OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Prízrak minulosti - Epilóg

07.01.2013 (10:00) • Killy • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 7× • zobrazeno 1644×

Gabrielle pomaly otvorila oči. Všetko ju bolelo. Napriek tomu, aký starý upír bola, ju ten vlkolak poriadne dokaličil.

„Jeremy?“ zašepkala. Niekto jej stisol ruku a vzápätí konečne uvidela toho, koho tak veľmi chcela vidieť. Jeremyho. Zdravého a živého. Len ten jeho utrápený výraz jej zvieral hrdlo.

„Riell,“ povedal a tuho ju objal svalnatými rukami. „Tak veľmi som sa o teba bál, láska.“

Gabi sa od neho zarazene odtiahla. Ako jej to práve povedal? Láska? Ten úder do hlavy... To musela byť poriadna pecka. „Prečo sa na mňa tak pozeráš?“ opýtal sa jej podozrievavo.

„Ľúbim ťa,“ odvetila prosto. Jer sa na okamih zarazil, no vzápätí jeho tvár zdobil očarujúci úsmev.

„Keď si vzdychala moje meno a kričala pri tom, ako veľmi ma miluješ, akosi mi to došlo už vtedy,“ zasmial sa. „Zbabelo som utiekol. Nebol som si istý, či... či ťa milujem. Bol som idiot,“ skonštatoval sucho. Gabi na neho vypleštila oči.

„Čože som vzdychala?!“ zapišťala. Jeremy ju upokojujúco pohladil po líci. Potom sa ku nej nahol a nežne ju pobozkal na pery. Gabrielle sa okamžite upokojila a spokojne privrela oči. „Páni,“ zamrmlala, keď sa od nej po chvíli odtiahol. „A kde je vlastne Stefan s Elenou? A Damon? A Via?“ spýtala sa, ne perách jej pohrával mierny úsmev. Jeremy sa zasekol uprostred pohybu a spokojný výraz vystriedal číri smútok a zdesenie.

„Je... Je tu niečo, čo nevieš,“ začal pomaly.

„Čo neviem? O čo ide?“ odvetila nechápavo.

„Via tu nie je,“ povedal Jeremy šeptom.

„Ako to, že nie je?!“ zakričala Gabi panicky.

….......

Damon sa cítil strašne. Bol prázdny. A bol sám. Túžil po dotyku jemnej ruky a po ukľudňujúcich slovách, že všetko bude opäť v poriadku. Lenže nebude. Pretože ona bola preč. Spolu s ňou aj jeho duša, jeho srdce a posledný dôvod žiť.

Sedel práve na na posteli v jej dome. Z okna naňho dopadali slnečné lúče a on si užíval to príjemné teplo. V rukách držal svoj prsteň s veľkým lazuritovým očkom. Stačilo by... Tak málo, a bolo by po všetkom. Po bolesti. Konečne by mal pokoj a skončilo by sa toto šialenstvo. Celý upírsky život bola jedna nikdy nekončiaca sa nočná mora.

Len krv a sex. Vraždy. V ušiach mu neustále znel krik jeho obetí. Zničil toľko životov. Zabil toľko malých detí, ktoré mali pred sebou celý život. Vysal toľké množstvo ledva vyzretých panien, že by to nikdy nedokázal spočítať. Dokonca si pri nich nedával ani tú námahu a nepochoval ich. Len ich odhodil kdesi do lesa či do kanalizácie, v tých najhorších prípadoch už nebolo ani čo za sebou upratovať.

Ako si niekedy mohol myslieť, že je lepší než Stefan? Len preto, že jeho nenazvali Jackom Rozparovačom? Nie, on bol stokrát horší. Nikdy neľutoval. Nezapisoval si mená obetí na stenu, pretože ho tie mená nezaujímali. A teraz, keď sa konečne zdalo, že bude šťastný... Mal chuť ten prsteň odhodiť. Zbaviť sa ho. Len mu pripomínal rovnako hrozný ľudský život. No vtedy mal aspoň nádej, že sa niečo zlepší. Hocičo. Teraz nemal nič.

Dokonca zničil život aj tej, ktorú miluje. Vyvraždil jej rodinu. A potom ju využil rovnako ako ostatné pred ňou. No s ňou to bolo iné, horšie. Bola... Bola ešte dieťa. Štrnásť rokov. Čo to je štrnásť rokov? Ak by mala čo i len o dva roky menej, možno by ani poriadne nevedela, čo to slovo sex znamená. A on si ju zobral. Bez opýtania. Bez toho, aby mu bola skutočne odovzdaná. Bol netvor.

Ako často jej hovoril, že ju miluje? Málokedy. Možno to spomenul raz. Dva razy. A to bolo šialene málo. Mal jej to hovoriť každučký deň, mal jej to šepkať pri ich milovaní.

Teraz bola preč. Neodvolateľne preč.

„Nemal by si to vzdávať,“ ozval sa za ním Stefanov hlas. Damon nereagoval. „Máš ešte šancu. Podľa mňa je stále nažive,“ povedal Stefan. Damon si smutno vzdychol.

„Odkiaľ berieš tú istotu?“ odvetil.

„Na rozdiel od teba, braček, som počúval. Klausovi som nedôveroval odkedy prekročil prah nášho domu. A on by ju nenechal umrieť po tom všetkom, čo kvôli nej urobil a čo všetko musel obetovať, aby ju udržal nažive.“

„Čo... Čo tým chceš povedať?“ opýtal sa Damon, náhle nabudený zo Stefanovho monológu.

„Že je určite s Klausom. Elena mi povedala, že ju uhryzol vlkolak. A Klaus je hybrid. V žilách mu koluje jediný liek na vlkolačí jed,“ odvetil Stefan. Damonovi sa rozšírili zorničky od prekvapenia.

„Ten sviniar,“ zahrešil a prudko sa postavil.

„Hlavne neurob nič neuváženého. Hej, kam ideš, dopekla?!“ zakričal za ním Stefan.

„Nájdem ju. Nájdem ju, aj keby som mal prejsť Tichý oceán krížom krážom,“ rozhodol sa Damon a už ho nebolo. Odišiel. Preč z Mytisc Falls, preč z amerického kontinentu. Netušil, kde začne hľadať, no jedno vedel iste.

Aj keby mal umrieť... Nájde ju.

….....

„Kde to, do pekla, som?“ zahrešila Via a porozhliadla sa okolo seba. Bola v jednej obrovskej miestnosti s telkou, veľkou terasou a dvoma pohodlnými pohovkami z pravej kože. Miestnosti však dominovala mohutná posteľ pre dvoch s nebesami. Ale kde, do riti, je?!

V tom si spomenula, prečo upadla do bezvedomia. Vydesene si siahla na ľavé rameno, aby nahmatala hnisajúcu ranu.

„Hľadáš márne, moja drahá,“ ozval sa za ňou Klaus. Via poskočila a obrátila sa za hlasom. „Moja krv ťa vyliečila. Nemusíš sa ničoho obávať, neumieraš,“ usmial sa na ňu upokojujúco. V očiach mu pohrávali iskričky.

„Kde to som? A kde sú ostatní?“ spýtala sa ho Via a podišla ku nemu bližšie.

„Si v Londýne, Via. A čo sa týka tvojich priateľov, tak tí sú teraz v Mystic Falls.“

„Prosím?!“ zašepkala Via ohúrene. „Čo tu, preboha, robím? A s tebou?“ dodala. Začínala... začínala niečo tušiť. Ten nepríjemný pocit jej stiahol všetky vnútornosti, až jej mŕtve srdce spravilo kotrmelec. A kde je Damon? pomyslela si vystrašene.

„Plním svoj sľub,“ pokrčil plecami a urobil dva kroky vpred. Hrubo ju chytil za ruky, až bolestne sykla.

„Aký sľub?“ opýtala sa Via omráčene.

„Predsa sľub, že ti už nikdy nikto neublíži. Damona som bral ako potencionálnu hrozbu. Už raz ti predsa ublížil, nemám pravdu? A môže to urobiť znova. S ním,“ pokrútil hlavou, „nie si v bezpečí. So mnou áno.“

„Ty... ty nie si normálny,“ povedala, no asi to nemala robiť. Klaus sa rozčúlene zamračil, schytil ju pevne do rúk a odhodil ju na posteľ. Odrazu bola Via pod ním, jeho telo sa tislo k jej telu a ona len bezmocne lapala po dychu.

„Možno,“ pripustil, rukami jej stlačil boky a tým jej pripomenul deň strávený v Mikeovom náručí. Podvedome stiahla stehná k sebe. „Ale, ale, hádam sa mi nebudeš brániť,“ ozval sa dotknuto Klaus. „Vieš predsa, že ti to aj tak nepomôže. Som silnejší. A ty, drahá Via, proti mne nemáš najmenšiu šancu,“ usmial sa šťastne a strčil jej jazyk do úst, až ju naplo. Ruku vtisol medzi jej nohy a začal ju dráždiť cez tenkú látku nohavíc. Panebože... Už nie, prosím.

„Počkaj! Sľúbil si mi, že ma ochrániš pred bolesťou,“ zakoktala Via, keď sa od nej Klaus na chvíľu odtiahol.

„Hm... To je pravda,“ odpovedal zadýchane.

„Ty mi ubližuješ,“ povedala, v očiach sa jej zatrblietali slzy. Klaus sa na ňu smutno usmial. Ako som si mohla kedysi myslieť, že ho milujem? povedala si v duchu.

„Nemám na výber, hviezdička. Ako inak ťa mám presvedčiť, že ma miluješ?“

Via nešťastne zavrela oči a pokrútila hlavou. Klaus využil príležitosť a roztrhol jej tričko. Zubami sa zachytil o zips jej nohavíc a trhol. Bolo to horšie, stokrát horši ako s Mikeom. Už si ani poriadne nepamätala, či pri tom vôbec prosila. Cez bolesť, ktoré jej drevené kolíky spôsobovali, sotva vnímala vlkolakovo ostatné počínanie si.

Toto bolo iné. Každý Klausov surový pohyb jej vyvolával škvrny pred očami. A keď pod ním konečne ležala nahá, Via sa neovládla a rozplakala sa.

„Ale no ták, Via,“ zašepkal Klaus konejšivo. Jeho pohyby razom zjemneli. „Sľubujem, že ťa to nebude bolieť,“ usmial sa na ňu, rozopol si zips a vkliesnil sa medzi jej stehná. Pomaly do nej začal vnikať.

Via by bola radšej, keby to spravil rýchlo. Mala by to aspoň za sebou. Takto musela vnímať každý jeden jeho pohyb, každý dotyk, ktorým ju obdaroval. Neklamal. Naozaj to nebolelo. No jej vnútro sa trhalo na tisíc kúskov od poníženia a pocitu zrady.

Za celé tie roky, čo bola bez Damona... Ani raz ho nepodviedla. Ani raz.

„No ták, trošku spolupracuj,“ zavrčal jej Klaus do ucha medzi prírazmi. Via odmietala spolupracovať, len sa premáhala, aby sa nepozvracala. Nakoniec sa Klaus neovládol a jeho pohyby začínali byť prudšie. A bolestivejšie. Keď Klaus vyvrcholil, unavene sa zložil vedľa Vii. Z jej očí neustále tiekli potoky sĺz. Nevzlykala. To by bolo pod jej úroveň.

„Dokedy tu budem?“ ozvala sa tichým hláskom.

„Dokonca svojho života, samozrejme. Už sa nikdy nerozdelíme. Sľubujem ti to,“ odvetil Klaus a spokojne sa na ňu usmial, evidentne ignorujúc jej slzy a utrápenú dušu. Via sa mu otočila chrbtom a privrela oči. Neľutovala sa. Nikdy by sa k tomu neznížila.

Namiesto toho myslela na Damona. Na jeho horúce bozky. Jemné dotyky. Občasné vyznania lásky. A ligotavé modré oči, ani keby sa roztápal sneh. Nebála sa, že ho už nikdy neuvidí. Vedela, že sa ju pokúsi vyslobodiť. A aj keby to nevyšlo a Damon by zomrel, Via by neváhala. Sama by si vytrhla srdce z tela.

Upokojovala ju myšlienka, že ho ešte uvidí. Náramok na jej pravej ruke ju príjemne chladil. TF. Damon vedel, čo robí, keď jej ho dával. Bolo jedno, či to bude telom alebo mysľou, ale...

Vždy budú spolu. Vždy.

THE END

............

Dúfam, že som vás nerozplakala. To by sme plakali dvaja. Táto poviedka bola so mnou tak dlho! Neviem, no čakala som, že keď Trilógiu Prekliatych konečne dokončím, budem mať radosť, ale ono to je skôr naopak. Jasné, som so sebou spokojná a možno aj trošku hrdá, že mi to tak dlho vydržalo a dotiahla som to až do konca, no... asi sa najprv musím otriasť. :)

Chcem poďakovať toľkým ľuďom... radšej už nebudem ďakovať nikomu. Namiesto toho vás žiadam (aj tých, čo doteraz nikdy nekomentovali), aby ste objektívne zhodnotili celú trilógiu pár slovami. Toto je naša oficiálna rozlúčka, tak... máte poslednú možnosť dať o sebe vedieť! :)

Určite ste si všimli, že som to zakončila otvoreným koncom. Nechávam si zadné dvierka, ak by som niekedy náhodou chcela urobiť z Trilógie Prekliatych Tetralógiu Prekliatych. Ale nič nesľubujem! Najbližší pol rok si chcem dať od písania menšiu pauzu, dokonca aj Utečenec bude pridávaný minimálne kvôli skúškam na strednú, ktoré budú v marci. Držte mi palce, aby ma na to päťročné prijali! :)

Najväčší problém pri písaní nastal na samom konci s poslednými dvoma vetami. Aké slovo by som mala použiť? Navždy? Vždy? Naveky? To ti vám bola dilema. :D

A ako tento skromný monológ ukončiť?

Ďakujem vzduchu, že môžem dýchať, vám, že mi robíte dni krajšími a Damonovi, že je taký sexy.

Ďakujem!

Killy

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Prízrak minulosti - Epilóg: