Bosska - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Prvá kapitola má názov Starí známi a iní džentlmeni. Odohráva sa o cca. tri roky neskôr ako prológ. Rave spoznala svojho otca a teraz... veď uvidíte. Dúfam, že sa bude páčiť. :) Ou, a je aj trochu dlhšia ako prológ...

12.09.2011 (18:00) • • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 1085×

Sedela som v drahom, pohodlnom, koženom kresle. Mala som oblečené čierne nohavice, bielu blúzku s čiernou kravatou a čierne sako, obuté som mala vysoké čierne čižmy. Je to zvláštne, ale stanem sa... mafiánskou... bosskou? Asi áno. Pretože môj otec je boss a ja som jeho jediný potomok, musím sa dať na jeho cestu, aj keď s tým absolútne nesúhlasím. No zatiaľ som tu našťastie nestretla nikoho, kto by vyzeral nepríjemne...

Pozrela som na hodiny a vstala od písacieho stola. Večera je až o štvrťhodinu, ale ešte chcem skočiť za ockom. Totiž, dnes ma otec na večeri predstaví mojej mafiánskej rodine. Som trochu nervózna. Bojím sa, koho by som tu mohla stretnúť.

Ani neviem ako, dostala som sa k dverám otcovej... kancelárie. Zaklopala som na dvere.

„Ďalej,“ vyzval ma otcov hlas.

„Ahoj, zlatko,“ usmial sa, keď videl, že som to ja. Úsmev som opätovala, aj keď bol trochu smutný.

„Nevyrušujem?“

„Nie, práve som sa chystal ísť za tebou. O chvíľku je večera.“

„A... musím?“ urobila som grimasu a otec sa zamračil.

„Áno, myslím, že už je čas. Ale nebuď nervózna. Bude to fajn,“ postrapatil mi vlasy, „určite ťa všetci príjmu medzi seba.“

Len aby, pomyslela som si, no nahlas som si iba vzdychla. Otec ma chytil okolo ramien a postrčil ma z pracovne.

Zastali sme pred jedálňou a ja som nervózne nakukla, načo sa otec nahlas zasmial. Mne to neprišlo smiešne. Stôl bol plný, okrem miesta na čele stola a napravo od toho miesta. Zhlboka som sa nadýchla, kývla otcovi, ktorý sa na mňa povzbudivo usmial a vkročila do jedálne. Všetci sa postavili a uklonili sa nám! (Asi iba otcovi, ale neberte mi ilúzie.)

Začala som si premeriavať ľudí. Dievčat tu bolo málo. Jedno malo vlasy podobné, ako ten modro-vlasý chlapec. A ešte malo jedno oko previazané čiernou páskou. Uf, toto nie je dobré. Keď som pokračovala v pozorovaní, skoro ma trafil šľak. Prezeral si ma chlap s jazvou! Naše pohľady sa stretli, ale ja som radšej nedala nič najavo a robila som sa, že som ho predtým v živote nevidela, a ďalej som si prezerala zástup. A keď som sa dostala k miestu po ľavici môjho otca, k miestu oproti mne, skoro ma porazilo druhý krát. S nadvihnutým obočím sa na mňa škeril modro-vlasý chlapec! Asi čakal, kedy si ho všimnem. Otvorila som ústa a zazerala naňho. Z prekvapenia ma vytrhol otcov hlas.

„Sadnite si.“ Poslúchla som. Otec sa na mňa povzbudivo usmial, ale zostal stáť.

„Ešte predtým, ako začneme jesť, by som vám rád predstavil svoju dcéru Rave,“ otec mi kývol, ja som sa postavila a uklonila, tak, ako ma otec pripravil. Všetci sa zrazu postavili a tiež sa uklonili. Začervenala som sa a sadla som si.

Večerali sme v tichosti, teda ja som bola ticho. Otec debatoval s blonďavým chalanom, ktorý sedel vedľa mňa. Z ich rozhovoru som sa dopočula, že sa volá Dino. Vyzeral tak o rok, o dva starší ako ja. Modro-vlasý chlapec sa zas bavil s chlapcom s čiernymi vlasmi, čo sedel oproti Dinovi. Stále sa rehotali, akoby boli opitý (asi sa predvádzali). Ja som sa zatiaľ so sklopeným pohľadom špárala v jedle.

Zrazu chalani oproti stíchli. Opatrne som zdvihla pohľad od taniera. Čiernovlasý chalan pil víno a modro-vlasý na mňa hľadel. Začervenala som sa a svojmu jedlu som sa začala venovať o čosi agresívnejšie. Keď sme dojedli, ďalej som sedela s pohľadom upretým do taniera.

Našťastie o chvíľku sa otec postavil a všetci ho nasledovali. Uklonili sa a začali pomaly odchádzať. Môj otec ešte chvíľu stál bokom s akýmsi blonďavým chlapom, ktorý mu ukazoval nejaký papier. Celý čas sa nervózne mračil a prikyvoval. Bola som zvedavá, čo je to za papier, čo také nepríjemné v ňom môže byť napísané. Kým sa dorozprávali, obsluha odpratala všetko zo stola. Potom otec zobral papier a strčil si ho do vrecka. Potom už len prišiel ku mne a mohli sme spolu odísť.

„No čo, páčia sa ti?“ začal opatrne.

„Nie sú až taký hrozný,“ odvetila som, tiež opatrne.

„To prežiješ. Ináč, si pripravená na zajtrajší výcvik? Bude tam veľa ľudí z tých, čo si videla.“ Zamračila som sa.

„No, radšej sa nebudem pýtať kto.“ Otec sa usmial.

„Mimochodom, tuším sa páčiš Mukurovi,“ poznamenal akoby mimochodom a ja som naňho vyplazila jazyk.

„Komu?“ Modro-vlasému chlapcovi? Hm, prekvapivé.

„Tomu mužovi, čo sedel oproti tebe,“ usmial sa.

„Mukuro sa volá?“ zaškerila som sa.

„Áno.“

„Hm, už sme sa tuším niekedy stretli...“ robila som sa, že rozmýšľam a kútikom oka som sledovala otca.

Zasmial sa: „Radšej ani nechcem vedieť kedy, kde a ako.“

To teda nechci, pomyslela som si.

*****

Ráno som sa zobudila s vedomím, že o pár hodín umriem. Táto rýchla smrť sa oficiálne nazývala výcvik, ale bola to... akoby škola. Samozrejme, nie doslova, veď mám devätnásť rokov (a áno, išla som do školy predčasne, no a čo?!)! Každopádne, tento výcvik sa konal v budove C, čiže úplne v paži. Obsahoval bojový výcvik, potom počítačový, športový a vedomostný. Mal trvať rok. Uf, to je dlhá doba... A ak prepadnem... Dá sa tu prepadnúť?

Keď som vstúpila do miestnosti, v ktorej sme mali začať, prvé, čo som zbadala, bola obrovská multimediálna tabuľa. Potom lavice, katedra a... študenti. Rýchlo som si obsadila miesto v zadnej lavici. Chcela som sedieť sama, ale ak nás tu bude veľa, asi mi to neprejde.

Začala som si obzerať svojich `spolužiakov´. Niektorý sedeli na laviciach, iný v laviciach, ďalší ešte len prichádzali. Niektorý boli potichu, iný sa nahlas bavili a smiali. Zrazu si ku mne prisadlo to dievča, čo má vlasy jak Mukuro.

„Ahoj. Ja som Chrome,“ usmiala sa a podala mi ruku.

„Rave,“ opätovala som jej úsmev.

„Sedíš sama?“

„Zatiaľ áno, ale ak chceš môžeš si prisadnúť,“ usmiala som sa nasilu. Plán zlyhal. Ale nechcela som ju posielať do paže.

„Máš už rozvrh?“ spýtala sa ma znudene.

„Rozvrh?“ začudovala som sa.

„Hej. Delíme sa na nejaké skupinky... Na niektorých hodinách. Ja ešte nemám rozvrh, ale niektorí chalani majú.“

„Vážne to tu je jak v škole...“ vzdychla som si a Chrome sa usmiala.

Zrazu sa dvere rozleteli a do triedy vletela prísne vyzerajúca ženská (profesorka?). Mala šedivé vlasy a na nose okuliare. Postavila sa doprostred triedy a začala na nás hučať, či sa ani nepostavíme, akí sme strašne nevychovaní a tak ďalej a tak ďalej...

Keď sme sa lenivo postavili, spokojne sa usmiala a začala nám na lavice hádzať zväzky papierov. Vždy prečítala meno a daný človek sa prihlásil.

„Belphegor?“ Prihlásil sa blonďavý chlapec predo mnou. Ofina mu zakrývala oči. A mal aj korunku na hlave! Je princ? Profesorka mu hodila papiere a pokračovala.

„Rasiel.“ Teraz sa prihlásil chlapec pri okne. Vyzeral rovnako, ako Belphegor! Akurát mal rovnejšie vlasy. Asi sú dvojčatá. A tiež mal korunu.

„Fran,“ zakričala a prihlásil sa chlapec, ktorý sedel vedľa Bela. Mal bledo-tyrkysové vlasy.

„Nemusíte to hádzať, stačilo by položiť,“ drzo sa usmial na učiteľku, ktorá mu odvrkla „nebuď drzý“ a rozdávala ďalej.

„Rave?“ prihlásila som sa. Hodila mi papiere na lavicu. Bol tam rozvrh, ktorý bol skoro celodenný, potom nejaký dotazník a zopár letákov. Pri pohľade na rozvrh som si vzdychla. Nebolo to tak zlé, pretože sme mali veľa voľna. Vlastne nie. To sa mi len zdalo. Ako sa tak na to dívam, neviem, načo mi to všetko bude. Výtvarná, hudobná... Telesná?! Och... Nie sú tu zapísané prestávky. Dúfam, že nejaké budú... Ešte aj triednická hodina! Nultá! Ta to de sme?!

„Mukuro,“ zahlásila profka a ja som zdvihla hlavu. Naozaj podávala rozvrh Mukurovi. Nie~

„Byakuran?“ teraz podala rozvrh bielovlasému chalanovi vedľa Mukura. Bol celkom pekný.

„Leonardo.“ Chlapec pred Byakuranom. Chudák... No nič, budem ho volať Leo.

„Xanxus.“ Pamätala som si to meno. Chalan s jazvou sa zamračil na rozvrh, ktorý práve dostal do ruky.

„Netvár sa tak kyslo,“ napomenula ho profesorka.

Ďalej som už nepočúvala, ako sa kto volá, aj tak by som si tie mená nezapamätala. Na zoznamovanie bude kopa času.

Chrome mala rozvrh skoro rovnaký, iba doobeda sme mali niektoré hodiny poprehadzované. Rozmýšľala som, či mám s niekým všetky hodiny úplne rovnaké. Ale... Asi nie.

„Takže... Pozrite si rozvrhy a buďte pri tom ticho, lebo vás popresádzam. Mimochodom, som vaša triedna učiteľka.“ Tu je tých učiteľov viac?! „Budem vás učiť všetky jazyky, teda jednu skupinku jeden, druhú druhý a tretiu tretí. Štvrtú štvrtý, samozrejme.“ No zbohom... „Teraz si môžete dať krátku prestávku, potom vám dám informácie o štúdiu.“ Štúdiu? To čo toto?

Ani som sa nenazdala, už stál pri našej lavici Mukuro a pozeral si naše rozvrhy.

„No, baby, tuším máme spolu všetky jazyky,“ usmial sa. Prečo ja?! A ten Xanxus nemá s nami všetky jazyky?

S Chrome sme začali študovať jeho rozvrh. Naozaj mal jazyky vtedy, keď my.

„A aj poobedňajšie hodiny,“ znovu sa usmial. Bude so mnou chodiť na tanečnú?

„Tak, ktorá si so mnou na tanečnej zatancuje?“

„My musíme mať tanečných partnerov?“ vyvalila som naňho oči.

„Musíme, ale keď chceš, môžeš tancovať s vešiakom,“ otočil sa tyrkysovo-vlasý chlapec, čo sedel pred Chrome, Fran, myslím. Vyplazila som naňho jazyk.

„Tuším je tu nízka koncentrácia dievčat,“ poznamenal Bel, chalan bez očí.

„Vážne? Ja som myslel, že v mafii sú iba dievčatá,“ zatváril sa Fran zamyslene.

„A ja som si zas myslela, že v mafii sú iba chlapci,“ vrátila som mu to s úsmevom.

„No a nie?“ zasmial sa.

„Vyzerám ako chlapec?“ spýtala som sa sarkasticky.

„No a nie?“ začal sa smiať ešte viac a ja som mu dala po hlave.

„Hí... Toto si odpykáš!“ prekrížil ruky, potom sa postavil a začal ma štekliť.

„Nie!“ vykríkla som a schovala som sa pod lavicu.

„Tak ti teda vymyslíme iný trest.“

„Aký?!“ vystrčila som hlavu.

„Takýto!“ čupol si a znova ma začal štekliť a ja som vyletela spod lavice. Začal ma naháňať po celej triede, až po kým na nás profesorka nenahučala, že sme sprostí, že sa správame ako malé deti a že si máme sadnúť, lebo nebudeme mávať prestávky. Bez slova sme ju poslúchli.

„No. Takže. K tvojmu trestu.-“

„Žiadny nebude,“ odfrkla som si.

„Stavíš?“ šibalsky sa na mňa pozrel a ja som sa začala báť.

Pokrútila som hlavou a začala si vypĺňať jeden z papierov, ktoré mi profesorka hodila na lavicu. Ako som tak písala, zacítila som, že mi niekto číta ponad rameno. Bol to ten pekný bielovlasý chalan, čo sedí s Mukurom. Usmial sa na mňa: „Ser na to, načo to vypĺňaš? Aj tak to stará nebude zbierať,“ žmurkol na mňa jedným okom. Všimla som si, že s ním je aj ten Leonardo, a ešte... Xanxus. Zamračil sa na mňa.

„Nestretli sme sa už niekedy?“ spýtal sa zamyslene.

„Nie,“ odvrkla som. Ďalej som sa venovala svojim papierom.

„Ale ja som ťa už niekde videl.“

„Nevidel,“ zakrútila som hlavou a pozrela naňho. Nechcela som dať nič najavo.

„Ináč... Ja som Byakuran,“ zapojil sa do rozhovoru bielovlasý chalan.

„Rave,“ usmiala som sa naňho a podala mu ruku.

„Ja som Leo,“ predstavil sa Leonardo a aj s ním sme si podali ruky.

„Xanxus,“ kývol mi hlavou chlap s jazvou.

„A... Vy sa tu všetci poznáte?“ spýtala som sa a pozrela sa na ich reakciu. Všetci prikývli.

„Trapááás~,“ povedala som si len tak pre seba.

„Som hladnýýý~,“ zatiahol Byaku a odišiel k svojej lavici nasledovaný Leom a Xanxusom.

„Oni sú gejovia!“ zašepkal Bel.

„Kto?!“ spýtala som sa prekvapene.

„Oni. Tí v bielom.“

„Byaku a Leo? Nevyzerajú jak gejovia, ani spolu nesedia,“ pokrčila som ramenami.

„To hovorí ten pravý. Jediný gej v širokom okolí si tu ty,“ šťuchol Fran Bela lakťom. On len pokrčil ramenami, čo ma dosť prekvapilo, pretože ani on nevyzeral teplo.

„Si?“ spýtala som sa ho s prekvapením a on prikývol.

„A oni sú?“ ukázala som na chalanov pri Byakuranovej lavici.

„Geez, samozrejme že nie...“ prevrátil očami Mukuro.

„A...ha.“

„DRŽTE CHVÍĽU HUBY!“ vykríkla učiteľka a počkala, kým sa utíšime, „Teraz vám poviem niečo o tomto výcviku. Takže... Bude trvať celý rok, bez prestávky, možno aj dlhšie, ak si bude boss želať.“ Prevrátila som očami. „Ak neprejdete záverečnými skúškami, máte smolu, budete vylúčení z rodiny. Začíname zajtra, tak si dnes ešte užite voľno. Zajtra nezabudnite prísť na čas, lebo budete mať neospravedlnené hodiny. A doobedné hodiny máte pondelkové. Teraz môžete ísť na izby.“ Táto ženská akože niekedy urobila nejaké mafiánske skúšky?

Všetci sa začali baliť. Práve som hádzala papiere do tašky, keď profka zahlásila, že si máme nájsť tanečného partnera. Načo mi toto bude?! Odfrkla som si a zdvihla som stoličku.

Pri Belovi teraz bol jeho potenciálny brat. Teda, naozaj bol jeho brat.

„Čau, braček,“ zaškeril sa na Bela, „no čo, zatancujeme si spolu?“

„Believe it,“ vyplazil naňho jazyk. Objali sa okolo pliec a ja som sa musela zasmiať.

„Héj, a s kým pôjdem ja?!“ zatiahol Fran. Bel ukázal na mňa a zaškeril sa. Zasmial sa pritom: „Ushishishi~“

„Niéé, veď on ma bude týrať!“ bránila som sa.

„Niééé,“ žmurkol na mňa Fran, „mňa by to ani nenapadlo.“ Prevrátila som očami.

„Tak budeš so mnou?“ Zamyslela som sa. S Mukurom som radšej nechcela tancovať, no bol tu Byaku. Ten je fakt zlatý. Ale ak budem dlho čakať, mohol by ma zavolať Xanxus v nádeji, že niečo o mne zistí a spomenie si, kde ma predtým videl. Radšej to prijmem.

„Tak teda dobre.“ Fran sa zaškeril. Pozdravila som ostatných a odišla do svojej izby.

V izbe som si zložila veci a išla som za ocinom. Zaklopala som na dvere.

„Ďalej,“ ozval sa ockov hlas a ja som vstúpila. V jednom z troch kožených kresiel oproti otcovmu kreslu sedel... Byakuran?!

„Jéj, čau,“ usmial sa a ja som odzdravila: „Ahoj,“ a sadla som si vedľa neho.

„No čo, ako bolo?“ spýtal sa otec.

„Celkom fajn, akurát máme fakt hroznú triednu.“ Otec sa zasmial. Určite ju dobre pozná. Byakuran prevrátil očami.

„Byakuran, môžeš ísť.“ Byakuran poďakoval, vstal, uklonil sa, pozdravil nás a odišiel z miestnosti.

„Čo ste riešili?“ spýtala som sa ocka, keď som si bola istá, že ma nebude môcť počuť.

„Ale, nič dôležité,“ usmial sa. „Zajtra ti to už naozaj začína. Dúfam, že si pripravená,“ rýchlo zmenil tému.

„Som,“ prikývla som hlavou.

„To je dobré. A čo spolužiaci? Našla si si kamarátov? S Byakom si sa tuším už zoznámila,“ znovu sa usmial.

„Áno, zoznámila som sa s niekoľkými spolužiakmi, ale veľa ich nepoznám. Ale štve ma, že sa všetci poznajú, len ja som od veci,“ zamračila som sa.

„Ani sa nenazdáš, budeš poznať všetkých. Nie je ich tak veľa.“

Nie, iba okolo päťdesiat, pomyslela som si a nahlas som si vzdychla.

„Ideme na obed?“ zasmial sa otec a vstal.

„Poďme.“

*****

Obed nedopadol tak katastrofálne, ako som čakala, pretože pri Dinovi sedával Fran, ako som mala tú česť zistiť. Skončila som síce s kapustou vo vlasoch, ale „to si umyjem“, ako povedal Mukuro. Už som „si to umyla“. Ale nevadí, obedovať s kamošmi je väčšia sranda ako sedieť a špárať sa v jedle a odmietať sa pozrieť na osobu, ktorá sedí oproti.

A na večeri som sa tvárila urazene, takže sa zajtra mám na čo tešiť.

Zajtra začína makačka. Už sa teším. Som typ človeka, ktorý sa potrebuje cítiť vyťažený. Takže, hor sa do práce, počnúc zajtrajškom. Dobrú noc.

Dino

Chrome

Belphegor

Rasiel

Fran (s Mukurom, teraz narýchlo som nenašlo dobrý obrázok na ktorom je sám)

Byakuran

Leo

Pri Rave si budete musieť domyslieť, ako vyzerá, pretože to je moja vlastná postava a kresliť ju sa zatiaľ nechystám. Ešte rozmýšľam nad jej otcom, či to bude jedna z postáv z Rebornu, alebo nie.

Autor: (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction