a tvári sa zarazene. 

„Som UnnaBella, jednorožec, ktorý zistil, že v lese je smrť, keď ti Démon ubližoval.“ 

„Aha, ďakujem ti teda, ale... nevidím ťa. Nevadí, aj tak som rád... tebe vlastne vďačím za život,“ Stefan smutno zvesí hlavu, smútok dolieha čoraz viac. 

„Stefan, stojím za tebou.“ UnnaBella, čierny jednorožec so zeleným čarovným rohom, bielo-striebornou hrivou, chvostom a manžetami nad všetkými kopytami už stojí pri Stefanovi, potriasa hlavou, zahrabe nohou. Obrovské smaragdovo zelené oči hľadia na upíra, prelieva do neho šťastie a radosť, snaží sa mu zlepšiť náladu.

„Páni... som očarený... ty si krásna. Ďakujem ti, že si sa mi ukázala UnnaBella. Prepáč som slabý, vstal by som a poklonil sa ti... prosím neskôr, keď budem vládať...“ Kokce Stefan.

„Nepotrebujem žiadne poklony, cítim čo máš v srdci a to mi stačí. Stefan prišla som ti pomôcť... moja krv je magická a ak ti ju darujem z vlastnej vôle, budeš takmer neporaziteľný a odolný voči všetkej mágii. Máš záujem o pár hltov mojej krvi?“ UnnaBella prišla až tesne ku Stefanovi.

„To nie, v žiadnom prípade nebudem z teba piť! Nie! Ty si posvätná, stvoril ťa Boh sám. Nie!“ Rezolútne odmieta Stefan.

„Nečakala som takúto reakciu. V poriadku, nútiť ťa nemôžem. Tak mi aspoň dovoľ sa ťa dotknúť magickým rohom. Obdarím ťa šťastím a radosťou v maximálnej miere.“ UnnaBella zahrabala kopýtkom, sklonila sa k Stefanovi, dotkla sa ho rohom a s upírom sa zatočil svet. Zabudol na všetky starosti, bolesti, strasti... len absolútne šťastie vládlo jeho dušou a boľavým telom. 

◊ ● ◊ 

Prísť do Mesačného raja mi bol čert dlžný... to nie je možné! Najprv sa zo mňa oddelí temná stránka, dá si meno Damian, potom tu počujem ženský hlas vo svojej hlave, tá sa pomenovala Despina. Moje temné ja miluje Smrťku Bibianu a napokon keď sa mu zadívam do očí, vidím v nich jasne seba s Bibianou v podsvetí! Nie! Ja sa tam nevrátim... zabijem ho... zabiť Damiana... to je jediné riešenie!!!

Damon beží lesom, rázuje lúkami, míňa jazerá a stále vidí pred sebou ten desivý obraz v očiach Damiana – Damon objíma Bibianu v podsvetí, je tam šťastný. Nie!!!

Upír sa zastavil, kľakol na kolená a zúfalo kričí: „Nechcem sa vrátiť do podsvetia! Zahyniem tam!!!“ Slzy mu stúpajú do očí, je presvedčený, že sa bude musieť zabiť, ale s Bib neodíde. Zlomený, v predklone nemo prosí o zľutovanie... kohosi... boha, Matku Prírodu, anjela... to je jedno, prosí o milosť.

„Drahý priateľ, vstaň prosím, zaplaš neistotu a venuj mi pár chvíľ.“  Damon spozornel, ten hlas predsa pozná.

„Despina...“ Upír sa ťažko dvíha na nohy.

„Damon...“

„Žiadaš pár chvíľ, lebo ak  nie, zasa ma omráčiš elektrickým prúdom?“ Bolestivá spomienka naskočila Damonovi do hlavy.

„Au, to bolelo. Nie, žiadne násilie. Máš chvíľku?“ Despina je opäť schovaná, darmo sa Damon obzerá a snaží sa ju vystopovať Silou.

„To sa ti nepodarí, zbytočne sa pechoríš. Nájdi si príjemné miestečko, posaď sa, sprav si pohodlie,“ priateľsky radí Despina. Damon sa zvalí tam kde je, ľahne si do vysokej trávy, kriví ústa nespokojnosťou, ale poslúcha.

„Ďakujem... och, Damon... mal si takú výbornú náladu, keď si odchádzal spod lesa od Eleny...“ Damon sa zarazil. Ako môže Despina vedieť, čo bolo pod lesom, tam bol predsa s Elenou v potoku a miloval sa... sakra.

„Môžeš sa mi už ukázať? Kto si? Všetko vieš, všetko si videla?“ Neistota v hlase naznačuje, že by Damon bol rád keby všetko nevidela.

„Buď pokojný, detaily ma nezaujímajú... ale bol si maximálne šťastný v tú chvíľu. Spomeň si len na esenciu šťastia, ktoré ťa oblažovalo. Máš?“ Despina kamsi určite mieri.

„Nemám rád, keď sa mi cudzí, neznámi vŕtajú v súkromí!“ Hrmí Damon pobúrením a podráždenie s ním lomcuje.

„Nepočúvaš ma! Mám ťa šľahnúť prúdom? Vravím o pocite šťastia v srdci, nie na tele, ty trubiroh!!!“ Despina sa už začína hnevať.

„Skúsme ďalej, som šťastný a??“ Damon by rád kvaltoval väčšou rýchlosťou.

„B??“

„Despina, neser ma! Žiadaš o rozhovor a teraz toto? Našla si ma v pekne zlej chvíli, užila si si to, tak ja pôjdem.“ Damon vstáva, chystá sa na odchod.

„Bože, Damon mať ťa doma, bijem ťa ako žito každý deň dve hodiny,“ uľavila si.

„Ja ťa doma mať nechcem. Si protivná, agresívna. Posledná možnosť. Áno?“

„Ok. O čo si prosil? O milosť. Prečo? Nechceš ísť s Bib. Kde si to videl? V očiach Damiana. Áno?“ Despina sa už ponáhľa.

„Presne všetko sedí. Daj ďalej...“ Že by konečne dajaké vysvetlenie?

„Koho si videl v očiach Damiana?“

„Seba aj Bibianu, v objatí a šťastného...bŕŕ!“ Damon sa striasol.

„Skutočne si to bol ty, koho si videl?“

„Áno... predstav si, poznám sa ako vyzerám, už som sa videl párkrát v zrkadle!!!“ Sarkasticky ju šľahá.

„Bila by som ťa... debil, kretén, ozembuch... pomocná otázka... ako vyzerá Damian?“ Despina si už zúfa.

„Čooo?... Ako ja, sme identické dvojčatá... no to... toto... nemyslíš vážne?! Despina, ukáž sa mi okamžite!!! Ty chceš povedať, že Damian...“ Damon si prudko sadol, onemel úžasom. Damian bude so Smrťkou Bib v podsvetí a bude tam šťastný? Upír vytreštene hľadí pred seba, mozog si uvedomuje tú geniálnu možnosť, že by Damian išiel za Bib... Damon by sa ho aj tak rád zbavil a Bib by mala... by mala... sakra, koho by mala?

„Damon, sledovať tvoj tok myšlienok je super zábava. No, koho by mala Bib? Teba, predsa teba, o teba má záujem... ale zároveň by ťa nemala... nádherná kombinácia! Som ňou nadšená! Čo ty?“ Despine sa smeje hlas, je rada, že najhoršie už má Damon za sebou.

„Mne sa to zdá super, ale bojím sa to domyslieť do konca. Despina, nebuď pes a ukáž sa mi. Potrebujem sa s tebou porozprávať, lenže takto je to otrava...“ Damon je už mrzutý.

„Podmienku poznáš, potvrď, že ma chceš vidieť.“ Despina pripomína staré pravidlo.

„Prečo to musím potvrdiť? Nerozumiem.“

„Lebo ja to vyžadujem a už nebudem o tom diskutovať.“ 

Damon tuho rozmýšľa, prečo niekto musí mať potvrdené, že chce byť kýmsi videný. Ani ťuk.

„Ok. Despina, chcem ťa vidieť.“ Damon žmúri, nevie čo má očakávať, či malého mravca, či sa objaví obor.

„Ďakujem. Som pri tebe...“ Despina ticho čaká, kým ju Damon objaví. Upír sa rozhliada, vpravo, vľavo, nikde nikto...

„Hmm, si taká maličká, či ako?“

„Som za tebou krásavec.“  Damon sa prudko otočí a skutočne je za ním stvorenie tak do dvoch chlapských rúk.

Ťažko ju opísať. Predstavte si ročnú bielu mačku, možno zajačika, ktorý má vzadu na chrbte tri veľké biele vtáčie chvostové perá, dlhé biele uši spočiatku stoja dohora a od polovice prevísajú dopredu. Srsť je biela, ale prebleskuje do modra, krásne mandľové oči sú sýto fialové. Na jednej strane hlavy nad okom má modro-fialové tetovanie v tvare vlastného oka, hore na hlavičke medzi ušami je vejárik farebných pierok – malá korunka. Čiernu retiazku má obtočenú okolo krku a zvyšok prevísa cez hrudník, končí kdesi vzadu na chrbte. Mačko-zajo-vtáčik v punkovom prevedení.

Damon zdvihne obe obočia až kamsi ku vlasom, oči mu vystúpia z jamôk, sánka poklesne: „Hmm... ty si Despina?“ Jeho neistota by sa dala oprieť o strom, taká je mocná.

„Áno, krásavec, ja som Despina, osobne,“ tvorček akoby pláva povetrím, premiestni sa pred Damona. 

„Tá Despina, čo ma takmer zahlušila elektrickým výbojom?“ Upresňuje Damon.

„Tá... si sklamaný, potešený, prekvapený?“ Nie je si istá pocitmi upíra. 

„Tedáá... som toto nečakal... ale dobre. Môže byť,“ Damon sa už oklepal z prekvapenia, poďme riešiť existenciálne otázky a nie kto ako pôsobí zjavom. 

„Čo to... chcel som... do prdele! Si ma vyviedla z miery!“ Damon si ju obzerá, raz neverí, že je to ten silný tvor, ktorý s ním mával a zničil mu duševnú rovnováhu. Čierne oko prižmúri, nakloní hlavu na stranu, premeriava, odhaduje, skúma. 

„Áno, môžeš ma pohladiť... som zvyknutá, takmer každý má potrebu sa ma dotknúť... nie, neublížim ti, ale keď ma ohrozíš, zaplatíš tvrdo,“ Despina si číta v jeho hlave a hneď odpovedá. Priblíži sa k Damonovi a čaká. Damon neisto načiahne ruku, prejde prstami po ušku.

„Ty máš dokonalú srsť. Jemnú, krehkú, ale pevnú... fantastický pomer vyváženosti,“ Damon je nadšený, cit estéta sa nezaprie. 

„Ďakujem, nie je veľa tvorov, čo to vedia oceniť. Milo si ma prekvapil,“ Despina sa uklonila a Damon sa osmelil, vzal ju celú do jednej dlane, pritúlil sa k nej tvárou, zavrel oči a hladká ju, íska oboma rukami. 

„Dokonalé, Despina, som z teba nadšený! Ďakujem, že si sa ukázala,“ pohoda sa šíri z upíra, až v ňom začal priasť čierny panter. 

„Damon, si láskavý, citlivý a presne o tomto pocite šťastia som vravela, o tejto vzácnej esencii. Doprajme Smrťke Bib Damiana, aby aj ona zažila pocit esencie šťastia. Čo na to povieš?“ Damon ju počúva len na pol ucha, stále ju má pritisnutú k tvári, oči slasťou zavreté, hýčka jej kožúštek oboma rukami a vrní blahom.

„Hmm... keď myslíš,“ upír sa nedá vyrušiť. Despina je na svete stovky rokov, lenže takúto reakciu si nepamätá, skôr ju nikdy nezažila. Silná bytosť ako Damon a je roznežnený na maximálnu mieru malou mačičkou, či zajačikom.

„Si rozkošný... masíruješ ma skutočne majstrovsky... že ty máš dáku spomienku, zážitok, silný zážitok... niečo ti pripomínam. Inak si to neviem vysvetliť.“ Despina nemá rada nevyriešené otázky a toto je jedna z nich. Pokúša sa opäť čítať myšlienky upíra, lenže ten postrehol zámer Despiny a postavil medzi nich pomyselný múr. 

„Despina, mlč chvíľu, nechaj ma, nech si ťa užijem...“ Damon si líha späť do vysokej trávy, položí si Despinu na hruď blízko tváre, hladká ju po celom tele, sám má zavreté oči, blažený úsmev na tvári, pradie. 

Bol vystresovaný, dopriava si odpočinok, rozmaznáva svoje prsty, hýčka jemnulinkú srsť.

Despina neveriacky pokyvuje hlavičkou, až jej cingoce retiazka. Hlboko si vzdychne, zloží sa Damonovi na hruď, čaká na návrat plnej pozornosti Damona a nechá sa hýčkať jeho jemnými rukami.

◊ ● ◊ 

Navrhujem nazrieť po dlhšej dobe ku Smrťke Bibiane do podsvetia. Nezbavila sa ponurej nálady od poslednej návštevy Démona. Pekelník ju vyzval na spoluprácu pri pomste Matke Prírode. Bibiana mu neverila vtedy a neverí mu ani teraz. Démon je najpodlejšia bytosť akú kedy nosila Zem. Náladový, panovačný, zameraný len a len na seba. Výbušný a nestály, krutý, nevie dodržať slovo. Vždy jedná iba vo svoj prospech... pekné vysvedčenie.

Bib je mrzutá, pracuje len aby sa nepovedalo... mŕtvi prechádzajú ledabolo, daktorí čakajú oveľa dlhšie ako im stanovil osud. Skrátka Bib pracuje povrchne, nepozorne.

„Damon... môj vysnený chlapček, upíri samček... priateľ, milenec... chýbaš mi, mám zlomené srdce...“ Bib sa rozpráva sama so sebou, plné oči sĺz, každá spomienka bodá do srdca.

„Je to už tak dlho, čo som bola s tebou... bože, tie čierne oči, hlboké, plné pochopenia... čo spravím?? Odmietol si ísť so mnou... to bolí...“ Bib prepukne v zadúšajúci plač, hrdlo stiahnuté, zosúva sa na podlahu, smútok a bolesť ju omračujú.

Hlavou letia myšlienky – Damon, mám si ťa vziať násilím? Ako ťa presvedčím pre dobrovoľný odchod so mnou? Všetci v penzióne sú proti mne aj Matka Príroda! Tak potom prečo si mi ho vohnala do náruče??! Bola som tisícky rokov sama a zvládala som to! Prečo mám teraz trpieť? Načo som poznala lásku a city... len to bolí! Ako to mám vyriešiť?! Som nesmrteľná, ani zabiť sa nemôžem!!! Mám celú svoju bolesť preniesť na nenávisť? To chceš Matka? Chceš aby som bola ešte obávanejšia a aby ma všetci nenávideli ešte viac??

Nestačí že som odsúdená byť naveky sama, že som nestála o tento údel a musím ho zdieľať? Prečo nemôže byť pri mne milujúca bytosť? Ja si nezaslúžim trošku šťastia...?

Jediný Damon to pochopil a vyznal mi lásku, uvedomil si aký krutý bol ku mne osud a los, keď mi pridelil službu Smrťky!!! Tak počuješ ma Matka Príroda??!

Ticho vôkol, nikto neodpovedá, Smrťka je zdrvená, už nevládze ani plakať, len leží a chveje sa.

„Už druhý raz ťa nachádzam v tejto odpudzujúcej póze!!!“ Démon stojí nad Smrťkou a je znechutený.

„Vstaň, daj sa do poriadku, beriem ťa preč so sebou! Nie neberiem ako odpoveď!!!“ Démon zdrapol Bib, postavil na nohy, bodá pohľadom, gesto ruky autoritatívne nakazuje začať proces poľudštenia Smrťky. Bib stojí, nemá duševných síl, ani protivný Démon ju nedokáže zmobilizovať, je načisto zlomená.

„Tak toto je vážne! Idem s tebou, vyrajbem ťa ako koberec, nahádžem na teba prvé handry, čo nájdem... alebo máš poslednú šancu to zvládnuť sama! Takže?!“ Hrmí Démon. Bib kriví ústa, poťahuje nosom, začína zasa plakať, hľadí do zeme, záporne krúti hlavou... Démon priskočil k nej, surovo ju zdrapol, vovliekol do kúpeľne, tresol dverami.

Smrťka má v podsvetí okolo seba veľa pomocníkov, prisluhovačov, duše sa tam motajú, tiene vláčia. Nebývalá aktivita ich začala zaujímať, zhromažďujú sa, čakajú výsledok boja Démona a Bib.

Zopár krušných chvíľ si užila Smrťka, pekelník je surový, všetko robí so zlosťou a opovrhnutím. Démon si uvedomuje že Bib je tak slabá duchom! Ako môže vládnuť časti podsvetia!! Dohotovil prácu, trmáca s ňou, sú pripravení na odchod.

Vyjdú von, Démon zočí dav posluhovačov: „Nemáte čo robiť? Každý na svoje miesto, okamžite! Beriem Smrťku na pár dní preč, ale pošlem sem kontrolu Matky Prírody! Žiadne ulievanie, skontrolujem si to osobne neskôr! Rozchod, háveď...“ Bib mu nepomáha, oči zapichnuté do zeme, stojí naklonená, žiadna autorita. Démon vyšľahne pekelný plameň dovysoka: „Mám niekomu pomôcť?“ Oheň je presvedčivý dôkaz a tak sa zvedavci rozchádzajú. Démon spokojne kývne hlavou – akože som borec – trhne s Bib a odchádzajú. Smrťka sa ani nepýta kam, či prečo, je jej to jedno... aj tak nemá Damona.

◊ ● ◊  

Slniečko klesá k obzoru, Stefan ešte stále sedí sám vonku, už veľmi dlho premýšľa o živote, Alexovi, Elene, bračekovi. Stovky rokov sú spolu, bili sa ako vlci, trhali ako psi... sem tam vytryskne okamih pravdy a bratia si uvedomia, že sa stále majú radi – lenže to len v krajných situáciách. Stefan obzerá svoje zohavené telo po pekelnom ohni. Jazvy hlboké, koža zničená... som monštrum, odporné. Takto sa iste budem páčiť Elene. Chúďatko moje, trápim ju, som sobec, žiarlim a napokon sa zmením na zjazvenú ohavu! Ustarostená hlava mu klesá na prsia, budúcnosť sa mu zdá ponurá.

„Dobrý deň, milý priateľ. Smiem vojsť do tvojich kruhov?“ Delfín Filip si číta jeho myšlienky a konečne sa rozhodol zasiahnuť.

„Filip, pravdaže... poď,“ upír sa potešil zmene.

„Tak, priznaj farbu.“

„Hmm...“

„Starosti s budúcnosťou? Naozaj tak podceňuješ Elenu? Pár jaziev na tvojom tele a vytratí sa jej láska? Stefan!“ Filip sa káravo díva.

„Som idiot, viem. Ona ma miluje celý srdcom a ja sa tu ľutujem a ... ale... buď kritický a povedz priamo... som zohavený na dlhú dobu... Elena sa už nedožije mojej zmeny, pokiaľ sa nerozhodne zmeniť na upírku,“ Stefan trpko púšťa slová.

„Urážaš seba aj Elenu! Áno, miluje ťa, páči sa jej aj tvoje telo, ale predovšetkým ťa miluje pre to aký si! A napokon, čo kedy si nechal vyriešenie tejto otázky na ňu? Myslím, že ty máš inú a dôležitejšiu úlohu... musíš byť fit čím skôr! Stefan, Démon kľudne môže zaútočiť znovu... si si dúfam vedomý tejto možnosti. Nechcem ťa klamať, no je to pravda.“

„Jasné. To ma netrápi... príde, zaútočí a dúfam, že už sa trafí poriadne a skoncuje so mnou. Len aby sa tam v tej dobe nevyskytol zasa dakto druhý... Alex zbytočne zomrel!“ Narastá hnev v hlase Stefana.

„Skončime tieto reči! Nikam nevedú! Nariaďujem ti z pozície prastarého pútnika Zemou, presun do postele, liečenie v kruhu troch ľúbezných dievčat, ktoré si tam zanechal. Máš povinnosť im robiť gavaliera, zabávať ich... odchod!“ Položartom ukončil delfín Filip. Kývol na reverzného upíra Ericca, spoločne pomohli Stefanovi domov, do postele.

„No konečne spoločnosť! Už som sa chcela uraziť, Stefan!“ Žartovne ho víta Eunica. Baby sa posúvajú, robia miesto pre Stefana.

„Pardon dámy, som nevychovaný... ale všetko idem napraviť! Prosím, aké sú vaše požiadavky?“ Stefan žmurkol na baby a čaká.

„Táák, ja by som...

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Buď mojou princeznou... II. / 17. kapitola: