Povedz mi, kto som... - 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Poď, prosím, so mnou.

17.11.2013 (09:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 584×

5. kapitola

Nevedela som čo povedať. Ako reagovať. Elfka – Shabe, sedela oproti mne a mala v očiach slzy.

„Kto zomrel?“ spýtala som sa potichu a sledovala ju.

„Laurenovec,“ zopakovala a utrela si slzy.

„A to je kto?“

„Nevieš o nás nič. Preto ti to budem musieť povedať,“ povedala a ja som sa zamračila. „Bola doba, keď na tomto svete žili nielen ľudia, ale aj nadprirodzené bytosti. S ľuďmi v mieri. Pod tými bytosťami, cháp úplne všetko, čo je nemožné. Upíri, vlkolaci, lacertíni, aceríni, škriatkovia, salmy, gadusi, elfovia, loty, tulusy, bramani a víly,“ vymenovala a ja som sa na ňu pozrela, že či jej nešibe. O väčšine som počula, no napríklad loty, tie by som vidieť naozaj nechcela. „Všetko to existuje.“

„Áno,“ prikývla. „Ja som dôkaz,“ prikývla som nemo. „Žili sme tu s vami. V mieri a niektorí ľudia o nás vedeli.“

„Áno?“

„Laurenovci,“ prikývla. „Laurenovec je človek, ktorí tieto bytosti vidí, cíti a počuje. Mňa vidí, počuje a cíti,“ povedala a ja som sa na ňu chvíľu mračila.

„Takže okrem nich, vás nevidí nikto,“ prikývla. „Aha,“ stále som sa mračila.

„Znie to zvláštne, ja viem, no je to tak.“

„A kde sa vôbec vzali?“

„O ich pôvode nevieme nič. Vieme len to, že tu sú odjakživa,“ povedala a ja som prikývla. „Žili sme s nimi a snažili sa žiť, v mieri, aby sme neohrozovali ľudí. Lenže niektorí Laurenovci, sa nás začali báť,“ zamračila som sa. „Videli v nás hrozbu a cítili sa s nami na svete nebezpečne. Rozhodli sa nás vyhnať a aj sa im to podarilo.“

„Čo sa stalo potom?“

„Náš kráľ a kráľovná, boli mocní čarodejníci a svojou mocou pre nás vytvorili krajinu, kde sme mohli žiť v pokoji, v mieri a šťastne. Asgard,“ usmiala som sa.

„Počula som z legiend, že Asgard je veľká krajina. Že tam všetci žijete spokojne a ste šťastní,“ Shabe prikývla, no neusmiala sa.

„Žili sme šťastne,“ povedala v minulom čase.

„Stalo sa tam niečo?“

„Jeden z nás, Sekal sa zmenil. Ešte keď sme boli na tomto svete, boli medzi nami vojny a plno bytostí aj Laurenovcov umieralo. Sekalovi zabili bytosti rodinu, náhodou, ale zabili. Neodpustil nám, a ani potom čo nás ľudia vyhnali. Zabíjal ľudí jeden po druhom a vykonával tak svoju pomstu,“ povedala a ja som objala vankúš. „Uvedomil si však, že svet ľudí neovládne, tak chcel ovládnuť aspoň Asgard. Vyhral vojnu a stal sa kráľom. Všetci, ktorí sa mu nechceli poddať, utiekli sem. Do sveta ľudí a schovali sa, aby ich Laurenovci nenašli. On si zatiaľ vládne, no je prekliaty.“

„Prekliaty?“

„Kráľovná ho prekliala tak, že nesmie vstúpiť na svet ľudí dovtedy, dokým nebude aspoň jeden Laurenovec nažive,“ povedala a stisla pery. Ja som si do nich zahryzla, lebo som dobre vedela, čo to znamená.

„A tá bolesť...“

„Je keď zomrie jeden z nich,“ dopovedala za mňa. „Cítila si ju už trikrát, to znamená, že traja sú už mŕtvi.“

„A koľko ich na svete vlastne je? Tých Laurenovcov.“

„Bolo ich plno. V dobe, keď som sa narodila, ich bolo veľa. No zmenilo sa to, keď sa Sekal ujal trónu. Zabíja každého, aby mohol vstúpiť na svet. Nemá zľutovanie.“

„A ja ich prečo cítim? Keď zomrú,“ spýtala som sa, no ona mlčala. Dlho mlčala.

„Necítiš ich len ty. Cítia ich všetci Laurenovci," povedala, no v nej hlase som cítila zaváhanie.

„Takže aj ja som Laurenovec?“

„Nie, ty si princezná. Ty si z kráľovského rodu, a preto to dokážeš cítiť tiež,“ povedala a ja som sa zasmiala.

„Ako to preboha môžeš vedieť?“ zamračila som sa a ona sa vystrela.

„No, lebo...“ koktala a ja som sa viac mračila. „Máš na sebe takú značku, ktorá ťa označí, keď sa pri tebe objaví bytosť, ako som ja,“ usmiala sa, no mňa tým nepresvedčila.

„Aha, super,“ zasmiala som sa. „Ak dovolíš, ja idem spať, aby som sa mohla prebudiť a vedieť, že toto je len sen. Neverím ti ani slovo a chcem sa zobudiť. Takže Shabe, rada som ťa spoznala, ale maj sa.“

„Neklam, nerada ma vidíš,“ usmiala sa.

„Dobré dievča,“ žmurkla som na ňu a ľahla si. Poslednýkrát som sa na ňu pozrela a zatvorila oči.

***

Vstala som o pol ôsmej, ako aj každé ráno. Vzdychla som si a postavila sa. Mala som dobrú náladu. Sen sa mi páčil a ja som sa pokojne vyspala. Ani ma nikto nevyrušoval, či mi strpčoval sny. Bolo všetko tak, ako má byť.

Obliekla som sa a s dobrým pocitom išla do kuchyne. Decká lietali po chodbách a smiali sa. Inokedy by som im za to vynadala, no kto by si chcel pokaziť taký dobrý deň?

„Dobré ráno,“ usmiala som sa na Lucy a Jennu. „Ako ste spali? Ja úžasne.“

„Jenna? Asi by sme mali decká dávať spať skôr, aby sme ju takto videli častejšie,“ povedala nemo Lucy a Jenna prikývla.

„Čo? Išli spať skôr?“ usmiala som sa a oni so sánkou dole, prikývli. „Super, to bude asi kvôli tomu. Idem už do školy, tak sa majte,“ vzala som si kabelku a išla k dverám.

„Počkaj, Car,“ zavolala za mnou Jenna a ja som sa otočila. „Nabudúce, keď si budeš robiť večeru, aspoň ju zjedz,“ povedala a ukázala na dres. Na tanieri boli uhorky, paradajky, cibuľa a jeden chlieb, v ktorom bol jeden hryz. Vytreštila som na ne oči a nezmohla sa na slovo. Otvorila som dvere a nazrela von.

„Pekne si spala?“ povedala elfka Shabe a ja som si vzdychla.

„To je hádam vtip,“ zamrmlala som a ona sa začala smiať.

„Čo?“ ozvala sa Lucy a ja som len s pokrútenou hlavou vyšla von.

„Nemohla si byť len sen?“ hovorila som jej cestou na autobus.

„Mohla, ale prečo? Mne sa to takto páči. Môžem ísť s tebou do školy? Bola by sranda,“ navrhla so smiechom a ja som ju s rukou zastavila.

„Čo po mne chceš?“ spýtala som sa na rovinu.

„Poď so mnou,“ povedala a ja som sa zamračila.

„Čo? Nikam nepôjdem a už rozhodne nie s tebou,“ povedala som a obrátila sa. Stála som na zastávke a ľudia okolo sa na mňa prekvapene pozerali. „Čo je!“

„Nebuď hnusná. Nemôžu za to, že som ti pokazila deň,“ zasmiala sa mi do ucha a ja som mala chuť ju udrieť.

„Strať sa,“ pošepkala som a nastúpila do autobusu. Išla som až na samý koniec a sadla si. Shabe si vstala oproti mne a pozrela na mňa. Ja som sa však všemožne snažila, ju ignorovať.

„Nemôžeš sa proti mne brániť večne,“ prikývla som. „Ale no tak. Je so mnou sranda,“ povedala nadšene a ja som po nej zazrela. „Tak nie, ale snažím sa ti pomôcť. Nechápeš, že ju potrebuješ?“ vzdychla som si. Vzala som do ruky mobil a priložila si ho k uchu.

„Ale nehovor a na čo presne ju potrebujem?“

„Si z kráľovského rodu. Bytosti na teba čakali sedemnásť rokov, Car. Musíš ísť so mnou.“

„A kam?“

„Za ostatnými. Do lesov Montany,“ usmiala sa a ja som na ňu vytreštila oči. Zložila som mobil a schovala si tvár do dlaní. Netušila som, ako sa zatvárila a bolo mi to jedno.

Na mojom zvyčajnom mieste som aj vystúpila a pozrela na chodník, ktorý šiel do školy. Shabe bola samozrejme pri mne a išla so mnou. Vzdychla som si a šla ďalej. Dnes je už piatok, takže ma čaká krásny spiaci víkend. No ešte predtým budem všetkých varovať, aby ma nechali. Za dva dni som mala problémov dosť.

„Ahoj, Car,“ pribehla ku mne Becky a objala ma. „Si v poriadku? Počula som, že si bola v nemocnici.“

„Ale vážne,“ odtiahla som ju od seba. „Ako si to zistila?“

„Hovorili to v škole. Vraj si vletela pod nákladiak, či kde. Ako si sa stade dostala?“ spýtala sa a nasadila starostlivú tvár. Shabe sa postavila vedľa nej a s nadvihnutým obočím dala ruky v bok.

„Stihla som sa uhnúť,“ povedala som s úsmevom a Shabe prskla.

„To je super,“ znova ma objala. „Už som si myslela, že tie reči o cvokovi sú pravdivé.“

„No, nič nové,“ povedala som tlmene a objímala ju.

„Vieš dobre, že klamať nemôžeš večne. Raz zistia, že som tu aj ja,“ povedala Shabe, no ja som len pokrútila hlavou.

„Tak poď, ideme do školy,“ povedala som Becky a ťahala ju so sebou.

„Vieš, keby so mnou pôjdeš do Montany, nemusela by si tu chodiť so mnou a držať sa. Viem, že mi chceš vynadať.“

„Vážne?“ povedala som skepticky a Becky po mne zazrela.

„Čože?“

„Tá Chloe má čo na sebe,“ zatiahla som hneď a ukázala na babu pred školou. Becky sa začala hneď smiať a ja som si vydýchla. Pozrela som na Shabe a tá sa uchechtla.

Prišli sme do školy, kde sa na mňa Sasha hneď vrhla a objímala ma. Zaujímali sa o mňa viac ako inokedy a neviem, či sa mi to páči. Celá škola po mne zazerala a ja som žasla, ako rýchlo sa môj skrat dostal do školy. Teraz si o mne všetci myslia, aj chalani, že som cvok. Podľa Scotta však určite sexi cvok. Skvelé, toto som ešte nezažila.

„Idem na WC,“ povedala som babám a išla preč. Počkala som, kým sa im stratím a vošla na záchody. Chvíľu som len stála pri umývadlách a v tom vošla Shabe. Dala som jednu ruku v bok a druhou som sa opierala o umývadlo.

„Prečo nejdeš bezo mňa? Možno nie som kto si myslíš,“ povedala som jej a ona sa usmiala. Sadla si na umývadlo a nohami kymácala dopredu a dozadu.

„Ale si. Veď vieš, značky,“ usmiala sa.

„Tie si niekam strč. Dobre, tak inak. Ako si ma našla? Ako si vedela kam ísť?“

„Nevedela.“

„Ako si ma potom našla?“

„Aby bolo jasné, ja som ťa nehľadala. No dobre, áno,“ opravila sa, keď videla môj pohľad. „Ale nevedela som kde. Len som sa túlala. Prišla som sem a chcela som si užiť srandu. Strašila som ľudí. Vieš, oni ma počujú a všetko čo sa okolo nich deje. Len ma niektorí nevidia a nevedia sa ma dotknúť.“

„Ale počujú ťa.“

„Áno,“ prikývla som. „Prišla som teda sem a chcela niekoho vystrašiť. Vystrašila som na tejto škole plno deciek a potom aj teba. No keď si zvrieskla v momente, ako som na teba chcela hodiť uterák, skoro som sama umrela,“ chytila sa za srdce a ja som založila ruky n hrudi.

„Lebo som ťa videla?“

„Presne. Vieš, aký to bol pre mňa šok? Robiť niekomu zle, kto ťa vlastne vidí? Bolo to dosť nepríjemné.“

„Mi niečo o tom hovor! Bála som sa!“

„Ja viem a od vtedy sa s tebou chcem porozprávať, no zakaždým zdrhneš!"

„Nečuduj sa, jasné?“

„Už je to jedno. Už ťa mám a musíš ísť so mnou, lebo inak ťa tam dovediem aj násilím!“ pohrozila mi päsťou.

„Ale no tak, ja nikam...“ nedopovedala som, lebo sa dvere na jednom záchode otvorili a vyšlo z nich prekvapené dievča. Chvíľu sme na seba pozerali, no potom začala cúvať a rýchlo kráčať k dverách.

„Hej, počkaj!“ chcela som ju zastaviť, no rýchlo zmizla. Chytila som sa za hlavu a nadávala. „Super, až teraz si o mne budú myslieť, že som cvok!“

„Ty sama dobre vieš, že nie si. Ak to však budú vedieť oni, donúti ťa to, aby si išla so mnou?“ spýtala sa s nádejou a úsmevom. Pozrela som na ňu a začínal sa mi dvíhať tlak. „Nie?“ povedala smutne.

„Nie!!!“ odpovedala som zúrivo, popadla veci a buchla za sebou dverami. Nahnevaná ako nikdy predtým, som kráčala cez chodbu a vrážala do každého, kto sa mi postavil do cesty. Nevedela som ani kde mám hodinu, no to nebolo podstatné. Chcela som sa niekde zašiť a už nikdy nevyjsť. V tom však zazvonilo a do mňa vrazila Becky.

„No poď, máme biológiu,“ vzala ma za ruku a ťahala preč. Usmialo sa na mňa šťastie a hneď som vedela, kam ísť. S úsmevom som si sadla s Becky do zadnej lavice a hlavu si položila na operadlo. Do triedy vošiel nudný učiteľ a začal vykladať učivo. Vnímala som ho až do momentu, čo do triedy vošla aj Shabe a posadila sa na voľnú lavicu vedľa mňa.

„Biológia, to je naozaj super predmet. Vedela si, že sa elfovia vedia rozprávať s rastlinami?“ povedala a ja som po nej nechápavo zazrela. „Vieme rýchlo liezť po stromoch a bežať po zemi. Je to sranda,“ zasmiala sa a ja som prevrátila očami. „Musíš ísť so mnou do Montany, pretože tvoj ľud ťa potrebuje,“ povedala už bez srandy a mňa tým zaujala. „Musíš svoj ľud chrániť, pretože Sekalovi spojenci ich hľadajú a snažia sa ich zničiť, aby mohol ovládnuť svet. Prosím, Caroline. Ty si sa pre toto narodila. Musíš ísť so mnou!“

„Prestaň mi to opakovať!“ skríkla som bez rozmyslu a vražedne na ňu pozrela. Stisla pery a vzdychla si.

„Caroline?“ ozvalo sa pri mne a ja som sa obrátila na Becky. Prekvapene na mňa pozerala a keď som sa pozrela na zvyšok triedy, aj oni. Neuvedomila som si, že som v triede a vykríkla na neviditeľnú postavu. Začala som preto strašne koktať, no to nepomohlo. Vzala som si veci a čo najrýchlejšie som vypadla z triedy.

Bežala som po prázdnej chodbe a zastavila sa až o niekoľko metrov ďalej, kde som sa oprela o skrinky a zošuchla sa po nich. Zatvorila som oči a zhlboka dýchala. Bolo mi do plaču. Dva roky som v tejto škole bola hviezda. Hneď v prvý deň som si urobila meno, aby som sa tu nemala zle. Aby si do mňa nedovoľovali a ja sa budem mať fajn. No teraz? Teraz sa to všetko vyparí behom troch dní. Teraz si už naozaj o mne budú myslieť, že som sa totálne zbláznila a neviem čo so sebou. Ako sa mi to len mohlo stať? Kvôli jednej vymyslenej postave? Veď o elfoch sú písané príbehy, natočené filmy. Kto by si pomyslel, že sú skutoční? Ja určite nie.

„Caroline?“ ozvalo sa, no nemusela som otvoriť oči a pozrieť sa, kto to je. Shabe si sadla vedľa mňa a hlavu si oprela o skrinky, ako aj ja. „Ja som sem neprišla preto, aby som ti zničila život. Ten si ničíš aj bez mojej pomoci. Ja som tu preto, aby som ti povedala, že máš isté poslanie, ktoré nemôžeš nechať len tak. Si princezná nadprirodzených bytostí na Asgarde. Väčšina z nich je na tomto svete, no veľa ich je aj na Asgarde. Buď sú so Sekalom alebo pod jeho krutovládou. Tak či tak, Asgard a aj my všetci ťa potrebujeme. Si naša jediná nádej,“ povedala mi a ja som si vzdychla. Chvíľu som však mlčala a upokojovala sa. Potom som sa však na ňu otočila a otvorila oči. Mala som v nich slzy.

„Ako si to vôbec predstavuješ? Sedemnásť rokov neviem, kto som. Sedemnásť, Shabe! Vieš, aká je to dlhá doba? Strašne! Celé detstvo a aj pubertu som prežila v sirotinci, do ktorého prichádzali aj odchádzali decká. Každé však malo kam ísť, ja nie. Nemala som tušenia, kto som. Nevedela som ani skade som. Mala som len meno a prikrývku, v ktorej som bola zabalená. V tom sirotinci sa o mňa starali, mali ma radi a zrazu prídeš ty a povieš mi toto? Ako ich môžem len tak opustiť, len tak bez slova. Čo im poviem? Ušla som? Chcem nájsť rodinu? Nemôžem im to urobiť po tom, čo urobili oni pre mňa. Nemôžem ani prijať fakt, že mám na starosti celú rasu hentých bytostí! Keby s tým žijem celý život, dobre. Viem o nich, viem čo ma čaká. No len pred niekoľkými hodinami som sa to dozvedela a už mám odísť? Prečo? Pretože si myslíš, že som princezná?“ povedala som so slzami. Shabe na mňa chvíľu hľadela, no potom zdvihla ruku a položila mi ju na plece.

„Lenže ty si princezná, Caroline. Neopúšťaš svoju rodinu navždy. Poď so mnou do Montany. Poď a keď sa všetko dozvieš, keď uvidíš ako na tom sme, rozhodneš sa.“

„Môžem odísť, keď budem chcieť?“ spýtala som sa.

„Môžeš si robiť čo sa ti len zachce. Si princezná a našou úlohou je, ťa poslúchať. Ak budeš chcieť odísť, môžeš sa vrátiť a nikdy nás už neuvidíš.“

„Takže tam pôjdem a keď budem chcieť, kedykoľvek môžem odísť?“

„Áno.“

„Bez toho, aby ste ma presviedčali?“

„Áno.“

„A pôjdem sama a nikto so mnou nepôjde?“

„Áno.“

„A dáte mi pokoj?“

„Áno. Berieš?“ spýtala sa a ja som si vzdychla.

Hľadela som jej do krásnych fialových očí a nakoniec prikývla. Potešila sa a objala ma. Naozaj neviem, čo to robím, no za pokus predsa nič nedám. Ak odídem, môžem sa znova vrátiť a tváriť sa, že sa nič nestalo. Hádam mi to odpustia. No je to jediná šanca, ako sa tejto nočnej mory navždy zbavím.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction