Lost in the fairytale - 5. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Krátky rozhovor Henryho s Lisbeth a menší flashback do minulosti...
P.S.: Henry je o pár rokov starší ako v seriáli. :) Dúfam, že sa bude páčiť.

28.01.2014 (10:00) • , Turb • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 3× • zobrazeno 757×

Pirates!

Pohľad Lisbeth:

Blondína predo mnou sa tvárila viac než šokovane. Párkrát zamrkala očami a rukou mierne pootvorila dvere.

„Počkať, jak tvoja neter? Myslela som, že rodinu nemáš…“ mierne prižmúrila oči a narovnala svoj chrbát. Jej pohľad bol trochu rozrušený a neistý, akoby sa niečoho bála, aj keď si ani za nič neviem predstaviť čoho.

„To ja tiež…“ usmiala sa na mňa a ja som vedela, že konečne nie som sama. Konečne mám niekoho, komu na mne záleží a vždy záležalo. Nedá sa povedať, že by som jej to, že ma nehľadala nevyčítala, ale tiež bola ešte len dieťa... ako sa o mňa mohla sama v tomto svete postarať?

Sedela som pri jednom stole s chlapcom, ktorý mohol byť približne rovnako starý ako ja. Chvíľu bol zabraný v knihách, no ako náhle si všimol môj pohľad, pozrel sa na mňa a usmial sa.

„Ahoj, som Henry,“ predstavil sa a už zavretú knihu odsunul na roh stola.

„Viem... ja som Lisbeth.“ Pousmial sa a kývol hlavou k izbe, pred ktorou sa Ellaine s Emmou rozprávali. Zjavne nechceli, aby sme zachytili ich rozhovor, mne osobne to prišlo zvláštne, čo môže byť také tajné?

„Asi nemáš odpočúvacie zariadenie?“ spýtala som sa s úškrnom.

„Myslím, že ani nebude treba, mama sa ponáhľa do práce.“ Obrátila som hlavu, keď som akurát zachytila Emmu, ako sa rúti k Henrymu. Dala mu letmú pusu na čelo a rýchlo vyšla z bytu.

„To sa vždy tak ponáhľa?“ spýtala som sa zvedavo.

„Väčšinou nie, ale Cassie akosi meškala.“ Pokrútil hlavou.

„Kto je Cassie?“ nadvihla som zarazene obočie a mierne prižmúrila oči.

Do pár sekúnd si ku nám prisadla aj moja teta, ktorá medzi nami neustále tekala pohľadom. Možno by mi to malo byť nepríjemné, no som tak šťastná, že ju po toľkých rokoch vidím, že jej pohľad je pre mňa vzácnosť, ktorú si cením.

„Cessie?“ prerušil ticho Henry. Zarazila som sa... ako ju to oslovil?

„Áno?“ reagovala s miernym pousmiatím.

Sledovala som Henryho, ako si napúšťa vodu do pohára. Úprimne, mať na linke toľko kofoly, koľko majú oni, tak by som pila nadosmrti len tú.

„Že sa dnes nebudeme učiť? Prosím! Je tu… ehm, Lisbeth?“ Mierne sa pri mojom mene zakoktal, na čo som sa pousmiala a pobavene prikývla. Možno by som mala používať moje tunajšie meno, ktoré mi dali, keď ma našli...

„Prepáč Henry, ale Lisbethina prítomnosť takto nefunguje. Musíš sa učiť.“ Zamračil sa na ňu a s mrzutým pohľadom na tvári si sadol naspäť na stoličku, pričom do seba lial vodu z pohára.

„Ja viem, ja viem… som strašná,“ pritakala mu Ellaine s uličníckym úsmevom. Vlastne mala v tomto pravdu, ona sama vždy nenávidela knihy a učenie. Vždy, keď ma pestúnky učili čítať, zobrala ma od nich a celý deň sme sa prechádzali hore-dole po lese. Nikdy na svoje detstvo nezabudnem, na to bolo až príliš krásne.

Henry znovu otvoril knižku a presunul ju pred seba. Ellaine sa mu snažila zubami nechtami vysvetliť nejaké učivo z matematiky a mňa to ani pri najmenšom nezaujímalo. Bola som šťastná, keď ma poslala vybaliť si veci. Znamenalo to, že tu môžem zostať... s ňou. Už žiadna adoptívna rodina, už nikdy. Teraz som so svojou tetou, pravou rodinou, s ktorou sa vrátim naspäť do Začarovaného lesa, musím.

Keď som si do, o niečo väčšej skrine, než som mala vo svojom predchádzajúcom domove, vybalila posledný kus oblečenia, začula som zvonenie zvončeka. Čo ak ma našli, čo ak prídu zo sociálky a odvlečú ma naspäť do Chicaga? Nikdy by som to znovu neprežila, radšej by som sa zabila, ako vrátiť sa tam. Prudko som sa vystrela a opatrne potiahla kľučkou na izbe. Pomaly som vyšla na chodbu, keď som si všimla Henryho, ktorý neprestajne hypnotizoval pootvorené dvere.

„Kto prišiel?“ spýtala som sa ho potichu. Moje ruky sa triasli, rovnako, ako celé moje telo. Môj dych sa chvel a nohy sa mi šli podlomiť, tak som sa bála, že si po mňa prídu a ja už ju nikdy neuvidím... svoju tetu.

Mykol plecami a vstal zo stoličky. „Si v poriadku?“ spýtal sa a pomaly ku mne pristúpil. Očami sa vpíjal do mojich modrých a hypnotizoval ma pohľadom.

„Samozrejme, prečo by som nemala byť?“ snažila som sa upokojiť, aj keď mi to moc nevychádzalo. Ale ak by ma našli, už by boli dnu a ťahali ma von... možno to je len poštár.

„Celá sa trasieš,“ odvetil so zvrašteným čelom.

„Som v poriadku.“ Pokrútila som hlavou a nasilu vyčarila úsmev na tvári. Prikývol a pozrel sa k dverám.

„Je tam už dlho,“ povedal s obavami v hlase. Zahryzla som si do pery a podišla až pred dvere. Začala som ich pomaly otvárať, až dokým som nezostala zarazene stáť na mieste.

„Ellaine?“ oslovila som ju, čím som na seba chcela upozorniť. Objímala sa s nejakým mužom v čiernom plášti, doteraz som si pamätala, čo mi o podobných indivíduách hovoril otec... sú nebezpeční, kradnú, plienia mestá a dediny... zabíjajú bezbranných, piráti!

Kráčala som s otcom po zaľudnenom nádraží. Oproti bol prístav, kde bolo pár lodiek a nakoniec jedna veľká, ktorá tu kotvila už asi dva dni. Chcela som sa spýtať otca, komu patrí, pretože som ňou bola celkom okúzlená. V živote som sa na takej lodi neviezla, možno tak na menších plťkách, ktoré lovili ryby... ako každé malé dieťa som chcela zažiť nejaké dobrodružstvo. Potápať sa s morskými pannami, jazdiť na jednorožcoch alebo letieť nad mestom s tieňom, ktorý by ma zobral až do Neverlandu. Bola som však veľmi malá na to, aby som mohla rozhodovať o svojom živote. Všetko za mňa robili pestúnky a môj otec, ktorý bol ešte stále aj po rokoch zničený z matkinej straty.

„Oci?“ oslovila som ho šeptom. Vzhliadol ku mne a pevnejšie mi chytil ruku vo svojom zovretí. Klusala som poslušne vedľa neho a obzerala si stánky s najrôznejšími vecami a jedlom navôkol.

„Komu patrí tá veľká loď v prístave?“ zatiahla som so zvedavosťou v hlase. Zamračil sa a podišiel so mnou k stánku s rybami.

„Patrí ľuďom, od ktorých je najlepšie si držať odstup,“ odvetil prísne a spod lemovanej košele vytiahol jedno vrecko mincí.

„A ako budem vedieť, že sú to oni, keď ich náhodou stretnem?“ spýtala som sa a obhliadala sa stále smerom k prístavu.

„Ver mi, že ich spoznáš.“ Pousmial sa a od obchodníka s rybami zobral dva väčšie kusy.

Vracali sme sa späť cez nádražie, keď do otca niekto vrazil. Bol to muž s čiernymi vlasmi, v čiernom, dlhom plášti a s odstrašujúcim pohľadom na tvári. Všade po rukách mi naskočili zimomriavky a moje srdce začalo byť ako o dušu.

„Prepáčte...“ povedal ten muž a rýchlo nás obišiel. Otec chvíľu zastal namieste, pričom ma stále pevne držal za ruku. Potom druhou voľnou rukou siahol k svojmu opasku, ktorý mierne vytŕčal spod košele.

„Odporná zberba!“ zahriakol a sklonil sa ku mne, aby mi lepšie videl do očí. „Vieš, čo som ti dnes hovoril o tých ľuďoch?“ začal. Nechápavo som prikývla. „Spoznáš ich tak, že budú vyzerať presne ako on.“ Kývol hlavou smerom, kde odišiel ten muž v plášti. „Nikdy sa k nim nepribližuj a vždy si drž odstup. Nejde z nich nič dobre! Sú to naničhodníci bez duše a bez štipky slušnosti a ak by mohli, ukradli by ti prvé aj posledné!“

« Předchozí díl Následující díl »

Autor: , Turb, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction