Bosska - 6. kapitola 1. časť • OurStories.cz ~ naše povídky

Rave spoznáva zopár nových ľudí a medzi nimi ďalších nápadníkov, ktorí sa o ňu chystajú bojovať, a niektorí nie zrovna čestnými spôsobmi, ako zistíte v druhej časti. Pre čitateľov od 15 rokov (a druhá časť bude od 18!).

31.10.2011 (17:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 866×

RAVE

S Byakuranom sme si skočili do triedy po tašky a odišli sme do stajní. Vyobjímala som svojho Poseidona a vrátila sa k ostatným, ktorí čakali vonku na profesorku. Tá prišla asi po desiatich minútach so slovami „musela som si niečo vybaviť“. Potom sme, tak ako minule, upratovali stajne, ale iba chvíľu. Po upratovaní sme pre zmenu česali kone. Keďže Mukuro, netuším prečo, neprišiel, postarala som sa aj o jeho koníka.

„Čo si tak ticho?“ nakukol do Mukurovho boxu Bel.

„A čo mám, začať kričať?“ spýtala som sa s iróniou v hlase. Bel pokrútil hlavou a vrátil sa k svojej práci. Vzdychla som si.

Keď som bola hotová, išla som za Byakuranom. On ešte neskončil, a to sa mal pritom postarať len o jedného koňa! Zobrala som mu kefu a začala koňa česať sama. Ten si spokojne odfrkol, čo po ňom Byakuran zopakoval, aj keď nie spokojne. Potom ma však zozadu objal.

„Môj koník mi práve povedal, že mi ťa schvaľuje. Má ťa rád,“ zasmial sa.

„To je dobré. Môj mi ťa ale neschvaľuje. Vraj sa o kone nevieš starať,“ povedala som mu s úškrnom.

„Ha-ha-ha,“ prevrátil očami.

„Ale nie,“ otočila som sa k nemu, „mal by si sa to naučiť. Možno sa ti to niekedy v živote zíde.“

„Ak ma to naučíš ty...“ usmial sa.

„Veď je to jednoduché. Nikdy si sa nečesal?“ spýtala som sa ho.

„Nemám zas až tak dlhé vlasy...“ pokrčil ramenami.

„Dobre. Ja ti ho teda teraz učešem, ale niekedy cez voľno sem spolu pôjdeme a naučím ťa starať sa o kone,“ povedala som rázne.

„Platí,“ nastavil mi pravú ruku. Stisla som mu ju. Potom som mu učesala koňa, dala som mu čerstvé seno aj vodu. Odvďačil sa mi tak, že mi požul rukáv od svetra. Našťastie sa mu nič nestalo. Ani koňovi, ani svetru. Akurát, keď som dokončila prácu a vrátila sa do Poseidonovho boxu, zazvonilo. Teda, profesorka nás prišla zavolať, lebo v stajniach, samozrejme, nezvoní.

*****

Na obed sme mali špagety. Vypýtala som si bez omáčky, iba so syrom a spokojne som sa pustila do jedla. S Dinom sme sa bavili o tom, že máme urobiť referát na psychológiu. Nevedela som o tom, tak som so záujmom počúvala, o čom mám vlastne referát vypracovať.

Mukuro nebol ani na obede. Prišlo mi to trochu podozrivé, keďže neviem, čo mu je. Ale rozhodla som sa vykašľať sa naňho. Miesto oproti však teraz zívalo prázdnotou. Bolo to zvláštne.

Rýchlo som do seba nahádzala špagety a odišla som do izby. Prezliekla som sa do športových plaviek a do tašky som si hodila uterák. Odlíčila som sa a ľahla si na posteľ. Mala som ešte štvrť hodinu času.

Rozhodla som sa, že navštívim Mukura a zistím, čo s ním je. Zobrala som tašku s vecami a zamkla za sebou izbu. O chvíľku som už klopala na Mukurove dvere.

„Ďalej,“ ozval sa zvnútra slabý hlas a ja som vošla dnu. Mukuro sedel na posteli a vyvaľoval na mňa oči. Hlavu mal celú obviazanú obväzmi a pravú ruku tak isto.

„Čo sa ti stalo?“ vykríkla som a bežala za ním.

„Pobil som sa s Byakuranom,“ vzdychol si.

„Čo? Kedy?“ zamračila som sa.

„Veď Byakuran je tiež zranený, nie?“ začudoval sa.

„Ale veď... On... Vravel, že prenášal nábytok a spadla naňho skriňa.“ Mukuro sa zasmial. Keď som to vyslovila, tiež sa mi to zdalo nepravdepodobné.

„Áno, tá skriňa spadla aj na mňa a urobila toto,“ ukázal si na obviazanú hlavu.

„Prečo mi klamal?!“ spýtala som sa skôr samej seba.

„Aj ja by som klamal, keby som ti mal čo povedať,“ vyhlásil Mukuro, „pretože nechcem, aby si sa trápila. Stavím sa, že Byakuran mal rovnaký dôvod na to, aby ti nepovedal pravdu.“

„Ale... Teraz sa budem trápiť ešte viac,“ vykríkla som a slzy sa mi začali tlačiť do očí. Vybehla som z Mukurovej izby. Ešte som počula, ako na mňa vykríkol: „Rave, počkaj!“

Bežala som až po schody, keď som si uvedomila, že nemám kam ísť. Izbu mám už zamknutú a aj tak nemám čas sa tam vracať. K bazénu zatiaľ nechcem ísť, veď tam možno už niekto bude. Vlastne plávanie máme všetci spolu, takže tam určite niekto bude. Ale už tam aj tak musím ísť.

Mala som pravdu. Pri bazéne s nohami namočenými vo vode sedela Chrome s nejakým čiernovlasým dievčaťom. Spoznala som v nej to dievča, čo v jedálni sedáva vedľa Byakurana. Chrome mi ju predstavila ako Uni.

„Kde si môžem zložiť veci?“ spýtala som sa báb.

„Dovnútra. Poď, ideme s tebou.“ Chrome mi ukázala, kde majú veci ony dve a ja som si vyzliekla tričko aj nohavice a zložila si ich aj s taškou k ich veciam. Potom sme išli naspäť k vonkajšiemu bazénu. Sadli sme si na breh a špliechali na seba vodu. Zrazu niekto vedľa nás skočil do vody. Vlastne boli dvaja. Obaja mali biele vlasy, ale jeden veľmi dlhé a druhý krátke.

„Héééj! Tá voda je studená!“ vykríkol ten dlhovlasý a ponoril sa. Ten krátkovlasý dodal: „Extrémne studená!“ rovnako nahlas a tiež sa ponoril. Boli ponorený dosť dlho. Bála som sa, aby sa neutopili. No našťastie sa po chvíli vynorili.

„Čaute!“ počula som Franov hlas a otočila som sa. Fran aj Bel sa blížili. „Ushishishi~,kto skončí vo vode?“ spýtal sa Bel a žmurkol na Frana. Obaja sa na mňa vrhli a ja som začala kričať. Bel mi chytil nohy a Fran ruky.

„Hééj! Hoďte mi ju!“ zakričal z vody ten dlho-vlasý chalan a priplával bližšie k nám. Chalani ma za môjho vreskotu rozhojdali a hodili do vody. Rýchlo som zadržala dych. Ale predtým, ako som sa stihla celá ponoriť, ma zachytil dlho-vlasý chalan.

„Aká je voda?“ spýtal sa a ponoril ma. Začala som ho pod vodou kopať a on ma pustil, ale ja som sa už aj tak napila vody. Keď ma pustil, rýchlo som sa vynorila a snažila sa nabrať dych.

„Kto si? Ešte som ťa tu nevidel,“ spýtal sa ma dlho-vlasý chalan.

„Som Rave,“ odpovedala som, „a ty?“

„Ja som Squalo. Teší ma,“ usmial sa na mňa a podal mi ruku.

Zatiaľ k nám priplával druhý bielo-vlasý chalan.

„Zas niekoho týrate?“ spýtal sa Bela a Frana a oni sa zatvárili ako neviniatka.

„Čus!“ obrátil sa ku mne. „Ja som Ryohei,“ aj on mi podal ruku. „Ty si bossova dcéra?“ spýtal sa a ja som prikývla.

„Ty si tá bossova dcéra, čo nám má čoskoro vládnuť?“ spýtala sa začudovane Squalo.

„Vládnutím by som to asi nenazvala,“ zasmiala som sa, „ale áno, som ta ja.“

„Si krpatá. Ako si chceš získať rešpekt?“ spýtal sa úprimne.

„Prestaň. Nie každý má tri metre,“ zamračila som sa. „A aby si vedel, od malička chodím na karate a na šerm.“

„Na šerm? Tak to je super. Potom si spolu zašermujeme,“ žmurkol na mňa, „a uvidíme, kto je lepší.“

„Platí.“ Podali sme si ruky.

Vyliezla som z vody. Začala mi byť zima. Uni mi podala osušku, na ktorej sedela. Poďakovala som a sadla som si tiež.

Zatiaľ sa okolo začali zbiehať ľudia. Zdalo sa mi, že vidím Mukura, ale neviem, prečo by chodil na plávanie, keď v žiadnom prípade nemôže plávať.

Chlapec sa približoval, ale až keď bol iba kúsok odo mňa, mohla som s istotou povedať, že to nie je Mukuro. Mal iný odtieň vlasov, ofina mu nezakrývala ani jedno oko a na tvári mal výraz, aký som na Mukurovi ešte nikdy nevidela. Akési... odhodlanie.

„Ahojte,“ pozdravil nás. „Ja som Daemon Spade,“ podal mi ruku.

„Rave,“ usmiala som sa.

„Nejdete do vody?“ ukázal na bazén. Uni prikývla a pomohla mne a Chrome vstať. Spade rovno skočil a ja za ním. Uni s Chrome otáľali, asi sa báli, že je voda príliš studená, no po chvíli sa odhodlali zísť po schodíkoch.

Chvíľu sme sa čvachtali a špliechali na seba vodu. Zrazu sa za mnou vynoril Squalo.

„Rybička sa vrátila do vodičky?“ zasmial sa.

Potom ktosi navrhol, aby sme si dali súťaž, že kto najdlhšie vydrží pod vodou. Všetci sme zadržali dych a ponorili sa.

Ja som narátala do štyridsaťosem, keď mi došiel dych. Vynorila som sa. Chrome aj Uni už boli tiež vynorené, ale Squalo a Spade vydržali dlhšie. Squalo sa vynoril niekde za mnou. Vedela som, že Spade je niekde pri mne, ale nikde naokolo som ho napriek tomu nevidela. Preto ma prekvapilo, keď sa vynoril len kúsok predo mnou. Ošpliechal ma vodou. Teraz som si všimla, že jeho pravé oko nie je obyčajné. Mal v ňom znak ♠. Začudovala som sa, ale nepýtala som sa ho, čo to znamená. Vlastne teraz ma to ani veľmi netrápilo, pretože sme sa skoro dotýkali tvárami. Očervenela som a ustúpila som o krok odzadu.

„Vyhral som?“ nadvihol obočie a ja som prikýva.

No... vtom prišla profesorka, rovnaká ružovo-vlasá holka s čudnými očami. Vynadala nám, že sme išli do bazéna bez jej zvolenia a potom nám dala za trest (všetkým, aj tým, čo neboli vo vode) dvadsať dĺžok. Ona sa vyvalila na ležadlo, a kým sme plávali, čítala časopis.

Keď sme všetci doplávali, akurát skončila hodina. Vyliezli sme z vody a išli sa usušiť. Vtedy som zbadala Byakurana otočeného chrbtom ku mne. Po boku sa mu tiahla dlhá rana. Rozhodla som sa, že mu ukážem, že nie som hlúpa. Prišla som za ním a prstom mu prešla po okraji rany.

„Rana z bitky s Mukurom?“ spýtala som sa.

„Áno... Čo??“ otočil sa a zažmurkal na mňa. Sklopila som pohľad.

„Je mi to ľúto.“ Prikývla som. „Hneváš sa veľmi?“

„Nie. Len mi je to ľúto. Nečakala som to. Musíš mi dať trochu času, aby som si utriedila myšlienky.“ Tento krát prikývol on. Letmo som ho objala a vrátila sa k Uni a Chrome.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa ma Chrome a ja som pokrútila hlavou. „Všetko je v pohode...“

Nasledovalo trojhodinové voľno, ktoré som prespala. Budík mi zazvonil chvíľku predtým, ako som musela odísť, aby som stihla prísť do malej telocvične. Rýchlo som sa prezliekla do teplákov, hodila som si do tašky zopár vecí, ktoré som ešte nemala zbalené a vyrazila som.

V telocvični nám ďalší zvláštne vyzerajúci profesor rozdal meče a nakázal nám, aby sme si navliekli milión rôznych chráničov. Keď som bola nachystaná, obzrela som si spolužiakov, ktorí boli so mnou v skupine. Potešila som sa, že bol medzi nimi aj Squalo. Našťastie nás rozdelili podľa toho, či už vieme s mečom narábať, takže som sa nemusela báť, že sa budem nudiť.

Squalo ma hneď zavolal, aby sme si zašermovali. Keďže som mu to sľúbila, nemohla som odmietnuť (nie, že by som chcela).

Našťastie som nebola prípad, ktorému žiaden z mečov nesedel. Prvý meč, ktorý som dostala do ruky mi sadol perfektne a bol dokonale vyvážený. Poťažkala som ho v ruke a zamierila za Squalom.

Súboj začal on. Zahnal sa na mňa a opatrne skúšal, čo si môže dovoliť a čo nie. Jeho útoky som ľahko odrážala. No on sa nejakým nevídaným spôsobom dostal za mňa a snažil sa zaútočiť zozadu. Rýchlo som sa zvrtla, odrazila jeho útok a urobila výpad. Squalo ho v poslednej chvíli zadržal a znova sa snažil dostať sa dozadu. Takýmto spôsobom sme sa oháňali mečmi najmenej desať minút.

„Nechceme s tým prestať?“ spýtala som sa ho po ďalšom dlhšom čase šermovania.

„Ja sa nevzdávam,“ zahundral a odrazil jeden z mojich útokov.

„Ale ja áno,“ vzdychla som si a zvesila som meč. Squalo na mňa zažmurkal.

„Geez, prestaň... To nevydržíš šermovať ani desať minút?“ Ukázala som na hodinky.

„Dvadsať?“ opravil sa.

Pokrútila som hlavou. „Je to príliš vyrovnané.... Nemá to cenu.“

„Och, tie ženské...“ prevrátil očami a ja som sa musela zasmiať. „Čo plánuješ robiť ďalších dvadsať minút?“

„Neviem...“ priznala som. „Asi si nájdem nejakého ďalšieho protivníka.“

A tak som aj urobila. Ale každý, s kým som šermovala, nevydržal dlhšie ako minútu, a tak som postupne porazila celú našu skupinu vrátane Chrome a Byakurana.

Potom som čakala už len na toho chalana, čo sa baví s Gokuderom a s Tsunom. Yamamoto sa, myslím, volá. Ten teraz bojoval so Squalom a boli rovnako vyrovnaní ako ja so Squalom.

No skôr, než som ich stihla od seba odtrhnúť a vyzvať ho, zazvonilo. Mali sme mať tanečnú, tak som radšej odišla do veľkej telocvične.

Zopár ľudí tam už postávalo. Napríklad Fran. Keď si ma všimol, zamieril ku mne a usmieval sa od ucha k uchu.

„Ahoj! Ako sa máš? Tešíš sa? Minule sme chýbali a musíme sa doučiť nejakú zostavu. Predstav si, že sa na začiatok neučíme spoločenské tance! Teraz sa učíme hiphop. Je to strašné. Mňa to už Bel začal učiť. Mala by si sa pridať,“ zaplavil ma množstvom informácií a ja som naňho zamračene zažmurkala. Zmohla som sa len na prikývnutie. Hodila som si tašku do rohu k veciam ostatných a pridala som sa k Franovi, Belovi, Rasielovi a Mammon. S ňou sme sa najprv zoznámili a potom sa ma ujala, aby ma naučila dievčenskú časť tanca. Nebolo to ťažké a cez prestávku sme to zvládli nacvičiť aj s chalanmi.

Keď rovnaká ružovovlasá profesorka bez očí konečne ráčila prísť s desaťminútovým oneskorením, zopakovali sme si zostavu a naučili sa zopár (naozaj zopár) nových prvkov. Potom zazvonilo a my sme mohli odísť.

Po večeri, ktorej som sa takmer ani nedotkla (akési čudne zapáchajúce mäso s varenými zemiakmi), som konečne mohla zaliezť do svojej izby.

Avšak pokoju som sa netešila veľmi dlho. Niekto mi začal klopať na dvere.

„Pusti ma dnu...To som ja!“ počula som Mukurov hlas.

„Nechaj ma,“ odpovedala som. Našťastie som bola zamknutá.

Keď sa klopanie prestalo ozývať, myslela som, že ma Mukuro nechá na pokoji, ale mýlila som sa. On si našiel iný spôsob.

Moja izba bola na prvom poschodí. Keďže na prízemí boli všetky okná zamrežované, nebol problém vyliezť sem. Mukuro to využil a o chvíľu sa zjavil v mojom okne. Vzdychla som si.

„Choď preč.“

„Nejdem,“ odsekol a snažil sa zachytiť niečoho v izbe, aby nespadol. Keď už mal jednu nohu v izbe, vytiahla som zo šuplíka svoju pištoľku a namierila som naňho. Jeho ruky okamžite vyleteli nad hlavu. „Vzdávam sa...“ zaškeril sa. „Aspoň si ma vypočuj.“

Pomaly som sklopila zbraň a nechala ho, nech vojde. Ale keď sa priblížil ku mne a chystal sa sadnúť si na moju posteľ, znovu som naňho zamierila a on zastavil. Sklopil pohľad: „Ja som chcel.... Len že... Dobrú noc.“

Začala som sa smiať. Prišlo mi to smiešne. Mukuro na mňa zaklipkal očami, no potom sa rozosmial aj on.

Kývla som mu hlavou, aby išiel bližšie a on si ochotne sadol.

„Môžem sa ti pozrieť na tú ranu na hlave?“ spýtala som sa. Pokrčil plecami.

„Takže áno?“

„Keď ťa to poteší...“ usmial sa. Začala som mu odväzovať obväzy. Tá rana nebola vôbec pekná.

„Pri spánku! Ešte centimeter a mohol si byť mŕtvy!“ hromžila som zhrozene. „Ja si Byakurana podám...“

„Ale toto bola moja chyba. Bol som ožratý.“

„Ale on bol, pokiaľ viem, úplne triezvy,“ zamračila som sa, „mal dávať pozor.“

Mukuro mlčal. „Pokúsim sa nezabiť ho,“ ubezpečila som ho a on sa znova zasmial. „To by som bol rád.“

„Stále ste naj kamoši?“ spýtala som sa opatrne po chvíli ticha.

„Vieš dobre, že nie,“ povedal odmerane.

„Ale ste. Len spolu súperíte. To je normálne,“ povedala som povzbudivo. Zadívala som sa naňho, chcela som vedieť ako zareaguje. No nezareagoval. V prstoch sa pohrával s koncom mojich vlasov. Tie jeho mu stále zakrývali pravé oko.

Náhle ma premohla zvedavosť. Opatrne som priblížila ruku k jeho tvári a Odhrnula mu vlasy z oka. Trochu ma jeho oko zaskočilo, lebo bolo rovnaké, ako pravé oko Spadea. Mal v ňom znak ♠.

Mukuro využil moju blízkosť a tvárou sa ku mne priblížil. Priložil svoje pery na moje a začal ma bozkávať. Najprv som zažmurkala v prekvapení, no v okamihu som zavrela oči, pootvorila ústa a bozk mu opätovala.

Vyhrnul mi tričko a hladkal ma po chrbte. Ja som mu začala rozopínať košeľu. Vzhľadom na to, že ja som na sebe mala len nohavičky a košieľku, Mukuro mal až príliš ľahké vyzliecť ma, aj keď najprv sa o to nepokúšal, no keď som mu rozopla nohavice a začala mu ich vyzliekať, neodolal a vyzliekol mi košieľku. Sedela som pred ním... Nie, ležala... Iba v nohavičkách! Ale vôbec ma to netrápilo. Vnímala som iba jeho ruky na mojom tele, jeho jemné pery, ktoré ma bez prestávky bozkávali, jeho teplé telo, ktoré bolo teraz tak blízko...

Ale keď sa ma dotkol na citlivom mieste a snažil sa mi vyzliecť nohavičky, spamätala som sa. Odtiahla som sa.

„Nie... Ja... Nemôžem...“ povedala som. „Stále chodím s Byakuranom.“

Mukuro zvesil hlavu a zatváril sa skleslo. „Áno... Chápem,“ vzdychol si a posadil sa na kraj postele.

„Nie... Ja... Nemyslím to zle. Poď, ostaň na noc...“ objala som ho zozadu okolo pása. Pomaly sa ku mne otočil a ešte pomalšie sa usmial. Zrazu ani neviem odkiaľ vytiahol moju košieľku a začal sa pochechtávať. Vytrhla som mu ju z ruky a popri tom, čo som si ju obliekala, som sa snažila tváriť urazene. Mukuro sa zase zasmial. Ja som sa mu otočila chrbtom a zakryla som sa paplónom. Začal mi prstami prechádzať po chrbte. Zamrvila som sa, lebo to šteklilo, ale nemienila som sa začať smiať.

V skutočnosti som sa necítila urazená ani nič podobné, ale mala som zmiešané pocity. Teda... Nechám ho, nech ma vyzlečie, ale potom ho zastavím... Dúfala som, že to nie je príliš trápne, a ešte som dúfala, aby za mnou neprišiel Byakuran. To by bolo ešte horšie.

Mukuro si asi uvedomil, že šteklením nič nedosiahne, tak ma namiesto toho objal okolo pása a chytil ma za ruku.

„Chcem s tebou byť...“

Neodpovedala som. Nevedela som, čo mu mám na to povedať. Schúlila som sa a viac som sa zakryla. Mukuro sa zatiaľ hral s mojimi prstami.

Skoro celú noc som nemohla zaspať. Nie dlho po tom, čo mi Mukuro povedal, že ma chce, som počula, ako pravidelne odfukuje. Jemne som otočila hlavou a pozrela na Mukurovu tvár. Črty mu zjemneli a na perách mu pohrával úsmev. Vlasy mu splývali do tváre. Opatrne som sa otočila, tak, aby som ho nezobudila a opätovala som mu objatie. Oprela som hlavu o jeho hruď a zavrela som oči. Ešte chvíľku mi myšlienky voľne vírili hlavou, ale o chvíľu sa mi podarilo zaspať.

Uni