Povedz mi, kto som... - 8. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Caroline a Shabe konečne dorazili do mesta pri lesoch Montany. Nájdu správnu cestu, ktorá ich dovedie do tábora nadprirodzených bytostí?

14.01.2014 (09:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 591×

8. kapitola

Cesta autobusom ma vyčerpala tak, ako ešte nikdy predtým. Potrebovala som ísť na záchod, bola som hladná a vyčerpaná. Zjedla som hádam tri keksíky počas cesty, aby som šetrila, no nepomohlo to. Shabe, na rozdiel odo mňa, vyzerala v pohode. Buď je na to zvyknutá alebo to len predstiera, aby som nepanikárila. Ja som však v sebe mala takú paniku, až som tomu sama neverila. Vystúpili sme v jednom malom mestečku a porozhliadli sa.

„No, vyzerá to tu inak,“ povedala Shabe a dala ruky v bok. Začala sa obzerať a mračila sa.

„Ty to tu nepoznáš?“ povedala som zúrivo, no hneď som sa začala obzerať aj ja a dúfala, že ma nikto nepočul. „Mala som si vziať mobil,“ zamrmlala som si popod nos a Shabe sa zasmiala.

„No, to bol dobrý nápad,“ pomykala plecami a ja som siahla do tašky. Vytiahla som z nej slúchadlá a dala si ich do uší. Na druhom konci som síce nič nemala, to si však nikto nevšimne.

„Kam teraz?“ spýtala som sa a zahľadela sa na bistro.

„Počkaj, musím sa zorientovať,“ prevrátila som očami, nasadila si na hlavu kapucňu a išla do toho bistra. Bola jedna hodina poobede, takže by obed ešte mali mať. Vošla som a vnútri bolo dosť ľudí. Usmiala som sa na čašníka a sadla som si pri okno.

„Čo to bude?“ podišiel ku mne chalan v mojom veku a usmial sa. Na menovke, na tričku mal meno Chuck. Usmiala som sa.

„Dala by som si len palacinky,“ povedala som a on si to zapísal.

„A na pitie?“

„Horúcu, veľmi horúcu, čokoládu,“ žmurkla som a on sa usmial. Prikývol a odišiel pre moje jedlo. Dala som si dole kapucňu a porozhliadla sa. Je to tu celkom pekné. Vonku je poriadok, sú tu samé domy a ľudí je tu tiež menej. Je to úplne iný svet, ako je Los Angeles. Tam si človek musí dávať pozor na cestu a aj na chodníku, pretože aj tam sa človek dokáže zabiť. Najhoršie sú rána. Od šiestej do ôsmej, je to tam ako stádo volov, ktorí sa čo najrýchlejšie chcú dostať do výbežku. V tomto prípade je to stádo ľudí, ktorí sa chcú dostať do práce. Ponáhľajú sa a niekedy si ani nevšimnú, že šliapu po nejakom človekovi. Je to hrozné, ale to je veľkomesto.

Preto sa mi tak pekne pozeralo, práve na toto mesto. Vôbec, ale vôbec by mi nevadilo, keby bývam v takomto tichom meste. Bola by som celkom aj šťastná. Čašník Chuck mi doniesol palacinky aj čokoládu, a ja som sa do nich s úsmevom pustila. Boli tri a mali vnútri úžasný lekvár a na vrchu šľahačku. Tú síce veľmi nemusím, ale znesiem ju. Chutili naozaj dobre.

„Tak tu si,“ prišla do bistra Shabe a pozrela na mňa. „Hľadala som ťa,“ pozrela som sa na dvere, ktorými vošla a potom na Chucka. Tiež sa mračil, keď sa dvere mimovoľne otvorili.

„Som taká hladná,“ zamrmlala som si popod nos a zasmiala sa. Shabe si vzdychla a sadla si oproti mne.

„Myslím, že som už našla cestu, ktorou pôjdeme. Budeš jesť dlho?“ pokrútila som hlavou a ona prikývla. „Dojedz už, aby sme mohli čím skôr ísť. Nechcem ísť po tme,“ znova som prikývla a jedla.

Za mnou bol veľký televízor a aj keď som sa naň nepozerala, aj tak som ho počúvala. Už je to sedem hodín, čo Jenna zistila, že som preč. Billy jej určite nič nepovie a aj keby, nemá čo. Nevie vôbec nič, len to, čo je na odkaze. Mrzí ma to však. Určite je celá bez seba, aj Lucy a zalarmovali celé mesto, len aby ma našli. Preto sa nemôžem zdržiavať v tomto bistre. Musím ísť preč, aby nestihli ukázať moju fotku a aby nikto nezavolal na políciu.

Dala som si do pusy posledný kúsok, vypila čokoládu a išla k pokladni. Usmiala som sa na inú čašníčku a zaplatila. Popriala mi pekný deň a ja som s úsmevom a so Shabe odišla. Vyšli sme von, kde som si znova dala slúchadlá, kapucňu na hlavu a pozrela na Shabe.

„Tak, kade?“ ukázala na lesy a ja som prikývla. Vzdychla som si a išla s ňou do lesov. Až keď sme prešli niekoľko metrov, som si vytiahla slúchadlá, aj dala dole kapucňu a mohli sme ísť.

„A vieš kam pôjdeme?“ spýtala som sa jej a pozrela na ňu. Bola na strome a liezla z neho na iný a iný.

„Ale jasné, že hej. V týchto lesoch som strávila veľa času,“ zasmiala sa a skočila pri mňa.

„To ma teší, aspoň sa nestratíme. Ako je to ďaleko?“

„No, keďže ideme pešo a nie autobusom, mali by sme tam byť zajtra ráno,“ povedala a mne padla sánka.

„Kedy?“

„Ale ak si pohneme, tak už aj dnes večer,“ zasmiala sa a ja som ju prebodávala pohľadom.

„Užívaš si to?“

„Vieš, že áno?“ štuchla do mňa. „Je sranda vidieť, ako sa bojíš. Nemáš sa však čoho báť.“

„No, celkom aj mám. Vôbec, ale vôbec netuším, čo ma čaká. A koľko ma toho čaká.“

„Čaká ťa toho dosť. Som si istá, že pri prvom pohľade omdlieš. A to bude aj fajn, aspoň sa na teba nebudú pozerať, ako na cvoka,“ zasmiala sa a ja som na ňu zhrozene zazrela.

„Cvoka? Lenže tým ja som. Idem sama lesom, s elfkou, ktorú vidím len ja! Som cvok!“

„To si o sebe len budeš myslieť, keď uvidíš aj ostatných,“ zasmiala sa a znova vyskočila na strom.

„Pozri sa, ak ma budeš strašiť, ešte sa stále viem vrátiť domov!“ povedala som už zlostne.

„Ja viem, ale nerobím to len tak. Musím ťa pripraviť na to, čo ťa čaká. Ja viem, že ťa tým straším, no musíš byť na to pripravená,“ povedala už vážnejšie, no mňa to nezaujímalo.

„Pokiaľ ide o to, tak...“ nedopovedala som, lebo som stratila pôdu pod nohami.

Začula som, ako Shabe kričí moje meno, no nedokázala som jej odpovedať. Letela som po kopci a kotúľala sa úplne dole. Bolel ma každý kúsoček tela a nevedela som zastaviť. A aby toho nebolo málo, podo mnou sa objavila rieka. Skríkla som, no to som už padala niekoľko metrov dole. Tak to nakoniec nebola rieka, ale vodopád a pod ním hlboká priehlbina vody. Spadla som do nej a potopila sa. V inom momente by som sa začala štverať nahor, no tentoraz som to nedokázala.

Z ničoho nič, ako vždy, ma premohla silná bolesť v hrudi. Skričala som a tým som prehltla kusisko vody. Zavrela som ústa a snažila popadnúť dych, no bolesť neustupovala. Netušila som, kde je Shabe, no nepomôže mi tak skoro. Musím sa vynoriť a to hneď, lebo sa inak utopím. Aj cez bolesť, neznesiteľnú bolesť, som začala rukami mávať, aby som sa tak dostala na povrch. Bolelo ma celé telo, akoby som naozaj tú bolesť pociťovala.

Nedokázala som sa dostať nahor, no nevzdávala som sa. Driapala som sa hore, pozerala na svetlo a snažila sa vyjsť. Už keď som mala v pľúcach len mililiter vzduchu, vyskočila som prudko nad vodu a nadýchla sa. Klesla som síce späť do vody, ale už som mala v pľúcach vzduch. Bolesť pominula, no zanechala vo mne ďalšiu stopu, ako aj tie štyri predtým. Bola som už na vzduchu a pozerala sa okolo seba. Videla som len veľký vodopád a rieku pod ním. Plávala som preto k brehu a snažila sa dýchať. Shabe som nejako nikde nevidela, no hneď ako som vyliezla na breh, videla som ju bežať ku mne. Ľahla som si na zem a čakala na ňu.

„Môžeš mi povedať, čo to bolo?“ skríkla na mňa a padla ku mne. „Chceš utiecť alebo čo?!“

„Tomu sa hovorí, strata zeme pod nohami,“ zazrela som po nej. „Videla si, čo sa stalo.“

„Nie, nevidela,“ mračila sa. „Liezla som po strome a zrazu si sa prepadla pod zem!“

„Ale to sa stalo!“ zjačala som. „Bol tam kopec a teraz som tu. Tak mi daj láskavo pokoj, bolí ma celý človek,“ povedala som a syklo ma, keď som sa chytila za hruď.

„Znova?“ spýtala sa šepky a bez toho, aby som sa na ňu pozrela, som prikývla. Vzdychla si. „Dáme si oddych, aj tak si hladná a potrebuješ si pospať.” Vďačne som sa na ňu usmiala a vstala.

Urobili sme si malý ohník pri kraji rieky, aby som sa mohla zohriať. Dala som si dole rifle a obliekla si kraťasy. Tričko som si tiež prezliekla a namiesto neho, som si dala tielko. Mikinu som si sušila nad ohňom, pretože tá musí byť suchá. Aj keď je teplo, rada by som ju mala na sebe. Jedla som jablko a podala som aj Shabe.

„Je to ešte ďaleko?“ spýtala som sa jej po chvíli.

„Vlastne si našla skratku,“ povedala a ukázala na vodopád. „Ak pôjdeme po rieke, dostaneme sa do tábora.“

„A ako vieš, že tade?“

„Podľa prúdu. Chcela som nájsť rieku, no nevedela som ju nájsť. Ty si ju našla, a práve preto by sme sa tam mali dostať do večera,“ usmiala sa a ja som prikývla. Zjedla som jablko a dala si ďalšie.

„Povedz mi, prečo si ma išla hľadať sama? Zvyčajne, keď sa niekto hľadá, idú spolu viacerí,“ povedala som a čakala na odpoveď. Tá však neprichádzala. Pozrela som na Shabe a tá uprene sledovala oheň. „Shabe?“

„Ber to tak, že som musela,“ povedala a ani na mňa nepozrela.

„Prečo? Si dobrá v hľadaní?“

„Tá najhoršia,“ zasmiala sa a mňa tým prekvapila. „Ja som ani nemala ísť. Všetko, čo sa pokazí v tábore, zapáli alebo zničí, všetko je moja vina.“

„Si nemotorná?“ usmiala som sa.

„Strašne. Všetkého, čoho sa dotknem, to všetko sa pokazí. Nič mi nedajú do ruky, do ničoho ma nezapájajú a nič mi nedovolia urobiť. Pokazím aj to, čo sa pokaziť nedá. Raz som aj omylom zapálila les,“ povedala a uchechtla sa. Ja som však na ňu vytreštila oči a padla mi sánka.

„Prečo ti potom dovolili, ísť ma hľadať?“

„Spočiatku nedovolili,“ povedala smutne, no vzápätí sa usmiala. „No chceli sa ma zbaviť, tak ma radšej pustili, aby som náhodou nič nepokazila,“ hovorila stále s úsmevom, no videla som jej na tvári, že trpí. „Nemajú ma veľmi v láske, nemám priateľov a okrem sestier a bratov, sa o mňa nikto nezaujíma. Vlastný otec sa za mňa hanbí.“

„To nie je určite pravda,“ usmiala som sa a položila jej ruku na rameno. „Majú ťa radi, len keď všetko ničíš, chcú byť opatrní.“

„Ale nemajú, vidím im to na tvári. Nezapájajú ma do ničoho, takže vôbec neviem čo sa vo svete deje. Chcela som ťa ísť hľadať, aby som sa od nich trochu dostala. Aby som si užila voľnosť. Tam som nemohla robiť nič, tak som sa išla zabaviť. A čírou náhodou, som našla teba,“ usmiala sa na mňa. Úsmev som jej opätovala a rameno jej stisla o to viac. Vedela som, že musí trpieť, no nevedela som si predstaviť, ako veľmi.

Asi o hodinu som zahasila vodou poriadne oheň, obliekla si vlhkú mikinu a vzala veci. Shabe sa naklonila k niekoľkým rastlinám a začala si s nimi šeptať v nejakom čudnom jazyku. Bolo to naozaj zvláštne, pretože som jej vôbec nič nerozumela. Potom sa však na mňa usmiala a mohli sme ísť ďalej. Vyšli sme na samí vrch vodopádu a po rieke sme išli ďalej.

Všímala som si okolie a pre prípad, že by som musela v noci utekať, som si ho zapamätala. Ako som tak pozerala na prostredie, moja myseľ zablúdila na Sashu a Becky. Sme kamarátky od prvej triedy, no nikdy by som o nich nevedela povedať, že by som pre ne urobila čokoľvek. Všetky tri sme si urobili mená a boli spolu. No nikdy sme nemali vážne rozhovory alebo sme sa nikdy nezdôverovala s vážnym vecami. Prečo? Pretože sme si neverili natoľko, aby sme to urobili. Aspoň ja nie.

Bola doba, čo som sa im chcela zdôveriť o mojom pobyte v sirotinci, no keď som videla, akú srandu si robia zo sirôt, o tom, že nemajú domov, rodinu a skoro ani jedlo, mala som chuť ich obe zabiť. Všetci sa s nimi smiali a ani jedna si neuvedomili, že taká sirota sedí rovno vedľa nich. Dokonca ma vždy nabádali, aby som sa s nimi zabávala. Nevedela som, čo si mám vtedy myslieť. Ako to, že to robili a hovorili, keď vedeli, že som tam. Možno si to nepremysleli a na ústup už bolo neskoro.

To by som im možno aj zožrala, ale aký majú dôvod, aby si robili srandu z niekoho, kto nemá nič? Kde berú tú odvahu? Ja by som si to nikdy nedovolila, ani keby som mala úplne všetko. Veď je to strašné. Predstavila by som sa v ich koži a bolo by mi smutno, no oni dve? Tie na to úplne kašľali. Nebrali to na vedomie, pretože oni mali to čo chceli. A tí čo to nemali, tí boli podľa nich, úbožiaci. Nikto, ani ja, sme im na to nič nepovedali, pretože, ani neviem prečo. Asi, aby som sa vyhla hádke alebo som si ich nechcela poštvať. Neviem, prečo som mlčala, no už teraz viem, že keby sa to stane znova, asi ich obe zabijem.

Keď som teraz pozerala na Shabe a videla, ako nervózne ide po tráve, videla som na nej, že má strach. Nebojí sa, že ju zabijú za to, že odišla a bola rok preč. Bojí sa, lebo by videla odcudzujúce pohľady každého naokolo. Ja som sa doteraz bála toho, čo uvidím a ona sa bála vrátiť domov. A to je omnoho horší strach, ako ten môj.

„Tak,“ povedala a zastavila sa. Ani som si neuvedomila a vonku už bola tma. Koľko mohlo byť? Sedem alebo osem hodín? Netuším, no bola tma a Shabe stála. Postavila som sa vedľa nej a pozrela na ňu.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa a ona ukázala pred seba. Asi niekoľko metrov od nás, som uvidela svetlo. Bol to oheň a okolo pobehovalo veľa tieňov. Boli sme na mieste a mne sa rozbúchalo tak srdce, až mi chcelo vyskočiť od hrôzy z hrude. Pozrela som na Shabe a tá sa na mňa usmiala. Vzala ma za ruku a preplietla si so mnou prsty. Sľúbila mi, že bude stále so mnou a to, ako vidím, chce aj dodržať. Asi ako prvá v mojom živote, chcela dodržať, čo sľúbila.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction