OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Utečenec - 3. kapitola

09.10.2012 (19:00) • Killy • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 6× • zobrazeno 1409×

Bol to ako blesk z jasného neba. Otvorila oči a uvedomila si toľko vecí naraz, že mala potrebu ich opäť zatvoriť a ponoriť sa do ríše snov. No predsa len... To bol nádherný pocit. Netušila, že jej chýbalo tak málo a bola by šťastná. Ak sa Sirius dá pokladať za málo.

Zabudla na Remusa. Tušila, že neostane nepovšimnutý v tej veci. No nemala o neho strach. Sirius sa ukrýval v jej dome, nie v jeho. Ukrýval... Minulý čas.

Bola zvedavá, či sa do jej domu aurori vrátili. Pokiaľ áno, muselo im pripadať minimálne zvláštne, že je dom poloprázdny. Ale to jej v tú chvíľu bolo jedno. Postavila by sa aj pred celý svet len preto, aby Siriusa ochránila... a aby dostala Pettigrewa za mreže.

Po menšom otáľaní sa konečne postavila. Sirius ešte spal. Nečudovala sa mu. Bolo ledva šesť hodín. Zamierila si to rovno do trochu schátranej a zašpinenej kúpeľne, no na tých desať minút postačila. V mysli si už dopredu vytvárala plán upratovania. Začne kúpeľňami a kuchyňou. Musí. Odmieta sa v takej zatuchline umývať a variť.

Lina si vodou opláchla tvár a pozrela sa na seba do zrkadla. Nespoznávala sa. Jej pleť bola červenšia, vrásky okolo očí už neboli tak výrazné a kruhy pod očami takmer úplne zmizli. Vtom za sebou zbadala Siriusa, pozoroval ju s miernym úsmevom na perách. Aj on si musel všimnúť pozitívnych zmien na jej tvári... na jej duši. Tak ako ich ona badala na ňom. Čierne zamatové vlasy mu siahali ledva po plecia a nádherne sa leskli, dokonca mu pár prameňov padalo do očí.

Už ani nebol tak vychudnutý ako na začiatku – vlastne bol teraz tak stavaný ako Remus. Jediné, čo sa nezmenilo bola hmla usadená v jeho očiach. Jeho pohľad síce prekypoval šťastím no bol... Vzdialený, neprítomný... bez iskry.

No Lina si už predsa dala sľub, že ho opäť preberie k životu. Za každú cenu.

„Poď ku mne,“ zašepkal Sirius. Lina ho bez váhania poslúchla. Ladným krokom pred neho predstúpila, nespúšťajúc zrak z jeho očí. Sirius sa usmial. „Dotkni sa ma,“ šepol opäť. Lina sa pousmiala, zdvihla pravú ruku a pohladila ho po tvári. Spokojne privrel oči.

„Pobozkaj ma." Tentoraz to bola Lina, ktorá prehovorila. Sirius jej okamžite vyhovel. Spojil ich pery v jedny tak náruživo a prudko, až mala nutkanie zalapať po dychu. Neurobila to. Namiesto toho zavrela oči a opätovala mu bozky tak vášnivo ako on jej. Bol to skoro dokonalý okamih... skoro. Keby v ich srdciach neprevládal strach a obava z prezradenia, či zo smrti, ktorá ich za týmito múrmi čakala.

O pol siedmej už Lina vychádzala z riaditeľovho kozubu. Netušila, že dostať sa do Dumbledorovej pracovne bude tak jednoduché no očividne sa nebál zlodejov, ktorí by toho využili. Vlastne si Lina nevedela predstaviť toho blázna, ktorý by sa o to pokúsil.

Okrúhla miestnosť bola plná zvláštnych strieborných predmetov, ktoré Lina nepoznala. A bola prázdna. Nechcelo sa jej veriť, že by Dumbledore ešte spal... No očividne sa tak stalo. Dostala nečakané nutkanie rozosmiať sa.

Akoby vycítil jej prítomnosť tak z vedľajšej miestnosti vyšiel Dumbledore vo svojom obvyklom tmavomodrom hábite. Polmesiačkovité okuliare mal usadené presne uprostred veľmi krivého nosa a spoza nich sa na ňu pozeral pár svetlo modrých očí. Jeho pohľad vravel za všetko – vedel presne, prečo tu Relina je.

„Dobrý večer, profesor Dumbedore,“ pozdravila ho zo zvyku. Dumbledore nad tým mávol rukou.

„Aký profesor? Môžete mi hovoriť Albus, slečna Moranová. Pokiaľ s tým, pravdaže, nemáte nejaké problémy,“ odvetil s vševediacim úsmevom na perách. Lina sa nad tým pousmiala.

„Pán Dumbledore, som prekvapená, že ste vedeli, že som tu. Chcela by som s vami prebrať jednu neodkladnú vec,“ povedala namiesto odpovede.

„Nuž, moja závisť je rozhodne väčšia, ako som čakal. Keď som uvidel tie úžasné čarovné hodiny, ktoré má pani Weasleyová na stene v kuchyni, neodolal som a tiež som si také spravil. Samozrejme s menšími zmenami. Po obvode mám napísaných zopár viet, aj keď rozhodne nie tak veľa, ako tuto Weasleyovci. Napríklad „prázdna riaditeľňa“, „poloprázdna riaditeľňa“, „plná riaditeľňa“ a „Fudge je opäť v riaditeľni“.“

Lina prudko vydýchla všetok vzduch z pľúc. Takmer zabudla na Dumbledorov zmysel odbočiť od témy v tej najnevhodnejšej chvíli. Aj keď ona sama mala tú česť zažiť to na vlastnej koži len párkrát. „A doporučoval by som to aj vám, slečna Moranová. Pokiaľ sa nemýlim, tak to je váš problém, či nie? Chcete zistiť, či je bývanie na Grimmauldovom námestí bezpečné,“ dodal po chvíli. Lina prekvapene zamrkala.

„Vy viete, kde sa nachádzame?“ spýtala sa ho mierne vyvedená z mieri. Dumbledore sa chlácholivo usmial.

„Pokiaľ tým „my“ máte na mysli vás a pána Blacka tak áno, viem, kde sa nachádzate. A čo sa týka rodinného sídla Blackovcov, tak som určité opatrenia urobil už pred pár týždňami – tušil som, že sa tam budete chcieť vrátiť,“ odvetil. „No aj tak si myslím, že s tými hodinami by to nebolo celkom od veci. Do vášho domu má okrem vás vstup aj pán Lupin a samozrejme, ja. Som si istý že nechcete byť vyrušení vo chvíli, kedy sa to nebude celkom hodiť. A keď už sme pri tom vstupe – na Grimmauldovo námestie sa dostane každý s mojim povolením a určitými opatreniami. Úplne by som pochopil, keby sa strážcom tajomstva chcel stať pán Black alebo vy. No predsa len zastávam ten názor, že ako bývalý vodca Fénixovho rádu by toto privilégium malo ostať mne.“

Táto konverzácia mi príde dosť jednostranná, napadlo Line.

„Ehm, samozrejme, že strážcom tajomstva budete vy...“

„Tak som rád, že sme sa pochopili, slečna Moranová. Nechcem, aby ste to brali tak, že vám nedôverujem, no v dnešnej dobe už neverím nikomu okrem seba a profesora Snapea.“

„Spomínal ste niečo o Fénixovom ráde. Prepáčte, no nerozumiem, ako súvisí s našim rozhovorom.“

„Ide o to, ktorý názor zastávate, slečna Moranová. Pokiaľ patríte – a ja som si istý, že patríte – medzi tú múdrejšiu skupinu ľudí, tak vám musí byť jasné, že sa lord Voldemort čoskoro vráti. Preto mi skutočnosť, že sa Fénixov rád obnoví, nepríde až tak vzdialená,“ odvetil. Lina sa zamračila.

„Nepríde až tak vzdialená? Chcete tým povedať, že Voldemort naberá na sile?“ spýtala sa viac šeptom ako nahlas. Dumbledore ju opäť obdaroval jedným zo svojich najlepších úsmevov.

„Áno, obávam sa, že áno. No zatiaľ nemusíte vyvolávať paniku – skôr, ako za dva roky to podľa mňa nebude. Samozrejme sú to len moje dohady, no dovoľujem si povedať, že správne.“

„Aha... akosi neviem, čo vám mám na to povedať,“ povedala zdráhavo. Dumbledore pokrútil hlavou a pozrel sa na ňu cez svoje polmesiačkovité okuliare.

„Zatiaľ nemusíte nič, slečna Moranová. No jedna vec by tu predsa len bola... Pokiaľ by sa obnovil Fénixov rád, myslíte si, že môžem počítať s vašou pomocou? S vašou a Siriusovou pomocou?“ Lina nahlas preglgla. Túto otázku jej už raz pokladal. Pred šestnástimi rokmi. Vtedy odpovedala okamžite a isto. Tak, ako jej priatelia. No predsa len... Čo ak ju čaká rovnaký osud ako Lily a Jamesa? Čo ak spolu so Siriusom a Remusom vo vojne umrú? Bolo to riskantné. Bála sa. Nevedela, ako sa s tým vysporiada. No predsa len... opäť povedala okamžité áno.

…

Dni na Grimmauldovom námestí utekali rýchlejšie ako Sirius čakal. Prvé dva týždne strávili upratovaním, čo mu napodiv vôbec neprekážalo. Vlastne bol rád. A to z jedného jednoduchého dôvodu – znovu v rukách zvieral prútik. Po toľkých rokoch bez prútika a bez možnosti nejako využiť svoju mágiu mal opäť možnosť čarovať. Síce to nebolo úplne ono – vyberala ho Lina. Bol zvyknutý, že ho prútik poslúchal na jedinú myšlienku, no s týmto musel kúzlo povedať nahlas a zvlášť zreteľne, aby sa niečo stalo. No predsa sa neubránil svojej vlastnej impulzívnej povahe a prvé dva dni strávil privolávaním si lyžičiek z drezu či premiestňovaním z jedného poschodia na druhé.

Lina s Remusom nad tým len bezradne krútili hlavou, ale úsmev na ich perách ich vždy prezradil. Sirius sa už dlhé roky poriadne nezasmial. A teraz to vyzeralo, akoby sa vrátili v čase. Opäť veselý a ironický Tichošľap pred nimi stál skoro v celej svojej kráse. No predsa len keď niekedy nechtiac spomenuli Jamesa v ich zasnenom spomínaní na obdobie školy, smútok sa do jeho očí vrátil závratnou rýchlosťou. Neprekvapovalo ich to. Hlavne preto, že aj ich v srdci bodol osteň žiaľu. Jediné, čo Linu znepokojovalo bola farba Siriusových očí. Tá hmla v šedých mračnách ju desila. Takto ostal Sirius poznačený po Azkabane – neustále neprítomný pohľad. Akoby jedna časť jeho mysle bola kdesi inde, premýšľala nad niečím iným.

Sirius tu bol stále s ňou... No už to nebol Tichošľap. Niečo mu chýbalo. Možno zblúdilý kúsok jeho duše. A ak by ho mohla Lina pomenovať, niesol by názov James.

Práve raňajkovali, keď na jedno z kuchynských okien zaklopkala biela snežná sova. Lina so Siriusom sa k nej naraz otočili a obidvaja ju ihneď spoznali – patrila Harrymu. Sirius na nič nečakal a vyskočil zo stoličky. Rýchlymi krokmi podišiel k oknu, otvoril ho a vpustil Hedvigu dnu. Sova sa vzniesla do vzduchu, dvakrát zakrúžila nad stolom a potom pristála na Lininom rameni. Automaticky nastrčila nôžku, na ktorom bol priviazaný poskladaný list. Sirius sa načiahol a list si od Hedvigi prebral. Tá zahúkala, napila sa z Lininho pohára a ihneď odletela von oknom.

„To je od Harryho,“ povedal Sirius, keď rozvinul pokrčený kus pergamenu. Chvíľu jeho oči behali po texte až sa napokon zarazil.

„Čo je? Stalo sa niečo?“ opýtala sa ho znepokojene Lina.

„Vedela si, že sa na Rokforte bude konať Trojčarodejnícky turnaj?“ povedal namiesto odpovede. Lina okamžite pokrútila hlavou.

„To je hlúposť. Bola som predsa u Dumbledora – povedal by mi, keby na ministerstve niečo také plánovali,“ odvetila. Sirius sa zamračil.

„Nie ak nechcel, aby som o tom vedel ja alebo Harry. Ale turnaj nie je to, čo ma na na Harryho liste znepokojuje.“

„Tak potom čo?“ nechápala Lina. Sirius si nešťastne vzdychol a rukou si pošúchal unavené oči.

„Harry je opäť v nebezpečenstve. Pravdepodobne je za tým niektorý z Voldemortových prívržencov. Niekto jeho meno hodil do čaše a on sa stal štvrtým šampiónom,“ hlesol. Lina zalapala po dychu. Spomenula si na Dejiny mágie s profesorom Binnsom. Na jedinú hodinu, pri ktorej dávali skoro všetci pozor lebo bola výnimočne zaujímavá. Pri poslednom pokuse obnoviť Trojčarodejnícky turnaj jeden zo šampiónov zomrel.

„To nemyslíš vážne. To tam nemôže byť napísané, Sirius!“ No Sirius len bezmocne pokrútil hlavou. Naraz prudko zodvihol hlavu.

„Pôjdem za Dumbledorom. Prinútim ho, aby s tým niečo urobil. Je viac ako očividné že sa Voldemort opäť pokúša získať svoju moc,“ prehlásil. Lina sa okamžite postavila, obišla stôl a chytila ho za ruku.

„Nikam nepôjdeš. Vieš veľmi dobre, že Dumbledore s tým nič spraviť nemôže a ak by aj mohol, tak to neurobí,“ odsekla. Sirius si Linu premeral nahnevaným pohľadom.

„Tak pôjdem aspoň za Harrym! Podržím ho, poradím mu, budem mu oporou! Budem mu tým, čím si mala posledných trinásť rokov byť ty!“ kričal. V Lininých očiach sa na krátky okamih zablyskla bolesť, no tú nahradil hnev.

„Opakujem ti, že z tohto domu neodídeš. Chceš, aby ťa chytili dementori?! Sirius, je to nebezpečné!“ povedala. Na jej počudovanie sa Sirius pobavene a trochu škodoradostne zaškeril.

„Vážne? A kto mi v tom zabráni? Hádam nie ty, Lina? Už mám po krk toho, ako si s Remusom myslíte, že som neschopný sa o seba postarať! Nemiešajte sa mi do môjho života, sakra!“ Lina sa zarazila. Nastalo päť sekundové ticho.

„Ja... Mala som pocit že to my sme tvoj život. Myslela som si... že teraz si konečne šťastný,“ zašepkala. Jej oči náhle zvlhli. Sirius cítil, ako ho hnev opúšťa závratnou rýchlosťou.

„Lina, ja...“ hlesol a pohladil ju po tvári. Lina sa už naplno rozvzlykala.

„Vtedy, keď ťa zatkli... Nemala som nič, chápeš? Lily s Jamesom boli mŕtvi a ty si bol pre mňa vrah. Len ťa nechcem opäť stratiť, Sirius,“ zašepkala. Siriusa Linino správanie úplne ochromilo. Lina skoro nikdy neplakávala, aspoň nie takto. Posledné mesiace to vždy bola ona, ktorá ho rozosmievala a snažila sa, aby mal dobrú náladu. Snažila sa, aby zabudol. A jemu vôbec nenapadlo, že nie je jediný, kto trpí pre stratu svojich priateľov. Nebol jej oporou toľko, ako by si prial. To miesto od neho prebral Remus. Sirius ani nepomyslel na to, že by sa Lina ešte stále tak trápila. Hanbil sa sám pred sebou. Hlavne preto, že kričal. A pri tom to bol on, kto by si zaslúžil poriadnu facku.

„Lina,“ šepol opäť a privinul si ju do náručia. Lina sa ešte triasla od vzlykov, zmáčala jeho košeľu horúcimi slzami a stále dookola opakovala, ako jej na ňom záleží. Sirius si odrazu uvedomil, že aj on má vlhké oči. „Ostanem s tebou.“

 ........................

Hneváte sa? Kapitolu som nepridala vtedy, kedy som chcela. No bude to tým, že sme tento týždeň mali strašne veľa písomiek a ja som akosi nestíhala... Mrzí ma to! Budem rada za komentáre. :)

Killy 

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Utečenec - 3. kapitola: