Povedz mi, kto som... - 7. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Nadprirodzené bytosti.

13.01.2014 (09:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 574×

7. kapitola

Už niekoľko minút som sedela na sedačke v autobuse. Nikdy som cez noc nikam nechodila a neviem, či vôbec vystúpime správne. Spolieham sa však na Shabe, ktorá sedela vedľa mňa.

„Čo keď si na teba niekto sadne?“ povedala som jej a ona sa zasmiala.

„To by bolo zaujímavé,“ usmiala sa a hlavu si položila na operadlo. „Uveríš mi, že sedím v autobuse takto dlho prvýkrát? Je to divné.“

„Čo je na tom divné?“

„To, že ja som elf. A sedím v autobuse. To je divné.“

„Máš pravdu,“ zasmiala som sa. „Ale pešo kvôli tomu nepôjdem.“

„To ani nechcem. Trvalo by to dlho,“ povedala a ja som sa oprela tiež.

„Čaká nás dlhá cesta, čo keby si mi povedala, čo na mňa čaká?“

„Čo tým myslíš?“ pozrela na mňa a ja som pomykala plecami.

„Ja neviem, bytosti?“ usmiala sa.

„Aha, dobrý nápad,“ povedala a posadila sa bokom, aby na mňa videla. „Začnem od seba, okej?“

„Dobre.“

„Elfovia – máme magické schopnosti so všetkými rastlinami. Vieme rýchlo liezť po stromoch a bežať po zemi. Rozumieme všetkým rastlinám, počujeme ich šepot.“

„Vieš povedať, že oni chcú napríklad vodu?“

„Áno,“ usmiala sa. „Ďalej sú to víly. Môžu byť malé alebo veľké. Majú magické schopnosti s celou prírodou. Dokážu meniť ročné obdobie, takže aj počasie. Sú úplne neškodné, no tí, ktorí majú tú moc, ich vedia ovládať, pretože sa ovládajú ľahko. Keď ich niekto ovládne, sú naozaj nepríjemné,“ prikývla som. „O vlkolakoch a upíroch vieš všetko, nie?“

„Áno, upíri nemôžu ísť na svetlo a vlkolaci sa premieňajú za splnu. A ešte také tie maličkosti, ktoré nemôžu mať.“

„Dobre, výborne. S tým rozdielom, že vlkolaci sa môžu meniť bez splnu kedy chcú a upíri môžu piť krv aj zvieraciu. Učíme ich to a ide im to fajn,“ zasmiala sa a ja som sa len pousmiala. „Ďalej sú to aceríni. Sú zubaté a vedia lietať. Majú dva páry horných končatín a dolné majú zakončené s dlhými pazúrmi. Krídla majú rozdelené na dve polovice. Sú dosť milé a nikdy nerobia problémy. Niektorí ich ale odcudzujú.“

„Prečo asi, keď vyzerajú tak divne,“ zamrmlala som a ona si ma nevšímala.

„Salmy sú malé šesťnohé bytosti, akoby psi. Vedia rozprávať a podozrievajú každého, keď sa niečo zlé stane. Neveria prakticky nikomu. Gadusi sa podobajú na býka, ktorý majú dlhý chvost zakončený ťažkou ostnatou guľou. Sú to verní bojovníci a pomôžu každému, kto ich pomoc potrebuje.“

„Úplne každému?“

„Áno, sú takí. Loty...“ povedala ja som si vzdychla. „Tých poznáš?“

„Áno, vyzerajú ako víly, no nie sú. Majú vo zvyku zlákať svoju korisť, ktorú zabijú a nechajú si stále bijúce srdce. Sú veľmi pekné a hlavne námorníci zomreli, keď ich stretli.“

„To je pravda. Sú pekné, no my sme zvyknutí ich ignorovať. Niektoré sú však v pohode,“ usmiala sa a ja som po nej zazrela. „Tulusy sú príšery, ktoré žijú len v zemi. Nevieme celkom akú majú podobu a nikdy nevychádzajú na povrch. Celkom ani nevieme, že sú s nami. No sú takí tiež. Bramani sú napoly vodné a suchozemské príšery. Sú strašne tvrdohlavé a všetko chcú robiť len po svojom, čo nie vždy vyjde. Škriatkovia sú strašne maličkí a nepustia k sebe vôbec, ale vôbec nikoho. Nedôverujú, no ich pomoc je vzácna, lebo sa vedia prekopať aj nemožným a nájdu všetko.“

„A to je všetko?“

„Ešte lacertíni,“ usmiala sa. „Sú to malé potvorky, ktoré vyzerajú ako opice. Nebudem ti však hovoriť ako vyzerajú, sú divné. No sú to dobré stopárky, vedia nájsť hocikoho a aj dobre špehujú.“

„To je super. Viem, ako všetci vyzerajú.“

„Je ich tam dosť, Car. Ušlo ich nás dosť.“

„Máš medzi nimi aj rodinu?“ spýtala som sa s úsmevom.

„Jasné, mám šesť súrodencov. Nervy mi však robí najstarší brat Elliot. Je to poriadny oriešok.“

„Prečo?“ zasmiala som sa.

„No, povedzme, že je to bojovník. To je ono! Aby si vedela,“ pozrela na mňa. „Tam kam ideme, sú bytosti a je ich dosť, no nie sú to všetci. Len taká skupinka, ktorá sa spojila. Aj tak dosť veľká. Väčšina z nich sú bojovníci. Napríklad my elfovia, vieme výborne strieľať z luku a aj narábať s mečom.“

„Chceš mi povedať, že sa cvičíte ako armáda?“ váhala, no prikývla. „Vy chcete bojovať?“

„Car, je to už sedemnásť rokov, čo je Asgard ovládaný. Sedemnásť. Je na čase, aby sme sa Sekalovi postavili. Ty si naša nádej, preto ťa tam beriem.“

„Chceš, aby som bojovala?“ spýtala som sa zhrozene.

„Všetko sa dozvieš tam, platí? Ja ti nesmiem nič povedať.“

„Prečo?“

„Pretože nesmiem!“ povedala vážne. „Ja som len tá, ktorá ťa našla. Vieš, my sme ťa hľadali už celý rok. Veľa nás sa rozpŕchlo po celom svete a hľadáme ťa. Nikto nevedel, kde si a museli sme ťa nájsť. Ja som mala tú česť a našla som ťa.“

„A teraz, keď ma už máš, tvojou úlohou je, doniesť ma tam.“

„Presne,“ prikývla. „Ty sa však nemusíš ničoho báť. Budem stále s tebou a aj keď na to nevyzerám, dokážem ťa ochrániť.“

„Budeš mať pred čím?“

„Vieš, ja ťa nechcem plašiť,“ osmutnela.

„Shabe, viac ma už vystrašiť nemôžeš ako teraz,“ povedala som smutne. „Práve si mi povedala o bytostiach, ktoré by tu vôbec nemali byť. Elfovia, škriatkovia a upíri, či vlkolaci. To ešte zvládnem, ale loty? Bramani, tulusy a salmy? O všetkých som počula. Niektorých som videla aj na obrázkoch, no myslela som si, že ich niekto len vymyslel. Nie, že sú skutočné.“

„Nemusíš sa ich báť. Síce nie všetci, ale väčšina je priateľská. Naozaj.“

„To posúdim, keď sa tam objavím. Mám však strach,“ pozrela som von oknom. „Je iné, keď si stredobodom pozornosti v školskej telocvični, kde sa na teba pozerajú krásni chalani a baby. Je to iné, ako príšery, ktoré sa objavujú len v našich snoch.“

„Ja to chápem. Neviem však, ako ťa upokojiť. Je toho na teba dosť.“

„Myslíš?“ pozrela som na ňu. „Koľko prešlo? Deň, čo si mi to povedala? To je málo.“

„Viem, ale strácame čas. Musíme jednať, lebo...“ nedopovedala, lebo sa zhrozene pozrela na mňa. Držala som sa za hruď a zhlboka dýchala. Vzala som si do ruky mikinu a zahryzla do nej. Znova tá hrozná bolesť, ktorú som predtým cítila. Znova mi niekto trhal orgány alebo mi sťahoval kožu zaživa. Shabe sa ma dotkla a bolesť prešla. Nemusela som kričať a nemusel sa na mňa pozerať celý autobus.

„V pohode?“ spýtala sa, no ja som pokrútila hlavou.

„Ako ich vôbec Sekal nájde?“ spýtala som sa tlmene. „Ako ich nájde, že ich zabije.“

„Má na svojej strane mocného čarodejníka, ktorý mu určí, kto to je.“

„To vážne?“ vytreštila som na ňu oči. „On mu povie, že je to napríklad on,“ ukázala som na muža neďaleko nás, ako spí. „A pošle tých svojich, aby ho zabili?“

„Áno,“ prikývla.

„Veď to je strašné.“

„Je, ale nevieme s tým nič urobiť. Boli také nápady, že toho čarodejníka zabijeme, no po pár zlých pokusoch, sme to vzdali. Nedá sa zneškodniť, tak isto ako Sekal.“

„Sú príliš silní,“ prikývla som a odvrátila sa.

„Laurenovci, niektorí z nich vedia o bytostiach od narodenia a bránia sa tomu. No keď sa začali tieto takzvané vraždy, spojili sa a vytvorili veľké skupinky.“

„Aby sa vedeli brániť?“ pozrela som na ňu.

„Keď je ich viac, menej ich zomrie. Jedného dostaneš ľahko, no keď ich je pokope takých dvadsať? Je dosť ťažké ich zabiť, hlavne keď vedia bojovať.“

„Takže sa spojili a bránia sa?“ prikývla. „To je dobrá správa, nie?“

„Je, ale aj tak ich dosť umiera. Za tri dni zomreli štyria.“

„A prečo? Prečo museli zomrieť?“

„No, väčšina o bytostiach vie, no väčšina zase nie. Netušia, čo sa to deje. Po celý život nijakú bytosť nevideli a potom ich prídu zabiť a skôr, ako stihnú niečo pochopiť, sú mŕtvi,“ vzdychla si. „Tí štyria, oni pravdepodobne netušili o svojom živote vôbec nič. Zomreli po jednom, takže tá bolesť nebola až taká strašná.“

„A keď ich zomrie naraz viac?“ spýtala som sa a ona na mňa pozrela a len pozerala. „To hádam nie,“ pošepkala som so strachom.

„Toľkú bolesť nezastavím ani ja,“ povedala súcitne a ja som prikývla.

Znova som odvrátila pohľad a pozrela sa na noc vonku. Čo ma to vôbec napadlo? Kvôli čomu toto všetko podstupujem? Pre niekoho, koho absolútne nepoznám? Prečo, lebo som niekto? Doteraz som bola nikto. Doteraz sa o mňa nikto nezaujímal a zrazu som taká dôležitá? Či si to len ja zle vybavujem? Určite. Hľadali ma celý život, teraz je na mne, aby som sa s tým vysporiadala. Shabe mi povedala o veľa bytostiach, no okrem škriatkov a elfov, nechcem ani jedného vidieť. Býk s ostnatou guľou? Šesťnohé psi? Vážne? Zaujímalo by ma, kto ich stvoril.

Pozrela som sa von oknom a sledovala okolie. Vonku bola stále tma, no už sa pomaly rozjasňovalo. Za chvíľu sa zobudí Jenna a bude robiť raňajky a kontrolovať deti. Čo urobí, keď príde do mojej izby a nájde list? Typujem, že zavolá políciu a nahlási môj útek. Moja fotka bude kolovať po celej USA a všetci ma budú hľadať. Určite si budú myslieť, že som ušla, lebo som sa zbláznila. Veď som bola u psychiatra a lekári povedali, aby mi našli pomoc. No jasné, nemohla som si nájsť lepší čas na útek. Som šialenec, ktorý je pre svet nebezpečný, a preto ma musia rýchlo nájsť. Ako poznám Jennu a Lucy, spacifikujú celú políciu. Takto raz ušla aj Samantha.

Keď mala jedenásť, ušla z domu a išla do mesta. Vraj jej v škole robili zle a ona sa už tam vrátiť nechcela. Ušla a nastúpila do autobusu, do Las Vegas. Našli ju práve tam a Jenna ju toľko objímala, ako ešte nikdy. Konečne ju však počúvali a zo školy ju prehlásili na inú. Odvtedy prešiel rok a Samantha je šťastnejšia ako nikdy predtým. Keď som sa vtedy pozerala na tú situáciu, nebolo ani mne všetko jedno. Aj keď som si to nepriznala, bála som sa o ňu. Bola taká maličká, že sa jej mohlo stať čokoľvek. A ona chcela len prestúpiť na inú školu. Keby ju bola Berta vtedy počúvala, nemusela by utekať. Teraz je na inej škole a šťastie z nej priam žiari.

Čo sa dá však povedať o mne? Mňa v škole nikto nešikanuje, nikto mi život nestrpčuje, no aj tak som ušla z domu. Celá škola si o mne pomyslí, že som sa zbláznila a išla hľadať príšeru, ktorá mi zachránila život pred autom. Lenže presne to som išla urobiť. Išla som s krásnou elfkou do lesov Montany, kde sa máme pripojiť k ostatným bytostiach. Koho by to vôbec napadlo? Takáto hlúposť? Väčšina, keby sa dozvedela, že zomierajú ľudia, nepchala by sa do toho. No ja, ako vždy, do toho pchám nos dostatočne. To sa vážne môže stať len mne.

Oprela som sa preto o operadlo a zatvorila oči. Otvorila som ich na našej záhrade v sirotinci. Ako po tráve behajú deti a hrajú sa so smiechom. Videla som seba, ako bežím s nimi a jaším sa. Ako držím Billyho a točím sa spolu s ním. Ako beriem malú Julie a vyhadzujem ju do vzduchu. Ako sa váľam po zemi s Emmou a Jasperom. Ako sa usmievam na vždy červeného Lea. Ako sedím pri strome s Lucy a preberáme babské reči, ktorým vždy rozumie len ona. Ako sa k nám neskôr pridá aj Jenna a aj ona sa s nami o nich rozpráva. Videla som aj Bertu, ako sa rozčuľuje, keď sa decká až prehnane bláznia. My tri sa na nej vždy smejeme a nikdy jej nejdeme pomôcť. My v tom vidíme len zábavu, no ona rebéliu. Neviem načo si vybrala takúto prácu a venovala tomu aj dom, keď jej to robí zle. Je už stará, no silu má ako chlap. Hlavne hlas. Vždy keď kričí, ani zapchané uši prstami, mi nepomôžu. Až taký silný je jej krik.

Keď som pred sebou videla tie deti, tú rodinu, zatúžila som ísť späť a poriadne sa s nimi rozlúčiť. Lenže dobre som vedela, že keby to urobím, nepohla by som sa z domu. Zaváhala by som a to ja nemôžem. Síce netuším, aké slovo mám v tejto paráde, zdá sa mi, že nemôžem cúvnuť späť. Akoby som bola dôležitejšia, než Shabe hovorí.

Ale ako veľmi až?

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction