Povedz mi, kto som... - 6. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Útek.

27.11.2013 (09:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 718×

6. kapitola

Celú cestu som rozmýšľala, ako sa dostanem z domu. Jediná možnosť je noc. Aby ma nevideli a spoznali, že som preč až ráno. Mám z toho veľmi zlý pocit a neviem, či to dokážem urobiť. Predsa len, je to zvrátené. Chcem odísť z domu s elfkou, ktorú nikto iní nevidí a má sa o mňa starať? To ako vážne? Veď zomriem a Montana je teda poriadne ďaleko. Vážne mám vložiť môj život do rúk elfky?

„Ako si na tom?“ spýtala sa ma, keď sme išli po kopci do domu.

„Dýcham. Ledva, ale dýcham,“ povedala som s trasúcim hlasom.

„Nemusíš sa vôbec ničoho báť. Máme dohodu a ja ju mienim dodržať. Zaberie to len pár dní.“

„O koľkých dňoch presne hovoríme?“ spýtala som sa a pozrela na ňu.

„No, také dva dni bude trvať cesta tam. Potom určite deň, aby sme ich našli a určite aj tam pár dní ostaneme s nimi a potom znova dva dni naspäť. Samozrejme, to len podľa okolností,“ usmiala sa.

„Aha, takže týždeň. Týždeň budem preč z domu,“ povedala som a ona začala rátať. Nakoniec prikývla a ja som sa zastavila. Naplo ma a brucho ma začalo bolieť. Chytila som sa za ústa a rýchlo šla na trávnik. Prehla som sa a vyvracala na trávu obed.

„No, berieš to naozaj pozitívne,“ usmiala sa, no neprišla ku mne. Vyvracala som celý žalúdok a zelená som šla do domu. V ňom už boli všetky deti a keď ma videli, vrhli sa na mňa a objímali. Hrozilo, že sa povraciam znova.

„Konečne si doma. Ideme pozerať film, pridáš sa?“ usmiala sa na mňa Lucy a ja som sa usmiala tiež.

„Nie, vynechám. Je mi dosť zle, tak idem spať. Mohli by ste ma nevyrušovať?“ poprosila som a ona ku mne prišla.

„Si zelená, je ti zle?“

„Už nie. Obed je vonku, takže som už v pohode.“

„Ou.“

„Tak čo? Necháte ma spať?“

„Jasné,“ usmiala sa a ja som ju silno objala. Keď toto má byť rozlúčka, tak nech stojí za to. Stisla som ju a usmiala sa na ňu. Usmiala sa tiež, no potom sa išla venovať deťom. Vošla som do izby a vzdychla si.

„Odchod bude ťažší než som si myslela,“ povedala som a zložila sa na posteľ.

„To zvládneš. Neboj sa, všetko bude v pohode.“

„Vieš, keď to stále opakuješ, mám pocit, že to bude práve naopak,“ zazrela som na Shabe a ona sa zasmiala.

„Ale nie. Neboj sa nič. No,“ zasmiala sa. „Proste už prestaň.“

„Okej,“ povedala som a sadla si. Vzala som do ruky vodu a napila sa. „Myslíš, že mám napísať aj list na rozlúčku?“

„No, radšej áno. Keby mám celú cestu počúvať blbé reči, tak sa radšej budem chcieť vrátiť.“

„Tak dobre,“ povedala som a vzala papier. Napísala som pár riadkov a odložila zase papier späť. Sadla som si do tureckého sedu a pozrela na Shabe. „Ja vlastne utekám. Čo všetko si mám zobrať?“

„No, keďže som ťa sledovala asi týždeň, si pipka. Namyslená blondína,“ povedala a ja som podráždene otvorila ústa. „Mala by si si vziať samozrejme peniaze, také jedlo, ktoré môžeš mať v taške a oblečenie.“

„Aké?!“

„Jedny rifle by ti hádam na týždeň mali stačiť,“ povedala a umlčala môj zhrozený výraz prstom. „Krátke dve tričká, jedno tielko a jedno tričko s dlhým rukávom. Mobil necháš tu a aj všetky šperky či maličkosti.“

„Dobre.“

„A mikinu si zoberieš večer na seba, takže ju budeš mať pri sebe.“

„To mám ukradnúť peniaze?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím.

„No, pokiaľ nemáš našetrených niekoľko stoviek, tak áno,“ uzavrela a ja som prikývla. Otvorila som skriňu a na posteľ hodila oblečenie, aké povedala. Dve tričká s krátkym a jedno s dlhým rukávom, tielko, nejaké spodné prádlo a rifle, ktoré si vezmem na seba. Zmestili sa mi však aj kraťasy. Nebudem sa motať po tom slnku predsa ako v zime. Na to nech zabudne. So šperkmi by som sa zmierila a aj s mobilom.

Nenápadne som išla do kuchyne a vzala si do fľašky vodu. Radšej som vzala aj dve fľašky, pre každý prípad. Vzala som aj jablká, keksíky, ktoré som našla a rožky. Nič viac, by mi v taške nevydržalo. Načiahla som sa však aj na poličku a vzala aspoň desať balíkov zápaliek a aj zapaľovač. Ak by som náhodou mala prespať v lese. K tomu som uchmatla aj vreckový nožík, ktorý nám nikdy nebol na nič potrebný. Konečne nastal jeho čas.

Keď som sa však pozrela na decká, ako spokojne s Lucy pozerajú televízor a v ňom rozprávky, prišlo mi to ľúto. Môj útek. Nech som už k nim bola akákoľvek, boli to milé a zlaté decká. Mala som ich rada a opustiť ich takýmto spôsobom, nebolo vôbec fér. Ani mne sa to nepáčilo, no mala som jedinečnú šancu zistiť, kto naozaj som. Kto by sa tejto šanci neuchopil? Kto by nešiel, keď aj na týždeň? Ak sa mi to nebude páčiť, môžem sa kedykoľvek vrátiť. Môžem prísť sem, domov, za deťmi a hrať sa s nimi, čo som nikdy nerobila. Ak keď som si to nepriznala. Mala som ich rada. Boli moja rodina a aj stále sú.

„No, to by mohlo stačiť,“ povedala som, keď som zavrela batoh. Shabe sa na mňa spokojne usmiala a prikývla.

„Áno, máš všetko na prežitie.“

„A ty? Ty nič nepotrebuješ?“ spýtala som sa a ona po mne skepticky zazrela, až som sa naplašila.

„Ja som elfka, Caroline. Ja žijem v lesoch celý život. Hádam tam prežijem, keď som tam stále,“ prevrátila očami a ja som prikývla.

„Veď dobre,“ zasmiala som sa a pozrela na batoh. „Chýbajú nám ešte peniaze,“ zamrmlala som a Shabe prikývla. Tú najťažšiu časť som si nechala na koniec.

Nenápadne som vyšla na chodbu a obzerala sa. Nikto okolo nebol, tak som si to namierila do izby, v ktorej spávala Berta. Teraz nie je doma ani ona, ani Jenna. Takže jej izba je prázdna. Preto som nenápadne vošla a porozhliadla sa. Mala omnoho väčšiu izbu ako ja. A to v nej mala len jednu posteľ, skriňu a stolík. Tá mrcha.

Bez ľútosti som išla k jej nočnému stolíku a začala ho prehľadávať. Prevracala som všetky knihy a hľadala nejaké peniaze. Prešla som aj posteľ, no nikde nič nemala. Je možné, aby ich tu proste nemala? Nemôže si naše peniaze brať všade so sebou. Čo to s ňou je.

„Niečo hľadáš?“ ozvalo sa z dverí a ja som zdrevenela. Bála som sa otočiť. Bála som sa, že za mnou stojí Berta a zabije ma. Keď som sa však mierne potočila a uvidela Billyho, s úľavou som si vydýchla a vystrela sa.

„Čo tu robíš, Billy? Prečo nepozeráš?“

„Za plotom som už videl. Čo tu robíš ty?“ založil ruky na hrudi.

„No, vieš, ja...“ koktala som a snažila sa nájsť nejakú výhovorku. Ľutovala som, že som nevzala so sebou aj Shabe. Ona by mi pomohla niečo vymyslieť.

„Niekam ideš?“ povedal a zdvihol do vzduchu papier. Vzdychla som si. Shabe nestojí za nič.

„Nie je to tak, ako to vyzerá,“ povedala som jemne.

„Ale je. Ideš preč a hľadáš peniaze. To nepoprieš.“

„No dobre, ale mohol by si si to nechať pre seba,“ poprosila som a ďalej hľadala.

„Ideš nájsť svoju rodinu?“ povedal potichu a ja som prestala. Zatvorila som oči a vzdychla si. Billy je asi jediný z tohto domu, ktorý o mne vie. Ostatné to nevedia preto, lebo to pre ne nie je dôležité. Billy na to prišiel sám. Pozrela som na neho a do jeho očí.

„Niečo také.“

„A vrátiš sa?“

„Neviem, Billy. Musím najprv zistiť, kto som. Chápeš to, nie?“ táto konverzácia sa náhle zmenila.

„Áno, vždy som to chápal. Nevedel som však, že to príde tak rýchlo. Čakal som, že to pár mesiacov počká.“

„Ja viem, aj ja,“ podišla som k nemu a kľakla si pred neho. „Ale takáto možnosť sa mi nenaskytne každý deň. Keby si bol ty na mojom mieste, ako by si konal?“

„Neviem.“ Pomykal plecami a chytil ma za ruky. „Ale asi rovnako. Aj ja by som chcel vedieť, kto som,“ usmial sa a ja som mu úsmev opätovala. Potom ma pustil a išiel k posteli. Vzal vankúš a siahol do neho. Vybral z neho pár tisícok a podal mi ich.

„Myslím, že ich budeš potrebovať,“ povedala a ja som ich nemo vzala.

„Ďakujem, Billy,“ usmiala som sa a pozrela na neho. Chvíľu sme na seba len pozerali, no potom som si ho k sebe pritiahla a silno ho objala. Tento maličký mi bude rozhodne chýbať. Aj keď má len osem, je to veľmi múdri chlapec a vie nájsť na počítači čokoľvek. Je to môj malý poklad.

„Choď už,“ odtiahol sa odo mňa a utrel si slzy. „Zariadim, aby až do rána nevošli do tvojej izby. Myslím, že to by ti malo stačiť ako náskok. Teraz už choď,“ povedal a otočil sa. Usmiala som sa na neho a zozadu ho pobozkala na hlavu.

„Mám ťa rada, Billy,“ pošepkala som a odišla so slzami do mojej izby. Rýchlo som si zbalila všetky zvyšné veci a pridala veľkú fotografiu. Boli sme na ňom odfotení všetci so sirotinca, kde som v objatí práve s Billym. Krásna fotka a krásny deň. Budú mi chýbať. Napísala som iný list a položila ho na posteľ. Pozrela som na Shabe a tá sa súcitne usmiala. Nemohla však tušiť, aké to je opúšťať rodinu. Či áno?

Nenápadne som sa prešvihla cez dvere a išla už tmou cez kopec. Pri bránke som sa však naposledy otočila a so slzami som všetkým poslala vzdušný bozk.

Odchádzam, aby som konečne našla rodinu. Prosím vás, nehnevajte sa na mňa, že som takto konala. Je to moje rozhodnutie a podľa mňa to je správne. Mám vás všetkých veľmi rada a uvidíte, že na mňa budete pyšní, keď sa vrátim k vám. Domov!

S láskou, vaša Caroline

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction