OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Povedz mi, kto som... - 11. kapitola

18.01.2014 (18:00) • Mimush • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 0× • zobrazeno 571×

11. kapitola

   Ani som nevedela, ako dlho som na strome sedela. Vôbec ma to však nezaujímalo. Mala som krásny výhľad na prírodu a nemusela som sa pozerať na príšery tam dole. Tu hore som sa cítila bezpečne, aj keď som si nebola istá, že tam dole by ma niekto zabil. Potrebujú ma, aspoň si to myslím a aspoň to Shabe vkuse opakuje.

   „Hej, Car, nechce sa ti ísť dole?“ ozvala sa zdola a ja som na ňu pozrela. Bola úplne inak oblečená ako bola doteraz. Mala na sebe hnedú krátku sukňu a v nej nože, mala len jednu akoby šatku, ktorá jej zakrývala hruď a na chrbte mala luk a šípy. Zlaté vlasy mala zopnuté do vrkoča a mala úsmev na tvári.

   „Máš pravdu,“ zasmiala som sa. „Nechce,“ znova som sa odvrátila a nevšímala si ju.

   „Ale no tak. Si inak v pohode? Je už deväť ráno. Bola si mimo celú noc. Báli sme sa o teba,“ povedala a ja som osmutnela.

   „Ja som v pohode, na rozdiel od iných,“ odpoveď som nedostala, lebo Shabe mlčala. Pozrela som na ňu a videla jej sklonenú hlavu a aj okoloidúce príšery sa zastavili a smutne na seba pozerali.

   „Chceš povedať, že tá bolesť...“ začala, no nedokončila.

   „Áno,“ povedala som za ňu a založila ruky na hrudi. Ako som sa tak pozerala pred seba, videla som malé vážky. Aspoň som si myslela, že sú to vážky. Keď preleteli blízko pri mne, videla som malé víly. Boli také krásne, že som na ne musela len usmiať. Aspoň niekto je tu krásni.

   „Poď dole,“ zakričala Shabe znova.

   „Ani ma nehne!“

   „Pošlem na teba gadusov. Vedia vyvaliť aj takýto strom!“ vyhrážala sa a ja som prskla.

   „Poslúž si!“

   „Fajn,“ súhlasila a odchádzala preč. Len som sa na nej smiala a znova sa otočila.

   „Zdravím,“ usmiala sa na mňa nejaká malá potvora. Zvrieskla som a stratila rovnováhu. Zošuchla som sa po konári dole, a keby som sa nechytila iného, letela by som na zem. „Prepáčte mi princezná,“ ozvala sa tá potvora. „Nechcela som vás vystrašiť!“

   „Čo si zač, preboha!“ skríkla som a hompáľala som sa na konári. Tá príšera bola malá ako opica, no nebola to opica. Mala dlhé ruky zakončené dlhými pazúrmi, nohy mala krátke a telo prevažne dlhé. Na hlave mala dlhé uši ako čivava, dlhú papuľu, z ktorej vychádzali malé zúbky a veľké oči. To je asi lacertín. Asi už chápem, prečo mi ich Shabe nepopisovala.

   „Volám sa Korry, vy ste princezná!“

   „Dobrý postreh,“ povedala som a snažila sa udržať. Zrazu ma však niekto vzal okolo pása a ja som sa naplašila. To niečo vzlietlo a jemne ma položilo na zem. Obrátila som sa a zhlboka dýchala. Keď som však videla Evera, usmiala som sa. „Ahoj Ever, ako sa cítiš?“ spýtala som sa.

   „Vďaka vám, veľmi dobre. Ale čo vy? Báli sme sa o vás. Triasli ste sa a boli mokrá od potu a zlých snov,“ povedal zamračene.

   „To je nič. Žijem,“ ubezpečila som ho a otočila sa. Uvidela som Shabe a za ňou bol gadus. Dala som sa na útek.

   „Hej! Okamžite sa vráť!“ skričala Shabe a rozbehla sa za mnou.

  Ja som sa však nezastavila. Bežala som, ani som nevedela kam. Uhýbala som sa bytostiam a snažila sa nájsť východ. Na tvári som však stále mala úsmev. Chcela som sa zabávať a toto bola pomsta pre Shabe, že ma sem priviedla. Skákala som ako cap cez vozíky a stolíky a všímala si, ako po mne všetci prekvapene pozerajú. Čo sa čudujú? Som utečenec a chcem vypadnúť z väzenia. Nie je to až také zložité, to pochopiť.

   Zrazu som však dobehla niekam, kde som sa musela zastaviť. Skoro som totiž vrazila do nejakého dievčaťa. Pozrela sa na mňa a ja som sa pozrela na ňu. Rozmýšľala som, či je to víla, ale v normálnom oblečení alebo lota. Nech bola čo chcela, prekvapene na mňa pozrela.

   „Mám ťa!“ skričala Shabe za mnou a zvalila sa na mňa. Dopadla som tvárou k zemi a zalapala po dychu.

   „Preboha, Shabe!“ skričalo to dievča so smiechom. „Veď ju zabiješ!“

   „Ak bude utekať, rozhodne to urobím!“ zapišťala mi zúrivo do ucha a ja som sa z nej chcela dostať, tak som sa bránila.

   „Čo to má byť? Prečo je tu? Prečo sú tu ľudia?“ kričala som spod nej, no odpoveď som nedostala. „Čo si mi všetko zatajila?“

   „Ja som ti zatajila úplne všetko, Caroline! Nemohla som ti povedať absolútne nič!“

   „A kedy mi to konečne niekto vysvetlí? Vážne potrebujem odpovede.“

   „Keby si sa prestala brániť, tak by si ich dostala.“

   „Tak si švihni, aby som sa mohla vrátiť domov!“

   „Ty sa domov nevrátiš. Čo to nechápeš? Tu ťa potrebujeme.“

   „Ako ma tu môžete chcieť! Veď toto je vojna a ja s ňou nechcem mať nič spoločné!“

   „Si do nej zapísaná od narodenia!“

   „Nemôžem sa pozerať na to, ako umierate!“

   „Ale my neumierame. Zatiaľ nie!“

   „Včera zomreli desiatky, Shabe. Vážne si myslíš, že som na toto pripravená?“ skríkla som so slzami a hlavu zložila k zemi. Shabe ma prestala pri zemi pridržiavať a povolila zovretie. Chvíľu nemo sedela, no hneď sa postavila. Nevedela som, čo iné mám povedať. Čo iné urobiť, no vedela som, že ležím na zemi a plačem, akoby som chcela vyplakať vodopád.

   „Poď zlatko,“ pošepkal mi niekto pri uchu a ja som sa mimovoľne postavila. Niekto ma viedol preč z vonka do nejakého domu. tam ma položili na posteľ, kde som si skryla tvár do vankúša a plakala. Netušila som, že ma to až tak zoberie. Doteraz zomierali po jednom a zrazu ich zomrelo tak veľa. V mojom svete je to vražda a myslím, že aj oni to tak berú.

   „Napi sa,“ pošepkala mi znova tá osoba a podávala čaj. Vzala som ho do rúk a napila sa. Z očí mi už slzy netiekli, len ma pálili v očiach. Zdvihla som ruku a utrela si ich. Potom som už videla na osobu, ktorá ma sem priviedla. Bola to žena. Stará, asi ako dospelá žena. Mala milú tvár a veľmi mi niekoho pripomínala. Ale to sa mi asi len zdalo, pretože som v nej videla človeka a ženu. „Ako sa cítiš?“ spýtala sa ma so záujmom a ja som smrkla.

   „Na nič,“ pošepkala som a položila prázdnu šálku na stolík. „Kto ste?“

   „Volám sa Clarissa a ty si Caroline, je tak?“ Prikývla som. „Vítam ťa tu medzi nami,“ usmiala sa.

   „Veľmi sa však netešte,“ prerušila som ju. „Dlho tu nezostanem.“

  „Viem si predstaviť, že je to pre teba veľmi ťažké. Aj pre mňa bolo, keď som sa všetko dozvedela.“

   „Vy patríte k Laurenovcom?“ Prikývla.

   „Áno a som tu už veľmi dlho. Povedz mi, kedy si sa dozvedela, kto si?“

   „Asi,“ zaspomínala som a rátala na prstoch. „Asi pred štyrmi dňami som stretla Shabe.“

   „Ty vieš o všetkom len štyri dni?“ prekvapila sa.

   „Mysleli ste, že viac?“

   „To rozhodne. Čakala som, že to budeš vedieť niekoľko rokov,“ priznala a ja som sa zasmiala.

   „Toto by som nechcela vedieť, nikdy v živote,“ postavila som sa a obzerala sa. Bola to malá izba, v ktorej boli tri postele, skriňa a stolík so stoličkami. Útulné.

   „Neboj sa, všetko sa časom dozvieš.“

   „Ale ja nechcem nič vedieť. Chcem ísť domov,“ povedala som a pozrela na ňu. „Ako sa stadeto dostanem?“ čakala som na odpoveď a sledovala ju.

   „Dobre, poviem ti to, ale na niečo mi odpovedz.“

   „Dobre.“

   „Prečo chceš odísť?“

   „Čože?“

   „Máš jedinečnú šancu dozvedieť sa, kto si a prečo ťa tak potrebujeme. Takáto šanca sa ti nenaskytne už nikdy. Prečo chceš odísť a žiť s pocitom, že si mala šancu a premrhala ju?“ spýtala sa a pozerala mi priamo do očí. Nezmohla som sa na slovo a len ju nemo sledovala.

   „Pretože sa bojím,“ pošepkala som a pozerala jej do očí, bez toho, aby som sa mykla. Prikývla.

   „Rebecca!“ zavolala a cez dvere zrazu prišlo dievča. Bolo to to dievča, do ktorého som vonku skoro vrazila. Pozrela na mňa, a potom na Clarissu. „Ukáž princeznej cestu von,“ povedala jej a Rebecca na ňu vytreštila oči. Potom pozrela na mňa a očividne nechápala. Clarissa však znova prikývla a Rebecca súhlasila. Usmiala som sa na ženu a vyšla von. Tam to bolo ako na trhu. Každý si robil svoju prácu alebo sa zhovárali medzi sebou. Videla som Shabe a Evera, ako sedia na stolíku vedľa domu a keď sme vyšli, postavili sa a išli ku mne.

   „Mám príkaz jej ukázať cestu von,“ povedala im Rebecca a Shabe osmutnela. Pozrela na mňa zmučene.

   „Naozaj to takto chceš?“

   „Áno,“ povedala som, no cítila som v hlase, že som na krátko zaváhala.

   „Tak dobre,“ povedala a podala mi batoh. Dala som si ho na chrbát a išla s Rebeccou preč.

   Keď sme išli po chodníku, všetci sa na nás pozerali. Videli, že idem preč a veselé pohľady, vymenili za smutné. Vedela som, že ich zrádzam, no strach je väčší protivník, ako oni. Pozrela som sa na ruky a sledovala ich. Toto všetko sa mi stalo behom štyroch dní. Čo sa stane, keď sa vrátim domov? Čo bude? Jenna zo mňa vytrasie dušu, Berta by ma najradšej zabila a teraz jej to aj dovolím, Lucy sa na mňa pre prípad ani nepozrie a deti? Skočia na mňa a od radosti ma zadusia? Aký budem mať život, keď odídem? Zostanem tou pipkou na škole, ktorá si robí srandu z každého, budem mať super meno a konečne sa vyspím so Scottom, po ktorom túžim od prvého ročníka? Čo bude? Aká budem ja? Budem to stále ja?

   „Tak, sme tu,“ ozvala sa zrazu Rebecca a ja som sa zastavila. „Pôjdete stále rovno po rieke a keď sa dostanete k vodopádu, vyjdite na kopec a tam bude mesto,“ vysvetlila mi a ja som prikývla. Usmiala sa smutne na mňa a odchádzala preč.

   Ja som však ostala stáť. Akoby sa mi nohy prilepili k zemi a nechceli sa odlepiť. Akoby sa ani nehodlali niekedy odpútať od zeme. Alebo som to bola práve ja, ktorá nechcela odísť? Neviem, no niečo je zle. Prečo sa nechcem pohnúť?! Mám tu z toho strach. Bojím sa tých bytostí, ktoré po mne zazerajú. Bojím sa, že ma v noci zabijú, ako sa to deje vo filmoch. Videla som ich len vo filmoch a nie naživo. Je to hrozné. Bojím sa, mám strach a chcem tu aj tak zostať? Musím mať k tomu predsa dôvod. Musím mať dôvod, prečo chcem svoje telo a dušu nechať na tomto mieste. Chce to však aj moje srdce?

   Zacítila som za sebou pohyb. Jemne som otočila hlavu a pozrela, kto na mňa hladí. Videla som Shabe a jej znepokojený výraz.

   „Ty váhaš,“ povedala a nechápala tým slovám. „Váhaš.“

   „Neváham!“ protirečila som jej.

   „Ale áno,“ ukázala na mňa prstom. „Už dávno by si bola preč, keby si neváhala. Ty však váhaš!“

   „Len si vybavujem trasu,“ pomykala som plecami. „Aby som sa náhodou nestratila.“

   „Vieš dobre, že je to blbosť. Ľahšiu cestu by si veru nenašla,“ zamračila sa.

   „Aj tak sa uisťujem. Aby som sa mohla rozbehnúť a už sa nevracať.“

   „Aha a ako dlho ti to bude trvať?“ len som ju sledovala a neodpovedala jej. Založila ruky na hrudi a s nadvihnutým obočím na mňa pozerala.

   „Neviem,“ povedala som potichu a po lícach mi začali stekať slzy. „Neviem či ísť alebo neísť. Mám tu z tohto strach. Bojím sa ako nikdy predtým, no chcem zostať. Chcem zistiť kto som, čo viem a prečo to viem. Chcem to všetko zistiť, no bojím sa. Ako si povedala, som pipka a jediné, čo viem, je urážať ľudí. No teraz, teraz som to len ja a nedokážem si ani predstaviť, čo mám robiť. Neviem, čo mám robiť,“ povedala som so slzami a ona na mňa smutne pozerala.

   „Ale ty vieš, čo máš robiť. Len musíš nájsť odvahu, aby si to urobila. Aby si si vybrala,“ povedala a pristúpila ku mne. „Len nájdi odvahu.“

   „Ale ja ju nechcem nájsť. Bojím sa ju vziať,“ prišla ku mne a ruky mi položila na ramená.

   „Si silné dievča, Caroline. Ty ju zvládneš vziať a aj ju mať. Zvládneš to,“ pošepkala a ja som smrkla.

   Pozerala som jej do očí a rozmýšľala. V jej očiach som bola dievča, ktoré potrebuje odpovede. Nebola som princezná, ktorá zachráni ich svet. Bola som proste len dievča. A práve preto, práve kvôli nej, som vzala remene batoha a hodila ho na zem. Usmiala sa na mňa a silno ma objala. Už tretíkrát som plakala pred ostatnými. To mi skazí moje dobré meno. Síce, tu si ho musím urobiť. Tu nie som doma. Alebo snáď áno?

***

   „Myslím, že najprv by si mala spoznať ostatných Laurenovcov. Je ich dosť, no mala by si ich spoznať. S nimi si budeš rozumieť viac ako s bytosťami,“ žmurkla na mňa Shabe a ja som sa letmo usmiala. Brala mi batoh a mňa držala okolo krku. Potešila sa, že tu ostávam, no neviem, či si to ešte nerozmyslím. Ale asi už nie.

   „Clarissa,“ zavolala Shabe a žena, ktorá sa tak podobala na Jennu, vyšla z domu kde som bola a pozrela na nás. Usmievala sa.

   „Vedela som, že neodídeš,“ usmiala sa a podišla ku mne.

   „Ako ste to mohli vedieť?“ nechápala som.

   „Si zvedavá, takisto ako aj moje dve dcéry,“ žmurkla na mňa a ja som sa usmiala. Zvedavosť je nákazlivá. Mám ju od Billyho. „Poď dnu, zoznámim vás,“ brala ma už za ruku, no ja som pozrela na Shabe. Ostala stáť.

   „Musím ísť niečo zariadiť. Si v dobrých rukách, Car, v tých najlepších,“ usmiala sa a odchádzala preč. Clarissa ma viedla popri domoch a prišla k jednému veľkému. Vonku bolo veľa ľudí a všimla som si, že pri stene bol bar. Oni si tu naozaj urobili krčmu?

   „To je pivo?“ spýtala som sa neveriacky a ukázala na barmana. Nebol to však človek. Bol to elf a mal okolo pása zásteru a na tvári úsmev. Bol šťastný a páčilo sa mu to. U nás doma, by to bola hrozná práca.

   „Sme ľudia, potrebujeme aj vlastné potreby,“ pomykala Clarissa plecami a ja som sa zasmiala. Podišli sme k jednej skupinke ľudí a tam ma Clarissa posadila vedľa Rebecci, ktorá na mňa prekvapene pozerala.

   „Takže!“ zvolala a upútala všetkých pozornosť. Doteraz si ma nevšimli, no keď ma uvideli, vyvalili na mňa oči a padla im sánka. Smutne som len sklonila hlavu a nadávala v duchu. Vždy sa mi páčilo, keď som bola stredobodom pozornosti, no toto je už vážne divné. „Toto je Caroline. Naša princezná, tak dúfam, že sa budete chovať slušne,“ pohrozila prstom a jedno dievča sa zasmialo.

   „Ale mama, kedy sme sa my nesprávali slušne?“ zasmiala sa aj Rebecca a Clarissa ju sledovala.

   „Nechci, aby som ti pripomenula prešľapy,“ tá baba hneď stíchla. „Spolieham sa na to, že jej to tu ukážete, poviete jej pravidlá, no o určitých veciach budete mlčať,“ naklonila som sa k nej a stíšila hlas.

   „Myslíte niečo o mojej role v tejto vojne, však?“

   „Áno,“ pošepkala späť a ja som prikývla. „Je to jasné?“

   „Jasné, Clarissa. Môžete sa na nás spoľahnúť,“ povedal chalan, ktorý sedel na stole a usmieval sa na mňa celý čas. Clarissa si len vzdychla a odchádzala preč. Pozerala som sa za ňou, ako odchádza a potom som sa pozrela na tých, ktorý ma majú „strážiť“.

   Vedľa mňa sedela Rebecca. Bolo to dosť tiché dievča a bolo oblečené dosť slušne. Mala dlhé hnedé vlasy a pekný úsmev. Vedľa nej sedela iná baba, ktorá mala na sebe oblečené skoro akoby chlapčenské oblečenie. Mala čierne vlasy, krúžok v nose a frajerský výraz.

   Oproti sedel na stole usmievavý chalan, ktorý po mne zazeral. Mal krátke hnedé vlasy, vyšportovanú postavu a celkom fajn štýl. Na stoličke vedľa sedel vysoký chalan, ktorý mal dlhšie čierne vlasy, ktoré mu behali po tvári. Tiež mal vyšportovanú postavu, no vyzeral byť tichý a nakoniec to bol chalan, ktorý sedel pri strome a nohy mal položené na stoličke. Mal na tvári frajerský výraz a tak trochu nepriateľsky na mňa pozeral. Mal čierne vlasy a tú najkrajšiu tvár. Sledovala som ich všetkých a snažila sa zachovať pokoj.

   „Takže,“ tleskla som rukami. „Vy ste tie dve Clarissine dcéry?“ pozrela som na Rebeccu a tá sa prekvapila.

   „Ona o nás hovorila?“ spýtala sa.

   „Ani nie, len že ich má. Takže si Rebecca?“ usmiala som sa na ňu a ona sa usmiala tiež.

   „Áno a toto je Riley,“ ukázala na babu vedľa nej, ktorá mala na tvári nezáujem. Len kývla a ďalej pozerala. „Ten smejo je Jay,“ ukázala na uškŕňajúceho chalana. Ten sa hneď postavil a rozbehol sa ku mne. Kľakol si predo mňa na jedno koleno a vzal za ruku.

   „Je mi cťou vás spoznať, krásna princezná,“ usmial sa a ruku mi pobozkal. Nadvihla som obočie a spýtavo pozrela na Rebeccu, ktorá sa chytila za čelo.

   „Potešenie je na mojej strane?“ povedala som a Jay sa zasmial. Ruky mi pustil a oprel sa o stôl oproti mne.

   „Ten tichý je Seth a ten s nezáujmom je Dax,“ ukázal na chalana, ktorý ticho sedel a na druhého, ktorý si brúsil nôž. Usmiala som sa.

   „Teší ma,“ usmiala som sa na Setha a ten mi úsmev opätoval. „Takže? O čom predo mnou nemôžete hovoriť?“

   „Povedzme, že o všetkom,“ povedala Riley.

   „Čo vôbec vieš?“ spýtala sa Rebecca.

   „Nič.“

   „Vážne nič?“ nechápal Jay. „Vôbec?“ pokrútila som hlavou.

   „To bude zaujímavé,“ zamrmlal si Dax a ja som na neho pozrela. Ani si ma nevšíma a to ja nemám rada.

   „Myslíte, že zvládnem ten nával?“ pozrela som konkrétne na Rebeccu a tá pomykala plecami.

   „Vieš, nepoznáme ťa ešte. Nevieme, ako zareaguješ.“

   „Podľa toho, že vkuse uteká a správa sa ako panička, to nezvládne,“ zamrmlal Dax znova a ja som na neho škaredo pozrela.

   „Mohli by ste mi aspoň načrtnúť, čo ma čaká, či nie?“

   „Nie,“ povedal Jay so smiechom. „Nesmieme, sú to pravidlá.“

   „Nehovoriť nikomu nič? Nebodaj máte návštevy každý deň,“ nadvihla som obočie.

   „Nie, každý druhý,“ zasmiala sa Riley. „Zvyčajne chodia cez týždeň, vy dve ste boli prekvapenie.“

   „Nemilé prekvapenie,“ zamrmlal Dax ešte raz a ja som to už nevydržala.

   „Ale vážne, zavri zobák!“ povedala som a on sa na mňa konečne pozrel. S nadvihnutým obočím a s úsmevom som prikývla a pozrela na tých štyroch. „Tak mi aspoň povedzte, aké sú tu pravidlá,“ vydrankala som zo seba, lebo som videla, ako sa Dax usmial.

  „Nechodiť nikam bez doprovodu a ohlásenia,“ povedal Jay a posunul ma, aby si mohol sadnúť vedľa mňa. „Ak to neohlásiš, berie sa to ako útek a keď už niekto uteká, tak preto aby dal správu Sekalovi. Je to hneď zradca.“

   „Ďalej nemôžeš nikomu behom misie prezradiť polohu tábora, aby nás neprepadli,“ povedala Rebecca.

   „A nesmieš si urobiť z tábora zábavný park,“ povedal smutne Jay.

   „Sem nezapadnem,“ povedala som zmučene a Jay sa na mňa žiarivo usmial. Bol pekný takto zblízka a dosť vysoký a ja vysokých chalanov milujem.

   „Ale dôležité pravidlo zo všetkých,“ ozval sa Seth a ja som na neho hneď pozrela. „Nikomu nepovedať nič o tomto všetkom,“ ukázal rukami na bytosti.

   „Nikto to nesmie vedieť?“

   „Za prvé,“ ukázala Riley na prstoch. „Neuverili by ti a za druhé, mohlo by sa to dostať do nesprávnych rúk a môžeme sa sťahovať tak, ako minule. Brendan to nezvládol,“ dodala potichu a cmukla. Prikývla som.

   „A čo tu robíte celé dni? Môžete chodiť aj von?“

   „Čo by sme tam robili,“ ozval sa Dax a ja som na neho pozrela. Sadol si normálne a lakte si položil na kolená. „Tu je nás viacej potreba, ako ten nudný svet vonku.“

   „Cvičíte sa v boji?“

   „Hej, niečo také,“ povedal a uprene ma sledoval.

   „Musíme sa cvičiť, aby sme v boji ustáli,“ povedal Jay a ja som na neho pozrela. „Onedlho vypukne vojna a my na ňu musíme byť pripravení.“

   „A to všetci pôjdete do vojny?“

   „Niektorí áno,“ povedala Riley a potom pozrela na sestru. „A niektorí nie.“

   „Ty nechceš ísť?“ pozrela som na Rebeccu.

   „Ja nie som dobrá v boji. Preto ma učia niečo, v čom by som bola prospešnejšia. Mohla by byť zo mňa dobrá doktorka,“ usmiala sa.

   „A vojna,“ pozrela som na Daxa. „Musí byť?“ usmial sa.

   „Nemusí, ale bude.“

   „Ako to?“

   „Sekal, chce si podmaniť svet ľudí, keď si už podmanil Asgard. A ak mu v tom chceme zabrániť, musíme bojovať,“ odpovedal mi a ja som prikývla. Sklonila som však hlavu a pozrela na ruku. Nervózne som s nimi mädlila a nedovolila im ostať v kľude. Zrazu sa však Rebecca natiahla a chytila ma za ne.

   „Čo sa stalo?“

   „Neviem prečo mám taký pocit,“ pozrela som na ňu so smiechom. „Ale budem mať v tej vojne slovo aj ja?“ jej mlčanie bolo mojou odpoveďou. Zasmiala som sa a chytila sa za tvár. „Kde som sa to ja dostala.“

   „Dostala si sa domov. Sem patríš,“ usmial sa Jay a ja som sa musela usmiať tiež. Neviem, či by som dokázala toto miesto nazývať domovom, no zatiaľ je to to jediné, čo mám.

Autor: Mimush, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi, kto som... - 11. kapitola: