OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lost in the fairytale - 3. kapitola

23.01.2014 (10:00) • , Turb • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 4× • zobrazeno 764×

Jump over the hat

Pohľad Lisbeth:

Nemohla som tomu uveriť. Nemohla som uveriť, že ma drží v náručí, pevne stíska k svojmu telu a tvár zabára do mojich vlasov. Bolo to ako naposledy, keď mala ešte pätnásť a ja štyri roky...

Pred dvanástimi rokmi v rozprávkovej ríši...

„Lisbeth!“ počula som volanie môjho otca, ktorý sa rútil k mojej izbe. Pomaly som sa postavila zo zeme a utrela si ruky o dlhé, modré šaty, ktoré mi ušila mama ako darček na moje štvrté narodeniny, len škoda, že mi ich nemohla dať. Otec povedal, že musela odísť a teraz sa plaví na veľkej lodi po oceáne a raz sa vráti späť...

„Vďakabohu!“ vydýchol si, keď ma uvidel a rýchlo ma vzal do rúk.

„Čo sa deje, oci?“ spýtala som sa potichu, presne ako vystrašené dieťa, ktoré sa bojí, že ho chcú rodičia poslať preč. Moje veľké vystrašené oči sprevádzali otcove rýchle kroky, ktoré viedli do miestnosti s kvetmi, kde som pravidelne každý deň chodievala... spolu s Ellaine.

„Teraz ma musíš počúvať, princezná.“ Položil ma na nohy a kľakol si predo mňa. Moju hlavu chytil do svojich veľkých dlaní a hľadel mi uprene do očí. „Urobíte si s Ellaine menší výlet cez klobúk, vieš ako si ním vždy chcela prejsť,“ pousmial sa, „hlavne mi sľúb, že sa Ellaine budeš pevne držať za ruku a ani ťa nenapadne pustiť sa jej.“ Jeho oči sa začali lesknúť a ja som nechápala, aký výlet takto večer môže myslieť. Väčšinou som kvôli zbojníkom nemohla chodiť večer von a teraz ma chce len tak pustiť?

„Sľubujem, oci,“ preťala som ticho tenkým hláskom a vyčarila na tvári široký úsmev. Milujem klobúky!

Tuho ma objal v náručí a ja som v ten moment vedela, že je zle. Zobral ma dnu a pevne zvieral moju ruku. Pohľad mi padol na vysokého muža s rozstrapatenými, hnedými vlasmi a dlhým plášťom, ktorý dopĺňal klobúk na jeho hlave.

„Klobučník!“ zvolala som a šťastne mu vpadla do jeho zohnutej náruče. Vyzdvihol ma na ruky a jemne sa pousmial.

„Tak čo, princezná, chcete prejsť mojim klobúkom?“ spýtal sa lákavo. Rýchlo som prikývla a čakala, kým ma znovu zloží.

„Kedy sa vrátime?“ spýtala som sa tesne pred tým, než roztočil čierny vyšší klobúk so stuhou, ktorá z neho večne vytŕčala. Otec mi venoval strápený pohľad a pošepol niečo Ellaine do ucha. Prikývla a chytila ma za ruku, ktorú pevne zovrela.

„Ellaine?“ oslovila som ju, no to už so slzami v očiach skočila do roztočeného klobúka, stále ma ťahajúc za ruku.

Pootvorila som ústa a nutne chcela niečo povedať, no nezmohla som sa na slovo. Prečo teraz? Keď som chcela začať odznova, konečne stotožnená s tým, že môj detský vysnený domov je načisto preč. Chýbala som jej vôbec, snažila sa ma nájsť alebo ma nechala len tak, napospas tomuto fádnemu a nudnému svetu, ktorý je plný sĺz, utrpenia a samoty?

„Prečo?“ spýtala som sa jediné, čo ma teraz trápilo. Jediné, čo ma pálilo na jazyku. Pokrútila hlavou a utrela si z očí slzy, ktoré jej stihli vybehnúť.

„Bola si ešte tak malá a ja som nevedela, kde si alebo čo mám robiť. Myslela som si, že si neprešla so mnou do Zeme, ale niekam do iného sveta a...“ nadýchla sa a znovu pokrútila hlavou. „Nemohla som ťa nájsť, nemohla som sa o teba postarať, aj keď som to môjmu bratovi sľúbila, tento svet bol až príliš iný ako ten náš.“ Dodala nakoniec.

Pomaly som prikývla a nachvíľu zavrela oči. Keď je tu aj ona, znamená to, že by sme mohli nájsť cestu späť, cestu k môjmu otcovi...

„Ja sa tam chcem vrátiť...“priznala som a zahryzla si zvnútra do pery. Usmiala sa a chytila ma pevne za ruku.

„Tento krát sa ma nepúšťaj.“ Zasmiala som sa a kráčala rýchlo vedľa nej, pričom som v druhej ruke držala svoju tašku.

„S niekým ťa zoznámim,“ oznámila mi so šťastným úsmevom na perách.

„Mám toľko otázok...“ začala som, keď sme vchádzali do nejakej vyššej bytovky so zamrežovanými dolnými oknami.

„Ja viem,“ odvetila a v očiach sa jej zračila menšia neistota. 

Keď sme prišli do prázdnej chodby, tak som mala pocit, že som ju počula, ako si vydýchla. Napriek mojim menším pochybnostiam som sa rozhodla, že jej budem veriť. Je to predsa moja teta, ktorá so mnou bola prakticky od malička.

Zazvonila na zvonček a povzbudivo mi stisla ruku. Usmiala som sa a čakala, kto je natoľko dôležitý, že ma ťahala až sem.

Keď sa za dverami objavila milo vyzerajúca blondína v červenom kabáte a kockovaných nohaviciach, tak som sa podvedome narovnala a sklopila pohľad.

„Lisbeth, toto je Emma. Emma, Lisbeth, moja neter...“

Autor: , Turb, v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lost in the fairytale - 3. kapitola: