OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spáry minulosti (12)

08.05.2013 (18:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 25× • zobrazeno 3428×

12.

"Je treba často väčšej odvahy k tomu, svoj názor zmeniť, ako za ním pevne stáť."

- Christian Friedrich Hebbel

Civel som na tú divnú vec, z ktorej vychádzali všelijaké zvuky a hýbali sa tam obrazy. Nebolo to ako fotografie, ale... ale ako čo? Ak by som to len dokázal definovať... lenže som v tomto smere bezmocný.

„To je televízia,“ povedal mi pán Tonks, keď si všimol môj udivený a zamračený pohľad.

„To je nejaký druh mágie?“ spýtal som sa nechápavo a zamračil sa na hraciu, čiernu skrinku.

Pán Tonks sa zasmial, ale nebol to posmešný smiech. To nie. Tohto pána, i keď bol mukel, som si veľmi obľúbil. Od prvého momentu bol ku mne nesmierne milý a stále sa o mňa zaujímal. Pýtal sa na môj život a na moje problémy. Nemal som dôvod nemať ho rád.

„Nie, to je veda,“ odpovedal mi pokojne a ďalej sledoval tú vec.

Chvíľu som na to hľadel tiež, ale tie rozhovory čo tam viedli mi nedávali zmysel a tí ľudia boli tiež dosť zvláštny, oblečený v takých podivných veciach.

„Vidím, že si objavil čaro televízie,“ prehodila Nymphadora, keď si ku mne prisadla.

„Vlastne ani nie,“ opravil som ju a zamračene sa poškrabal na hlave. „Kedy príde?“ spýtal som sa nedočkavo, hádam už po miliónty raz a nedokázal som upokojiť svoje rozbúrené nervy.

Bol som nedočkavý a čas sa mi nesmierne vliekol. Prisahám, že občas akoby na malú chvíľu postál, kým sa rozhodol znova pohnúť ďalej.

Odvtedy, čo som hovoril s Andromedou a Nymphadorou o mojich problémoch, ich chovanie voči mne sa zmenilo. Oni vraveli, že to nie je zapríčinené ľútosťou, ktorú voči mne prechovávajú, ale ja som vedel, že klamú.

A presne v tom bol problém, každý, kto sa na mňa odteraz pozrie a uvidí moju jazvu, jednu z milióna, bude ma ľutovať. A už nikdy sa na tom fakte nič nezmení, nech by som sa akokoľvek snažil.

Ktovie, čo na to povie Hermiona. Ešte dnes som mal živo pred očami náš prvý bozk. Rýchli a z mojej strany mierne vynútený, ale bol to bozk.

Prehrával som si pred očami ten moment, keď zletela v učebni na zem a dopadla svojim pôvabným telom rovno na mňa. A ja som samozrejme nelenil a za vidinou peňazí sa po nej vrhol. Ale potom prišlo niečo iné, niečo nové, niečo čo som až dovtedy necítil.

Vždy, keď som bol s ňou, bol som úprimný, znervózňovala ma (nikdy to nahlas nepriznám!), ale iným spôsobom. Bola to príjemná nervozita, ktorá zaplavovala celé moje telo a navodzovala mi zimomriavky a občas som mal pri jej dotyku, zvláštny pocit v žalúdku. Akoby sa mi tam rojili motýle... láska bola proste skvelá.

Keď som o nej čítaval v knihách, myslel som si, že ju nikdy nebudem potrebovať. Myslel som si, že som sa narodil, aby som bol mocný a bohatý. Ženy boli pre mňa niečím podriadeným, možno na úrovni domového škriatka, no a potom do môjho života vpadla tá kučeravá kráska a celý svet sa otočil hore nohami.

Zniem pateticky? Možno áno, ale vôbec mi to nevadí. Hermiona je už navždy len moja a ak sa kvôli nám budem znova musieť vracať v čase, bez mihnutia oka to urobím a nebudem hľadieť na nič a na nikoho.

„Draco?“ prihovorila sa mi Andromeda, čím ma vytrhla z mojich úvah.                                      

„Áno?“ zamračene som na ňu pohliadol, no pri jej milom a láskavom pohľade som sa stiahol a jemne sa na ňu usmial.

„Za chvíľu je tu,“ povedala mi len a odišla z miestnosti.

Nymphadora ma chytila za ruku a povzbudzujúco sa uškrnula. „Bude to v poriadku,“ pošepla a mňa zaplavil pocit vďačnosti.

Tonksovci sa o mňa starali a vlastne na to ani nemali dôvod. Určite nie po tom, čo sa stalo s mojimi rodičmi. Moja mama a hlavne môj otec chytali záchvat paniky už len pri zmienke o mukloch a Andromeda s jedným žila.

A či sa to niekomu páči, alebo nie, musím povedať, že pán Tonks je ten najúžasnejší človek, akého som kedy stretol a dal by som za neho aj život. A tento názor som si vytvoril za jeden deň.

Je to vlastne celé paradoxom, keďže moja rodina sa ma fakticky pokúša zlikvidovať a títo ľudia sa o mňa starajú, čím sami seba vrhajú do obrovského rizika. Môj otec nemá zľutovanie.

Už som sa chcel začať rozčuľovať, čo toľko trvá, keď buchli dvere a ja som ako na povel vyletel a rozbehol sa do kuchyne. Pán Tonks a Nymphadora šli hneď za mnou.

Keď som tam vošiel, naskytol sa mi pohľad na Albusa Dumbledora. Sledoval ma svojimi bystrými očami spod pol mesiačikových okuliarov a jeho pohľad ma prepaľoval až do morku kostí.

Vtedy do mňa udrela spomienka na moment, kedy na mňa v minulosti natrafil a pomohol mi. On o tom všetkom vie a teraz tu stojí a tvári sa, že som vlastne nič neurobil a že všetko je tak, ako to osud zariadil. A to, že ten osud pre tento krát nesie meno Draco Malfoy proste obídeme.

Hneď za profesorom Dumbledorom stál Severus Snape a svoj kyslí ksicht si samozrejme zobral so sebou. Vedel som, že ma má rád, ale nejako som mu to nedokázal opätovať. Pôsobil na mňa už od detstva nevľúdne a nemilosrdne a tak si nezaslúžil moju lásku. Rovnako, ako si ju nezaslúžia ani moji rodičia.

„Čo to...“ začal som, keď som si uvedomil, že Snape je Smrťožrút, ale riaditeľ ma zahriakol pohľadom a otočil sa na Andromedu.

„Drahá, kde si s ním môžem pohovoriť osamote?“ spýtal sa jej milo.

„V obývačke budete mať pokoj,“ odpovedala mu moja teta a ukázala na dvere, cez ktoré som sem práve vošiel.

„Severus, ty zostaň tu, prosím,“ prikázal riaditeľ Snapovi a ten bez akejkoľvek reakcie prikývol.

Jeho tvár zostala ako vždy, bezfarebná a bez akéhokoľvek výrazu. Občas som dokonca premýšľal, že tento nepríjemný profesor, je úplne neschopný akejkoľvek emócie.

Spolu s riaditeľom sme prešli do obývačky a ja som sa posadil na pohovku. Dumbledore zostal stáť a sledoval obrázky na krbe a na stenách.

„Poučil si sa?“ spýtal sa akoby mimochodom a ďalej sa venoval obzeraniu fotiek.

„Nerozumiem tomu,“ priznal som ponížene. „Ako ste mohli vedieť, čo sa stane? Vy vidíte budúcnosť?“ vyzvedal som.

Riaditeľ si práve pozeral obrázok malej Nymphadory a potom sa presunul k ďalšiemu, na ktorom pán Tonks sedel pri veľkej torte a naširoko sa usmieval. „Hm,“ prehodil Dumbledore a vzápätí sa na mňa otočil. „Čaru veštenia som nikdy neprišiel na koreň. A priznám sa, že som tomu odvetviu mágie nikdy nedôveroval,“ povedal a zamyslene sa poškrabal na brade. „Budúcnosť je vrtkavá a stačí málo, aby sa všetko zmenilo. Veď o tom by si aj ty sám mohol rozprávať.“

Po rozhovoroch s týmto mužom som bol obvykle vždy vykoľajený, ale teraz som si pripadal ako totálny mamľas. „O čom to hovoríte? Tak ako ste to vedeli?“ Môj hlas bol možno prchkejší a arogantnejší, akoby mal, ale bolo mi to jedno.

Chcel som svoju odpoveď a chcel som ju veľmi.

„Som už starý a všeličím som si prešiel. Môj život bol vždy ako na hrane. Balansoval som z jednej strany na druhú a to ma naučilo množstvo vecí, Draco,“ povedal a pozorne si ma obzeral. „Nemôžem ti povedať, ako som to vedel, ale môžem ti povedať toto,“ odmlčal sa a prebodol ma pohľadom. „Vybral si si zlé obdobie.“

To čo znamená? O čo mu ide? „Ja vám vôbec nerozumiem!“ skríkol som napajedene a vyskočil z pohovky, aby som mohol chodiť dookola.

Musel som sa hýbať, inak by ma asi porazilo. Tá čierna vec ešte stále hrala a to má znervózňovalo ešte viac.

„Ako to vypnem?“ spýtal som sa riaditeľa, ktorý ma zaujato sledoval a rukou kývol k tej veci.

Dumbledore bez prejavenia nejakého záujmu mávol rukou a zhaslo to. „Upokoj sa,“ chlácholil ma. „Všetko pochopíš, keď nastane vhodný čas. Ešte sa musí niečo udiať. Niečo, čo ťa poznačí.“

On klame! Klame ak tvrdí, že nevidí budúcnosť. On predsa... pri Salazarovi!

„A teraz prejdeme k dôležitejším veciam!“ povedal mi veľavýznamne. „Chcem ti niečo ponúknuť,“ oznámil a v jeho hlase zaznievala dôležitosť.

„O čo ide?“ Urobím čokoľvek, ak budem s Hermionou.

„Chcem, aby si sa pridal k Rádu,“ povedal riaditeľ vyrovnaným hlasom a stále ma až do špiku kostí prepaľoval svojím vševediacim pohľadom.

„Kedy budem s Hermionou?“ spýtal som sa a založil som si ruky na hrudi.

„Aj dnes, ak chceš,“ odpovedal mi milým tónom a povzbudzujúco sa pousmial.

Pocítil som, ako ma zaplavila vlna totálneho šťastia, ktoré sa slovami hádam ani nedá vypovedať.

„Tak poďme,“ povedal som horlivo a rozbehol sa k dverám.

„Neodpovedal si mi,“ zastavil ma riaditeľov hlas a ja som sa k nemu otočil a zahryzol si do pery.

„Ja nie som hrdina a nie som ani odvážny ako Potter!“ Jeho meno som doslova vypľul, čo riaditeľovi určite neuniklo, ale nijako to nekomentoval. „Tak prečo ma chcete?“ nechápal som.

„Vieš, Draco,“ prehodil Dumbledore a prešiel ku mne. „Raz som poznal chlapca, ktorý bol Smrťožrútom celým svojim telom a aj dušou. Jedného dňa sa zamiloval do muklorodenej a kvôli nej, len kvôli nej sa pridal na stranu dobra a každý deň svojho života nevýslovne veľa riskuje. Je to môj najvernejší priateľ a úžasný bojovník. Tak ako ty.“ Ukázal na mňa a pokračoval: „Zmenil si názor a to chce často viac odvahy, ako si za svojím stáť. Dokázal si, že si hrdina, keď si cestoval časom, aby si napravil chyby...“ hovoril a ja som pocítil potrebu ho zastaviť.

„Ale urobil som to kvôli sebe. Aby som bol s Hermionou,“ povedal som mu a vtedy sa na mňa po prvý krát v živote riaditeľ vrúcne a láskyplne usmial.

„A ja verím, že to, že si hrdinom, dokážeš znova vo chvíli, keď sa slečne Grangerovej zdôveríš s týmito informáciami. Zaslúži si poznať pravdu!“ povedal mi a ja som vedel, že by som ho mal poslúchnuť.

Naposledy, keď som ho neposlúchol, to malo katastrofálne následky.

„Tak poďme,“ povedal Dumbledore a vybral sa k dverám.

„Pán profesor,“ zavolal som za ním a keď sa ku mne otočil, spýtal som sa: „Ten chlapec je Snape?“

V Dumbledorovej tvári sa mihla zvláštna emócia, ktorú som nevedel rozlúštiť, ale takmer okamžite mi odpovedal: „Profesor Snape si prešiel peklom, Draco. A dnes je tu preto, lebo ťa má rád. Len ti to nevie dať najavo,“ odpovedal mi a vyšiel z dverí.

Chvíľu som tam ešte stál a premýšľal, čo všetko mi riaditeľ povedal. A potom ma znova pohltila eufória z tej radostnej správy. Ja uvidím Hermionu!

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (12):