Bosska - 3. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Ospravedlňujem sa, že mi to trvalo tak dlho. Nová kapitola má názov "Zlé dni a iné nepríjemnosti, ktoré sa podľa Rave stávajú iba mafiánkam". Rave je nahnevaná na celý svet a sama nevie, čo chce. Dúfam, že sa bude páčiť. :)

09.10.2011 (18:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 1020×

Ráno som si mohla pospať o hodinu dlhšie, lebo sme mali až druhú hodinu. Zbehla som do jedálne naraňajkovať sa a pre desiatu. Stretla som tam Byakurana.

„Dobré ránko,“ usmial sa na mňa.

„Dobré...“ odpovedala som a sadla som si k nemu. Vlepil mi bozk na líce! Našťastie tam nikto nebol.

„Čo robíš?!“ vykríkla som naňho. Na moment zaváhal, no potom sa usmial: „Vítam ťa na dobré ráno.“ Odfrkla som si.

„Nie som tvoje dievča.“ Nemala som chuť riešiť problémy s chalanmi.

V tej chvíli vošiel do jedálne Mukuro. Zatváril sa nešťastne, keď nás tam videl samých, ale pozdravil nás a sadol si oproti mne. Byakuran sa na stoličke prisunul bližšie ku mne. Ja som sa odsunula. Šťuchol ma lakťom a ja som sa naňho zamračila. Nechcela som, aby mi dvoril pred Mukurom.

„Byakuran, nechaj ju na pokoji. Očividne jej to je nepríjemné,“ zazeral Mukuro na Byakurana.

„Čo ty o tom vieš? Chce mňa, tak sa prestaň predvádzať. Ja viem najlepšie, čo jej je príjemné a čo nie.“ Čo? Ja že ho chcem?

„Ako si na to prišiel? Ja ťa nechcem! Nechcem ani jedného z vás! Tak ma nechajte na pokoji!“ zdvihla som tašku a odpochodovala z jedálne. Chalani na mňa pozerali ako vyorané myši.

Do triedy som prišla nahnevaná. Sadla som si ku Chrome, ktorá už sedela v triede.

„Fú, nejaká nahnevaná,“ ustarostene na mňa pozrela. Smutne som sa na ňu usmiala a porozprávala som jej, čo sa stalo. Keď som dorozprávala, vyzerala zamyslene.

Nemčina dopadla podobne, ako včera angličtina. Dostali sme testy, aby učiteľka vedela, čo nás má učiť a čo už vieme. Celú hodinu som ani raz neprehovorila. Mukuro a Byakuran sedeli spolu, ale nebavili sa. Aspoň cez hodinu nie. Rozhodne som nechcela, aby boli kvôli mne rozhnevaní.

Ďalšia hodina, psychológia, bola makačka. Zapísali sme štyri strany A4. Enma asi videl, že so mnou niečo nie je v poriadku. Snažil sa ma rozveseliť.

„Stalo sa niečo? Si nejaká tichá...“

Pokrútila som hlavou. „Som v pohode.“

„Nevyzeráš tak.“

Teraz mi všetci hovorte, ako vyzerám, pomyslela som si a nahlas som si vzdychla. Zaťala som zuby, pretože mi bolo do plaču a škrabala som ďalej.

„Nemusíš písať, môžem ti to potom prefotiť,“ s ľútosťou v hlase povedal Enma. Mimochodom, aj on je boss skupinky. Určite je skvelý.

„Nie, zvládnem to. Ale ďakujem,“ smutne som sa naňho usmiala. Enma zakrútil hlavou, ale už nepovedal nič.

Psychológia a filozofia skončila a teraz mala byť sociológia. Myslela som, že sa zabijem. Nepoznala som nikoho. Okrem Xanxusa. Ten si sadol ku mne, asi keď videl, že nemám s kým sedieť. Asi sa mi aj on chcel vtierať, ale ja som nemala náladu na rozhovor, a už vôbec nie na rozhovor s ním.

„Ty si bossova dcéra, však?“ Prikývla som.

„A svojho otca si pred tým, ako si prišla, nepoznala?“

„Iba málo. Občas za mnou chodil,“ odvetila som.

„A kde si pred tým bývala?“ Aha, už viem, o čo mu ide.

„Hm... Ďaleko,“ odpovedala som mu a dúfala som, že pochopil, že mu viac nepoviem. Na znak toho, že sa nechcem rozprávať, otvorila som učebnicu, ktorú som našla na lavici a začítala som sa.

Do triedy vošiel učiteľ. Prvé, čo som si všimla, boli jeho zelené vlasy. Vlastne hnedo-zelené. Potom to, že má na očiach slnečné okuliare. A nakoniec, že je gej. Jednoznačne. Xanxus ho očividne poznal. Asi bol z tej jeho skupiny.

„Čaute, decká. Som váš nový učiteľ sociológie. Volám sa Lussuria. Mám vás naučiť, čo robia mafiáni, prečo to robia a také hlúposti. A ešte etiketu... Bontón. Tak, dnes sa s vami trochu zoznámim. Zostaňte v laviciach, budem k vám prichádzať.“

Xanxus prevrátil očami. Ja som sa ďalej venovala učebnici, až pokým predo mnou nezastal gej.

„Ty si bossova dcéra...“ skonštatoval a Xanxus sa zamračil. „Myslím veľkého bossa,“ zareagoval na to učiteľ a podával mi ruku. Xanxus prevrátil očami.

„Tak, povedz mi niečo o sebe,“ prikázal gej.

„A čo by ste chcel počuť?“ spýtala som sa.

„Hocičo, čo máš rada a tak...“

„Čo mám rada? Hm... Bojové umenia a také veci. A rada spím,“ povedala som, načo sa zasmial. Xanxus zas prevrátil očami. Najradšej by som mu dala po hlave.

„Okey. A čo skupina? Si v nejakej?“ Začervenala som sa. „Nie~...“

„Aha. Takže boss ti nepridelil skupinu. Možno ti dá na výber. Dúfam, že si vyberieš Varia. Teda, myslím, že by si sa nám hodila.“

Nevedela som, čo je to Varia, ale vedela som, že nechcem byť v skupine s Xanxusom. Najradšej by som nebola v žiadnej skupine.

Usmiala som sa naňho a on odpochodoval k ďalšej lavici. Ľahla som si na lavicu a celú hodinu som preležala. Nemala som chuť s niekým sa rozprávať. Vlastne som nemala chuť na nič.

Na obede som bola ticho. Špárala som sa v jedle ako pri prvej večeri. Otec si to asi všimol.

„Je ti niečo?“ spýtal sa.

„Nie, nič mi nie je,“ odpovedala som potichu.

Mukuro na mňa ani nepozrel. Ale veď to on nahneval mňa. Jasne som mu povedala, že ho nechcem. Aj keď... Mohol za to Byakuran. Mukuro mi chcel len dobre, nepovedal, že ma chce alebo čo. Iba, aby mi Byaku dal pokoj.

Po obede ma otec donútil navštíviť jeho kanceláriu. Takisto ma donútil všetko vyklopiť. Keď som dorozprávala, otec sa iba usmial.

„Ich to prejde.“ To mi pomohlo. Radšej som sa zdvihla a išla do izby.

Ďalšia hodina bola dramatický. Tušila som, na čo mi to v živote bude. Aby som sa pred fízlami mohla robiť, že to, čo mi našli v aute, nie je kokaín, ale práškový cukor. Pri tej predstave som sa zasmiala.

Na hodine sme hrali etudy v skupinkách. Rozdelili sme sa na menšie skupinky. Cez hodinu sme sa miešali. Najprv som bola v skupinke s Haru a Chrome. Haru mala hnedé vlasy dlhé asi po ramená a mala veľmi dobrú náladu. Hrala veľmi dobre. Dozvedela som sa o nej, že rada šije kostýmy. Potom som sa dostala do skupinky s Mukurom a s Fongom. Fong mal krátke čierne vlasy, no vzadu mal zapletený vrkôčik. Bolo to zlaté. No a nakoniec som sa zoskupila a Kyoko a s Bianchi. Bianchi rada varila a Kyoko bola najlepšia kamarátka Haru. Mala rovnako dlhé, ryšavé vlasy. Tvár jej pokrývali pehy.

Učiteľka, ktorá, mimochodom, vyzerala rovnako ako učiteľka hudobnej (ale nemohla to byť ona, lebo s ňou mala teraz hudobnú iná skupina), a ešte nemala oči, pretože ich mala prelepené páskou (rovnako, ako učiteľka hudobnej), nám zadala nejaké slová a my sme na ne mali vymyslieť scénku. Potom sme chvíľu hrali herecké hry (niečo na spôsob Partičky).

Keď hodina skončila, mala som voľno. Večer mala byť tanečná. Do ruksaka som hodila piškótky a aj tanečné lodičky, no v pláne som mala obuť si normálne tenisky. Obliekla som si tričko na ramienka a krátke tepláky. Cez voľno som sa chcela ísť prejsť na vzduch.

Žiaľ, nemala som šťastie. Hneď pri východe som stretla Byakurana a na chvíľu som začala mať pocit, že ma prenasleduje.

„Čau. Mali by sme sa porozprávať,“ s nádejou v hlase ma zastavil.

„Nemám ti čo povedať,“ odsekla som.

„Ale máš.“

Vzdychla som si, ale nechala som ho, nech ide za mnou. Keď sme boli v bezpečnej vzdialenosti od všetkých zvedavých očí aj uší, začal.

„Je mi to ľúto.“

„Čo presne?“ nechcela som byť mierna. Mala som chuť naňho kričať.

„To, že som ti ublížil.“ Povedal to takým tónom, že som mu skoro odpustila. Ale pokazil si to ďalšou vetou.

„Budeš... moje dievča?“ spýtal sa opatrne.

„Prosím?“ hlesla som. Nechci ma nasrať, nechci ma nasrať, nechci ma nasrať...

Prevrátil očami. „Dobre si počula.“

„Ako sa opovažuješ, po tom, čo si mi urobil?!“ vykríkla som a išla som mu streliť facku, ale stihol moju ruku zachytiť. A potom ma pobozkal! Toto som mu nemohla dovoliť. Vyslobodila som si svoje ruky a odstrčila som ho.

„Prestaň! Ako sa opovažuješ?! Kto si myslíš, že si?!“ strelila som mu facku, tentoraz som to stihla. Rozbehla som sa preč. Ako na znak mojej ľútosti sa rozpršalo. Začala mi byť zima, ale nemienila som sa schovávať pred dažďom. Sadla som si na mokrú lavičku a schúlila sa do klbka. Som tu ešte len štvrtý deň, a už mám na krku dvoch chlapov, ktorí boli naj kamoši, ale teraz sa kvôli mne nerozprávajú. Super. Presne takto som si to predstavovala.

„Čo tu robíš?“ Nadskočila som a rýchlo som si utrela slzy do rukáva. Bol to Fran.

„Veď zamrzneš,“ podal mi svoju bundu. „Poď dnu.“

Nebola som schopná protestovať. Fran ma chytil okolo pliec a viedol do hlavnej budovy. Keď sme boli vnútri, doniesol mi suché oblečenie, zatiaľ čo ja som sedela schúlená na jednom z veľkých kožených gaučov. Potom ma poslal do prázdnej kancelárie prezliecť sa. Keď som bola hotová, zavolala som ho.

„Ďakujem.“

„Nemáš za čo. Ale mohla by si mi spresniť, čo sa stalo.“

„Nič dôležité...“ vzdychla som si.

„Môžeš mi to povedať,“ v jeho očiach sa odrážal úprimný záujem. Mala som pocit, že on ma nezradí. Ale bol chalan. Nechcela som mu rozprávať o tom, ako ma balia iní. Pokrútila som hlavou.

„Verím ti. Ale toto nie je pre chalanské uši,“ povedala som opatrne.

„Si tehotná?“ spýtal sa so smiechom.

„Nie!!“ zdesene som vykríkla. To bol celý on. Vždy si robil srandu, aj v tej najvážnejšej situácii.

„Budeš v pohode...“ skonštatoval po chvíli smiechu. Prikývla som.

Zrazu som si kýchla.

„Tuším si prechladla.“

„Dám si nejaký liek.“

„Nie, aby si vynechala prvú tanečnú. S kým budem tancovať?!“ usmial sa.

„S dvojčatami v trojke,“ uškrnula som sa.

„Ale ak tvoj partner nemôže ísť na tanečnú, nemusíš ísť ani ty, je to tak?“ nadvihol obočie.

„Neviem...“ vzdychla som si.

„Ale potom sa to obidvaja musia doučiť.“ Prikývla som. Nemala som na to čo povedať, pretože som vážne netušila.

S Franom sme sa rozlúčili a ešte raz som mu poďakovala. Išla som do izby, aby som sa nachystala. Celú cestu som kýchala. Keď som išla popri otcovej kancelárii, vykukol von, že čo sa deje.

„Á, to si ty... Čo tak kýchaš? A čo to máš, preboha, na sebe? Poď sem,“ otvoril mi dvere dokorán a ja som vošla. Sadla som si do koženého kresla. Až teraz som si uvedomila, prečo sa čudoval, čo mám na sebe. Franove oblečenie mi bolo trochu veľké. On bol tiež na chalana útly, ale na chalana. A ja som bola útla ešte aj na dieťa. Teraz na mne visela jeho košeľa a jeho tepláky som vliekla po zemi.

„Tak?“ nadvihol otec jedno obočie. Vždy som to chcela vedieť...

„No... Zmokla som,“ priznala som sa ako dieťa, ktoré pristihnú v maminých šatách a na potvrdenie som znovu kýchla.

„Koho je to oblečenie?“

„Franove.“ Otec prevrátil očami. „Vy ste teda dvojka.“

„Nie je to môj chalan,“ povedala som až príliš ostro.

„Tak som to nemyslel.“ Začervenala som sa.

„Nejdeš na tanečnú?“ spýtal sa rýchlo, aby zmenil tému.

„Idem,“ začudovala som sa, prečo sa pýta.

„Ja nemám rovnaký názor. Si chorá.“

„Nie som... Je to len prechladnutie,“ protestovala som, ale ako na potvoru som znova kýchla. Otec pokrútil hlavou a zdvihol telefón.

„Haló? Áno... Moja dcéra a jej partner dnes neprídu na tanečnú.... Nie, všetko v poriadku... Dopočutia,“ položil. „Choď za svojím partnerom, povedať mu.“ Zamračila som sa, ale poslúchla som. Vo dverách na mňa ešte zakričal: „S kým vlastne budeš tancovať?“

„S Franom,“ zasmiala som sa.

Najprv som zbehla do svojej izby prezliecť sa.O päť minút som stála na chodbe pred dverami do Franovej izby. Zaklopala som.

„Ďalej,“ ozvalo sa z vnútra. Vošla som.

„Otec mi nedovolí ísť na tanečnú,“ povedala som trochu previnilo. Fran si vzdychol.

„Nevadí. Aj tak nerád tancujem,“ usmial sa na mňa povzbudzujúco.

„Doniesla som ti tvoje oblečenie.“

„Vďaka,“ usmial sa.

„Ja ďakujem. Za všetko,“ sklopila som zrak. Fran ku mne pribehol a objal ma.

„No tak... Už neplač. Dnes máš len zlý deň. Zajtra bude všetko super...“ zrazu sa zarazil.

„Ježiši, veď ty horíš!“ priložil mi ruku na čelo. Rýchlo ma pustil a začal sa hrabať v svojom šuplíku. Vytiahol akési tabletky a jednu mi podal aj s pohárom vody.

„Toto uži. Bude ti lepšie.“ Vďačne som sa usmiala.

„Mala by si ísť spať. Naozaj si chorá...“ potisol ma z dverí a viedol po chodbe. Zastali sme pred dverami mojej izby.

„Ideš ďalej?“ Teplota mi asi načisto opantala zmysli. Fran sa usmial a vošiel so mnou. Rýchlo som odbehla do kúpeľne a umyla som si zuby. Obliekla som si pyžamo. Boli to iba naozaj veľmi krátke teplákové šortky a košieľka na ramienka. Necítila som sa v tom pohodne, keďže bol v mojej izbe chalan.

Vyšla som z kúpeľne. Fran sedel na mojej posteli a trpezlivo na mňa čakal. Vliezla som do postele a zakryla som sa až po uši. Bola mi zima.

„Zostanem, kým nezaspíš,“ povedal Fran a z jeho tónu bolo jasné, že o tom nemieni diskutovať. Iba som prikývla. Zhasol lampičku a za pár minút som o sebe nevedela.

Lussuria

Kyoko & Haru

Bianchi

Fong

Chcela by som poďakovať Hejly, ktorá mi jediná zanecháva komentáriky, aj keď sú to iba smajlíky, ale aj to poteší. :)) A ešte všetkým, čo to čítajú, aj keď ich asi veľa nie je. :)

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction