OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Theresa je minulosť, som Tess: 11. kapitola - Tess

18.03.2012 (13:00) • Damonika • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 1687×

TESS

Dá sa toto len tak odpustiť?

Veľa som si toho pretrpela, aby som mu odpustila pri prvom náznaku ľútosti. Ešte neviem, či mu to vôbec odpustím.

Nie. Asi nikdy. A nikdy je pre upíra dlhá doba.

„Ale neskoro,“ šepla som. Zistil to dosť neskoro.

„Prepáč.“ Prstom mi zdvihol bradu hore a donútil ma pozrieť mu do očí. Tie svetlomodré studničky ma znovu hypnotizovali. Poznala som ich tak dôverne a pritom som ich takéto videla len raz.

Pred stošesťdesiatymi šiestimi rokmi. Vtedy na vŕbe. Keď sme ešte obaja žili. Poznala som ten pohľad a bol tu zase.

A keď spojil naše pery, už som sa nedokázala odtiahnuť ako predtým. Už som na to nenašla dosť síl. Ani som nechcela.

Opatrne si vzal moju hlavu do dlaní, ale tak, aby som sa mala šancu odtiahnuť sa. Nie, tú istú chybu už nespravím.

Vstali sme. Obmotala som si ruky okolo jeho pásu. Pre zmenu ma teraz on zatlačil ku stene. Čím ďalej, tým boli jeho bozky vášnivejšie. Dravšie. Aj mňa už opúšťalo všetko sebaovládanie, ale snažila som sa to udržať na uzde.

Nech sa pohrá a potom prídem na rad ja. Rukami mi blúdil po celom tele. Pomaly mi na boku rozopínal zips na šatách a bozkával mi každú novo odhalenú časť kože. Vzdychla som a podľa toho úsmevu, ktorý som zbadala, keď sa vracal k mojim perám, som mu znovu pohladila jeho už dosť veľké ego.

Preniesli sme sa do jeho izby. Pred dverami ma surovo zbavil šiat. A keď ma chcel položiť na posteľ, štafetu som prebrala ja. Zvalila som na posteľ jeho. Obkročmo som si na neho sadla. Hnevalo ma, že ja už na sebe nemám skoro nič, zatiaľ čo on je plne oblečený. Začala som mu pomaly rozopínať košeľu. Keď som jej ho zbavila, užívala som si, ako sa mu pod každým mojím dotykom napínali svaly. Bozkami som postupovala stále nižšie a nižšie. Jediným pohybom som ho zbavila opasku...

XXX

„Tak čo?“

„Čo čo?“ povzdychla som si. Rukou som si podopierala hlavu a otrávene sa na neho pozerala. Prstom som mu kreslila obrázky na hrudi. On si spokojne ležal predo mnou, ruky založené za hlavou a tváril sa ako stelesnenie nevinnosti. Ja som mu to však nebaštila.

„Čo ty a Elena?“ pýtala som sa zamyslene.

„Čo by malo byť?“ Potlačila som ďalší povzdych a pokračovala. To mu to mám povedať polopatisticky?

„Miluješ ju?“ zaujímalo ma. Bola som si skoro istá, že áno.

Od začiatku som si bola istá, vedomá toho, že dnes v noci o nič nešlo. Obaja sa tým už nebudeme zaoberať, zabudneme na to. Teda on určite. Len som mu spestrila noc.

„Neviem...“ Nechápavo som na neho pozrela.

„A to sa dá? Buď ju miluješ, alebo nie.“

„Asi sa to dá, lebo ja neviem.“ Posledné slovo zdôraznil.

„Prečo? Ja som myslela, že áno.“

„Hmm... nebaví ma stále milovať bratove frajerky.“ Z chuti som sa zasmiala.

„Tak toto ti verím. Už ťa to muselo začať nudiť. Nemám pravdu?“

„Asi áno.“

„Nejaký nerozhodný.“ Podpichla som ho.

„Hm...“ zase sme zvážneli.

„Čo ty?“ ozval sa po chvíli fakt príjemného ticha.

„Čo ja?“

„Prestaň! U mňa to bolo vtipné, u teba to nie je.“ upozornil ma.

„Práveže u mňa vždycky! Čo to nevidíš? Smejem sa.“ Nadvihla som hlavu, odhalila svoj chrup v obrovskom úsmeve a znovu nechala padnúť hlavu do vankúša. Zdala sa mi strašne ťažká.

„Mala si niekoho za ten čas?“ Porozmýšľala som.

„Nie,“ odvetila som prosto.

„A prečo? Neverím.“

„Pretože som na nič vážne nemala čas.“

„Si upír. Myslím, že práve ty máš času až-až,“ pripomenul mi to, čo by som bez neho určite nevedela!

„Tak som si to nemohla dovoliť, jasné?“ povedala som tónom, ktorým som dala jasne najavo, že debata je u konca. Zase strkal nos tam, kde nemal čo byť.

Po napätej chvíľke ticha sa zrazu pretočil nado mňa a venoval mi bozk. A na môj prekvapený výraz odpovedal len úškľabkom.

„Prepáč,“ zamrmlal mi do ucha.

„Ty sa mi ospravedlňuješ? Ty?“ Odtiahol sa. Nespokojne našpúlil pery a napokon odpovedal.

„Asi.“

„Dnes si vážne nejaký nerozhodný," drcla som do neho. Len pokrčil ramenom. Nadvihla som hlavu hore po ďalšiu pusu. Nedal mi ju. Zamračila som sa na neho, ale on sa na tom len bavil! Tak som si ju ukradla sama.

XXX

„Nie,“ začal po ďalšej polhodinke. Otrávene som odtrhla pery od jeho hrude a pozrela som sa na neho.

„O čom teraz rozprávaš?“

„Nemilujem Elenu,“ povedal s istotou v hlase.

„Asi by som sa mala uraziť. Teraz sa máš venovať mne. Na ňu si môžeš myslieť neskôr!“ Hrala som naštvanú. 

„Prečo tá náhla zmena?“ Vzdychla som si a pomrvila sa v jeho náruči. Chvíľu rozmýšľal nad odpoveďou.

„Lebo milujem teba.“ A pobozkal ma do vlasov. Vykoľajene som sa nadvihla a rozmýšľala som, či to myslí vážne. Myslel. Toto ale nebol Damon. Nie ten z posledných dní.

Bol to ten Damon, ktorého som poznala kedysi. I cez to, že sme obaja upíri, mi veľmi pripomína dobu, keď to tak ešte nebolo. Aký iný človek som bola vtedy ja a aký on. Pripomínal mi ten pocit ľudskosti z tých čias. A ja som to podľa všetkého pripomínala jemu.

A teraz to bol Damon, spred toľkých rokov schopný vecí, za ktoré som ho mala tak rada. Damon, schopný do mňa zhora nahádzať celý košík šišiek, ale pritom ochotný mi dať stále čas, aby som sa bránila. Damon, ktorý ma naučil korčuľovať sa. Damon, ktorému vždy sprisahanecky žiarili oči, keď sme sa púšťali do novej neplechy.

Veď toto som celú tú dobu chcela, nie? Tak prečo teraz váham? Prečo nie som schopná mu odpovedať? Odpustiť mu nemusím, ale to neznamená, že by som s ním nemohla byť. Že by som nemusela byť šťastná.

I keby to malo trvať len chvíľu, pretože minulosť sa môže opakovať.

Autor: Damonika (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Theresa je minulosť, som Tess: 11. kapitola - Tess: