OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » A Beautiful Lie - 43. kapitola

07.11.2012 (13:00) • Euriphia • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 1× • zobrazeno 1060×

Ešte stále som tomu nemohla uveriť. Po tom všetkom, čo sa stalo, je jednoducho preč. Nemala som ani tušenia, že sa chystá niečo také spraviť. Myslím, že pred pár dňami alebo týždňami to netušil ani on. V poslednej dobe sa strašne zmenil. Prečo nemohol byť taký po celý čas? Možno potom by sa niečo zmenilo.

Ale aj tak na tom už nezáleží. Ide len o to, že ho mám rada. Teda, mala som ho rada. Nevravím, že som ho milovala, ale nedokážem si predstaviť, ako bude teraz pokračovať môj život. Bez neho. Myslel si, že mi Sebastian bude pomáhať... Tak o tom veľmi pochybujem. Nie sme obyčajní priatelia. On na to predsa nebude mať čas. Bude mať na práci iné veci, ako starať sa o mňa.

Sadla som si na stoličku v kuchyni – nechcela som sa vracať do izby, kde ešte stále ležalo Blakeovo telo – a odpila som si z čaju, ktorý som si uvarila. Pritom som sa pozerala von oknom a rozmýšľala, čo teraz. Potrebovala som Sebastiana. Tu a teraz. Nemôžem byť v jednom dome s mŕtvolou. Och, bože! To znie strašne. S mŕtvolou... S Blakeom. Ešte stále je to Blake. Ale tým sa nemení nič na tom, že sa naňho nemôžem pozerať. Je mŕtvy.

Ako dlho tu ešte vydržím? Sama? Potrebujem ho. Jednoducho ho potrebujem. Ale ako bude vedieť, čo sa stalo a že sem musí okamžite prísť? Ako bude vedieť, že Blake je mŕtvy? No nejako to musí zistiť. Blake predsa vždy vedel, keď som ho potrebovala. A prišiel.

Pomaly som prechádzala okolo izby, v ktorej ležal mŕtvy Blake. V jeden okamih som chcela otvoriť dvere, presvedčiť sa, či je naozaj mŕtvy, ale nedokázala som to. Nemohla som tomu čeliť. Nechcela som ho vidieť znovu. Stačilo mi vidieť ho zomrieť.

Znova som si spomenula na ten okamih. Keď jeho bezvládne telo padlo na zem. A ja som sa ho beznádejne pokúšala prebrať k životu. Zbytočne. Nešlo to. Potom som spanikárila. Prestala som sa ovládať a utiekla som. Sadla som si na zem a rozplakala som sa. Aj keď mi to vlastne ešte stále nedochádzalo, cítila som sa hrozne. A bola som vystrašená. Chcela som odtiaľ odísť, utiecť ďaleko, ale nemohla som. Nešlo len o to, že som nevedela kam, ale vedela som, že ak by som sa teraz postavila, nedokázala by som sa ani pohnúť.

Jednoducho som bola príliš slabá. Opäť. Takéto situácie ma robili slabou. Nedokázala som ani poriadne premýšľať. Uvažovala som o tom, či to nebola len moja predstava, či sa to stalo naozaj. No viem, že sa to stalo. Nemusela som sa uštipnúť, aby som vedela, že to bolo až príliš skutočné...

Z oka mi vyhŕkla ďalšia slza, už asi miliónta. Pokúsila som sa vstať, ale nepodarilo sa mi to. Nohy ma zradili a ja som spadla na zem. No nechcela som tu zostať, musela som odísť. Znovu som sa zdvihla zo zeme, tentokrát som už naozaj stála. Vďaka Sebastianovej pomocnej ruke. Aj keď som už stála pevne na zemi, nepustila som ho, pretože som ho potrebovala držať, potrebovala som cítiť, že tu nie som sama.

Moje oči sa obrátili k nemu, akoby žiadali o pomoc, tú pomoc som vlastne skutočne potrebovala. Nebola som si istá, či Sebastian vie, čo sa stalo, no stačilo mi, že tu bol. Pretože práve teraz som potrebovala priateľa. Niekoho, kto sa o mňa postará.

Stále sme nič nevraveli, iba ma objímal a tíšil. Aspoň na chvíľu som chcela myslieť na niečo iné, chcela som z hlavy vyhnať ten obraz Blakeovej samovraždy, ale nešlo to. Nech som sa akokoľvek snažila, vždy som si na to spomenula. A bolo to strašné.

Keď som sa konečne odvážila niečo povedať, pozrela som na Sebastiana uslzenými očami, otvorila som ústa, z ktorých najprv vyšiel vzduch, až potom slová. „Zober ma to odtiaľto preč,“ zašepkala som. Nič iné som nedokázala povedať.

Ani neviem ako, onedlho sme sa obaja ocitli v pre mňa úplne cudzej miestnosti. No nezáležalo mi na tom, kde som, hlavne, že nie som v tom dome... Po niekoľkých ďalších minútach ticha som usúdila, že už je tá správna chvíľa na to, aby som Sebastianovi povedala, čo sa stalo. Aj keď som veľmi oceňovala, že sa ma na nič nepýtal.

„Ja som Blakea nezabila...“ začala som. Sebastianov pohľad sa nezmenil, akoby ho to vôbec neprekvapilo. „No aj napriek tomu je mŕtvy...“ pokračovala som, pričom mi po líci stekali ďalšie slzy.

„Ak o tom nechceš hovoriť, tak nemusíš,“ povedal mi Sebastian.

„Nie, musím to niekomu povedať. A keďže už mám len teba...“

„Som si istý, že to bude takto lepšie. Keď je preč.“ Možno to bol pokus o upokojenie, ale v tom prípade neúspešný.

„Sebastian, povedz mi jednu vec. Ako je možné, že som behom jedného roka prišla o všetko?“ Tentokrát som bola naozaj sama. Úplne sama.

„Vieš, že to tak nie je...“ vravel, ale ja som ho nepočúvala.

„Je to moja chyba? Zničila som všetko, na čom mi záležalo.“ Chytil ma do náruče a pevne ma držal.

„Pozri, Kaitlyn, možno sa ti zdá, že sa ti rúca svet.“ Nezdá, on sa naozaj rúca, pomyslela som si. „Ale nie je to tak. Iba prežívaš ťažké obdobie. No viem, že ho prekonáš, a potom bude všetko opäť dobré.“

„Môj život nebol nikdy dobrý. Len som si to nahovárala. Klamala som samu seba. No som rada, že sa to čoskoro skončí.“

„Skončí sa to, to ti sľubujem,“ vravel, ale ja som hovorila o niečom inom.

„Som rada, že sa čoskoro skončí môj život.“ Až teraz to pochopil. Už nebol taký pokojný ako predtým.

„O čom to hovoríš?“ Pozeral sa na mňa, ako by mi preskočilo. 

„Hovorím o tom, že zomriem.“ Môj hlas znel pokojne. Možno som sa už vyrovnala s tou myšlienkou. Vlastne som ani nemala veľa času o tom premýšľať. Prišlo to tak náhle a potom bolo po všetkom. Jednoducho mi Blakeova smrť na chvíľu vyhnala z hlavy myšlienku na moju vlastnú smrť.

„Nie! To sa nestane! Nedovolím to!“ Akoby to dokázal zastaviť... Už teraz som odsúdená na smrť. Vlastne som bola odsúdená na smrť už od narodenia. Len som o tom nevedela.

„Sebastian, tomu nezabrániš. Jednoducho to tak je.“

„Ako si na to prišla?“

„Blake mi povedal pravdu.“

„Akú pravdu?“ pýtal sa zmätene.

„Pravdu o tom, čo presne znamená, že je Jeronimus mojím otcom.“

„Chceš povedať, že kvôli svojmu pôvodu musíš zomrieť?“

„Áno,“ odpovedala som stroho.

„Ale ja som predsa Adalid. Postarám sa o to, aby ti nikto neublížil.“ Pousmiala som sa. Neviem, či to bolo preto, že sa mýli, alebo preto, že mu na mne tak záleží.

„Keby to bolo také jednoduché...“ povedala som.

„A nie je?“ Zasmiala som sa, aj keď mi bolo skôr do plaču.

„Nie. Nehrozí mi žiadne vonkajšie ohrozenie, aspoň pokiaľ viem. Jednoducho to je vo mne. Zničí ma to zvnútra. Nechcem ti to zdĺhavo vysvetľovať. Proste príde čas, keď sa už moje telo nedokáže vysporiadať s tým, kto som. Prestane bojovať, vzdá sa. Bude po všetkom.“ Myslím, že Sebastian tomu nerozumel. Asi s týmto neoboznamujú všetkých. Asi musel Blake pátrať v „zakázaných archívoch“, aby to zistil. A snažil sa mi pomôcť. Nájsť nejaký spôsob záchrany. No nedokázal to. A keď to nedokázal on, tak už nikto.

„A kedy sa to má stať?“

„To mi Blake nevedel presne povedať. No nikto taký, ako ja, sa ešte nedožil dvadsiatych narodenín. Ja mám sedemnásť. Takže mi ostávajú necelé tri roky, ak nie menej.“

„Ako dlho to vieš?“ Teraz už jeho hlas znel smutne.

„Vlastne to bola jedna z posledných vecí, ktoré mi Blake povedal.“

„Si si istá, že sa s tým nedá nič spraviť?“ Iba som prikývla. „A môžem pre teba niečo spraviť?“

„Nenechávaj ma samu, prosím.“

„To vieš, že nenechám.“ Usmial sa a objal ma. Potom vzal deku, ktorá ležala vedľa neho a prikryl ma ňou.

Niekoľko minút sme tam len tak sedeli. Potom som zaspala.

Keď som sa zobudila, prekvapilo ma, že tu Sebastian ešte stále je. Sedel hneď vedľa mňa. Vlastne to bolo trochu inak. Ležala som na ňom. Keby nás teraz niekto videl, pomyslel by si, že medzi nami niečo je. Ale nie je. Naozaj.

Prvú vec, ktorú som uvidela, keď som otvorila oči, bol jeho úsmev. Dávalo mi to istotu, že tu nie som sama. Pretože samota bola teraz tá najhoršia vec, ktorej som sa bála. Keby som zostala sama, tak by som jednoducho nevydržala. No ďalšia vec, ktorej som sa obávala, no vedela som, že skôr či neskôr príde, bola, že Sebastian odíde.

„Ahoj,“ pozdravil ma. Ja som ho neodzdravila, iba som sa usmiala. „Ako sa cítiš?“ spýtal sa.

„Neviem. Ešte stále to mám pred očami.“

„Potrebuješ čas. Ale ver mi, je to takto lepšie.“ Tomu som jednoducho nemohla uveriť. Ako to môže byť lepšie? No aj tak som radšej nereagovala na tú jeho poznámku.

„Sebastian, spomínaš si, ako si mi povedal, že budem šťastná?“ spýtala som sa ho.

„Hej,“ odpovedal mi.

„Nie som. A už ani nebudem. Nie po tom všetko, čo som stratila.“

„Ja viem, že si prišla o veľa. Najskôr Lec, potom Mark a teraz Blake.“

„Vieš čo je zvláštne?“ opýtala som sa. Pokrútil hlavou. „Že som si vždy myslela, že najviac zo všetkého milujem Marka, ale mýlila som sa.“

„Viem. Vedel som to už dosť dlho. Vy dvaja ste si nikdy neboli súdení.“

„Prečo si myslím, že ti omnoho viac záleží na mne ako na tvojom bratovi?“

„Pretože to tak je,“ nezapieral. „Ale radšej mi povedz, ako si prišla na to, že si sa mýlila.“

„Nechýba mi. Vlastne myslím, že toto je prvý raz, čo som si naňho spomenula od tej doby, čo som preč.“

„A čo Lec?“ zaujímal sa. Pousmiala som sa.

„Naňho nikdy nezabudnem. A vieš čo? Ešte stále ho milujem.“ Rozplakala som sa, keď som si pomyslela, že ho už nikdy neuvidím. „Mrzí ma, že som mu toľko naubližovala. Asi som sa nedokázala vyrovnať s tým, aký bol on úžasný a ja...“ Ani som to nedokázala vysloviť.

„Kaitlyn, asi by si mala vedieť, že ani on nebol dokonalý. Ukrýval mnoho tajomstiev. V mnohom ti klamal...“

„Nie,“ zastavila som. „Je mi jedno, čo zlé spravil, nechcem to počuť. Aj tak to nezmení môj názor naňho. A už vôbec mi ho to nevráti.“

„Aj keď Blake zapríčinil, čo sa stalo Lecovi, nedokázala si ho nenávidieť.“

„Nie. Snažila som sa, ale nešlo to,“ povedala som.

Potom sa zrazu Sebastian postavil, akoby chcel odísť.

„Hej! Ideš niekam?“ opýtala som sa ho.

„Áno. Musím odísť, ale za chvíľu sa vrátim. Sľubujem.“

„Nenechávaj ma tu samu,“ prosila som ho.

„Onedlho som späť, ver mi.“ Verila som mu, to nebol problém. Problém bola tá samota. Bála som sa.

Sebastian musel vidieť ten strach v mojich očiach. No nemohla som ho tu držať. Budem to musieť nejako vydržať, nič iné mi neostáva.

„Ponáhľaj sa,“ povedala som mu. Prikývol a potom bol preč.

Okamžite som sa postavila a prešla som k hi-fi veži. Pustila som ju, pretože som nemohla ani na malý okamih dopustiť, aby tu bolo ticho. Zošalela by som.

Keď už hrala nejaká hudba, znova som sa posadila na gauč, zakryla som sa dekou a zaspala som. Bohužiaľ som sa každú chvíľu budila na nejakú nočnú moru. Vždy keď som otvorila oči, bála som sa ich znova zavrieť, pretože som vedela, že ak znova zaspím, príde ďalšia nočná mora, možno ešte horšia ako tá predchádzajúca.

Keď som sa zobudila už asi po štvrtý raz, tak som to vzdala a vstala som. Prešla som k oknu, no nemohla som sa pozerať von, pretože, aj keď som nechcela, predstavovala som si buď Blakea alebo Leca. Dúfala som, že Sebastian už čoskoro príde, lebo by som to už asi veľmi dlho nevydržala.

Pozrela som sa na hodiny, ktoré práve ukazovali štyri hodiny ráno. Neuvedomovala som si, koľko času prešlo od Blakeovej smrti, vedela som iba, že Sebastian je preč už skoro štyri hodiny.

Nečudovala som sa, že absolútne netuším, kde sa nachádzam. Je to tak už od tej doby, čo som preč zo San Francisca. Vlastne ani neviem, ako je to dlho... Úplne som stratila predstavu o čase aj o priestore. Akoby to všetko bola len ilúzia. No vedela som, že nie je.

Zrazu som otvorili dvere, a hneď ako som v nich zbadala Sebastiana, som sa rozbehla a vrhla som sa mu okolo krku. Bola som taká šťastná, že ho opäť vidím.

„To som ti až tak veľmi chýbal?“ opýtal sa.

„Áno,“ odpovedala som mu. Usmiali sme sa na seba, no potom jeho tvár strnula. „Čo sa deje?“ nechápala som.

„Kaitlyn, musíme sa porozprávať.“

„O čo ide? Niečo sa stalo? Niečo zlé?“ pýtala som sa.

„Ako sa to vezme. Radšej si sadni,“ povedal mi. Poslúchla som ho.

Nachvíľu sa odmlčal, no potom pokračoval: „Klamal som ti.“

„V čom?“ Bola som zmätená. Nevedela som, čo mám čakať. Nemala som ani poňatia, čo teraz príde.

„V jednej dosť podstatnej záležitosti. Skôr než ti poviem, o čo ide, sľúb mi, že sa kvôli tomu na mňa nebudeš hnevať. Pochop ma, musel som ti klamať, pretože sa o tom Blake nesmel dozvedieť. Keby to vedel, tak by ma bez váhania zabil.“ Nebola som si celkom istá, ale asi som vedela, o čom hovorí. Ale ja som to tak nechcela. No zatiaľ som ho neprerušila. „Sľúbil som ti, že budeš šťastná. A svoj sľub dodržím.“

„Ó nie! Nevrav mi, že ma miluješ,“ povedala som, pretože som myslela, že to je to, čo sa mi snaží povedať.

„Čože?! Nie!“ Zasmial sa. „Nemilujem ťa. O nič také nejde. Netýka sa to mňa.“

„A koho teda?“

„Spomínaš si, ako si bola naposledy na cintoríne za Lecom?“ Zmätene som prikývla. Áno, spomínala som si na to, ale nechápala som, akú to má súvislosť s tým, čo mi chce povedať. „A pamätáš si, čo som ti povedal tesne predtým, ako som zmizol?“ Rozmýšľala som. Trvalo mi to nejakú chvíľu, ale napokon som si spomenula.

„Povedal si mi, že plačem na zlom hrobe.“ Pamätám si to, pretože som tomu vtedy nerozumela. A nerozumiem tomu ani teraz.

„Presne tak,“ potvrdil mi. „Kaitlyn...“ Chytil ma za ruku a silno ju stihol. Potom zapískal. Najprv som nechápala prečo, no potom som zistila, že to bol signál.

Zistila som to, keď sa niekto zjavil vo dverách. A aj keď som tomu nemohla uveriť, ten niekto bol Lec.

„Nikdy som ho nezabil,“ povedal mi ešte Sebastian, ale ja som ho už nepočúvala. Nedokázala som odtrhnúť oči z Leca, z časti preto, že som sa bála, že ak sa otočím, tak zmizne. No hlavný dôvod bol ten, že som nechcela. Už nikdy.

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek A Beautiful Lie - 43. kapitola: