Welcome to Mystic Falls - 6. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Chloe ide za šepotom a nájde zaujímavú vec. Stretne tiež jednu osobu, ktorá väčšinou neznačí nič dobré. Prosím o komentáre, príjemné čítanie. Vaša Beatrice.

28.09.2013 (09:00) • Beatrice • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 2× • zobrazeno 854×

Chloe:

Šepot. Striaslo ma. Nevedela som, či už od hrôzy alebo od zimy. Možno od oboch. Chvíľu som nerozumela, čo to je, no potom som začala vnímať slová.

Či skôr jedno slovo.

Chloe.

A vychádzal z lesa za mnou.

Chloe:

Nie som nijaký bojko. Nebojím sa tmy a strašidiel, či duchov. Neverím na také veci, preto sa nemám čoho báť. Horory pozerám bez zaváhania, nebojím sa. V tmavom nočnom lese sa viac bojím divej zvery, ako by som sa mala báť lesných duchov, upírov, či vlkolakov.

Práve preto som odložila deku späť do auta a vybrala sa za tým zvukom. Nepokladala som to za nejaký nadprirodzený jav, skôr za nejaký vtip Mattových kamošov, či koho, kto sa dozvedel, že ideme sem na rande. Bolo to mierne strašidelné, ale rýchlo som ten pocit zo seba striasla.

Nemyslela som si, že by som sa mala báť. Niečo mi navrávalo, že je všetko v najlepšom poriadku.

„Chloe, Chloe, Chloe...“ prehnalo sa okolo mňa ako vánok. Studený, zimomriavky naháňajúci, vánok.

Zrazu ma zalial úplný pokoj. Cítila som sa ako v bubline, všetky okolité zvuky išli bokom a ja som počula len ten šepot. Vedela som, kam mám ísť. V hlave som mala podivné prázdno, ale bolo to príjemné - ako keby mi do nej napchali vatu. Vedela som úplne presne kam ísť. Nikto mi to nenašepkával, proste som vedela, že mám ísť päť minút rovno a potom vojsť do malej jaskyne pri koreňoch veľkého stromu. Šepot prestal hneď, ako som vošla do jaskyne.

Nič som nevnímala. Bola som pokojná a nepochybovala ani o jednom mojom kroku.

No kdesi v hĺbke mojej duše, či zdravého rozumu, som bola vydesená. Mala som pocit, ako keby ma niekto ovládal. Nechcela som tu byť. Chcela som utiecť k Mattovi, chytiť ho za ruku a zabudnúť na to všetko s poslednými lúčmi slnka. No nemohla som.

Ťahali ma dopredu sily, ktoré som nedokázala ovládnuť a vlastne aj väčšia časť môjho vedomia, zabalená do tej servítky pokoja. Nakoniec podľahol aj ten malilinký kúsok zdravého rozumu. Už som nerozmýšľala, len som šla dopredu.

Jaskyňa bola malá. Išla som tmavou úzkou chodbou až k hlavnej miestnosti, v ktorej bolo napočudovanie mierne svetlo, na rozdiel od chodby. Hlavná miestnosť bola plná podivných kresieb na stenách. Vyzeralo to však, ako keby ich tam niekto vyryl. Ako ďalšie som si všimla niečo, čo vyzeralo ako škrabance. Vždy tri rovnomerne vedľa seba. Tie mi pripadali najzvláštnejšie, ktokoľvek ich spravil, musel mať strašnú silu. Automaticky mi naskočili zimomriavky, aj keď som v svojej oblbnutej mysli nevedela prečo.

Môj zrak sa však predovšetkým upieral na starodávnu malú truhlicu či skrinku.

Zľahka som prešla rukou po jej vrchu.

Vtedy som sa precitla. Trhane som sa nadýchla, akoby som sa vynorila z vody a vytreštila oči. Už som si uvedomovala všetko. Strach mi prešiel, ako ľadová ruka, po celom tele. Prečo som nemohla ovládať svoje myslenie a konanie? Celý čas som to bola ja a pamätala si všetko, len som nemohla racionálne uvažovať. Niečo ma dotiahlo do tejto jaskyne, k tejto skrinke. Premkla ma zvedavosť.

Čo len v nej môže byť? Niečo zrejme veľmi chce, aby som ju otvorila. Ale prečo? A čo bolo to niečo? Čo sa mi to vlastne stalo, prečo som to robila? Moje neverenie v nadprirodzené sily sa zakolísalo rovno v základoch.

Ako to môžem inak vysvetliť? Zahľadela som sa na skrinku. Možno bola odpoveď priamo na dosah, schovaná v nej.

Nebola nijako ozdobená, bola jednoduchá, drevená. Jediná zvláštnosť na nej bolo to, že namiesto zámky mala drobný otvor. Kľakla som si k nej a pokúsila sa ju silou otvoriť. Nešla.

Skúsila som do toho otvoru na vrchu skrinky strčiť prst, či tam nebude nejaký mechanizmus. Ostrá bolesť na ukazováku ma prinútila rýchlo ho vytiahnuť. Na jeho konci sa leskla krv. Zamračene som si porezaný prst strčila do úst a počúvala, ako sa uvoľňuje nejaká závora. Zrejme som naozaj nejako uvoľnila mechanizmus, alebo sa tá nádobka musela naplniť tekutinou, alebo to, čo ma porezalo bol spínač na otvorenie skrinky. Stále mi však vŕtalo v mysli, prečo ma to muselo porezať?

Mohlo sa to uvoľniť hoci akou tekutinou alebo len... krvou? Mojou krvou? Povedzme to takto, čokoľvek ma sem naviedlo, chcelo, aby som mojou krvou otvorila skrinku.

Keď som na to takto pomyslela, znelo to príšerne hlúpo. Musí to mať reálne a hlavne prirodzené vysvetlenie. Stále som nechcela prijať, že sa mi deje niečo nadprirodzené - verila som, že nič také neexistuje!

No zrazu začal viať okolo mňa studený vietor a padla som na zadok.

„Čo sa to deje, dori...“ nestihla som dopovedať, keďže vietor ešte zosilnel a hodil ma hlavou o zem. Zajakala som, rana na hlave sa dala ľahko pripomenúť.

Bolesť pominula. Skôr som cítila, akoby som mohla robiť čokoľvek. Búrať domy, hory, či obísť zem za sekundu. Nikdy som sa necítila taká mocná. Vietor sa už nezdal taký silný, bez problémov som sa postupne posadila a postavila.

Vlasy sa mi akosi rozplietli a trepotali okolo mňa. Už som necítila predošlý strach. Veď načo? Ja môžem urobiť čokoľvek. Nemusím sa ničoho báť, nič mi nemôže ublížiť. Tak som sa cítila. Cítila som sa nepremožiteľná.

Vietor ustúpil a ja som vyšla z jaskyne, ani som sa neobzrela.

Chcela som zamieriť k Mattovi, o všetkom mu povedať a uistiť ho, že som v poriadku. Netušila som, ako dlho som v tej jaskyni bola.

Nevedela som, čo ten vietor a skrinka znamenali. Ani ten pocit moci. Vedela som len jedno a to, že moja viera, že nadprirodzené veci neexistujú, sa zrútila ako domček z kariet. Netušila som, prečo som tak rýchlo zmenila názor. Ale vedela som, že je to jednoducho tak.

Obzerala som sa, aby som si zapamätala cestu k tej jaskyni. Aby mi Matt veril niečo tak nemožné, musím mu ukázať dôkazy. Jaskyňu aj skrinku. No keď som sa obzrela hlavou dozadu, aby som si zapamätala strom, pri ktorom bola jaskyňa, zarazila som sa. Žiadna jaskyňa tam nebola.

Zarazená som sa rozbehla späť. Na moje veľké prekvapenie som tam bola v sekunde. Rozhodla som sa tým zaoberať neskôr, teraz je prioritou nájdenie jaskyne. Obišla som strom raz, dva razy. Nikde nič. Keď už som sa sklamane chcela dať na odchod, začula som smiech spoza mňa.

„Niečo sa nám stratilo?“ ozval sa uštipačný hlas.

Pomaly som sa otočila a zamračila som sa. Za mnou stál vysoký chalan. V hnedom tričku na krátky rukáv, ktoré malo strih tak, aby mu bolo vidieť vypracované svaly.

Zrejme je to sebavedomý egoista, ktorý si z každého robí srandu. Toľko som zhodnotila z výrazu jeho tváre, na ktorej žiaril úsmev a orieškovohnedé oči boli plné uštipačnosti a priam mu žiarili na tvári. Hnedé vlasy mal strapaté, zrejme sa ráno ani neunúval očesať. Celkovo som však musela zhodnotiť, že je pekný.

„Kto si?“ vyštekla som na neho ostro.

S tou mocou čo vo mne prúdila, sa niečo vo mne zmenilo. Cítila som sa tiež sebavedomejšie. Bol to príjemný pocit, keďže väčšinou som bola presný opak.

Chalan sa uškrnul a pohol sa ku mne. „To ťa zatiaľ nemusí zaujímať,“ odpovedal zdvorilým tónom, ale na tvári mu bolo vidno, že sa výborne baví.

Nadvihla som neveriaco obočie. „Aha. Ďakujem.“ Pretočila som očami.

Keď som sa pozrela späť na neho, bol opäť bližšie. Vlastne až moc blízko. Stál tesne pri mne a hypnotizoval ma očami.

„Pobozkáš Matta,“ povedal mi pevným hlasom. Zamračila som sa.

„Prečo by som mala? Poznáš Matta?“ rýchlo som vyrapotala otázky. Ten chalan sa zamračil a pokrútil hlavou.

„Toto bude ťažké,“ zahlásil a skúmavo si ma obzeral, ako keby som bola pokusný králik.

Potom pokrčil plecami a na chvíľočku nastalo ticho. Vtom ma v sekunde chytil pod krk a pritisol o kmeň stromu. Nohy sa mi hompáľali asi desať centimetrov nad zemou.

Chytila som mu ruku a snažila som sa ju odtiahnuť. Cítila som sa veľmi silná, ale proti jeho sile som nemala najmenšiu šancu.

„Čo chceš?!“ zachraptila som.

Druhou rukou mi prešiel pomaly po líci. „Teba... a to, čo máš len ty,“ šepol a zahľadel sa mi do očí.

Vydesene som sa začala metať, keď mi to však nepomáhalo, prestala som. Opätovala som mu bojovný pohľad. Nech vie, že je budem bojovať nech sa deje, čo sa deje.

V očiach mal vážny výraz. „Nepovieš Mattovi o tej jaskyni, o ničom. Teraz mi budeš veriť. Pobozkáš ho a čokoľvek sa stane, je v poriadku. Potom prídeš späť sem za mnou. Rozumieš?“ hovoril tvrdým hlasom a ja som pomaly cítila, že sa mu podvoľujem.

Chcela som urobiť, čo mi kázal, zdalo sa mi to najsprávnejšie na svete.

„Áno,“ ticho a jednoducho som mu šepla do tváre a on ma pustil. Zosypala som sa na zem a on sa uškrnul.

„Vidíš, Chloe. Ani to nebolelo.“

Odkašlala som si a pomaly sa postavila.

„Ako koho,“ vzdychla som si a opäť odkašlala.

Zrazu som začula Mattov hlas. Vyvolával moje meno.

„Je čas, zlatko,“ zahlásil chalan veselo.

S prižmúrenými očami som si ho premerala. Nechápala som, prečo mu vlastne plne dôverujem, ale cítila som - vedela som - že je to tak správne.

Vydala som sa za Mattovým hlasom s tým druhým v pätách. Mala som už na dohľad auto, keď pukly v kroví predo mnou halúzka a zjavil sa Matt. Bolo vidieť, že sa mu značne uľavilo, keď ma uvidel.

„Chloe! Bola si preč tak dlho, myslel som, že sa ti niečo stalo!“ Matt naozaj vyzeral, akoby mu padol kameň zo srdca.

„To bude moja chyba,“ odpovedal ten druhý a vystúpil vedľa mňa. „Zarozprávali sme sa.“ Povzdychol si.

Matt na neho vytreštil oči. Zrejme si ho predtým nevšimol.

„Kol!“ zvolal a v očiach sa mu objavili malé škvrnky strachu.

Zamračila som sa. „Ty ho poznáš?“ spýtala som sa Matta. On sa na mňa chvíľu neveriaco pozeral bez slova.

„Už som o ňom počul,“ precedil pomedzi zuby.

Pozrela som sa na uškŕňajúceho sa Kola - ako som sa dozvedela. Zachytil môj pohľad a krátko a rýchlo prikývol. Vzdychla som si a usmiala som sa na Matta.

„Pôjdeme?“ navrhla som a chytila ho za ruku. Prikývol a uprene sledoval Kola.

„Tešilo ma Chloe, snáď niekedy nabudúce,“ žmurkol na mňa a otočil sa odchádzajúc.

Matt ma rýchlo viedol k autu.

„Musíme čo najrýchlejšie vypadnúť,“ vypadlo z neho. Zdalo sa, že je poriadne vydesený.

„Prečo?“ nechápala som.

„Kol je nebezpečný,“ napäto mi odpovedal. Jemne som sa zasmiala.

„Som rada, že ma ochraňuješ.“

Pohladkala som Matta po líci, potom som sa postavila na špičky a jemne ho pobozkala. On mi bozk opätoval.

Cítila som sa taká šťastná, keď som cítila jeho pery na svojich. Možno to ide celé veľmi rýchlo, ale... musela som ho pobozkať. Je to samozrejmé, prirodzené. Lebo mi to Kol prikázal. Omotala som mu ruky okolo krku a jednou mu vkĺzla do vlasov. Ale ten bozk ma napĺňal šťastím. Nič lepšie som doteraz nezažila.

Zrazu mi Matt prestal bozky opätovávať. So zahanbeným úsmevom, som červenajúc sa, ustúpila a pustila ho.

Vtedy sa Matt zosypal na zem a zostal nehybne ležať. Vytreštila som oči a kľakla si pri neho.

„Matt! Matt, preber sa,“ šepkala som na neho. Priložila som mu dva prsty na krk. Nemal pulz. Bol mŕtvy.

Nebála som sa o neho. Nemohla som sa. Bránil mi v tom Kol. Povedal, že je to v poriadku. Tak čo? Ale vedela som, že by som to mala niekomu povedať. To mi nepovedal, že nemám. Usmiala som sa a vytiahla mobil. Vytočila som Caroline a čakala som.

„Ahoj Chloe, deje sa niečo?“ začula som jej starostlivý hlas.

„Vlastne áno. Matt je mŕtvy,“ odpovedala som bezstarostne. V telefóne ostalo ticho. „Caroline?“

„Chloe, pozri sa, či má na ruke prsteň,“ ozvalo sa mŕtvolným hlasom. Priam som si vedela predstaviť, aká je Caroline smrteľne bledá. Musí byť riadne vystrašená. Skontrolovala som Mattovi ruky a na jednom prste som zahliadla zvláštny veľký prsteň.

„Má.“ Bolo počuť, ako si Caroline vydýchla. Nerozumela som tomu.

„Chloe, čo sa stalo? Okamžite idem za vami,“ rýchlo mlela moja sestra.

„Nie, mám tu pomoc. Musím ísť, ahoj.“ Zložila som a obzrela som sa.

Pri lese za mnou stál Kol. Skôr, ako som stihla žmurknúť, bol pri mne. Z očí mu šľahali blesky.

„Čo si to urobila?!“ skríkol na mňa. Zahryzla som si do dolnej pery.

„To si mi nezakázal,“ odpovedala som zamračene.

Kol zanadával. „Všetko si pokazila!“ zavrčal a vlepil mi facku.

Zakývalo so mnou. Rýchlo som si na boľavé a určite červenajúce líce priložila ruku. „Zbláznil si sa?“ vyprskla som na neho tentoraz ja. „Čo si to dovoľuješ?“

Kol sa zarazil. Pozrel sa na svoju ruku, ktorou mi vrazil a na mňa. Zamračil sa, akoby nad niečím rozmýšľal.

„Prepáč. Ja stratil som nervy... toto sa nemalo stať,“ mrmlal si a krútil hlavou.

Pozrel mi do očí. Na jeho výraze bolo naozaj niečo ospravedlňujúce. No musela som sa na neho hnevať. Veď ma priam ponížil. Toto mu len tak u mňa rozhodne nemohlo prejsť.

„A prepáč, musím to urobiť...“ predniesol a priblížil sa ku mne.

Spozornela som a ustupovala dozadu. Čokoľvek chce urobiť, nedovolím mu to. Bol však rýchlejší. Zjavil sa pri mne ako duch a chytil ma za líca. Cítila som, ako mi potiahol hlavou do strany. Nechutné puknutie, ostrá bolesť a nakoniec tma. Nekonečná tma.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Beatrice, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction