OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Povedz mi, kto som... - 17. kapitola

08.02.2014 (18:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 574×

17. kapitola

   Neviem, ako dlho sme bežali, no pomaly sa začalo rozvidnievať, takže som si už videla na nohy. Bežali sme niekoľko hodín, čo najďalej od tábora. Bola som už však strašne unavená a pichalo ma v boku, či v nohách. Dax si všimol, že sú na tom viacerí, a preto sme zastavili, aby sme nabrali sily. V momente som mu pustila ruku a zvalila sa na kolená. Bolela ma hruď a cítila som strašnú bolesť. Shabe si ku mne kľakla a držala ma. Vedela, odkiaľ táto bolesť pochádza a snažila sa mi ju stlmiť. Pozrela som na Daxa a on sledoval ten smer, ktorým sme odišli. Bolesť na chvíľu ustúpila, tak som sa pozrela, kto s nami vôbec je.

   Bola s nami malá Korry, krásna Afra, veľký býk Edon, Elliot a Ever. Vydýchla som si, keď som vedela, že je nažive a usmiala sa vďačne na neho. Pozrela som sa na Shabe a tá objímala Elliota, ktorý ju pevne držal. Možno ju uráža a nie je pravý brat, o sestru sa postará vždy. Pozrela som sa znova na Daxa a ten sa pozrel na mňa. Prebehla možno sekunda a znova ma silno zasiahlo v hrudi. Podišiel ku mne a kľakol si pri mňa. Nemohla som sa mu pozrieť do očí, no to po mne ani nechcel. Sadol si vedľa mňa a pritiahol na hruď.

   Celá som sa triasla a nedokázala sa ani pohnúť. Bolelo ma celé telo a srdce mi išlo vybuchnúť. Toľko ich zomiera, kvôli niečej zrade. Toľko Laurenovcov a bytostí. Znova som zacítila na lícach slzy, no netušila som, či sú za tie obete alebo za tú bolesť.

   „Kam pôjdeme? Vojna stále pokračuje a ona dlho nevydrží,“ povedala Afra a som si istá, že mierila na mňa.

   „Neviem, ale každopádne musíme vypadnúť z lesa. Korry? Mohla by si nájsť najbližšiu cestu?“

   „A čo Car? Čo s ňou? Veď to nezvládne,“ kľakla si ku mne aj Shabe a ja som na ňu letmo pozrela.

   „Bude musieť. Nemáme inú možnosť, musíme sa dostať do mesta, tam si už nájdeme úkryt,“ povedal a pomaly sa postavil. Cítila som jeho ruky pod mojimi kolenami a aj pod pazuchami.

   „Asi sto metrov týmto smerom je mesto,“ povedala Korry a Dax prikývol.

   „Dobre, poďme tam a nájdite najbližší motel. Musíme vymyslieť plán,“ povedal a všetci súhlasili. Otvorila som jemne oči a pozrela na neho. Stále ma hruď aj celé telo bolelo, no od toľkej bolesti, som už necítila takmer nič. Pozrel sa na mňa tiež a pobozkal na čelo.

   Nechala som sa niesť cez les a všímala si ľudí, ktorí so mnou boli. Nebolo ich jedenásť, ako zástupcovia plánovali. Bolo ich len šesť a Shabe. Veľmi mi to ani nevadilo, pretože nás tak bude menej a my sa môžeme tak ľahšie skryť. V jedno jediné som však dúfala, že tá bolesť nie je nikoho, koho mám rada. Jayova, Rebeccina, Rileyna alebo Clarissina. Obľúbila som si ich a nevedela by som si predstaviť, že by zomreli kvôli mne. To by mi ani Dax nikdy neodpustil.

   Prešli sme tých sto metrov a objavili sme sa na ceste. Blysol mi v tele plamienok šťastia, pretože sme vyšli rovno pri moteli. Dax niečo povedal, a potom sme sa pobrali vpred. Mňa pri recepcii položil na zem a spolu sme vypýtali izbu. Odišli sme do nej, kde som si hneď ľahla na posteľ. V izbe bola jedna manželská posteľ, stolík s dvoma stoličkami, televízor, telefón a kúpeľňa. Zatvorili sme dvere a všetci si vydýchli.

   „Tu by sme mali byť na chvíľu v bezpečí,“ povedal Edon a pozeral sa cez okno.

   „Ukáž, pomôžem ti,“ kľakla si ku mne Afra a položila ruky na hruď.

   „Ako to, že sa nedokáže vyliečiť sama?“ spýtal sa jej Elliot, ktorý mi sedel pri hlave.

   „Asi seba nedokáže. Neviem vám povedať, no ani sa to nedá liečiť. Viem ti len stlmiť bolesť,“ povedala ospravedlňujúco.

   „To by bolo fajn,“ pošepkala som a celá spotená sa pozrela na Elliota. „Ako si nás našiel?“

   „Hľadal som Shabe a uvidel ju s tebou. So sebou som mal aj Korry, tak sme išli za vami. Hej, Dax,“ pozrel na neho. „Neviem kde sú ostatní, no dúfam, že chápeš, že nás už nenájdu.“

   „Viem,“ povedal mu Dax a znova pozrel cez okno.

   „Nemáme vílu s elementmi, silného salma, škriatka, ani bramana či vlkolaka. Sme dosť oslabení,“ vysvetlil Edon. „Aký máme plán?“

   „Momentálne? Žiadny,“ odtiahol sa od závesov. „Je nás málo a tí, ktorí s nami určite mali ísť, tu nie sú. Musíme si však poradiť aj bez nich. Afra, ako dlho ju budeš ošetrovať?“

   „No,“ vydala zo seba a ja som otvorila oči. Mračila sa.

   „Čo je?“ spýtala sa jej Shabe.

   „Je zranená viac ako som myslela,“ vysvetlila mračivo a ja som sa na ňu pozrela.

   „Čože som?“ pošepkala som.

   „Neviem ako to mám vysvetliť,“ pozrela na ostatných. „Ale čary jej dosť ublížili. Nemala by ich používať, keď nevie čo spôsobujú,“ posadila som sa na lakťoch a nechápavo po nej zazrela.

   „Nejak ti nerozumiem,“ povedala som a ona na mňa pozrela.

   „Jednoducho povedané, neburácaj zem, jasné? Ubralo ti to dosť zo sily,“ zasmiala sa a ja som sa usmiala. Bolesť som už takmer necítila, no stále so mnou bola. Pozrela som na Daxa a ten sledoval mňa. Určite začal vymýšľať plány, ako nás dostať k portálu, no máme o päť bytostí menej. Je to dosť na nič a neviem, ako to zvládneme.

   Zostali sme asi hodinu, počas ktorej ma Afra neustále ošetrovala. Videla som na nej, že ju to vyčerpáva, tak som jej povedala, že to už stačí. Posadila som sa do tureckého sedu a pozrela na Daxa a Edona, ktorí sedeli pri stole a riešili na mape ďalšie postupy.

   „Hej, kde je vôbec ten portál?“ spýtala som sa a Dax sa na mňa pozrel. Vymenil si so Shabe pohľady a ja som na ňu pozrela. „To nevyzerá dobre.“

   „Pozri, vieš aké to je dôležité. Vieš to, nie?“ prikývla som.

   „Ten portál je blízko pri Los Angeles,“ povedal Elliot a ja som na neho hneď pozrela. „Musíme ísť tam.“

   „Vy chcete ísť do LA?“ spýtala som sa prekvapene a pozrela na Daxa.

   „Ja viem, že tam by si sa chcela ukázať len keď sa budeš vracať, no portál je niekoľko kilometrov od mesta, pri oceáne. Musíme ísť tade,“ povedal a ja som sa chytila za tvár.

   „To nemyslíte vážne. Ak ma tam niekto uvidí, som mŕtva. Ak sa dostanem do rúk Berty, o to viac!“ povedala som vystrašene a on sa usmial.

   „Neboj sa,“ posadil sa vedľa mňa. „Nikto ťa neuvidí,“ pošepkal a ja som sa na neho usmiala.

   „A ako sa tam chceme vôbec dostať?“ spýtala sa Korry a ja som odtrhla od Daxových očí zrak. Aj keď som nechcela.

   „Dúfam, že nechcete ísť vlakom alebo autobusom,“ povedala som a pozrela na Edona.

   „Keďže je veľa Laurenovcov, ktorí sú po svete a nevedia o nás nič, nebolo by to najlepšie riešenie,“ zhodnotil a Dax si sadol vedľa mňa a oprel sa o stenu.

   „Tak budeme musieť ísť pešo,“ zahryzol si do pery a ja som na neho so Shabe zhrozene pozrela.

   „To nemyslíš vážne!“ povedali sme naraz a on na nás prekvapene pozrel.

   „Vieš aká je to dlhá cesta?“ povedala som.

   „Len osemnásť hodín to trvá autobusom,“ pridala sa aj Shabe a Elliot sa zasmial.

   „Si elfka, Shabe, tebe to nebude robiť problém,“ žmurkol na ňu a ona po ňom zazrela.

   „Mne to robiť problém nebude, ale Caroline áno,“ ukázala na mňa. „Videl si už niekedy ísť pipku po lesoch alebo po kanáloch?“ nadvihla obočie a ja som sa zamračila.

   „Hej!“

   „Prepáč, Car,“ pozrela na mňa. „Ale Dax, sám uznaj, že s ňou neprejdeme ani meter bez toho, aby sa nesťažovala na bolesť alebo hrôzu,“ povedala takmer súcitne a ja som sklonila hlavu.

   Rozmýšľala som nad tými Laurenovcami, ktorých bolesť cítim. Muselo ich umrieť veľa a ja som tam nie, aby som ich mohla ošetriť. Aby som im zachránila život. Namiesto toho som zbabelo utiekla a teraz sa tu strachujem toho, že sa vrátim domov. Je to hrozný pocit a neviem, či s tým dokážem žiť, že kvôli mne umrelo toľko bytostí a toľko ľudí. Som zodpovedná za ich smrť a neviem či to dokážem zniesť.

   „Mali by sme skontrolovať okolie,“ povedal Dax a ostatní sa hneď postavili. „Rozdeľte sa a všetko zistite a ak je to možné, nájdite nejaký nákladiak, aby sme nemuseli ísť pešo,“ povedal a ostatní súhlasili a vyšli von. Zostal so mnou len Dax a ja viem prečo ich poslal preč.

   Položil mi ruku na rameno a ja som spustila plač. Zakryla som si rukami tvár a plakala. Nevedela som to zastaviť a vôbec ma nezaujímalo, že ma vidí Dax. Vôbec ma to nezaujímalo.

   „To bude dobré,“ pošepkal mi pri uchu a ja som na neho zlostne a s plačom pozrela.

   „Nie, nič nebude dobré,“ povedala som hnusne. „Oni sú tam vonku a umierajú. Umierajú kvôli mne a ja som zatiaľ zbabelo utiekla, namiesto toho, aby som bola tam a ošetrovala ich.“

   „Nie Car, nie je to tvoja chyba, čo sa deje,“ chytil ma za ruku.

   „Že nie? Sekal chce mňa, len mňa! Keby som sa mu vzdala, keby som mu prišla pod ruku, nebolo by toľko úmrtí a strát,“ hovorila som so slzami a Dax ma oboma rukami chytil za tvár a donútil, aby som sa na neho pozrela. „Som za nich zodpovedná, to kvôli mne zomreli.“

   „Car...Car...“ hovoril naliehavo, no ja som len krútila hlavou a plakala.

   „Všetko je to moja vina, zomreli kvôli mne! Mám ich životy na rukách, ich krv, ich slzy...“ plakala som a Dax si ma pritiahol na hruď. „Som za nich zodpovedná,“ vydala som zo seba naposledy a rozplakala som úplne. Objala som Daxa okolo pása a ten ma silno objímal a držal.

   „Zomreli lebo v teba verili. Vložili do teba svoju nádej, lebo vedeli, že dokážeš zachrániť svet aj Asgard. Ich smrť nebola zbytočná. Verili v teba, a práve preto sa rozhodli obetovať, aby si ty mohla zachrániť ich svet. Nie si za nich zodpovedná. Nemáš ich krv na rukách. To má Sekal, to on je za nich zodpovedný, nie ty,“ šepkal mi do ucha a silno stískal. „Nie ty.“

   Jeho slová mi pomohli, no stále bol vo mne ten pocit, že za to môžem ja. Ale v niečom mal aj tak pravdu. On aj Clarissa. Ja som ich nádej, aby som zachránila ich aj môj svet. Je to len na mne a všetci tí ľudia, tie bytosti, všetci vkladali nádej do mňa. Do mňa, ktorú ani nepoznali, no verili, že to dokážem. Verili dievčaťu a položili za ňu aj život. Za mňa, zatiaľ čo moje najlepšie kamarátky, by mi ani chlieb nedali. Oni dali život a pre to, pre nich sa budem snažiť, aby som zachránila svet.

   Neviem, ako dlho boli všetci preč, no ja som ležala na posteli. Zamrvila som sa a hľadala v izbe Daxa. Ležal so mnou a držal ma na posteli, dokým som sa neupokojila. Vážila som si to a aj to, že teraz stojí pri okne a s vážnym pohľadom pozeral von oknom. Zrazu sa od neho odpútal a pozrel na dvere. Vošla Afra.

   „Je tu Clarissa s ostatnými. Volajú ťa,“ povedala a ja som hneď privrela oči. Videla som, ako sa pozrel na mňa a Afra sa usmiala. „Bude v poriadku. Choď,“ povedala a spolu vyšli von.

   Keď sa za nimi zatvorili dvere, vyskočila som z postele a nenápadne podišla k oknu. Videla som Clarissu a vedľa nej Rebeccu a Riley, takisto aj Jamesa Peperrsa a aj iných Laurenovcov, ktorých som však už nepoznala. Nevidela som však nikde Setha. V tom uvideli, ako k nim kráča Dax, ktorý sa nezaujímal o nikoho a nič, len brata. Podišiel k Jayovi a bratsky ho silno objal. Usmiala som sa.

   Nikdy som sa nezamýšľala na tým, aké je to, mať súrodenca. Aké to môže byť, chrániť sa navzájom a pomáhať si v ťažkých chvíľach. Nevedela som to, no chcela by som to vedieť. Všetci hovoria o Semire, ktorá je pravdepodobne moja staršia sestra. Ale ako to vôbec bude? Uvidím ju a čo potom? Objímem? Vyrozprávam jej môj život a ona svoj? Pochybujem však, že sa objímeme s toľkou láskou, akou objímal Dax Jaya. Celý čas sa o neho bál, aj keď to sakra dobre nedával najavo. Videla som to na ňom, pretože som to predtým videla na Shabe. Bála sa o brata a určite sa bojí aj o rodinu. O rodinu, ktorú ja nemám.

   Prešlo niekoľko minút a ja som sa rozhodla, že pôjdem von tiež. Pootvorila som dvere a ukázala sa na svetle. Rebecca si ma hneď všimla a úplne zabudla na rozhovor s Afrou. Rozbehla sa naprieč parkoviska a hodila sa mi do náručia a silno ma objímala. Objala som ju tiež a bola nesmierne rada, že je ona a aj ostatní v poriadku.

   „Som rada, že žiješ,“ povedala a odtiahla sa odo mňa. Smutne, no žiarivo som sa na ňu pozrela.

   „To ja som rada, že žiješ ty. Vy všetci,“ usmiala som sa na ňu a ona ma znova silno objala. Potom sme išli k ostatným, kde ma objala aj Clarissa a najtuhšie zo všetkých, Riley.

   „Som ti vďačná za život,“ pošepkala mi do ucha a ja som ju silno objala. Rukou som jej zablúdila na miesto na chrbte, kde ju zasiahol šíp od nepriateľského elfa. Keď som si spomenula, ako ju zasiahol, striaslo ma. Odtiahla sa odo mňa, a potom sa na mňa ako lavína vrhol Jay. Zdvihol ma okolo pása a nadvihol aspoň pol metra zo zeme. Zatočil so mnou a silno ma stískal. So smiechom ma potom položil na zem a pobozkal na líce.

   „Ver či never, ale bál som sa o teba,“ povedal s úsmevom a ja som sa so slzavými očami usmiala.

   „To ja som sa bála,“ povedala som s úsmevom a utrela si slzy.

   „Ale no,“ pošepkal so smiechom, vzal ma za tvár a pritiahol na hruď, kde som sa mu jemne rozplakala.

   „Tak, ako to tam vyzerá?“ spýtal sa Dax, ktorý sa doposiaľ pozeral na mňa a teraz sa pozrel na Clarissu. Tá si vzdychla a osmutnela.

   „Nie dobre. Škreti boli úplne všade a nestíhali sme odísť do krytu. Veľa sa nás tam dostalo, a potom sa už iba čakalo, kedy vypadnú,“ povedala a rozhodila zlostne rukami. 

   „To hej, mňa si tam strepala ako prvého,“ zamrmlal Jay pri tom, ako ma objímal.

   „Vieš čo by nám Dax urobil, keby sa ti niečo stalo?“ zvrieskla na neho Riley.

   „A čo myslíš, že by urobil keby sa stane niečo vám?! To isté,“ zamrmlal a Dax sa usmial.

   „Koľko ich padlo,“ povedal potichu, no ja som ho aj tak počula. Clarissa chvíľu mlčala.

   „Utrpeli sme straty, veľa, no nebolo ich až tak veľa, ako som čakal,“ zamračil sa James Peppers. „Oni nás neprišli zabíjať, prišli výhradne pre Caroline. Videli, ako bežíte spolu preč a hrnuli sa za vami ako divé psi. Zatarasili sme im však cestu, tak sa nedostali cez nás,“ vysvetlil a ja som sa od Jaya odtiahla.

   „Ale,“ pozrel sa na mňa. „Veľa vás nezomrelo, ani bytostí, však nie,“ spýtala som sa s nádejou a on sa usmial.

   „Nie, Caroline, nezomrelo nás veľa. To oni padali ako figúrky šachu,“ zasmial sa a ja som sa usmiala.

   „Mimochodom, kde je Seth?“ spýtal sa Dax a mračivo sa obzeral. Vrava rýchlo utíchla a všetci sklonili hlavy. Pozrela som na nich a Dax so mnou nechápal.

   „Predierali sme sa cez bytosti,“ začala potichu hovoriť Rebecca. „No jeden veľký salm sa na nás vrhol a potom Seth...“ zamlčala a skryla si so slzami tvár do dlaní.

   „Vrhol sa pred ňu a zachránil ju. Spolu s tým salmom zmizol a už sme ho nevedeli nájsť,“ povedal James a ja som osmutnela. Tak sme predsa len o niekoho vzácneho prišli. Setha som skoro nepoznala, nikdy sme sa spolu nerozprávali, no aj tak ma jeho smrť pichla pri srdci.

   „Ale jeho smrť nebude zbytočná,“ položil mi Dax povzbudivo ruku na rameno. „Vieme kde je portál, musíme sa k nemu dostať a už nás od Asgardu nedelí vôbec nič. Ako ste nás vôbec našli?“ pozrel na Jamesa a ten ukázal na prichádzajúceho Elliota.

   „Videl som ho na kraji lesa, tak som sa dovtípil, že ste tu aj vy,“ odpovedal a Dax prikývol.

   „Veľa z nás je v lese, musíme si nájsť iné miesto na ukrytie, tak nemáme veľa času. Ty,“ podišla ku mne Clarissa a vzala mi tvár do dlaní. „Netráp sa nad ničím, čo sa deje tam vonku. Nič nie je tvoja starosť. Jediné, na čo sa máš sústrediť, je nájsť portál a potom Semiru. To je to jediné, na čo sa máš sústrediť, na nič iné, rozumieš mi?“ pozerala mi priamo do očí a ja som nemo prikývla. „Drž sa Daxa, on aj ostatní ťa ochránia,“ pošepkala a silno ma objala.

   „A kam pôjdete?“ spýtal sa Dax Jamesa, keď mu podával ruku.

   „Ešte nevieme, no jedno vieme isto,“ pozrel vážne na neho. „V lese zostať nemôžeme. Takže ani vy sa v ňom nezdržujte. Síce už škreti neútočia, nemôžu ísť medzi ľudí. Laurenovci môžu byť medzi nimi a to by nedopadlo dobre.“

   „Takže máme zostať čo najbližšie v meste?“ spýtal sa a James prikývol.

   „Rozhodne. No nezabúdajte, že čas nám beží. Sekal už o Caroline vie,“ ukázal na ňu. „A pôjde po nej ako ešte po nikom. Nedovolí, aby sa dostala do portálu, tak medzi cestou stadeto tam, bude veľa nepriateľov. Ber to do úvahy. My sa k portálu dostaneme tiež. Keď sa tak stane, stretneme sa predtým alebo až na druhej strane. Pamätaj na to, že tam proste budeme. Len musíme ísť inou cestou, aby sme od vás vzali podozrenie,“ povedal a Daxovi podal ruku. Ten mu ju stisol a prikývol.

   Clarissa ma naposledy aj s Rebeccou a Riley stisla, a potom zo mňa aj Jay skoro vytriasol dušu. Aj tí cudzí Laurenovci mi zaželali šťastie a ja som sa usmiala. Videla som, ako Dax a Jay stoja niekoľko metrov od nás a v súkromnom rozhovore sa rozprávali. Pozerala som na nich a asi prvýkrát som zatúžila mať aj ja súrodenca. Chcela som zažiť ten pocit, aké to môže byť.

   „Neviete, kde sú tie bytosti, čo mali ísť s nami?“ spýtal sa Elliot a Riley sa na neho pozrela.

   „Sme tu len my. Netušíme ešte celkom, kto prežil a kto nie. Kašlite na nich, choďte hneď vy,“ prikývla a pozrela na mňa. „Ako je to s tou bolesťou? Afra povedala, že si zranená viac ako by si mala,“ povedala zamračene a Clarissa sa na nás pozrela.

   „Kvôli tej mojej moci. Vraj keď neviem, čo mi spôsobujú, nemám ich používať,“ povedala som v skratke.

   „Dáva to zmysel,“ povedala Clarissa a pozrela na Afru. „Vedela by si jej tlmiť bolesť kvôli Laurenovcom?“

   „Vedela, no neviem ju odstrániť,“ povedala ospravedlňujúco a Clarissa sa usmiala.

   „Hlavne, že ju vieš stlmiť.“

   „Ehm,“ ozvala som sa a všetci na mňa pozreli. „Nemohol by ísť s nami aj Jay?“ spýtala som sa a oni sa pozreli spolu so mnou na Jaya a Daxa. Stále sa rozprávali, no teraz sa znova bratsky objímali. Vyzeralo to tak, že ho Dax tíši.

   „To je v pohode,“ usmiala sa Riley. „Dax by ho vzal a trval na ňom, no Jay nie. Nechcel ísť lebo vie, že tu je ho potreba tiež. Boja sa o seba, no to je normálne. Neboj sa,“ žmurkla na mňa a ja som sa nemotorne usmiala. Pootočila som hlavou a videla, ako so smiechom kráčajú k nám, aj keď si Jay predtým utrel slzy.

   „Môžeme ísť? Všetko vybavené?“ usmiala sa na nich Clarissa a Dax prikývol.

   „Jasné,“ povedal Jay a naposledy sa s Daxom objal. Potom objal aj mňa, naposledy sme sa s nimi rozlúčili a potom odchádzali preč. Pozrela som sa na Daxa a ten stále sledoval brata, ako so smiechom a podpichovaním, ide za Riley.

   „Bude v pohode,“ povedala som mu a položila mu ruku na rameno. Pobavene sa zasmial a pozrel na mňa.

   „Teraz upokojuješ ty mňa?“ usmial sa a ja som sa začervenala.

   „Niekto musí aj teba,“ žmurkla som na neho a otočila sa naspäť do izby.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi, kto som... - 17. kapitola: