OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Lily Potterová II - 5. kapitola

24.09.2012 (11:00) • rossie • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 5× • zobrazeno 1700×

5. kapitola - Neville, nešťastný chlapec

„Ránko,“ zívla Ginny, keď sme sa striedali v kúpeľni. Usmiala som sa na ňu, prešla k svojmu kufru a hodila na seba sveter až potom habit. Dnešný deň už nebol taký upršaný, no obloha sa stále nevyčistila. Mraky sa na nebi vznášali ako pripomienka včerajšieho dňa. Keďže mi dážď nevadil, bolo mi ukradnuté, či tento deň bude rovnaký ako včerajšok alebo nie. Pocit zimy bol však iná vec. Radšej budem v teple, ako keby som sa mala klepotať silnou triaškou.

„Počkám ťa?“ spýtala som sa masívnych dubových dverí do kúpeľne, keďže Ginny bola stále zavretá dnu. Po mojom zavolaní vykukla von jej strapatá hlava. Vytiahla si z úst kefku na zuby a usmiala sa napriek tomu, že pena z pasty si kliesnila cestu von z jej úst. Vtiahla ju dnu a kútiky si utrela zápästím.

„To bude od teba strašne milé, skoro stále som chodievala na raňajky sama.“ To celé sa z nej vysypalo sotva za tri sekundy a kým som sa spamätala dvere boli opäť zavreté, akoby sa Ginny ani nevystrčila.

Nepredpokladala som, že vylezie skôr ako o päť minút, preto som sa zvalila do svojej postele a užívala si nič nerobenie. Započúvala som sa do vetra vrážajúceho do veže a na moju smolu ten zvuk na mňa pôsobil ako uspávanka. Zrejme som zadriemala, pretože som sa pristihla na trávnatej lúke. Po mojej pravej strane tiekol tenulinký potôčik, ktorý sa rozvíjal až do rozbúrenej rieky, ktorá delila krajinu na dve polovice. Bolo tu zvláštne ticho... ako pred búrkou.

„Ideme?“ Strhla som sa. Nado mnou boli nebesá mojej postele a pri nohách mi postávala Gin.

„Zaspala som?“ Bolo to skôr konštatovanie ako otázka. Nezaspala by som len vtedy, ak by som mala nejakú zvláštnu schopnosť premiestňovať sa aj z Rokfortu, ešte k tomu na neznáme miesta, ktoré som v živote nevidela.

***

„Ó nie,“ zaplakala Gin a zložila sa na stôl. Nakukla som do jej rozvrhu. Dvojhodinovka elixírov hneď ráno, prvý deň vyučovania. So Slizolinom. To znamená len toľko, že Snape bude na Chrabromilčanov hnusnejší ako zvyčajne. A chudinka Ginny je jediné dievča jej ročníka v Chrabromile.

„Nezávidím.“

„To ti verím, budeš celé dopoludnie vonku. Herbológia so Sproutovou, starostlivosť o zázračné tvory s Hagridom a poobede máš aritmanciu s Vektorovou. Žiaden prekliaty Snape,“ zahorekovala. „Až ma prešla chuť do jedla. Tie hrianky odrazu chutia ako šmirgeľ.“

„Nepreháňaj. Čarovné tvory mám s Malfoyom, to tiež nie je výhra.“ Rozvrh som znechutene hodila na stôl a kývla hlavou Hermione, ktorá ma pozorovala.

„Snape je horší a ty to vieš!“ Snape ako na zavolanie vpadol do Veľkej siene a nevšímavo si vykračoval pomedzi stoly. Sadol si na svoje obvyklé miesto a pozoroval dianie medzi študentmi svojimi čiernymi očami.

Ginny sa ku mne naklonila a nenápadne mi šepla: „Myslíš, že si všimne, keď neprídem na hodinu?“ Snape sa pozrel naším smerom akoby to počul a Ginny ma od ľaku skoro strhla k zemi.

„Počul ma?“

„Myslím, že áno. A ak nie, mohol ti odčítať z pier. Je obdivuhodné, že cez ten orlí nos dovidí tak ďaleko.“ Vstala som a vyhrabala svoj rozvrh spomedzi tanierov. „Ja si musím ísť po knihy, nič som si nebrala, takže sa vidíme na obede.“

„To ma tu necháš?“ Takmer som nepočula, takže som si skôr domýšľala, čo povedala.

„Neboj sa. On ťa nepohryzie,“ zasmiala som sa. „Ale stále ti môže otráviť raňajky.“

„Čo?!“ skríkla Ginny, no to už som bola v polke cesty ku dverám. Zamávala som jej vydesenej tvári a utekala si po učebnice.

***

Na Herbológiu som dorazila presne na čas. Za úlohu sme mali povytláčať hnis buberóz, čo nebol až taký problém. Síce sa mi táto práca dosť hnusila, do dvojice som šla s Nevillom, ktorý tomu rozumel a väčšinu práce urobil za mňa. Ku koncu sme tam nečinne postávali a zabávali sa na znechutených výrazoch našich spolužiakov. Zrejme preto Sproutová tak nečakane vybuchla a poslala nás von zo skleníkov, ešte pred koncom hodiny. Komu by vadilo vypadnúť z hodiny skôr? Keďže som nebola mega šprt, bola som jej príkazom milo zaskočená. Takýto druh trestu by som nechala presadzovať všetkých profesorov na Rokforte.

„Ideme už k Hagridovi?“ otočila som sa na Nevilla. Výjav, ktorý som mala pred očami ma zaskočil. Neville sa snažil napchať svoje učebnice do tašky, ale knihy boli veľké a taška malá. Preto mu nakoniec všetko popadalo, a kvôli zachyteným kúskom medzi rukami, nohami, bradou a telom, ostal stáť vo veľmi divnej polohe. Snažila som sa mu pomôcť ako som vedela, ale bola som príliš pomalá. Neville sa zvalil medzi svoje veci do školy a vyzeral, že tak skoro nevstane. Smejúc som sa ho snažila vyhrabať z kopy učebníc, lenže on vôbec nespolupracoval. Skôr mi to pripadalo tak, že sa snaží zahrabať hlbšie, aby nemusel znášať hanbu.

„Neville! Okrem mňa ťa nikto nevidel, takže môžeš vyliezť.“ Niečo zafňukal a ostal ležať.

„Nebudem ťa tu prosiť, rovno ťa odtiaľ vytiahnem. A neviem, čo bude väčšia hanba. To ako si spadol, alebo ako som ťa musela ťahať.“

„Veď už idem...“ Kým sa vyhrabal, pozbierala som knihy na okolí a snažila sa ich natlačiť do Nevillovej tašky.

 Zahanbene som sa začervenala, keď som mojou snahou roztrhla švy po celej jej dĺžke.

„Reparo,“ namierila som na ňu svoj prútik. Farebný lúč taške nepomohol nadobudnúť pôvodný tvar. Práve naopak. Hnedá vlna sa zachovala čudne, vypľula knihy, pergameny, brká i atrament a v hustom dyme sa roztrhala na kusy.

„Och, prepáč. Netušila som... strašne ma to mrzí.“

„To je v poriadku.“

„Nie je, zničila som ti tašku,“ zamrnčala som. Najradšej by som sa prepadla pod zem. Som až taká nemotorná, že som poplietla výslovnosť obyčajného kúzla? Zvládnu ho aj prváci.

„Mohla by som to skúsiť opäť, možno... možno by sa mi to podarilo opraviť.“ 

Usmial sa a ukázal na tie zdrapy. „Tomuto už nepomôže ani Dumbledore.“

„Myslíš?“ šepla som s malou dušičkou.

„Môžeš ísť k Hagridovi, hodina už aj tak bude končiť. Ja si zatiaľ pôjdem zobrať druhú tašku.“

„Ale čo spravíš s knihami a tým ostatným? Všetko to v rukách naraz neodnesieš.“

„Ja si už poradím,“ odpovedal krčiac sa nad svojimi vecami. Uložil ich na nepodarenú kôpku, tú podobral rukami a trasľavo sa postavil. Stál vratko, trvalo mu, kým našiel stratenú rovnováhu.

„Nemala by som ti za tú tašku aspoň zaplatiť? Kvôli mne sa predsa rozpadla.“

„To nemyslíš vážne! Konečne sa ju niekomu podarilo zničiť. Nič sa mi do nej nezmestilo, a ak sa niečo zmestilo, nemohol som to vybrať. Stará mama mi nechcela dovoliť nosiť novú tašku, pokiaľ mám starú. Som rád, že si ju zničila, ja by som mal zaplatiť tebe,“ povedal, červenajúc sa.

„Tak potom... idem k Hagridovi?“ navrhla som viac sebe ako Nevillovi.

Cesta k Hagridovej chalupe neprebiehala podľa mojich predstáv. Dnes už síce nepršalo, ale včerajšia spúšť po sebe zanechala dôkazy v dosť nechutnej podobe. Tráva okolo chodníka sa nezelenala, miesto toho ju pokrývala tenká, ale ťažká, vrstva blata. Steblá boli pod tou ťarchou nerozpoznateľné, prilepené k zemi.

Nekráčalo sa pohodlne, bolo až príliš klzko. Ku koncu kopca som sa cítila ako na kolieskových korčuliach bez bŕzd. Rútila som sa asi dvadsaťkilometrovou rýchlosťou dole chodníkom, preklínajúc, že ma Sproutová pustila z hodiny skôr. Keby som sa bola správala slušne, mohla som sa nachádzať uprostred davu, ktorý by ma dokázal zbrzdiť.

Na začiatku hodiny som sa snažila ukryť medzi davom rovnako zablatených ľudí, ale nakoniec som ušla na samý okraj. Hagridove zadanie sa mi zdalo dosť nebezpečné a zdržovať sa medzi nespokojnými študentmi ho len zvyšovalo. Keby ma drgli a ja by som vletela do tryskochvostého škrota, nedopadla by som najlepšie.

„Už si ho nakŕmila?“ stavil sa pri mne Neville.

„Dokonca mi nestihol zožrať prsty,“ usmiala som sa a ruky mu pyšne strčila pred oči.

„Mňa to ešte len čaká, prišiel som len pred chvíľou kvôli tej taške a Hagrid mi oznámil, že pre mňa má pripraveného nenakŕmeného škrota. Čo sú to vlastne za zvery? Vyzerajú nebezpečne.“

„Nepoteším ťa. Sú nebezpečné. Môžu ťa popáliť.“

„Super. To mi chýbalo ku šťastiu. Maj sa, idem si nechať zhorieť končatiny.“

Zamračila som sa: „O takých veciach sa nežartuje.“

„Mne už nezostáva nič iné. Chcem umrieť s úsmevom.“

„Ale pres... Nie je to Malfoy?“ zarazila som sa. Medzi kopami hláv som si všimla jednu obzvlášť blonďavú, približujúcu sa sem.

„V tom prípade už naozaj idem. Prepáč, Lils, ale Malfoy plus škroty... niečo ako rovnica smrti.“

Smutne som sa usmiala. Vedela som, že Nevile nemá v živote veľa dobrého. Možno v tú chvíľu mi napadlo pomôcť mu. Každý si zaslúži niečo lepšie.

„Ahoj. A veľa šťastia.“ Neville sa uškrnul a stratil sa mi. 

Chvíľku som sledovala jeho miznúci chrbát. Zvláštne, že som si v prvom ročníku nevšimla, aký je to fajn chalan.

S touto kapitolou som mala veľké problémy. Napísala som Ali o názor a trošku ma zarazili jej slová.
Mala som túto kapitolu premyslenú presne do bodky a vyzerá to tak, že to bola chyba.
Je to ako život. Neplánovať, žiť.

Nevyriešila som to múdro, celý nepodarený odsek som vyhodila. :D
Nebojte sa, o nič vás neukrátim. Bude v ďalšej kapitole skoro celý prerobený. 

Chcem sa veľmi ospravedlniť za tú hnusnú pauzu v pridávaní.
A upozorňujem, že teraz, cez školský rok, sa to možno bude opakovať pričasto. 

rossie

Autor: rossie (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Lily Potterová II - 5. kapitola: