OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Buď mojou princeznou... II. / 14. kapitola

31.10.2012 (11:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 6× • zobrazeno 1291×

Všetky postavy poviedky s krátkou charakteristikou sú

v Zhrnutí od Ivetki.

Elena neváha, beží za Damonom. Dohoní ho pri lúčke, cez ktorú tečie potok. Na druhej strane lúky sa už začína les.

„Láska, môžeš ma počkať?“ Damon zastaví, ani sa na ňu nepozrie, čaká.

„Ďakujem. Prosím upírča... už ma desíš,“ Elena sa mu postaví do cesty, objíme ho okolo pásu, hľadá unikajúci pohľad.

„Prosím. Čo sa stalo?“ Damon nevie čo robiť. Je zmätený, mlčí, nie je pripravený podeliť sa s Elenou o šok, čo zažil s Damianom.

„Dobre. Spravíš pre mňa láskavosť? Môžeme sa prejsť popri vode?“ Elena mení taktiku výsluchu.

„Áno.“

„Ďakujem a poď ku mne bližšie, chcem ťa cítiť.“ Elena sa zakliesni do upíra, kráča z nohy na nohu.

„Rytier, je mi s tebou krásne, cítim sa bezpečne, cítim sa milovaná, si moja neoddeliteľná časť. Len s tebou som celá a úplná, ďakujem ti za to, Damon. Ľúbim ťa,“ Elena mu vyznáva lásku, pevne ho drží v objatí, pritiahne si ho bližšie.

„Si neskutočne krásny, priťahuješ, vábiš ma... oceňujem tvoju jemnosť, galantnosť, ostrovtip.“

„Ďakujem... princezná, tiež ťa ľúbim, som nesmierne polichotený tvojim vyznaním. Cením si to...“ Damon objíma dievča, vtisne jej neosobne bozk do vlasov a duchom je celkom neprítomný. Urýchlene musí zmiznúť z Mesačného raja...

Elena to jasne cíti. Fajn nepomohli slová, skúsime činy.

„Damon, čo by si povedal na drobný kúpeľ tam pod lesom? Potok nie je veľmi hlboký, prúd mierny, super osvieženie,“ šveholí.

„Hmm, ani sa mi nechce.“ Damon sa vykrúca.

„Ani? Ani sa ti nechce? To neberiem ako odpoveď,“ Elena sa mu vytrhne, beží cez lúku až k lesu. Po očku kontroluje Damona, či nezmenil smer, ale nie, Damon kráča z nohy na nohu pod les. Dobehla k príjemnej čistinke pri vode, začína sa vyzliekať. Skúša vodu nohou, super teplota, potok môže mať hĺbku najviac meter a pol. Voda tichúčko žblnká.

„Fakt chceš ísť do vody?“ Damon kriví ústa.

„Jasné, voda je božská, poď aj ty, prosím,“ Elena žobre ako dieťa.

„Počkám ťa na brehu... choď sama.“ Brble zvädnutý upír.

„Damon, kedy si sa so mnou kúpal? Ani nepamätám...“

„Ja nemám nálad...“ Nedokončil, Elena skočila po ňom, prudko ho začala vyzliekať, trhať z neho šaty.

„Relax, čo ma šklbeš ako hus...“ Damon sa bráni, ale iba slovne.

„Snažím sa, nepomáhaš mi, zbavím ťa šiat sama. Chceš donaha?“ Usmieva sa dievča. Damon len zdvihne ramená, oči bez lesku... je skutočne bez nálady.

Elena vyzliekla oboch na Adama, opatrne vchádza do vody, ťahá upíra za sebou. Potočná voda nadnáša telá, obmýva a šumí.

„Krása... Damon, usmej sa na mňa, venuj princeznej okúzľujúci úsmev...“ Elena pláva k Damonovi, objíme ho okolo pliec. Upír stojí, vodu má po ramená, príjme Elenu do náruče, objíma jej krásne mladé telo, pridŕža ju, bojuje s miernym prúdom. Dievča sleduje jeho mizernú náladu a už si asi začne zúfať... nevzdáva to ešte.

„Miláčik, kde by si chcel teraz byť?“ Elena skúša ďalšiu taktiku, objíma Damona okolo krku, upír si ju pridržuje pri tele, aby mu neuplávala.

„Kdekoľvek, len nie tu.“

„Jedno miesto, daj.“

„Neviem, u Alexa v obývačke na najvyššej halúzke borovice.“

„Aký je tam výhľad?... Vidíš, som tam aj ja s tebou... sme tam spolu... zavri oči, vidíš nás?“

„Áno,“ snaží sa spolupracovať Damon, schová smutné oči za závoj mihalníc.

„Výborne, sme unavení, ležíme, dívame sa na zapadajúce slnko... ležím vedľa teba Damon, máš krásne telo... si horúci... dotýkam sa ťa Damon...“ Elena začína rukami hladiť upíra po ramenách, jemne masíruje kožu, schádza na hruď, nevynechá ani mohutný chrbát.

„Máš dokonalú pokožku, voniaš ako pokosená tráva... som očarená krivkami tváre... dovoľ mi pohladiť zvodné pery... túžim sa ich dotýkať, Damon... tvoje pery vytvorili bohovia... môžem ich ochutnať? Prosím...“ Elena šepká, presúva ruky na ústa, hrá sa s tvarom pier, opisuje ich, jemne bozkáva.

Damon má zatvorené oči, snaží sa zo všetkých síl vytesniť z hlavy Damiana a Despinu. Núti sa počúvať Elenu, hrať jej hru, je predsa cvičený na hry s mysľou, ale dnes to ide veľmi ťažko. Despina a Damian, jeho temné AlterEgo, mu rozbili vnútro. 

„Elena, neviem či...“ Dievča ho nenechalo dokončiť vetu, zapchala mu ústa bozkami, ruky podporujú úmysel pier, hýčkajú telo upíra, masírujú hruď, klesajú k bokom, trieslam, opatrne sa zastavujú pri Damonovej pýche. Nezbedné prsty objavujú, láskajú, vyzývajú ku hre samčeka, sú jemné, ale nástojčivé. Damon odpovedá pomaly na bozky Eleny, necháva sa rozmaznávať, zapája do hry svoj hmat, hladí pevné prsia milenky, telom mu prebehne prvá drobná vlna rozrušenia. Fixuje si v hlave predstavu Eleny ležiacej pri ňom v Alexovej obývačke na stračej nôžke, vysoko nad borovicou. 

Prsty sa lúčia so samčekom, Elena objíme nohami telo Damona, pritiahne sa bližšie k nemu: „Tajomný cudzinec, tvoje pery chutia dokonale... božské telo ma privádza do šialenstva, Damon... túžim po tebe... mučíš ma... och... Damon, poď bližšie, ešte bližšie... chcem ťa!“ Elena roztúžene šepká do ucha Damona, zabára prsty do jeho bokov, žiadostivo sa vrhá po zvodných perách. Damon sa plne podvolil vlne narastajúcej túžby, žiadosť milenky ho rozvášňuje ešte viac, bozkáva jej krk, ruky klesajú z bokov na venušin pahorok. Elena tichunko stoná, rozkoš jej napĺňa telo.

To už je upír plne bičovaný vzrušením: „Princezná, si krásna čarodejka, vzrušujúca nezbeda, ľúbim ťa, túžim po tebe... poď ku mne, prosím.“ Damon do nej vstúpil, pomáhajú ruky ukotvené na líčkach pod chrbtom. Príjemná voda obmýva vlniace telá, Damon pevne drží Elenu pri sebe, hojdá sa v bokoch, tíško stoná slasťou. 

„Pomaly prosím, rytier... nech neskončí táto chvíľa,“ Elena šepká a chce čo najviac predĺžiť rozochvené pocity v Damonovi. Upír sa snaží prispôsobiť, ale pomalé tempo je ešte dráždivejšie: „Zbláznim sa... to nevydržím... vtáčatko.“

„Ok, udávaj vlastné tempo... Damon... je to nadpozemsky krásne... si dokonalý milenec, ďakujem.“ Elena si užíva náruč upíra a je plne odmenená za predchádzajúce snaženie.

Veľa chvály, roztúžená, šepkajúca milenka, jej očarujúce telo, vlastná vrcholná túžba, to už je na upíra veľa. Rúti sa do cieľa, prehýba sa rozkošou, vzdychá, takmer drví Elenu v náručí, prudké stúpanie na vrchol a pozvoľné klesanie. Obaja dýchajú o závod, ešte pár chvíľ zotrvať v tesnom objatí a nabrať silu.

Zrejme presne toto Damon potreboval, cíti sa znovuzrodený, pripravený na boj s Despinou i tým pajácom Damianom.

„Ďakujem ti krásna veliteľka, vrátila si ma do života.“ Upír jej venoval posledný bozk, pomáha z vody, obaja sa snažia nasúkať do šiat.

„Čo teraz? Ideme preč z Mesačného raja?“ Elena sa bojí odpovede, pretože netuší kam by mala Damona vziať, aby ho ukryla a ochránila pred Smrťkou Bib.

„Nie, nie. Mám tu ešte dajaké jednania a nedokončenú prácu,“ diabolsky sa škerí Damon, čiernym očiam sa vrátil lesk, hlava i telo sú pripravené k boju.

„Zbytočne sa budem pýtať, akú...“ Elena si aj sama odpovedala.

„Presne. Ja idem po svojich a teba poprosím vráť sa k Darii. Prídem neskôr k nej. Dík.“ Damon je prvý oblečený, obráti sa, v mihu sa svižne vzdiali, ide hľadať Despinu a Damiana. 

◊ ● ◊ 

Anjel Iustus hľadá, pátra po Damonovi a Elene. Presúva sa rôzne okolo penziónu, zabieha ďalej. Je neskutočne zmätený, už stovky rokov sa mu nestalo, že by nevedel kohosi nájsť, či aspoň zvyšky aktivity, drobný odkaz, smietka stopy... čokoľvek. V tom musí byť dajaký trik, či veľké, silné kúzlo, ktosi mocný... čo to spomínal Filip o Matke Prírode?

Áno... ak je ona za tým... hej, to by šlo. Ak ich ona skrýva, má na to sakra dôvod. Anjel Iustus berie na seba späť podobu blond chlapca s modrými očami, urýchlene sa vracia cestou do penziónu a neverí vlastným očiam.

Pod lesom pokojne stojí čierny jednorožec so zeleným rohom na čele. Mohutná hriva, chvost i manžety nad kopytami svietia bielo-striebornou srsťou. Pohľad čiernych očí je magický. Iustus zabočí priamo k nemu.

„To nie je pravda! Priateľka moja, nevideli sme sa desaťročia, dovoľ nech si ťa obzriem. Si nádherná, majestátna, klaniam sa pred tebou,“ Iustus vysekol gavaliersku poklonu.

„Iustus, ty lichotník, buď pozdravený! Rada ťa opäť stretávam a som potešená tvojim zjavom. Pre koho berieš na seba podobu človeka poloboha?“ Čierny jednorožec sa uklonil.

„To nie je dôležité. Môžem k tebe pristúpiť UnnaBella?“ Anjel si netrúfne bez opýtania.

„Hej.“

„Ďakujem a smiem sa ťa dotknúť?“ Nesmelo skúša Iustus.

„Samozrejme, veď už si na mne aj jazdil, tak prečo ten stud?“ UnnaBella potriasa hlavou, baví sa.

„Prepáč, si tak očarujúca až mi vyrážaš dych,“ anjel s láskou v očiach sleduje dokonalé krivky divokého jednorožca, jeho mohutné svaly. Stvoril ho sám Boh. Opatrne rukou prechádza po krku, prelieva sa do neho obrovská radosť a šťastie, ktoré okamžite rozdáva UnnaBella.

„Iustus, cítim tvoje starosti. Je ti už jasné, že ma posiela Matka Príroda. Som dnes jej rýchly posol, no len pre teba. Odkazuje ti, že nemáš hľadať Damona a Elenu, je o nich dobre postarané, vrátia sa, až príde ich čas. Skôr by si mal sledovať okolie a riešiť problémy... no, ktoré sa na vás už hrnú. Viem to Iustus...“ UnnaBella sa obtiera hlavou o anjela.

„Nechceš si zajazdiť?“ Sama mu ponúka túto možnosť, pretože cíti už hodnú chvíľu želanie Iustusa.

„Veľmi rád, s tvojim dovolením,“ nadšenie v očiach Iustusa svieti.

„Tak nasadaj, krásavec, budeme čarovná dvojica... mladý blond chlapec s modrými očami na uhľovočiernom jednorožcovi s bielo-striebornou hrivou.“ UnnaBella pomohla jedným pohybom vyšvihnúť jazdcovi na svoj chrbát. Iustus sa chytí hrivy, UnnaBella vyrazí tryskom cez lúku a obaja zmiznú v lese.

Reverzný upír Ericc a jeho sestra Stella postávajú na terase penziónu, uznanlivo pokyvujú hlavami.

„Asi by som sa neudržal na UnnaBelle... to bola pekelná jazda.“

„Radšej mi povedz, prečo Matka robí tajnosti a delí informácie nerovnomerne. Prečo Iustus vie viac ako my?“ Stella sa hnevá.

„Drahá moja, za tie storočia v službe Matky si si už mohla zvyknúť. Je to baba, robí intrigy, normálka... ale tá jazda. Hneď by som to skúsil,“ Ericc sa zasnene díva do lesa.

„A prásk na nos... to bol len rozbeh. UnnaBella je nespútaný živel, na tú by som dobrovoľne nesadla.“ Stella je podráždená, tak ide radšej dnu.

* * *

Okolitý les je pokojný, koluje v ňom bežný život, zvieratá hľadajú čo to pod zub. Obyčajný upír Stefan loví, kŕmi sa, Silou sonduje okolie. Cíti sa ohrozený pekelným Démonom. Prvý námestník pána pekiel Démon sa vyhrážal, Stefana určil za hlavného vinníka vlastnej porážky, ktorú mu nedávno uštedrili nadprirodzené bytosti v spolupráci s Matkou Prírodou.

„Nazdar Stefan,“ hlas znie z výšky koruny. Lesný duch Alex našiel priateľa a má chuť na slovíčko.

„Ciao Alessandro! Ako sa máš?“ Úsmev Stefana je povzbudzujúci.

„Ja fajn, no ty si akýsi zvädnutý... veď hej, chápem. Nevieš nič o Elene a Damonovi, vytratili sa ako gáfor...“

„Dúfam, že sú ok. Mám aj horšiu obavu. Zrejme sa chystá na mňa Démon...“

„Neboj, ochránime ťa, je nás veľa proti nemu,“ veselo džavoce Alex.

„Ja by som si nebol taký istý!“ Lesom zahrmel hlas pekelného Démona, Stefan i Alex sa otočili tým smerom...

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Buď mojou princeznou... II. / 14. kapitola: