Povedz mi, kto som... - 16. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Útek.

31.01.2014 (15:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 530×

16. kapitola

Zaklipkala som očami a pomaly ich otvorila. Ležala som na posteli a bola som oblečená v tom, v čom aj včera. Keď som sa posadila, strašne ma naplo a hrozilo, že vyvraciam alkohol, ktorý som včera vypila. Smrdela som ako žumpa a z toho mi bolo ešte viac zle. Postavila som sa a v tom sa zatackala. Podišla som k dverám a nazrela von. Hneď na začiatku ma zasiahlo slnko a omámilo ma, až som sa zatackala a ustúpila. Keď sa mi znova vrátil zrak, pozrela som na ostatných. Videla som, ako niektorí ležali po zemi, opretí o stromy či sa len tak tackali po ceste. Včera som to asi neprehnala jediná. Uvedomila som si však, čo som robila. Vzdychla som si a chytila sa za čelo. Dax ma bude nenávidieť.

„No ahoj, si už hore?“ prišla ku mne Shabe s úsmevom.

„Nie,“ zamrmlala som a držala sa za tvár. „Vyzerám hrozne, však?“

„Horšie, poď pôjdeme ťa umyť, princezná!“

„Hanbím sa!“ povedala som, keď sme prechádzali aj s uterákmi cez tábor.

„Nie len ty. Za desať minút je sedem hodín. Nastúpia všetci zástupcovia a všetci musia ísť do práce.“

„Donútia ich po včerajšej noci pracovať?“ pozrela som zhrozene na ňu. Usmiala sa.

„To je trest. Nemali ste toľko piť. Aj ty sa dnes budeš niečo učiť,“ zhrozene som sa zastavila a pozrela na ňu.

„A čo, do riti? Ja bojovať nebudem,“ povedala som a ona sa začala smiať.

„Nie, neboj sa a poď už, lebo naozaj páchneš.“ Išli sme preč z tábora a zastavili sa pri vodopáde. Myslela som si, že je to ten, ktorým sme prišli, no nebol tento slúžil na umývanie. Hneď som sa s radosťou vyzliekla a skočila do vody. V tejto teplote, mi vôbec nevadilo, že je studená. Naopak, bolo to super osvieženie a aj krásne.

„To je paráda,“ povedala som a potopila sa. Plávala som po dne a chytala do rúk zem. Bolo to také úžasné. Nerovnalo sa to síce so sprchou. Toto bolo omnoho lepšie.

„Poď, mám pre teba čisté veci,“ zavolala na mňa Shabe s úsmevom a ja som vyšla. Vzala som si uterák a utierala sa. Pritom som sa pozrela na veci. „Vybrala ich Rebecca. Myslela si, že ti to pomôže, trochu pripomínať ľudský svet.“

„To pomôže,“ zasmiala som sa a vzala si ich. Obliekla som si kraťasy, žlté tričko a na to zelenú vestu. Bolo to celkom fajn a páčilo sa mi to. Vlasy som si nechala rozpustené, aby sa mi tak ľahko vysušili. S dobrým pocitom sme obe išli späť do tábora, kde sa už všetci prebrali a začali robiť si svoju prácu. „A kam ideme?“ spýtala som sa jej a pretrepala si vlasy.

„Ideme na strelnicu,“ povedala nadšene a ja som nadvihla obočie. Išli sme z tábora von jednou cestičkou a prišli na veľkú lúku. Bolo tam plno bytostí, aj Laurenovcov. Shabe sa hneď pobrala inam a mňa tam nechala. Všetci mali v rukách luky a šípy a strieľali ich do terčov, ktoré boli od nich na niekoľko metrov vzdialené. Všímala som si ich a išlo im to naozaj dobre. Mne by to šlo však príšerne.

Prechádzala som sa pomaly poza nich a uvidela známu tvár. Hneď som sa zastavila a zahryzla si do pery. Našla som však odvahu a išla za ním.

„Ahoj,“ pozdravila som sa Daxovi a ten sa usmial, keď ma uvidel. Oprel sa o luk a pozrel na mňa.

„Ahoj, v pohode?“ spýtal sa a ja som sa v momente začervenala. Začala som sa približovať a odbáčať pohľadom.

„Chcela som ti povedať...“ začala som a strašne koktala. „...že ma to mrzí.“

„A čo?“ zamračil sa a nechápal. Prečo mi to musí robiť také ťažké?

„Včerajšia noc. Mrzí ma, čo som hovorila a to všetko,“ pozrela som na neho prižmúrene a usmiala sa nevinne. Usmial sa tiež a mávol rukou.

„Zabudni na to. Akoby sa nič nestalo,“ usmial sa a ja som si hlasno vydýchla.

„A ako ti to ide?“ spýtala som sa a ukázala na terč. Bol vzdialený asi sto metrov od neho. Usmial sa a vzal šíp do ruky. Položil ho na luk a natiahol ho. Najprv zameral, a potom vystrelil. Šíp zasiahol až úplný stred. Vytreštila som na neho oči, no rýchlo zachovala pokoj.

„To je nič. U nás na škole, som bola šampiónka,“ chvastala som sa a hneď to oľutovala.

„Vážne?“ prikývla som a vedela, že to urobí.

„Tak sa preveď,“ podával mi luk aj so šípom.

„No vieš,“ začala som cúvať. „Nechcela by som ťa zahanbiť,“ on však podišiel ku mne, chytil ma za pás a tlačil pred terč.

„Neboj sa, mňa nezahanbíš určite,“ podal mi luk a šíp a usmial sa. Vražedne som sa na neho pozrela a preklínala, že som to vôbec povedala. Natiahla som luk a zamerala cieľ. Prvýkrát som držala v ruke luk a šíp. Preto som nečakala nič extra. Vystrelila som, ale úplne mimo, ako bol terč. Letel na skupinku víl, ktoré začali pišťať a obzerali sa na vinníka. Dobre, že dýky a meče nezačali tasiť. Všetci však ukázali na mňa a ja som sa nevinne zhrbila a ospravedlňovala.

„Šampiónka,“ pošepkal mi Dax do ucha a ja som po ňom zazrela. „Ukáž, ukážem ti to,“ povedal a postavil sa za mňa.

Keď ma chytil za ruku, prestala som dýchať a srdce mi bilo ako o život. Chytil mi obe ruky a spolu sme natiahli luk. Cítila som jeho dych na mojom krku a aj silno tlčúce srdce. Spolu sme namierili a hlavy mali blízko pri sebe.

„A vystrelíme,“ pošepkal a obaja sme naraz pustili šíp. Letel a zasiahol tesne vedľa jeho prechádzajúceho šípu. Usmiala som sa a potočila hlavou. Potočil ju tiež a pozrel na mňa. Hlavy, ale hlavne pery, sme od toho druhého mali na pár centimetrov. Zatúžila som, cítiť ich na tých mojich. Už som sa skoro neudržala a pozrela mu na ne, no rýchlo som si odkašľala a odvrátila pohľad. Tiež sa spamätal a pustil ma. Práve vtedy prišla Shabe a usmiala sa na nás.

„Bola som práve s otcom,“ povedala a mňa tým prekvapila. Evidentne to však dopadlo dobre, lebo mala úsmev na tvári. „Nevadí mu, že pôjdem aj ja s vami.“

„Ty ideš tiež?“ spýtal sa prekvapene Dax a ja som na neho pozrela.

„Vadí ti to?“

„Práveže nie, len ma to prekvapilo,“ zasmial sa a položil luk a šíp. „Ale dúfam, že si nemyslíš, že ťa pustil len kvôli tomu, aby sa ťa zbavil,“ pozrel vážne na Shabe a tá mávla rukou.

„To je v pohode. Som zvyknutá na to, že sa ma chce zbaviť,“ povedala a Dax k nej podišiel. Položil jej ruky na ramená a nahol sa k nej.

„Má ťa rád a chce, aby si bola v bezpečí. Tu to je čoraz menej bezpečné, chce, aby si išla, lebo vie, že tam vonku by si prežila skôr, ako tu,“ povedal s úsmevom a ona na neho vďačne pozrela a prikývla.

„Je to tu nebezpečné?“ spýtala som sa a on na mňa pozrel. Prikývol.

„Musíme odísť najneskôr zajtra ráno, aby sme stadeto rýchlo vypadli. Nie si tu v bezpečí,“ povedal a pristúpil ku mne.

„Nerozumiem,“ zamračila som sa.

„Vieš, ako som ti hovorila, že si u Sekala prvá na mieste?“ prikývla som. „Za chvíľu prídu aj sem a keď zistia, že si tu, zničia to tu. Nemôžeme im dať ten dôvod,“ povedal a ja som prikývla.

„A vieme vôbec kam máme ísť?“ spýtala som sa a Shabe sa hneď pozrela na Daxa. Ten sa usmial.

„Jasné, že vieme. Ale to si povieme, až keď budeme na ceste.“

„A prečo nie teraz?“ nechápala som.

„Pretože teraz,“ obišiel ma a chytil za boky, „sa musíš naučiť ovládať svoju moc.“

„Čože musím?“ prekvapila som sa a otočila. On ma však otočil späť a pozreli sme na terč.

„Si čarodejníčka, to z teba robí nadprirodzenú. Dokážeš nemožné,“ usmiala sa Shabe.

„Ako napríklad?“ nadvihla som obočie.

„Ošetrenie nevyliečiteľných rán,“ usmial sa Dax a ja som si spomenula na Evera. „Alebo rozbitie stola jedinou päsťou. Čo bolo mimochodom pozoruhodné,“ pošepkal mi do ucha a Shabe ho odstrčila.

„A čo keď to nedokážem?“ spýtala som sa jej a ona sa usmiala.

„Ale dokážeš. Musíš len chcieť.“

„A čo presne mám robiť?“ pripravila som sa a ona rozmýšľala. Dax ju predbehol.

„Udri päsťou do zeme a urob nám bazén,“ zasmial sa a obe sme na neho s nadvihnutým obočím pozreli. „Čo je? Rieka nie je to pravé,“ pomykal plecami a ja som sa zasmiala. Pozrela som sa na zem a rozmýšľala. Keď som rozbila ten stôl, tak preto, lebo som bola nahnevaná. Dokážem to aj teraz, keď nahnevaná nie som?

Zdvihla som päsť hore a nadýchla sa. S veľkým výdychom som päsťou udrela do zeme. Tá sa po mojom dotyku okamžite roztrieštila a veľká puklina siahala až po les a ďalej. Rozprestrela sa a vyrobila tak veľkú priepasť, do ktorej omylom padli aj bytosti, ktoré sa precvičovali. Aceríni hneď vzlietli a všetkých pochytali.

„Prepáčte!“ zakričala som na nich a oni po mne prekvapene zazerali. Dala som ruky v bok a pozrela na Daxa, ktorý onemel rovnako ako aj Shabe.

„No...to som nečakal,“ povedal nemo.

„Už viem, prečo som rozbíjala vždy poháre, keď som nimi tresla o stôl,“ povedala som a vzdychla si. Toto mi však neprišlo nijak magické. Pripadala som si ako z rodu gadusov, kde rozbíjajú tehly hlavami, lebo sú býky. No toto? Toto bolo nič. Rozmýšľala som, čo by mi pomohlo, aby som uverila, že som čarodejníčka.

Na zemi bol kameň a ja som sa naň pozrela. Zrazu ma však niečo napadlo. Vzala som ho preto do ruky a pozrela na Daxa a Shabe. Pozerali na mňa a čakali. Kameň som zatvorila do päste a zatvorila som aj oči. Predstavila som si malého, krásneho motýľa s modrobielymi krídlami. Otvorila som päsť aj oči a z dlane mi naozaj vyletel taký malý a krásny motýľ. Dax a Shabe sa naň prekvapene pozreli, a potom sa na mňa usmiali.

„To je krása,“ tešila som sa, keď som to urobila po sebe aspoň desať krát. Aj ostatní sa na mňa usmievali a páčilo sa im, ako som spestrila ich tichú lúku. Bolo to naozaj krásne. Z nejakého dôvodu ma to však vôbec neprekvapilo, akoby malo. Videla som nadprirodzené bytosti, toto bola len čerešnička na torte. A tá najkrajšia. Cítila som sa naozaj ako čarodejníčka, ktorá práve prebudila svoju moc. Ale to sa presne stalo. Začala som si však uvedomovať pár iných vecí.

Keď som bola malá, stávalo sa mi veľa zvláštnych vecí. Doteraz som si myslela, že som bola len malé decko, ktoré si to len predstavovalo a nebola to pravda. No teraz? Teraz viem, že to všetko bola pravda. Uvedomila som si však aj to, aká by som bola šťastná, keby som v tomto svete vyrastala. Tieto bytosti by som vídala každé ráno a nebála by som sa ich. Vyrastala by som medzi nimi a určite by som mala plno priateľov. Namiesto toho, to bolo úplne inak. Tak, ako by si nikto nikdy nepredstavil.

„Čo ideme robiť ďalej?“ spýtala som sa ich, keď sme už hodinu sedeli na tráve a sledovali, ako Dax triafa do terčov.

„Hm, mohli by sme navštíviť Clarissu. Určite by s tebou pred cestou chcela hovoriť,“ navrhla Shabe a ja som prikývla. Rozlúčili sme sa s ostatnými a išli do tábora. Všetci pracovali s veľkou námahou a ja sa im ani nečudujem. Aj mne trešťalo v hlave a ešte trochu som aj cítila v ústach alkohol. Keby ma teraz chcel Scott pobozkať, s určitosťou by som ho buď povracala alebo by on zdrhol skôr, akoby to chcel urobiť.

Prišli sme k domu, kde bývala Clarissa a ja som vošla dnu. Sedela na stoličke a niečo písala.

„Dobrý,“ pozdravila som sa jej a ona sa hneď otočila.

„Ahoj, zlatko. Už som si myslela, že neprídeš,“ usmiala sa a ja som si sadla oproti nej. „Tak? Čo ťa trápi?“ spýtala sa a odložila papiere.

„No viete,“ začala som a sklonila hlavu. „Stále váham, či mám ísť preč alebo nie.“

„A prečo váhaš? Je v tom strach?“

„Ani nie, len neviem, čo robiť tam vonku,“ pomykala som plecami. „Neviem, kam máme ísť, čo máme hľadať a podobne. Neviem nič.“

„Ty možno nie, ale Dax a ostatní áno,“ usmiala sa.

„Ako to, že oni to vedia a ja nie?“

„Pretože pri poslednej schôdzi si dala jasne najavo, že nechceš počúvať,“ zasmiala sa a ja som sa usmiala. „Povedali teda celý plán im, aby ti ho mohli počas cesty povedať. Už si stihla aj čarovať?“

„Vyčarovala som motýle z kameňov,“ povedala som nadšene a ona sa usmiala.

„To je úžasné. Neboj sa, ostatné veci sa naučíš neskôr. Všetko včas.“

„Clarissa,“ oslovila som ju a sklonil a hlavu. „Prečo ide so mnou aj Dax?“ pozrela som na ňu a ona nechápala. „Myslím, prečo ide so mnou aj s ostatnými, keď ich je vo vojne viac potreba.“

„Aha,“ usmiala sa.

„Povedali mi to už viacerí, ale ja tomu nerozumiem. Mňa by ochránili aj iní, prečo musia ísť najsilnejší?“

„Pretože sme vo vojne, Caroline,“ usmiala sa. „Keď vy odídete, my začneme bojovať. Zatiaľ stadeto musíme dostať teba. Už onedlho Sekal zistí, že si tu a príde si po teba. Idú s tebou tí najsilnejší, lebo vy budete naša nádej, keď my zlyháme. Vy sa dostanete do Asgardu a my ich zatiaľ zdržíme tu.“

„Ale zomrie veľa bytostí.“

„Áno, aby zachránili Asgard a tento svet. Celé roky utekali bytosti z Asgardu, no keď to Sekal zistil, zabránil im v tom a teraz tam väčšinu väzní. Preto si musíme pohnúť, aby sme túto vojnu navždy ukončili,“ usmiala sa a položila mi ruku na rameno. „Nemusíš sa báť. Aj tu zostane veľa silných bytostí, ktoré dokážu zachrániť veľa iných. Zvládneme to a budeme všetci v poriadku.“

„To dúfam,“ povedala som. „Nechcela by som vás mať totiž na zodpovednosti,“ zasmiala som sa a ona ma so smiechom objala.

Po tejto srdcervúcej chvíli, som vyšla von, kde na mňa čakala Shabe. Usmiala sa na mňa a spolu sme išli preč. Aj keď som nechcela, prirástlo mi to tu za tých pár dní k srdcu. Všetci bojovali za niečo, čo milovali, bez toho, aby vedeli, že to vyjde. Mali nádej, ktorú vkladali do mňa. Nádej, ktorú im viem poskytnúť len ja. Preto som ich z nejakého dôvodu nemohla sklamať. Ani som nechcela.

Prišli sme k môjmu domu, kde som sa rozlúčila so Shabe a išla dnu. Musela som sa poriadne vyspať, lebo hrozilo, že sa zrútim. Spadla som na posteľ a neunúvala som sa ani zakryť, či poriadne ustlať. Proste som len zatvorila oči a poddala sa únave.

***

Prebudila som sa tak prudko, ako ešte nikdy predtým. Obzerala som sa a hľadala pôvod toho kriku. Zobudil ma totiž strašný dievčenský krik. Pozrela som sa cez dvere a videla vonku tmu. To som naozaj prespala celý deň?

Postavila som sa z postele a išla nemotorne k dverám. Už som chcela odhrnúť záves, no mračila som sa. Za dverami som totiž tam vonku počula hluk. Veľký hluk a výbuchy. Bála som sa vyjsť von, no musela som vedieť, čo sa to deje. Prudko som odhrnula záves a pozrela von. Videla som oheň, ako horí na domoch alebo ako horia iné časti tábora. Počula som kriky, hluk, ale najmä som počula cvendžanie zbraní. Vonku sa totiž bojovalo.

„Princezná, musíte okamžite zmiznúť!“ kričal niekto a ja som sa otočila.

Pri sebe som mala elfov, ako bojujú so zvláštnymi príšerami, ktoré som nikdy nevidela. Uvidela som aj iné bytosti, no tie nevyzerali na to, že sú na mojej strane. V tom som však uvidela, ako jeden z nich mieri šípom na mňa. Ako paralyzovaná som stála na mieste a ani sa nepohla. Ten elf vystrelil, no nezasiahol mňa, ale gadusa, ktorý sa postavil predo mňa. Zasiahol ho však len do ruky a rýchlo zdvihol sekeru a hodil ju do elfa, ktorý sa zvalil na zem. Aj ja som sa ocitla na zemi a prudko, hlavne vystrašene som dýchala.

„Car!“ počula som, ako niekto po mne kričí a uvidela ako ku mne beží Riley. „Musíš odtiaľto vypadnúť!“ kričala a hodila sekeru po blížiacej sa víle.

„Čo sa to deje?“ skričala som, keď ma ťahala za ruku.

„Niekto nás zradil a vyzradil miesto, kde si. Napadli nás!“ kričala a so mnou sa uhýbala šípom a iným zbraniam. Začula som aj výstrel z pištole. Zvrieskla som a snažila sa zachovať aj tak pokoj. Nešlo to.

„Sakra!“ skríkla Riley a sotila ma na zem. Vytiahla zbraň spoza opaska a vystrelila na pár bytostí, ktoré sa na nás hrnuli. Shabe mi povedala, že žiadne zbrane typu pištoľ a granáty nemajú. Laurenovci si asi uvedomili, že to sú omnoho lepšie zbrane, ako meče. Hlavu som si schovala a snažila sa zatvoriť oči. Bála som sa a srdce mi išlo vyskočiť z hrude.

„Poď,“ otočila sa ku mne Riley, no to nemala. Niekto ju zasiahol šípom rovno do chrbta. Vydala strnulý zvuk a ja som na ňu vytreštila oči. Stihla sa však ešte otočiť a vystreliť do útočníka. Potom sa však zvalila na bok a zhlboka dýchala.

„Riley,“ pošepkala som a prišla k nej. Prerývane dýchala a už som cítila, aká je studená.

Popadla som šíp a rýchlo som jej ho vytiahla. Skríkla od bolesti a triasla sa. Nevedela som, čo mám robiť. Ako jej mám pomôcť. Ona sa však triasla, no len chvíľu. Tras pomaly ustupoval a ja som vedela, že nemám čas. Objavili sa mi v očiach slzy a aj triaška. Zdvihla som ruky a priložila ich z oboch strán jej zranení. Jednu na chrbát, druhú na hruď. Zatvorila som oči a sústredila sa na ošetrenie. Evera som zachránila, tak rozhodne zachránim aj ju. Otvorila som oči a videla, ako mi z oboch rúk žiari oranžové svetlo. Cítila som, ako zo mňa prchá energia. Cítila som tlak na hrudi a aj to, ako ma niečo priťahuje k Riley. K jej rane. Riley sa zrazu prestala triasť a v tom úplne zmizla. Svetlo z mojich rúk zmizlo a ja som odtiahla ruky. Ona sa však nehýbala. Sklonila som hlavu a začala strašne plakať.

„Preboha, nerev!“ povedala a ja som sa trhla. Riley sa posadila a pukla si krk. Vytreštene som na ňu pozerala a ona pozrela na mňa. „To bolo zaujímavé, ale vďaka,“ usmiala sa a postavila. Vzala si od mŕtveho elfa luk a šípy a vzala ma za ruku. „Musíme sa odtiaľto dostať!“ skríkla a išli sme preč.

Okolo sa strašne bojovalo a ja som ani nevedela, kto je priateľ a kto je nepriateľ. Bolo ich tak veľa, že som ich proste nerozoznala. Videla som však, ako Laurenovci na oboch stranách po sebe mieria zbraňami. Nemohla som sa na to pozerať. Všetci bojovali a ja som nevedela čo robiť. Okolo mňa padalo veľa bytostí, ktoré Riley zasahovala a aj tie, ktoré sa postavili do cesty, aby ma nikto nezasiahol. Padali ako figúrky v šachu a mne to spôsobovalo veľké slzy. Nemohla som sa na to pozerať, no musela som. Nedokázala som zatvoriť oči.

Riley ma ťahala preč z tábora, no nevedela kade presne má ísť. Všade bol nepriateľ a zatarasil nám tak cestu rovno pred nosom. Keby nemala luk a šípy, asi by sme dopadli veľmi zle.

„Caroline!“ skričal niekto a vedľa nás dopadla Shabe. Bola celá od krvi a videla som, že je zranená. „Musíme ťa odtiaľto dostať!“

„Čo myslíš, že robím, Shabe?“ okríkla ju zlostne Riley a obzerala sa.

„Niekto nás zradil. Niekto povedal Sekalovi kde sme a poslal sem armádu. Ani sme nevedeli, že sú tu,“ hovorila Shabe a ja som plakala o to viac. „Musíme okamžite ísť, lebo ťa chytia!“ povedala a hneď ma vzala za ruku. Postavili sme sa a išli cez stred tábora. Hľadala som Daxa alebo aspoň Jaya, no nikde nikto nebol. Nevedela som, kam mám ísť a čo mám robiť. Vedela som však, že tu dnes zomrie veľa bytostí aj ľudí. V tom som to videla.

Skupinku Laurenovcov, ako mieri zbraňami a strieľa po inej skupinke Laurenovcov. Vytrhla som sa Shabe zo zovretia a kľakla si na zem. Buchla som päsťami do zeme a tá vyslala veľkú puklinu, ktorá zasiahla tých nepriateľských Laurenovcov a prepadli sa pod zem.

„Rýchlo!“ schmatla ma Riley za ruku a s Shabe sme dobehli k našim Laurenovcom. Tam som vpadla Clarisse do náručia, ktorá ma silno stisla.

„Musíš ísť! Kašli na všetko, čo sa tu deje, ale ty musíš ísť!“ šepkala mi a ja som nemo prikyvovala. Nevedela som však, kam mám ísť.

Bolo nás asi sedem. Všetci sme sa postavili a išli skrčene preč. Veľakrát som sa aj potkla a padla, no rýchlo som sa postavila a išla ďalej. Keď som to najmenej čakala, niekto sa nahol spoza mňa a schytil ma okolo pása. Riley sa hneď otočila a namierila na veľkého zlostného gadusa, ktorý na mňa mieril nožom. Nevedela som čo robiť, no znehybnela som. Zrazu som však neznehybnela len ja. Gadus vydal hrozivý zvuk a pustil ma. Padla som na kolená a pozrela na neho. Zvalil sa na zem a nad ním sa týčil zlostný Dax. Hneď mi odľahlo a vydýchla som si. Podišiel ku mne, zdvihol ma a vzal do náručia.

„Mám pár bytostí, no musíme ísť,“ pošepkal a ja som prikývla. „Kde je Jay?“ spýtal sa Clarissi a tá sa chytila za čelo.

„Je v úkryte, kam teraz mierime. Vy však choďte,“ prikázala a objala ho.

„Shabe, hýb sa!“ skríkol na ňu a ona prikývla. Vzal ma za ruku a všetci traja sme sa predierali bojujúcimi telami. Videla som, ako v jednej ruke drží zbraň a má krvavú tvár či ruky. Mračila som sa.

Prešli sme cez veľký kus tábora, keď sa k nám pripojilo pár bytostí. Dax im niečo hovoril, no ja som ich nevnímala. Vnímala som len to, ako ma Dax silno drží za ruku a aj s ostatnými berie preč. Vyšli sme na koniec tábora a tam odložili zbrane. Dax si so mnou preplietol prsty a rozbehli sme sa naprieč lesom, čo najďalej od tábora. Na jednom kopci sme sa zastavili a ja som sa obrátila na tábor. Videla som oheň, žiariace farby, či veľké vlny vody. Dax mi niečo zašepkal a znova ma ťahal preč. Len nedávno som prišla a už znova musím vypadnúť preč. Otočila som sa a so slzami a Daxom, sme bežali preč.

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction