Povedz mi, kto som... - 18. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Caroline a jej priatelia sa konečne dostali do bezpečia a začali vymýšľať plány, ako sa čo najrýchlejšie dostať k portálu. Lenže ako to urobiť, keď majú nečakanú návštevu?
Prajem príjemné čítanie. :)

11.02.2014 (19:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 680×

18. kapitola

Až do obeda sme trávili čas len v izbe a zhovárali sa o pláne, ako sa čo najrýchlejšie dostať do Los Angeles. Skôr všetci okrem mňa a Shabe. My sme len bezmocne sedeli na posteli a sledovali ich.

„Ja som navrhovala, aby sme šli nákladiakom. Čo je na tom?“ pošepkala mi a ja som po nej skepticky zazrela.

„Asi to, že ten chlap do svojho prívozu nevezme šesť bytostí a dve osoby. Rozmýšľaj.“

„Tak ako inak sa máme dostať do LA? Autobusom nemôžeme ísť, vlakom takisto a lietadlom tiež nie. Pešo rozhodne ísť nemôžeme, lebo ty si slabá a trvalo by nám to dni,“ mrmlala ďalej.

„Nie som až taká slabá,“ zamrmlala som a schovala si tvár do nôh. „Aj keď sa tak cítim.“

„Tá sila ťa vyčerpáva. Mal by ťa niekto naučiť, ako s ňou zaobchádzať,“ uvážila a ja som na ňu znova zazrela.

„A kto? Lota? Gadus, acerín alebo elf? Dokonca aj Laurenovec by niečo mohol vedieť.“

„Ja neviem, no musíš to vedieť. Inak sme nahratí,“ žmurkla a ja som odvrátila pohľad. Zahľadela som sa na tie úradujúce osoby a bytosti, a všimla si, ako sa na mňa Dax pozerá. „Vy dvaja, prečo sa na seba tak pozeráte?“ pošepkala Shabe a ja som sa na ňu hneď pozrela.

„Čo?“

„Pozeráte sa na seba. Stalo sa niečo?“

„Ale nie,“ odvrátila som pohľad. „Len sme mali za sebou ďalšie srdcervúce rozhovory,“ začervenala som sa a Shabe sa zasmiala.

„Idem po jedlo, čo si dáte?“ spýtal sa Dax a ja som hlavu zdvihla.

„Prečo ty...“ v tom som sa zasmiala. „Aha.“

„Zober nejaké vyprážané krídelká a hranolky,“ usmiala sa Afra. „Tie nám celkom chutili,“ žmurkla na Elliota a ten sa celý červený odvrátil.

„Okej,“ usmial sa a odišiel preč. Po štyroch som prešla po posteli a pozrela na mapu, ktorá bola rozložená na zemi. Boli na nej nakreslené trasy, ktorými by sme sa čo najrýchlejšie dostali do LA. Videla som aj tú, ktorou som išla s Shabe. Žiadna však netrvá len päť hodín. Nie, keby sme išli lietadlom. Musíme sa zmieriť s tým, že tam sa dostaneme akurát tak o niekoľko dní.

Už vyčerpaná z toľkého sedenia, som vyšla so Shabe na čerstvý vzduch. Pražilo slnko a ja som si preto dala dole vestu, lebo mi bolo teplo. Kráčali sme okolo motela a smiali sa. Aspoň ja som sa smiala. Ostatní veľmi nevedeli, na čom sa smejem, no nechali to radšej tak. Tu po mne nezazerali, ako po mne zazerali v LA. Spomenula som si na to dievča, ktoré išli prekvapene zo záchodov, keď som sa tam rozprávala s Shabe. Určite to povedala celej škole a teraz ma majú za blázna. Lenže to som si o sebe stále myslela aj ja.

„Myslíš, že majú moju fotku?“ spýtala som sa Shabe a tá na mňa prekvapene pozrela. „Podľa niečoho ma predsa musia spoznať, nie?“

„Ale podľa fotky rozhodne nie,“ zasmiala sa.

„A ako teda?“

„Pamätáš, ako som ti povedala, aby si si dala na hlavu kapucňu? Predtým ako sme vošli do tábora,“ prikývla som. „To preto, lebo by ťa hneď spoznali, a to som nechcela. Ten veľký nával by si nezvládla,“ zamračila sa. „Nezvládla si ani to s Elliotom, no to je už jedno.“

„Takže by ma spoznali? A podľa čoho?“ Shabe sa usmiala.

„Podobáš sa na matku,“ hneď som onemela. „Si krásna, aká krásna bola ona. Podľa toho spoznajú aj teba. Vieš, vy čarodejníci máte niečo na sebe také krásne. Také, podľa čoho vás spoznáme. Tvoja krása je veľmi výnimočná.“

„Preto si mi povedala, že som krajšia než si myslím,“ povedala som s úsmevom a ona prikývla.

„Áno, si omnoho krajšia. Neviem síce...“ začala, no nedopovedala. Obzrela som sa a nado mnou sa škerili dvaja elfovia. Skríkla som.

***

Jeden z nich, nechutný a v bojovom oblečení, ma schytil za pás a ten druhý sotil do Shabe, až preletela o niekoľko metrov od nás.

„Konečne, ani si nevieš predstaviť, ako dlho sme ťa hľadali,“ prihovoril sa mi elf, ktorý ma držal za pás. Držal ma len jednou rukou a ja som sa mu ako vrece zemiakov, hompáľala po boku.

Na tomto elfovi bolo však niečo zvláštne. Bol neuveriteľne veľký, väčší ako je Elliot. Pozrela som so strachom na Shabe, no tá sa postavila a bežala po pomoc. To urobila lepšiu vec, akú by som urobila ja. Ja by som po tých elfoch, aj cez strach, skočila.

„Daj zo mňa tie paprče!“ skríkla som a búchala ho do brucha. Predstavila som si, že ho to neuveriteľne bolí. Ním to však ani nehlo.

„Čo, maličká, ako si sa dostala do toho tábora?“ pýtali sa ma, keď ma niesli spoza motela. Keby nás teraz niekto videl, bolo by to nesmierne divné. S určitosťou však viem, že by to ten človek neprežil.

„Do toho vás nič! Kam ma vláčiš, ty somár!“ snažila som sa z neho dostať, no bol príliš silný.

„Ideme k Sekalovi. Len vydrž, už čoskoro sa s ním stretneš,“ smiali sa a ja som sa zamračila.

„A kade za ním ideme?“

„Cez portál predsa. Musíme ísť cez portál,“ zopakoval dvakrát, akoby nemohol uveriť, že som na to neprišla sama. Prevrátila som očami.

„Ten je ďaleko. Nedostanete ma tam, priatelia mi pomôžu,“ hovorila som a zatajovala dych. Jeho zovretie totiž silnelo a vyrážal mi z brucha dych.

„Nepomôžu, je po...“ povedal druhý, no nedopovedal. Do chrbta mu niekto strelil šíp a on padol mŕtvi na zem. Ten elf, ktorý ma držal, sa prekvapene otočil a hľadal útočníka. Videli sme napnutého Elliota s ďalším lukom a vedľa neho Edona.

„Pusti ju!“ pohrozil, no ten elf ma k zemi nepustil. Naopak, začal sa strašne smiať.

„Ani náhodou. Je moja a ide so mnou,“ povedal a Edon sa zachechtal.

„A kto ti pomôže? Si tu sám!“ zasmial sa a elf sa obrátil do lesa. Skoro mi oči vypadli, keď som uvidela v lese blížiace sa postavy.

„Preboha,“ zašepkala som a elf sa usmial.

„Presne tak,“ otočil sa k mojim priateľom. „Nie som tu sám a dnes niekto zomrie,“ zasmial sa.

„A ako prvý ty!“ skričal niekto a hodil sa na elfa. Ten ma však nepustil a hodil sa na zem spolu so mnou. Udrela som si poriadne rameno a aj bok som si necítila. V tom som uvidela Daxa, ako skočil so zbraňou na elfa a vrazil mu nôž do srdca. Chvíľu ma ešte zvieral, no hneď ma pustil a ja som zalapala po dychu. Odtiahla som mu zo seba ruku a odvrátila na bok. Videla som Shabe, ako sa ku mne hneď dostala a pomohla mi vstať.

„Musíme okamžite ísť!“ vyhlásil Dax, stále pozerajúc na les. Začal cúvať a ja som vedela prečo. Bytosti, ktoré boli v lese, zrýchlili a bežali k nám. Dax ma schytil okolo pása a pomohol mi na nohy. Spolu s Elliotom ma vzali a všetci sme bežali. Ja som však nevedela kam.

„Tá dodávka!“ zakričala Shabe a vbehla napred, aby otvorila dvere. Pán, ktorému dodávka patrila, stál pomimo a so smiechom sa zhováral s iným mužom. Elliot ma niekoľko metrov pred autom pustil a s napnutým lukom sa obrátil. Bytosti už boli vonku z lesa a ako psi sa náhlili k nám. Edon, Afra aj Korry naskočili do zadnej časti auta, kde ich už čakala Shabe. Videla som, ako Ever pomáha Elliotovi a hádže šípy na bytosti, ktoré sa k nám blížili. Dax ma prakticky hodil do auta a nasadol za mnou. Hľadal kľúče, no dlho sa nenahľadal.

„Aký idiot, nechá kľúče v zapaľovaní?“ zamrmlal a naštartoval. „Ever, Elliot! Pohnite si!“ skričal a oni hodili posledné šípy a rozbehli sa k nám. Dax sa pohol a oni dvaja za jazdy nastúpili.

„Hej! Čo to...“ kričal ten muž, ktorému dodávka patrila. Nestihol nás však dohoniť, len nadával a chytal sa za hlavu. Dax išiel tak rýchlo, aby sa vyhol bytostiam, ktoré nám boli v pätách. Vôbec nedbal na zákony a predbiehal aj keď išlo pred ním iné auto. Držala som sa palubnej dosky a aj sedadla, aby som mu náhodou neletela popri nose.

„Do riti!“ zahrešil, keď pri ňom letel acerín a škeril na nás zuby. Zvrieskla som, lebo z druhej strany, cez zatvorené okno, ma chytil iný acerín za krk a ťahal von. Rozbil pritom okno a ťahal ma cezeň. Cítila som pálenie na chrbte a aj tečúcu krv. Zasykla som, aj zvrieskla od bolesti.

„Edon!“ skričal Dax a pozrel na mňa. Úplne zabudol na auto a sledoval mňa.

Spoza jeho sedadla vykukol Edon so sekerou a sekol po acerínovi, z ktorého sa začala valiť čierna krv rovno na mňa. Elliot vystrelil aj na toho acerína, ktorý ohrozoval Daxa. Až keď obaja padli, Dax sa znova sústredil na riadenie, no aj tak sledoval mňa.

Sedela som ako prikovaná na sedadle a nezmohla sa na nič, len na prudké a hlasité dýchanie. V očiach som mala strach a Dax ho rozhodne musel vidieť. Krk ma bolel a aj rameno či bok, na ktoré som dopadla. Vždy keď som začula nejaký divný zvuk, otočila som sa, lebo sa mi zdalo, že som videla ďalšieho škeriaceho acerína. Dokonca sa mi zdalo, že som videla pri mojej tvári aj víly. Či malé, či veľké, boli tam. Bála som sa. Bolo ich tak strašne veľa.

„Sú preč,“ povedala Afra a zatvorila zadné dvere, aby nevypadli. „Stratili sme sa im, no nie som si istá, či nás stratili úplne.“

„Zíď z cesty, Dax. Musíme sa vypariť,“ povedal Elliot a Dax niečo zakričal. Nerozumela som mu. Nerozumela som ničomu. Videla som len, ako sa im otvárajú a zatvárajú ústa. Cítila som sa blbo a išla som zvracať. Videla som, ako sa na mňa Dax pozerá a hovorí mi niečo. Priam kričí, no ja som nič nepočula.

„...počuješ ma? Car!“ vnímala som zrazu všetko. Zakrútila sa mi hlava a pomykala som ňou.

„Čo?“ spýtala som sa.

„Si v pohode?“ spýtal sa asi po stýkrát, ako som tomu rozumela.

„Áno, sú preč?“ pošepkala som a pozrela na Shabe, ktorá sa ku mne hrnula.

„Áno, sú. Netušila som, že by nás našli tak skoro,“ pozrela na Daxa a ten si hrýzol peru.

„Ani ja, no bolo to veľké prekvapenie,“ skonštatoval a ja som už niečo chcela povedať, niečo čo by ho naštvalo, no stíchla som a zahryzla si do jazyka.

„Je tu ďalší problém,“ ozvala sa Korry. „Nechali sme v izbe mapu, aj Carolinin batoh,“ povedala a ja som pomykala plecami. Zatiaľ čo mne to bolo jedno, Dax búšil zlostne do volantu.

„Do riti! To hádam nie je ani možné!“

„Čo je na tom? Veď to tu poznáme a v batohu boli blbosti, nie?“ pozrela som na Shabe a tá pokrútila hlavou.

„Všetci sme mali len ten jeden batoh, Car. Boli v ňom peniaze, mapy a aj naše plány. Dala som to všetko doň, aby sme nemuseli mať veľa vecí.“

„Dôležité sú tie peniaze! Aj tak tým plánom nebudú rozumieť. Sú napísané ľudsky a tým vy nerozumiete. No, vy áno,“ pozrel na nich, keď ho Shabe okríkla. „Bude problém prežiť, keď nemáme peniaze. V tomto svete sa bez nich prežiť nedá. Do riti!“ znova buchol do volantu, až som poskočila. „A vzali sme takú dodávku, ktorá nemá natankované! To je snáď zlý vtip.“

„Máme niečo, čo by nám aspoň trocha zdvihlo náladu?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím.

„Áno, máme teba. To je asi tá najlepšia správa doteraz!“ povedala Afra a prevrátila očami. Neviem či preto, že sme v poriadne kaši, alebo preto, že sa jej predstava ma chrániť, nepáči.

„Musíme ísť z cesty a nájsť inú dodávku. Nemali sme toľko času tráviť v tej izbe. Určite nás nejako našli,“ hovoril Edon a ja so sa na nich pozerala.

„Hlavne sa musíme zbaviť tejto. Niekam do priekopy s ňou, aby ju nenašli. Hlavne, že máme zbrane. To už by bol sakra veľký prúser,“ zamrmlal Dax a ja som začala prudko dýchať. Bolela ma hruď a chytila som sa za ňu. Tá bolesť je znova tu.

„Car?“ podišla ku mne Shabe a chytila ma. „Čo sa deje?“ neodpovedala som, len som ukázala na hruď. Vytreštila oči a dotkla sa mojej ruky. Bolesť ustupovala, čo znamená, že zomiera len jeden. Veľmi som sa nadýchla, lebo to môže byť kľudne niekto neznámy na svete. Keď bolesť pominula, strhla ma preukrutná panika. Začala som sa strašne obzerať a triasla som sa.

„Chcem ísť von!“ povedala som najprv potichu.

„Čože?“ nechápala Shabe a zamračila sa.

„Chcem ísť von! Okamžite zastavte! Hneď!“ kričala som a Shabe na mňa nechápavo zazrela.

„Čo jej je?“ spýtal sa nechápavo Dax, no stále sa sústreďoval na cestu.

„Chcem ísť von!“ skríkla som a išla dozadu, kde sa na mňa ostatní prekvapene pozreli.

„Je toho na ňu veľa, zastav!“ povedala Shabe, no Dax nesúhlasil.

„Som na diaľnici, ako mám podľa teba zastaviť s kradnutým autom?“ povedal a náhle sa obaja obzreli. Prečo?

Lebo som začala v dodávke hádzať veci. Afra ma chcela zastaviť, no ja som len kričala, že chcem ísť von. Nedokázala som normálne rozmýšľať. Len som brala veci a hádzala ich po nich. Prekvapene sa na mňa pozerali a nevedeli čo robiť. Lenže to som nevedela ani ja. Strhla ma taká zlá panika, že som proste nedokázala nič robiť. Zomrel ďalší Laurenovec, no bol jeden z tých z tábora. Ako to viem? Pretože keď Sekal zistil, že žijem, jediná na jeho zozname som ja. Preto nemá prečo zabíjať ďalších Laurenovcov, okrem tých, ktorí by mu mohli povedať kde som.

„Elliot! Prevezmi to!“ skričal Dax a Elliot na neho pozrel.

„Ako mám riadiť auto? Bude sa podľa iných riadiť samo?“ skričal prekvapene.

„Zastav ju, Shabe, do pekla!“ skričal Dax a Shabe sa predierala ku mne. Hodila som do nej tanier, ktorý netuším, kde som schmatla.

„Upokoj sa, Car! Upokoj sa!“ kričala a držala ma za ramená, no ja som sa so slzami metala a snažila od nej dostať. Bola som taká šialená, že by som vyskočila aj za jazdy.

„Nechaj ma! Zastavte to prekliate auto!“ kričala som a Shabe sa naštvala.

„Zavri zobák!“ skríkla a vystretou dlaňou mi strelila facku, až mi hlavu odhodilo. „Spamätaj sa, preboha! Chováš sa ako malé decko!“ dodala a až potom všetci stíchli.

Sprvu som bolesť v líci necítila, no keď som si líce chytila, trhla ma pálivá bolesť. Jej rana mi vyrazila do očí slzy. Potočila som hlavou a pozrela na ňu. Triasol sa jej hlas a zhlboka dýchala. Už ju prešla odvaha a nevedela, čo odo mňa má čakať. Či sa na ňu ako zmyslov zbavená vrhnem alebo...

„Ďakujem,“ pošepkala som a ona si vydýchla. Zasmrkala som a utrela si slzy.

„Čo to malo byť?“ skríkla na mňa Afra a ja som na ňu pozrela.

„Tak prepáč, zmohol sa ma strach, tak som sa neovládla!“ povedala som zúrivo.

„Ale takto? Mala som chuť ťa vyhodiť von oknom!“ kričala.

„Afra!“ napomenul ju Ever.

„Princezná, neprincezná! Urob to znova a letíš!“ pohrozila mi a ja som s úsmevom prikývla.

Nestihla som sa ani poriadne na všetko ostatné pozrieť a začula som Daxa nadávať. Všetci sme sa zrazu zdvihli z dodávky a narazili do jeho stropu. Auto sa prevrátilo a prevracalo sa aj ďalej dolu kopcom. Hlavu som si udierala o steny auta a snažila sa chrániť aj telo. Zacítila som aj ďalšiu bolesť a aj krik. Ten však nebol môj. Bol každého v aute. Dax už auto neriadil, ale ono riadilo jeho.

Zrazu sme zastali a všetci sme hlavami pristáli na stene dodávky. Zalapala som po dychu a chytila sa za chrbát. Bolesť bola strašná a nedokázala som sa ani hnúť. Pozrela som na Edona a ten sa snažil postaviť. Keď to však urobil, zakolísali sme sa a ja som prehltla šok.

« Předchozí díl

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction